.václav Havel v predslove k Tatarkovmu Démonovi súhlasu napísal, že nech už skutočný spisovateľ píše o čomkoľvek – láskou počínajúc a trebárs aj schizofréniou končiac – nemôže sa vyhnúť dejinám, a teda ani politike. Tatarka sa im ani nevyhýbal. Nebol len obyčajným spisovateľom, majstrom príbehu a fabulácie, ale aj zaujímavým politickým filozofom, ktorý o spoločnosti a politike veľa rozmýšľal. Verejnú úlohu spisovateľa si nakoniec sám zadefinoval v spomínanom Démonovi súhlasu, v ktorom si hlavný hrdina Bartolomej Boleréz povzdychne nad situáciou spisovateľského stavu: „Odpornou pýchou páchne náročivosť spisovateľa, ktorý si osobuje úlohu projektanta vzorných duší. Stačilo by, keby spisovateľ bol znalcom ľudských duší, keby spisovatelia boli orgánom verejnej kontroly, alebo – ako sa vyjadrovali naši otcovia – keby boli svedomím ľudu, obrancami jeho záujmov, alebo aspoň keby boli sami sebou.“ .démon súhlasu
Lákadlu byť projektantom ľudských duší však v istej chvíli neodolal ani Tatarka. Už v časoch univerzitných štúdií a neskôr počas slovenského štátu, keď pôsobil ako charizmatický gymnaziálny profesor slovenčiny a francúzštiny v Žiline a Martine, ho oslovili komunistické myšlienky. Zúčastnil sa na SNP, vstúpil do komunistickej strany, po vojne podľahol všeobecnému ošiaľu a napísal budovateľské diela Radostník a Družné letá. Už v druhej polovici 50. rokov však Tatarka na spisovateľských zjazdoch režim otvorene kritizoval. Cenné je, že na rozdiel od viacerých vtedajších i neskorších rebelov, už nikdy necúvol a režimu sa neprosil o milosť. V roku 1956 – teda ešte skôr, ako sa po sovietskej invázii v roku 1968 postavil na čelo protestujúceho davu a prv než v 70. rokoch podpísal Chartu 77 – uverejnil v Kultúrnom živote nádherný protististalinský traktát Démon súhlasu. Toto dielo možno postaviť vedľa textov, v ktorých sa so stalinizmom vyrovnávali spisovatelia ako Alexander Solženicyn či v Poľsku Czeslaw Milosz. Už z tejto politickej satiry o fenoméne súhlasu srší Tatarkov dôraz na individualizmus a ľudskú dôstojnosť, ktorej základným predpokladom je vyslovenie názoru. Dôstojne sa dá žiť len vtedy, keď sa nenecháme manipulovať mocou. Jednoducho, keď nebudeme figúrkami. „V mene disciplíny, v mene rýchlejšej cesty k socializmu karieristi a chytráci naháňali ľudí nie iba do družstiev, ale i na miesta, do položenia, postojov, kde sa dá nimi posunovať ako figúrkami na šachovnici (...) Kde sa tu nabralo toľko figúrok?, “ pýta sa v Démonovi súhlasu básnik Boleráz. .obec božia
Tatarkove úvahy o fungovaní spoločnosti a jeho hľadanie ideálneho spoločenského poriadku sú roztrúsené vo viacerých textoch. Asi v najkoncentrovanejšej podobe sú prítomné v eseji Obec božia – obec človečia, ktorá vyšla v roku 1968 v Smene. Tatarka sa však neinšpiroval sv. Augustínom a Boh v jeho texte nie je vôbec prítomný. Slovo „boží“ je len synonymom ideálneho, dobrého riešenia. Za takéto riešenie považuje Tatarka akýsi zväzok spoločenstiev aktívnych občanov, vnútorne slobodných, a teda schponých oponovať autorite. Na rozdiel od mnohých súčasníkov odmieta kolektivizmus a slobodné spoločenstvo kladie do protikladu k všemocnému štátu. „Ak Tatarkovo myslenie chápeme ako istú sústavu koherentných myšlienok, môžeme konštatovať, že išlo o myslenie, ktoré sa snažilo prispieť k založeniu životaschopnej slovenskej obce na báze individuálnych práv občanov a republikanizmu. (...) Zdá sa mi, že nemytologizuje útlak, netvorí mýtus sily slabosti, ako je to v prípade Vladimíra Mináča a jeho slovného siláctva,“ napísal o Tatarkovi filozof Tibor Pichler v knihe Etnos a polis, ktorá vychádza práve v týchto dňoch vo vydavateľstve Kalligram. .návrat strateného syna
Hoci Obec božia bola bez Boha, svoj vzťah k cirkvi riešil Tatarka celý život. Aj keď od rodičov dostal katolícku výchovu, v čase svojej fascinácie komunizmom sa rozhodol z cirkvi vystúpiť. Tento rozchod nikdy celkom vnútorne nespracoval a čím bol starší, tým väčšmi ho trápil. „Keď som vystúpil z cirkvi, stále vo mne zostávalo: Mama moja, čo som to urobil!“ povzdychol si v knihe Navrávačky. Postupne v ňom dozrievalo rozhodnutie vrátiť sa späť. Duchovným druhom na tejto ceste mu bol lekár, katolícky disident Silvester Krčméry. Tatarkov návrat vyvrcholil krátko pred jeho smrťou listom, ktorý prostredníctvom manželky poslal biskupovi J. CH. Korcovi. Okrem iného v ňom písal: „Otcovia cirkvi, spáchal som omyl, vystúpil som z cirkvi. Prosím, prijmite ma medzi seba. Posväťte zem, kde ma uložíte. Po latinsky nado mnou zaspievajte Circum dederunt me.“ Táto jeho prosba bola po jeho smrti v máji 1989 splnená.
Obec božia – obec človečia a list S. Krčmérymu
Nešťastné národy v posledných desaťročiach tohto storočia stvorili si všemohúce, všadeprítomné božstvo štátu s jedným a výlučným kultom moci. Občan pred týmto božstvom je čím ďalej, tým bezmocnejší. Jeho jedinou obranou pred týmto vševládnym, pomstivým, vrtošivým Jehovom je mimikry súhlasu, súhlasu za každú cenu, i za cenu neľudskosti, i za cenu masových vrážd Občania, národy odvádzali mu nepredstaviteľné obete (...) Republika ako obec božia, ako zväzok obcí božích, mala by vrchnosť volenú, moc čo najviac podelenú, aby tlačila čo najmenej, všetkých rovnako.
.1968 Dýchajúc, modlím sa za Vás, nech Vás Boh požehná. Vieš, Silvo, ja už veľa času pred sebou nemám, ale pociťujem sa ako karpatský pastier, muž, ktorý zažil, vie a cíti, zažíva, čo je to božie požehnanie. Boh požehnal tento národ a ľudstvo týmito mužmi (ktorých v srdci uctievam a som nekonečne rád, že sa tu pre mňa, pre moju dušu vyskytli). Povedz aspoň jednému z nich, že ich absolútne ako orol – vták milujem. Silvo, priznávam sa Ti, že neviem byť dostatočne kajúcny. Som stále karpatský pastier, ktorý... nezaslúži si božie požehnanie, ALE SVITNE NÁM A SVITÁ JEŽIŠ KRISTUS, VÝSLNIE ĽUDSKEJ DUŠE.
.1986
Lákadlu byť projektantom ľudských duší však v istej chvíli neodolal ani Tatarka. Už v časoch univerzitných štúdií a neskôr počas slovenského štátu, keď pôsobil ako charizmatický gymnaziálny profesor slovenčiny a francúzštiny v Žiline a Martine, ho oslovili komunistické myšlienky. Zúčastnil sa na SNP, vstúpil do komunistickej strany, po vojne podľahol všeobecnému ošiaľu a napísal budovateľské diela Radostník a Družné letá. Už v druhej polovici 50. rokov však Tatarka na spisovateľských zjazdoch režim otvorene kritizoval. Cenné je, že na rozdiel od viacerých vtedajších i neskorších rebelov, už nikdy necúvol a režimu sa neprosil o milosť. V roku 1956 – teda ešte skôr, ako sa po sovietskej invázii v roku 1968 postavil na čelo protestujúceho davu a prv než v 70. rokoch podpísal Chartu 77 – uverejnil v Kultúrnom živote nádherný protististalinský traktát Démon súhlasu. Toto dielo možno postaviť vedľa textov, v ktorých sa so stalinizmom vyrovnávali spisovatelia ako Alexander Solženicyn či v Poľsku Czeslaw Milosz. Už z tejto politickej satiry o fenoméne súhlasu srší Tatarkov dôraz na individualizmus a ľudskú dôstojnosť, ktorej základným predpokladom je vyslovenie názoru. Dôstojne sa dá žiť len vtedy, keď sa nenecháme manipulovať mocou. Jednoducho, keď nebudeme figúrkami. „V mene disciplíny, v mene rýchlejšej cesty k socializmu karieristi a chytráci naháňali ľudí nie iba do družstiev, ale i na miesta, do položenia, postojov, kde sa dá nimi posunovať ako figúrkami na šachovnici (...) Kde sa tu nabralo toľko figúrok?, “ pýta sa v Démonovi súhlasu básnik Boleráz. .obec božia
Tatarkove úvahy o fungovaní spoločnosti a jeho hľadanie ideálneho spoločenského poriadku sú roztrúsené vo viacerých textoch. Asi v najkoncentrovanejšej podobe sú prítomné v eseji Obec božia – obec človečia, ktorá vyšla v roku 1968 v Smene. Tatarka sa však neinšpiroval sv. Augustínom a Boh v jeho texte nie je vôbec prítomný. Slovo „boží“ je len synonymom ideálneho, dobrého riešenia. Za takéto riešenie považuje Tatarka akýsi zväzok spoločenstiev aktívnych občanov, vnútorne slobodných, a teda schponých oponovať autorite. Na rozdiel od mnohých súčasníkov odmieta kolektivizmus a slobodné spoločenstvo kladie do protikladu k všemocnému štátu. „Ak Tatarkovo myslenie chápeme ako istú sústavu koherentných myšlienok, môžeme konštatovať, že išlo o myslenie, ktoré sa snažilo prispieť k založeniu životaschopnej slovenskej obce na báze individuálnych práv občanov a republikanizmu. (...) Zdá sa mi, že nemytologizuje útlak, netvorí mýtus sily slabosti, ako je to v prípade Vladimíra Mináča a jeho slovného siláctva,“ napísal o Tatarkovi filozof Tibor Pichler v knihe Etnos a polis, ktorá vychádza práve v týchto dňoch vo vydavateľstve Kalligram. .návrat strateného syna
Hoci Obec božia bola bez Boha, svoj vzťah k cirkvi riešil Tatarka celý život. Aj keď od rodičov dostal katolícku výchovu, v čase svojej fascinácie komunizmom sa rozhodol z cirkvi vystúpiť. Tento rozchod nikdy celkom vnútorne nespracoval a čím bol starší, tým väčšmi ho trápil. „Keď som vystúpil z cirkvi, stále vo mne zostávalo: Mama moja, čo som to urobil!“ povzdychol si v knihe Navrávačky. Postupne v ňom dozrievalo rozhodnutie vrátiť sa späť. Duchovným druhom na tejto ceste mu bol lekár, katolícky disident Silvester Krčméry. Tatarkov návrat vyvrcholil krátko pred jeho smrťou listom, ktorý prostredníctvom manželky poslal biskupovi J. CH. Korcovi. Okrem iného v ňom písal: „Otcovia cirkvi, spáchal som omyl, vystúpil som z cirkvi. Prosím, prijmite ma medzi seba. Posväťte zem, kde ma uložíte. Po latinsky nado mnou zaspievajte Circum dederunt me.“ Táto jeho prosba bola po jeho smrti v máji 1989 splnená.
Obec božia – obec človečia a list S. Krčmérymu
Nešťastné národy v posledných desaťročiach tohto storočia stvorili si všemohúce, všadeprítomné božstvo štátu s jedným a výlučným kultom moci. Občan pred týmto božstvom je čím ďalej, tým bezmocnejší. Jeho jedinou obranou pred týmto vševládnym, pomstivým, vrtošivým Jehovom je mimikry súhlasu, súhlasu za každú cenu, i za cenu neľudskosti, i za cenu masových vrážd Občania, národy odvádzali mu nepredstaviteľné obete (...) Republika ako obec božia, ako zväzok obcí božích, mala by vrchnosť volenú, moc čo najviac podelenú, aby tlačila čo najmenej, všetkých rovnako.
.1968 Dýchajúc, modlím sa za Vás, nech Vás Boh požehná. Vieš, Silvo, ja už veľa času pred sebou nemám, ale pociťujem sa ako karpatský pastier, muž, ktorý zažil, vie a cíti, zažíva, čo je to božie požehnanie. Boh požehnal tento národ a ľudstvo týmito mužmi (ktorých v srdci uctievam a som nekonečne rád, že sa tu pre mňa, pre moju dušu vyskytli). Povedz aspoň jednému z nich, že ich absolútne ako orol – vták milujem. Silvo, priznávam sa Ti, že neviem byť dostatočne kajúcny. Som stále karpatský pastier, ktorý... nezaslúži si božie požehnanie, ALE SVITNE NÁM A SVITÁ JEŽIŠ KRISTUS, VÝSLNIE ĽUDSKEJ DUŠE.
.1986
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.