.aby bolo jasné, na máločo je človek taký alergický, ako na výčitku, že sa dobre nestará o svoje deti. Možno naozaj svojim deťom nedávate dostatočne zdravú stravu, nevypĺňate im čas podnetnými aktivitami a nevytvárate im to všemožne inšpirujúce prostredie, aké by ste v ideálnom prípade mali. (A minule, keď sa náhle ochladilo, ste ich slabo obliekli, pretože ste sa v rannom zhone nepozerali na vonkajší teplomer, ale iba na hodinky.) No len čo vám tieto chyby začne niekto vyčítať, vyhlásite mu vojnu. Je to normálna reakcia, pravdepodobne má niečo spoločné dokonca s pudom sebazáchovy – alebo aspoň s pudom zachovania zvyškov rodičovskej dôstojnosti. Každý, kto sa odváži kritizovať iných rodičov, musí rátať s tým, že pichne do osieho hniezda. .čínski verzus americkí rodičia
Úspešná právnička a autorka odborných publikácií Amy Chua s tým zrejme rátala. Jej knihu Bojová pieseň matky-tigrice okamžite rozobrali mienkotvorné americké médiá na čele s Wall Street Journal. Debaty, ktoré po jeho vydaní doslova explodovali už nielen v médiách, pripomínali vojnu dvoch rodičovských táborov.
Amy Chua v knihe spomína na detstvo svojich dvoch, dnes už dospelých dcér. Jej riadky vypovedajú najmä o tom, ako „čínski rodičia“ vychovávajú svoje deti a ako sa ich predstavy o výchove líšia od predstáv „amerických rodičov“.
Pod „čínskymi rodičmi“ myslí Amy Chua nie nevyhnutne rodičov čínskeho pôvodu, ale rodičov náročných, dôsledných až neústupčivých, ktorí od detí očakávajú výborný výkon, úctu a poslušnosť.
Pojem „americkí rodičia“ alebo „západní rodičia“ tiež neznamená len rodičov, ktorí žijú na Západe a prijímajú západné hodnoty. Ide o rodičov, ktorí ponechávajú deťom veľa možností na slobodné rozhodovanie, sú tolerantní, veľkodušní a nekladú na potomstvo takmer žiadne nároky, aby mu nepoškodili sebavedomie. Tipujte, ktorý z týchto dvoch prístupov Amy Chua uprednostňuje? Jej život hovorí za všetko. .chudobní, ale odhodlaní
Amy Chua prišla na svet ako najstaršia zo štyroch dcér dvoch čínskych prisťahovalcov, ktorí boli, ako píše, takí chudobní, že prvé dve zimy v Baltimore museli prečkať v nevykurovanom príbytku, zabalení do diek. Za šancu uplatniť sa v Amerike boli vďační a usilovali sa prispôsobiť tamojšiemu životu, nikdy však nie v oblasti výchovy. Svojim dcéram venovali maximum starostlivosti – čo znamenalo maximum nárokov a očakávaní, maximum lásky a maximum odhodlania dať svojim deťom šťastie. Lenže nie šťastie, ktoré by spočívalo v leňošení a zábave.
Amy a jej sestry sa museli učiť na čo najlepšie známky, donekonečna cvičili hru na hudobné nástroje, nesmeli odvrávať a vďačnosť rodičom bola pre ne prirodzená. Amy hovorí, že má dodnes s rodičmi veľmi krásny a blízky vzťah, takže výchovná metóda označovaná aj ako „prísna láska“ u nej priniesla dobré ovocie. A dodáva, že rodičia nemali nerealistické požiadavky. Aj k jej mladšej sestre s Downovým syndrómom pristupovali náročne – žiadali, aby sa učila čo najlepšie v rámci svojich možností. Matka ju zároveň trpezlivo cvičila v tých každodenných činnostiach, ktoré postihnutej išli ťažšie. Dnes je aj táto dcéra úspešná a rodičia sú hrdí na to, že pracuje v hypermarkete Walmart. Neočakávali od nej diplom z univerzity, očakávali však, že dosiahne to, na čo má. A najmä verili v jej schopnosti. .verte deťom viac ako ony sebe
To je podľa Amy Chuovej podstatou „čínskej výchovy“. Veriť dieťaťu a jeho schopnostiam väčšmi, ako mu verí okolie – ba dokonca väčšmi, ako ono verí sebe. V tejto dôvere tkvie dôvod náročnosti „čínskych rodičov“.
„Čínski rodičia“ sú pevne presvedčení, že to, čo dieťa nedokáže teraz, môže sa časom naučiť, len mu treba vštepiť sebadôveru. A venovať sa mu. Stáť pri ňom, keď cvičí na hudobný nástroj a nedovoliť mu, aby sa vzdalo pri komplikovaných taktoch. Nepoľaviť, keď dieťa frfle a kamaráti nemusia nosiť domov výborné známky. Nedovoliť dieťaťu priveľa zábavy, aby sa mohlo sústrediť na vzdelanie. V prípade potreby na dieťa nakričať, udeliť mu trest, donekonečna vysvetľovať, zniesť detský odpor, neustúpiť, keď sa zdá, že dieťa rodiča „znenávidelo“.
Amy Chua je totiž pevne presvedčená, že za príliš tolerantným prístupom rodičov, ktorí svojim deťom takmer všetko dovolia, v skutočnosti nestojí osvietená slobodomyseľnosť, ale obyčajný strach – takíto rodičia nechcú riskovať, že dieťa ich odmietne, že ich nebude milovať. Amy Chua však pokojne povie manželovi (omnoho mäkšiemu vychovávateľovi), že bude v dcériných očiach pokojne aj „zlá“, pretože jej chce dobre – a dcéra to neskôr ocení. .úcta, alebo nezávislosť?
Paradoxne, prísna výchova je už na ústupe v samotnej Číne, kde politika jedného dieťaťa prevrátila naruby mnohé tradičné zásady, takže výsledkom sú davy obletovaných jedináčikov. A „americkí rodičia“ nežijú len v USA. Napokon, o tom, ako sa zvoľnila výchova a disciplína, by mohli veľa rozprávať učitelia na Slovensku. To, čo Amy Chua charakterizuje národnostnými prívlastkami, sú skôr dva odlišné princípy výchovy.
Je však pravda, že kým v čínskej kultúre sa od dieťaťa tradične očakávala úcta a vďačnosť voči rodičom, v tej americkej sa, najmä v dvadsiatom storočí, začal zdôrazňovať rešpekt k dieťaťu ako individualite. Individualistický prístup je podľa jeho priaznivcov lepší, pretože jeho výsledkom sú nezávislí, samostatní a rozhodní jedinci, ktorí vedia, čo v živote chcú. Logicky by teda mali byť aj úspešnejší ako deti vychovávané vo vedomí, že prvoradá je vôľa rodičov.
Amy Chua však tvrdí, že deti vedené priskoro k samostatnému rozhodovaniu sú vlastne obeťami, pretože rodičia im umožňujú, aby podľahli známej neresti detstva – lenivosti. To je podľa nej zlý základ budúceho úspechu.
Podobnými vyhláseniami Amy Chua pichla do veľmi veľkého osieho hniezda. Zosypali sa na ňu obvinenia, že má despotické sklony, že si na deťoch realizuje vlastné ambície, že nepochopila americký dôraz na hodnotu jednotlivca. A najmä, že uškodila vlastným deťom. Jej dve dcéry, obidve úspešné a zrejme aj šťastné, sú iného názoru. Matke za jej prísnu výchovu ďakujú a na svoje detstvo spomínajú v dobrom.
Priaznivci „lenivého rodičovstva“, aké propaguje napríklad kniha The Idle Parent od Toma Hodgkinsona, však nad radami matky-tigrice prevracajú oči. Pre nich je Amy Chua stelesnením rodičovskej dominancie, nezdravého trendu prílišného manažovania detí, ktorý vytvára neurózy u všetkých zúčastnených.
Určite majú v niečom pravdu. Rodič, ktorý nevie v príhodnej chvíli zaujať pozíciu nezúčastneného pozorovateľa a príliš sa citovo angažuje napríklad v športových či školských výkonoch dieťaťa, môže byť ťažko vzorom pre iných. Ale v prípadoch, keď tolerancia nie je výsledkom láskavo a dôkladne premyslenej stratégie nezasahovania, len vyplýva z rodičovskej ľahostajnosti a skutočnej lenivosti, človek by dal prednosť aj čínskym tigrím metódam podľa Amy Chuovej. .aký výsledok je dobrý
S takzvaným čínskym prístupom k výchove možno polemizovať. Prílišná prísnosť bez lásky skutočne vytvára u detí strach. A o láske rodičov musia deti vedieť, takže tí, ktorí lásku ukrývajú za prísnosťou, „aby sa decko neskazilo“, sotva môžu byť úspešní vychovávatelia.
Amy Chua však netvrdí, že je dokonalá matka. Priznáva, že dielko napísala práve v období, keď sa jej mladšia dcéra najväčšmi búrila proti jej výchovným metódam. Nezabúda citovať aj manželove námietky, pretože jej muž, omnoho menej náročný rodič, predstavuje v istom zmysle protipól. Je dedičom židovských výchovných tradícií, ale aj amerického „laissez-faire“ rodičovstva.
Amy Chua uznáva, že jej návody nie sú pre každého. Ale napokon, o žiadne návody nejde. Je to len vtipná kniha spomienok na výchovné víťazstvá a prehry, z ktorých napokon vzišli „funkčné“ deti i „funkčná“ matka, čo sa vie na vlastné metódy pozrieť s odstupom a sebaironicky. Za taký výsledok by nejeden rodič mohol byť vďačný, aj keby sa jeho dieťa nedostalo na najvyhlásenejšiu univerzitu.
Úspešná právnička a autorka odborných publikácií Amy Chua s tým zrejme rátala. Jej knihu Bojová pieseň matky-tigrice okamžite rozobrali mienkotvorné americké médiá na čele s Wall Street Journal. Debaty, ktoré po jeho vydaní doslova explodovali už nielen v médiách, pripomínali vojnu dvoch rodičovských táborov.
Amy Chua v knihe spomína na detstvo svojich dvoch, dnes už dospelých dcér. Jej riadky vypovedajú najmä o tom, ako „čínski rodičia“ vychovávajú svoje deti a ako sa ich predstavy o výchove líšia od predstáv „amerických rodičov“.
Pod „čínskymi rodičmi“ myslí Amy Chua nie nevyhnutne rodičov čínskeho pôvodu, ale rodičov náročných, dôsledných až neústupčivých, ktorí od detí očakávajú výborný výkon, úctu a poslušnosť.
Pojem „americkí rodičia“ alebo „západní rodičia“ tiež neznamená len rodičov, ktorí žijú na Západe a prijímajú západné hodnoty. Ide o rodičov, ktorí ponechávajú deťom veľa možností na slobodné rozhodovanie, sú tolerantní, veľkodušní a nekladú na potomstvo takmer žiadne nároky, aby mu nepoškodili sebavedomie. Tipujte, ktorý z týchto dvoch prístupov Amy Chua uprednostňuje? Jej život hovorí za všetko. .chudobní, ale odhodlaní
Amy Chua prišla na svet ako najstaršia zo štyroch dcér dvoch čínskych prisťahovalcov, ktorí boli, ako píše, takí chudobní, že prvé dve zimy v Baltimore museli prečkať v nevykurovanom príbytku, zabalení do diek. Za šancu uplatniť sa v Amerike boli vďační a usilovali sa prispôsobiť tamojšiemu životu, nikdy však nie v oblasti výchovy. Svojim dcéram venovali maximum starostlivosti – čo znamenalo maximum nárokov a očakávaní, maximum lásky a maximum odhodlania dať svojim deťom šťastie. Lenže nie šťastie, ktoré by spočívalo v leňošení a zábave.
Amy a jej sestry sa museli učiť na čo najlepšie známky, donekonečna cvičili hru na hudobné nástroje, nesmeli odvrávať a vďačnosť rodičom bola pre ne prirodzená. Amy hovorí, že má dodnes s rodičmi veľmi krásny a blízky vzťah, takže výchovná metóda označovaná aj ako „prísna láska“ u nej priniesla dobré ovocie. A dodáva, že rodičia nemali nerealistické požiadavky. Aj k jej mladšej sestre s Downovým syndrómom pristupovali náročne – žiadali, aby sa učila čo najlepšie v rámci svojich možností. Matka ju zároveň trpezlivo cvičila v tých každodenných činnostiach, ktoré postihnutej išli ťažšie. Dnes je aj táto dcéra úspešná a rodičia sú hrdí na to, že pracuje v hypermarkete Walmart. Neočakávali od nej diplom z univerzity, očakávali však, že dosiahne to, na čo má. A najmä verili v jej schopnosti. .verte deťom viac ako ony sebe
To je podľa Amy Chuovej podstatou „čínskej výchovy“. Veriť dieťaťu a jeho schopnostiam väčšmi, ako mu verí okolie – ba dokonca väčšmi, ako ono verí sebe. V tejto dôvere tkvie dôvod náročnosti „čínskych rodičov“.
„Čínski rodičia“ sú pevne presvedčení, že to, čo dieťa nedokáže teraz, môže sa časom naučiť, len mu treba vštepiť sebadôveru. A venovať sa mu. Stáť pri ňom, keď cvičí na hudobný nástroj a nedovoliť mu, aby sa vzdalo pri komplikovaných taktoch. Nepoľaviť, keď dieťa frfle a kamaráti nemusia nosiť domov výborné známky. Nedovoliť dieťaťu priveľa zábavy, aby sa mohlo sústrediť na vzdelanie. V prípade potreby na dieťa nakričať, udeliť mu trest, donekonečna vysvetľovať, zniesť detský odpor, neustúpiť, keď sa zdá, že dieťa rodiča „znenávidelo“.
Amy Chua je totiž pevne presvedčená, že za príliš tolerantným prístupom rodičov, ktorí svojim deťom takmer všetko dovolia, v skutočnosti nestojí osvietená slobodomyseľnosť, ale obyčajný strach – takíto rodičia nechcú riskovať, že dieťa ich odmietne, že ich nebude milovať. Amy Chua však pokojne povie manželovi (omnoho mäkšiemu vychovávateľovi), že bude v dcériných očiach pokojne aj „zlá“, pretože jej chce dobre – a dcéra to neskôr ocení. .úcta, alebo nezávislosť?
Paradoxne, prísna výchova je už na ústupe v samotnej Číne, kde politika jedného dieťaťa prevrátila naruby mnohé tradičné zásady, takže výsledkom sú davy obletovaných jedináčikov. A „americkí rodičia“ nežijú len v USA. Napokon, o tom, ako sa zvoľnila výchova a disciplína, by mohli veľa rozprávať učitelia na Slovensku. To, čo Amy Chua charakterizuje národnostnými prívlastkami, sú skôr dva odlišné princípy výchovy.
Je však pravda, že kým v čínskej kultúre sa od dieťaťa tradične očakávala úcta a vďačnosť voči rodičom, v tej americkej sa, najmä v dvadsiatom storočí, začal zdôrazňovať rešpekt k dieťaťu ako individualite. Individualistický prístup je podľa jeho priaznivcov lepší, pretože jeho výsledkom sú nezávislí, samostatní a rozhodní jedinci, ktorí vedia, čo v živote chcú. Logicky by teda mali byť aj úspešnejší ako deti vychovávané vo vedomí, že prvoradá je vôľa rodičov.
Amy Chua však tvrdí, že deti vedené priskoro k samostatnému rozhodovaniu sú vlastne obeťami, pretože rodičia im umožňujú, aby podľahli známej neresti detstva – lenivosti. To je podľa nej zlý základ budúceho úspechu.
Podobnými vyhláseniami Amy Chua pichla do veľmi veľkého osieho hniezda. Zosypali sa na ňu obvinenia, že má despotické sklony, že si na deťoch realizuje vlastné ambície, že nepochopila americký dôraz na hodnotu jednotlivca. A najmä, že uškodila vlastným deťom. Jej dve dcéry, obidve úspešné a zrejme aj šťastné, sú iného názoru. Matke za jej prísnu výchovu ďakujú a na svoje detstvo spomínajú v dobrom.
Priaznivci „lenivého rodičovstva“, aké propaguje napríklad kniha The Idle Parent od Toma Hodgkinsona, však nad radami matky-tigrice prevracajú oči. Pre nich je Amy Chua stelesnením rodičovskej dominancie, nezdravého trendu prílišného manažovania detí, ktorý vytvára neurózy u všetkých zúčastnených.
Určite majú v niečom pravdu. Rodič, ktorý nevie v príhodnej chvíli zaujať pozíciu nezúčastneného pozorovateľa a príliš sa citovo angažuje napríklad v športových či školských výkonoch dieťaťa, môže byť ťažko vzorom pre iných. Ale v prípadoch, keď tolerancia nie je výsledkom láskavo a dôkladne premyslenej stratégie nezasahovania, len vyplýva z rodičovskej ľahostajnosti a skutočnej lenivosti, človek by dal prednosť aj čínskym tigrím metódam podľa Amy Chuovej. .aký výsledok je dobrý
S takzvaným čínskym prístupom k výchove možno polemizovať. Prílišná prísnosť bez lásky skutočne vytvára u detí strach. A o láske rodičov musia deti vedieť, takže tí, ktorí lásku ukrývajú za prísnosťou, „aby sa decko neskazilo“, sotva môžu byť úspešní vychovávatelia.
Amy Chua však netvrdí, že je dokonalá matka. Priznáva, že dielko napísala práve v období, keď sa jej mladšia dcéra najväčšmi búrila proti jej výchovným metódam. Nezabúda citovať aj manželove námietky, pretože jej muž, omnoho menej náročný rodič, predstavuje v istom zmysle protipól. Je dedičom židovských výchovných tradícií, ale aj amerického „laissez-faire“ rodičovstva.
Amy Chua uznáva, že jej návody nie sú pre každého. Ale napokon, o žiadne návody nejde. Je to len vtipná kniha spomienok na výchovné víťazstvá a prehry, z ktorých napokon vzišli „funkčné“ deti i „funkčná“ matka, čo sa vie na vlastné metódy pozrieť s odstupom a sebaironicky. Za taký výsledok by nejeden rodič mohol byť vďačný, aj keby sa jeho dieťa nedostalo na najvyhlásenejšiu univerzitu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.