Ubehli roky a až teraz som pochopila. Sedela som v najlepšej nepálskej krčme, je to vlastne rockový klub, kde hrávajú každý večer výborné miestne kapely. Takto pred rokom som tam stála a tiekli mi po lícach slzy, lebo som pred sebou videla úplný gitarový úkaz. Taký malý tučko so šikmými očami, mladší odo mňa, hral na gitare. Vlastne nehral, on BOL HUDBA. Bolo to ako sledovať vtáka lietať. Bol ožratý úplne na šrot, ani nevedel poriadne chodiť, ale hrať vedel. Dnes po roku sedíme na tom istom mieste, on zasa pije a ja mám zasa slzy v očiach. Zisťujeme podobnú psychiatrickú minulosť a absenciu otcov. Bavíme sa o hudbe. Bishnu vraví, že cvičí 8 hodín denne. Gúľam očami. On ich má pod vplyvom alkoholu prižmúrené až tak, že mu ostali iba dve škáry. Pozrie sa na mňa spod šikmých viečok a povie: „It's my duty.” Vysvetľuje mi, že aj mojou povinnosťou je rozvíjať svoj dar. Vybaví sa mi mojich tisíc aktivít a rozmýšľam, čo je môj dar. Srdce mi vraví, že hudba, rozum, že všetko rovnako, že každá aktivita som ja, ale Bishnu sa na mňa pozerá a vraví: „you have to go back to music. You have to grow.” Cítim sa hrozne previnilo. Zrazu si uvedomujem, ako strašne som v posledných rokoch zanedbala hudbu. Ako som prestala rásť. Ako som stratila svoje poslanie. Ako som jednu veľkú energiu roztrieštila na tisíc malých aktivít. Úžasný kolos či empórium, pokiaľ človek vidí malý, útly hyperaktívny zdroj. Ale nedokonalá práca, pokiaľ človek vníma len jednotlivé chápadlá tej chobotnice. A tak bez jedinej skúšky, iba na základe intuície, uzatvárame malý pakt. Vo februári sa ide nahrávať. Ideme spolu do štúdia a nevylezieme, kým z toho nebude album. Ideme rásť. A plniť si povinnosti voči poslaniu. Lebo to je dôvod, prečo mi novinári kladú tú otázku. Ľudí nezaujímajú zamestnania a zdroje príjmov. Keď niekoho spoznávame, chceme vedieť jeho poslanie. Jeho cestu. A tak dávam smerovku doľava, smerom k srdcu, a „odbáčam“ na hudbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.