.hanus (1907 – 1994) mal na svoju dobu šťastie a nešťastie zároveň. Keď mu bolo Slovensko malé, odišiel študovať do Innsbrucku, kde získal doktorát z teológie. Navyše, tridsiate roky minulého storočia, v ktorých vstúpil do slovenského verejného života, boli pre konzervatívnych autorov tým, čím boli roky šesťdesiate pre ľavicu. Hanusov rast sa mohol začať. Starnúci Andrej Hlinka si tohto talentovaného mladíka na posledné roky svojho života vybral za svojho kaplána. Z Ružomberka v roku 1938 odišiel na Spišskú Kapitulu, a Spiš mal vtedy – rovnako ako aj dnes – pre katolíkov osobitý význam. Hanus dokázal priaznivé prostredie aktívne zúročiť. Stal sa známym a rešpektovaným autorom a prednášajúcim, postupom času dôležitou postavou v troch intelektuálnych kresťanských časopisoch (Kultúra, Obroda, Verbum). .cirkev a štát
Ústrednou témou jeho diela je vzťah kresťanstva a štátu. Ako napísal, „dejiny Západu sú vlastne vyrovnávaním sa cirkvi so štátom“. Je pritom iróniou dejín, že svoje najplodnejšie obdobie zažíva, keď je na čele štátu katolícky kňaz.
Hanusov príspevok k téme možno rozdeliť do troch oblastí. Prvou je skupina kníh a esejí o kultúre a kultúrnosti. Uviedol sa Rozpravou o kultúrnosti (1943), posmrtne vydanou v rozšírenom vydaní O kultúre a kultúrnosti (2003). Hanus sa pokúsil syntetickým spôsobom uchopiť dejiny kultúry, ukázať rolu náboženstva a kresťanstva zvlášť, a tiež rozlíšiť medzi kultúrou a kultúrnosťou, dielom celku a konaním jednotlivca. Na vec teda išiel inak, ako jeho predchodca Lajčiak. Namiesto sociologického zamyslenia nad slovenskou kultúrou ponúka filozofickú esej s vymedzovaním pojmov aj historickou analýzou antiky, stredoveku či novoveku. Hanus bol tomista, krízu Západu teda videl v novovekom odklone od stredovekej tradície, čomu zodpovedalo aj zdôrazňovanie inštitúcii starého sveta, osobitne školy a vzdelávania (najmä humanitného).
Problém novoveku videl primárne ako problém pluralizmu. Pluralizmus pre neho nie je striktne moderným fenoménom, 19. a najmä 20. storočie však pluralizmus zradikalizovalo do takej podoby, že Hanus očakáva koniec novoveku. Necíti však skepsu ako Augustín, ktorý sa pozerá na zánik svojej civilizácie, ale nádej. Radikálny pluralizmus je pre neho najmä problémom moderného liberalizmu. Liberalizmus síce preukázal ekonomickú výkonnosť („najväčší výkon liberalizmu je organizácia práce“), inak však zlyhal, pretože je v priamom konflikte s kresťanstvom.
A práve to stojí za pozastavenie. Hanus totiž o pluralizme píše v období vojnového slovenského štátu, ktorý mal svoj vlastný problém s pluralizmom. Hanus si je tohto problému vedomý, dôverne pozná učenie cirkvi, ktorá síce nenazýva žiadne spoločenské usporiadanie ideálnym, dobové preferencie cirkvi pre monarchiu však nahradili preferencie pre demokraciu. Hanus rozmýšľa nad princípom pluralizmu, súčasne však píše o „ustálenom poriadku slovenského štátu (..) pod vedením vodcu (ktorý si) zaslúži dôveru všetkých“. .príliš opatrný kritik
Najlepšie túto tichú dilemu v Hanusovom diele vystihuje esej Všeobecné kresťanstvo (1944). Táto opomínaná práca, ako nedávno upozornil literárny vedec Milan Hamada, je totiž reakciou na Slovenský národný socializmus (1941) od Štefana Polakoviča, jednej z ústredných postáv fašistickej propagandy u nás. Patrí k Hanusovmu štýlu aj postaveniu, že to nie je žiadna explicitná polemika, ale skôr alternatívny pohľad na základné konflikty medzi štátom a kresťanstvom. Hanus otvorene odmietne rasizmus, zbožšťovanie štátu, národa, spoločenskej triedy, či – čo je oveľa menej rozšírené – kultúry. Tak ako Karola Sidora, keď nadšeného obdivovateľa fašizmu znepokojili útoky talianskych fašistov na katolícku cirkev ešte pred vypuknutím vojny, tak Hanusa formuje vyhodenie Romana Guardiniho z univerzity v Berlíne (1939). Lenže, zatiaľ čo Guardini píše o „židovstve“ Ježiša Krista, Hanus je podstatne opatrnejší. Politike však rozumie dobre, ako píše, „rada sa vymyká vyšším normám poctivosti, slušnosti a spravodlivosti“. Napriek všetkému zostáva v Tisovej republike súčasťou oficiálnej kultúry. Má to dva dôsledky: mlčí o perzekúcii židov a zločinoch vojny, súčasne však napíše Všeobecné kresťanstvo, ktoré je najotvorenejšou oficiálne publikovanou kritikou domáceho režimu. Je to dosť? Alebo málo? Pre Hanusa je to maximum, a až do svojej smrti v roku 1994 svoju kritiku nijako nerozšíri.
Po komunistickom puči sa mu darí chvíľu skrývať, v roku 1952 ho však chytia a odsúdia na 16 rokov väzenia. Prepustený je v roku 1965, po roku 1968 dokonca opäť pôsobí ako kňaz. Zdá sa však, že o jeho vplyve najlepšie vypovedá skutočnosť, že hlavnou tradíciou pre slovenských katolíkov v druhej polovici 20. storočia sa stalo to, čo v tieni slovenského štátu založil chorvátsky exilant na našom území Tomislav Kolakovič. Všeobecné kresťanstvo, 1944 (úryvok z diela)
Národ, veľká prirodzená hodnota, zasluhujúca si úctu, službu, obetu, od počiatku je v najbližšom nebezpečenstve prekročiť svoje hranice. Nebuduje totiž len na mravnom poznaní jednoty, ale aj na pudovom precítení krvnej príbuznosti. Krv bola a je odjakživa čudná šťava. Skrýva vášeň, oheň, prešľahujúce plamene. Láska k svojeti nosí nebezpečenstvo pažravej sebeckosti. Jej odpor voči nepriateľom ľahko zblčí v hluchú nenávisť. Nič nevie tak zúžiť pohľad a úsudok, ako práve takáto nenávisť. Šovinizmus drží svoju masu v nízkom otroctve. Krvou stúpa pocit moci ako hladina, ktorá dostúpi istý okraj – a potom sa preleje, aby zatopila všetko navôkol, aby pohltila ostatné pospolitosti, aby sa dvíhala pohlcovaním ľudstiev ako hrubého cudzieho materiálu na svoje vlastné zveľadenie.
Krv je najbližšia zemi. Mieša sa s ňou, s ňou spolu páchne, s ňou spolu blčí. Dostojevskij, vystihovateľ a domysľovateľ mýtov moderného človeka, v postave Márie Lebjadkinej predstavuje takúto modloslužbu zeme a krvi, Veľkej Matky, do ktorej sa navracia všetko, v ktorej sa zakľúči bytie. Národná povýšenosť, vymaňujúca sa z normy evanjelia, napospol ústi do nejakého pohanského mýtu národného božstva, Hadúra či Wotana alebo Radegasta. Premáha sa len pravou vierou v Krista.
I samotné kresťanské národné ideológie neraz presakujú žihadlom krvi. Neraz sa pod kresťanským názvoslovím skrýva apoteóza seba samého, skrýva sa šovinizmus, panovačnosť, expanzivita. Neraz sa kresťanská apoteóza berie za zámienku rasovo sa povyšovať nad iných, za zámienku potlačovať, zotročovať iných, nepriznávať iným to, „čo chceš, aby tebe činili“.
Ústrednou témou jeho diela je vzťah kresťanstva a štátu. Ako napísal, „dejiny Západu sú vlastne vyrovnávaním sa cirkvi so štátom“. Je pritom iróniou dejín, že svoje najplodnejšie obdobie zažíva, keď je na čele štátu katolícky kňaz.
Hanusov príspevok k téme možno rozdeliť do troch oblastí. Prvou je skupina kníh a esejí o kultúre a kultúrnosti. Uviedol sa Rozpravou o kultúrnosti (1943), posmrtne vydanou v rozšírenom vydaní O kultúre a kultúrnosti (2003). Hanus sa pokúsil syntetickým spôsobom uchopiť dejiny kultúry, ukázať rolu náboženstva a kresťanstva zvlášť, a tiež rozlíšiť medzi kultúrou a kultúrnosťou, dielom celku a konaním jednotlivca. Na vec teda išiel inak, ako jeho predchodca Lajčiak. Namiesto sociologického zamyslenia nad slovenskou kultúrou ponúka filozofickú esej s vymedzovaním pojmov aj historickou analýzou antiky, stredoveku či novoveku. Hanus bol tomista, krízu Západu teda videl v novovekom odklone od stredovekej tradície, čomu zodpovedalo aj zdôrazňovanie inštitúcii starého sveta, osobitne školy a vzdelávania (najmä humanitného).
Problém novoveku videl primárne ako problém pluralizmu. Pluralizmus pre neho nie je striktne moderným fenoménom, 19. a najmä 20. storočie však pluralizmus zradikalizovalo do takej podoby, že Hanus očakáva koniec novoveku. Necíti však skepsu ako Augustín, ktorý sa pozerá na zánik svojej civilizácie, ale nádej. Radikálny pluralizmus je pre neho najmä problémom moderného liberalizmu. Liberalizmus síce preukázal ekonomickú výkonnosť („najväčší výkon liberalizmu je organizácia práce“), inak však zlyhal, pretože je v priamom konflikte s kresťanstvom.
A práve to stojí za pozastavenie. Hanus totiž o pluralizme píše v období vojnového slovenského štátu, ktorý mal svoj vlastný problém s pluralizmom. Hanus si je tohto problému vedomý, dôverne pozná učenie cirkvi, ktorá síce nenazýva žiadne spoločenské usporiadanie ideálnym, dobové preferencie cirkvi pre monarchiu však nahradili preferencie pre demokraciu. Hanus rozmýšľa nad princípom pluralizmu, súčasne však píše o „ustálenom poriadku slovenského štátu (..) pod vedením vodcu (ktorý si) zaslúži dôveru všetkých“. .príliš opatrný kritik
Najlepšie túto tichú dilemu v Hanusovom diele vystihuje esej Všeobecné kresťanstvo (1944). Táto opomínaná práca, ako nedávno upozornil literárny vedec Milan Hamada, je totiž reakciou na Slovenský národný socializmus (1941) od Štefana Polakoviča, jednej z ústredných postáv fašistickej propagandy u nás. Patrí k Hanusovmu štýlu aj postaveniu, že to nie je žiadna explicitná polemika, ale skôr alternatívny pohľad na základné konflikty medzi štátom a kresťanstvom. Hanus otvorene odmietne rasizmus, zbožšťovanie štátu, národa, spoločenskej triedy, či – čo je oveľa menej rozšírené – kultúry. Tak ako Karola Sidora, keď nadšeného obdivovateľa fašizmu znepokojili útoky talianskych fašistov na katolícku cirkev ešte pred vypuknutím vojny, tak Hanusa formuje vyhodenie Romana Guardiniho z univerzity v Berlíne (1939). Lenže, zatiaľ čo Guardini píše o „židovstve“ Ježiša Krista, Hanus je podstatne opatrnejší. Politike však rozumie dobre, ako píše, „rada sa vymyká vyšším normám poctivosti, slušnosti a spravodlivosti“. Napriek všetkému zostáva v Tisovej republike súčasťou oficiálnej kultúry. Má to dva dôsledky: mlčí o perzekúcii židov a zločinoch vojny, súčasne však napíše Všeobecné kresťanstvo, ktoré je najotvorenejšou oficiálne publikovanou kritikou domáceho režimu. Je to dosť? Alebo málo? Pre Hanusa je to maximum, a až do svojej smrti v roku 1994 svoju kritiku nijako nerozšíri.
Po komunistickom puči sa mu darí chvíľu skrývať, v roku 1952 ho však chytia a odsúdia na 16 rokov väzenia. Prepustený je v roku 1965, po roku 1968 dokonca opäť pôsobí ako kňaz. Zdá sa však, že o jeho vplyve najlepšie vypovedá skutočnosť, že hlavnou tradíciou pre slovenských katolíkov v druhej polovici 20. storočia sa stalo to, čo v tieni slovenského štátu založil chorvátsky exilant na našom území Tomislav Kolakovič. Všeobecné kresťanstvo, 1944 (úryvok z diela)
Národ, veľká prirodzená hodnota, zasluhujúca si úctu, službu, obetu, od počiatku je v najbližšom nebezpečenstve prekročiť svoje hranice. Nebuduje totiž len na mravnom poznaní jednoty, ale aj na pudovom precítení krvnej príbuznosti. Krv bola a je odjakživa čudná šťava. Skrýva vášeň, oheň, prešľahujúce plamene. Láska k svojeti nosí nebezpečenstvo pažravej sebeckosti. Jej odpor voči nepriateľom ľahko zblčí v hluchú nenávisť. Nič nevie tak zúžiť pohľad a úsudok, ako práve takáto nenávisť. Šovinizmus drží svoju masu v nízkom otroctve. Krvou stúpa pocit moci ako hladina, ktorá dostúpi istý okraj – a potom sa preleje, aby zatopila všetko navôkol, aby pohltila ostatné pospolitosti, aby sa dvíhala pohlcovaním ľudstiev ako hrubého cudzieho materiálu na svoje vlastné zveľadenie.
Krv je najbližšia zemi. Mieša sa s ňou, s ňou spolu páchne, s ňou spolu blčí. Dostojevskij, vystihovateľ a domysľovateľ mýtov moderného človeka, v postave Márie Lebjadkinej predstavuje takúto modloslužbu zeme a krvi, Veľkej Matky, do ktorej sa navracia všetko, v ktorej sa zakľúči bytie. Národná povýšenosť, vymaňujúca sa z normy evanjelia, napospol ústi do nejakého pohanského mýtu národného božstva, Hadúra či Wotana alebo Radegasta. Premáha sa len pravou vierou v Krista.
I samotné kresťanské národné ideológie neraz presakujú žihadlom krvi. Neraz sa pod kresťanským názvoslovím skrýva apoteóza seba samého, skrýva sa šovinizmus, panovačnosť, expanzivita. Neraz sa kresťanská apoteóza berie za zámienku rasovo sa povyšovať nad iných, za zámienku potlačovať, zotročovať iných, nepriznávať iným to, „čo chceš, aby tebe činili“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.