Aj v roku 2011 sa ukázalo, že ani títo novodobí folkeri nie sú žiadni outsideri a minimálne v civilizovanom západnom svete sa ich tvorba berie s vážnosťou a radosťou a dokáže stúpať vysoko rebríčkami. V minulosti bola populárna hudba konfliktom generácií, kde nadchádzajúca negovala hudbu svojich starších súrodencov, no dnes starí aj mladí kráčajú nekonfliktne vedľa seba a vzájomne sa dopĺňajú, pretože mladé generácie hudobníkov zas a znova objavujú korene popmusic.
Zoberme si napríklad fenomenálny úspech americkej folkrockovej kapely Fleet Foxes, ktorá sa s tohtoročným druhým albumom Helplessness Blues dostala do prvej desiatky americkej hitparády. Keď sa človek pozrie na obsadené miesta okolo nich, je to, akoby sa medzi milionármi v rapovej a soulovej americkej elite, pýšiacej sa luxusom a dolárovými bankovkami, ocitla banda zarastených bezdomovcov, ktorí výzorom skôr spadajú do šesťdesiatych rokov ako do dnešných čias. Ich krásne harmonické vokály majú kavlitu The Beach Boys, je tam cítiť Dylana a anglický folk šesťdesiatych rokov. Fleet Foxes negujú nové trendy v hudbe, umožňujúce poskladať hudbu priamo v počítači bez toho, aby sa tvorca čo len dotkol nástroja. Preto je ich prírodná hudba veľmi dôležitá a ľudia napriek nepretržitému ataku informácií z nevypnuteľných médií, sú radi, že počujú obyčajnú pesničku zahranú na obyčajnej akustickej gitare.
Folkový boom má viacero podôb – buď je revivalistický, ako v prípade The Fleet Foxes, alebo modernistický v podaní skvelého pesničkára Bona Ivera, ktorý vo svojej hudbe spája túžbu po piesňach lahodiacich ušiam, zabaleným do abstraktných zvukových výletov na pomedzí akustiky a elektroniky. Jeho rovnomenný druhý album Bon Iver je počinom roka, čo sa týka umenia a je aj nesmierne komerčne úspešný – napríklad v USA sa dostal až na druhé miesto hitparády. Bon Iver, vlastným menom Justin Vernon, ukazuje, že aj dnes , keď je šoubiznis plný „predajných šľapiek“, sa dá robiť svojstojná hudba bez akýchkoľvek kompromisov a zároveň môže byť úspešná.
Za úspechom Fleet Foxes a Bona Ivera stojí aj fakt, že čoraz častejšie sa dopredu dostávajú malé nezávislé značky, ktoré v minulosti hrali druhé až tretie husle. Kedysi zbierali z celkového balíka zisku len odrobinky, ale dnes môžu konkurovať veľkým firmám. Tie kríza poznačila natoľko, že veľmi obmedzili pátrania po nových talentoch a viac-menej sa aj dnes spoliehajú na staré osvedčené mená a bohužiaľ aj na víťazov idiotských televíznych súťaží, produkujúcich cvičené spevácke opičky, ktoré z krátkeho hľadiska donesú nejaké peniaze, ale majú životnosť krátku ako prieskumník vo vojnovom konflikte.
Vďaka malým značkám Domino, Sub Pop, Anti, 4 AD, Bella Union, V2 alebo Drag City sa do hudby vrátila láska k vinylom, a s ním aj duch šiestej, siedmej a ôsmej dekády, keď bola hudba vzrušujúca a každý dôležitý nový album udalosťou. Tento rok bol na dobré albumy pomerne bohatý a ak sa svet v najbližších rokoch nezblázni, tak tohtoročná žatva by mohla byť aj prísľubom do budúcna. Tradične sa v rámci pesničkársta vpredu drží Amerika. Silné albumy vydali skupina Wilco (The Whole Love), Gilliam Welch (The Harrow and The Harvest), Ryan Adams (Ashes and Fire), Low (C Moon), Bill Callahan (Apocalypse), Lucinda Williams (Blessed), The Black Keys (El Camino) alebo Tom Waits. Jeho posledný album Bad As Me je taký dobrý, že môže konkurovať jeho najlepším nahrávkam zo 70. a 80. rokov. Veľkým prekvapením je debutový album od kalifornského pesničkára Jonathana Wilsona (Gentle Spirit), na ktorom ožil hipisácky folkrockový duch 60. rokov. Angličania sa zas môžu spoľahnúť na PJ Harvey (Lets England Shake) a môžu byť právom hrdí na nový objav, mladučkú pesničkárku Lauru Marling a jej tretí album A Creature I Dont Know.
Zoberme si napríklad fenomenálny úspech americkej folkrockovej kapely Fleet Foxes, ktorá sa s tohtoročným druhým albumom Helplessness Blues dostala do prvej desiatky americkej hitparády. Keď sa človek pozrie na obsadené miesta okolo nich, je to, akoby sa medzi milionármi v rapovej a soulovej americkej elite, pýšiacej sa luxusom a dolárovými bankovkami, ocitla banda zarastených bezdomovcov, ktorí výzorom skôr spadajú do šesťdesiatych rokov ako do dnešných čias. Ich krásne harmonické vokály majú kavlitu The Beach Boys, je tam cítiť Dylana a anglický folk šesťdesiatych rokov. Fleet Foxes negujú nové trendy v hudbe, umožňujúce poskladať hudbu priamo v počítači bez toho, aby sa tvorca čo len dotkol nástroja. Preto je ich prírodná hudba veľmi dôležitá a ľudia napriek nepretržitému ataku informácií z nevypnuteľných médií, sú radi, že počujú obyčajnú pesničku zahranú na obyčajnej akustickej gitare.
Folkový boom má viacero podôb – buď je revivalistický, ako v prípade The Fleet Foxes, alebo modernistický v podaní skvelého pesničkára Bona Ivera, ktorý vo svojej hudbe spája túžbu po piesňach lahodiacich ušiam, zabaleným do abstraktných zvukových výletov na pomedzí akustiky a elektroniky. Jeho rovnomenný druhý album Bon Iver je počinom roka, čo sa týka umenia a je aj nesmierne komerčne úspešný – napríklad v USA sa dostal až na druhé miesto hitparády. Bon Iver, vlastným menom Justin Vernon, ukazuje, že aj dnes , keď je šoubiznis plný „predajných šľapiek“, sa dá robiť svojstojná hudba bez akýchkoľvek kompromisov a zároveň môže byť úspešná.
Za úspechom Fleet Foxes a Bona Ivera stojí aj fakt, že čoraz častejšie sa dopredu dostávajú malé nezávislé značky, ktoré v minulosti hrali druhé až tretie husle. Kedysi zbierali z celkového balíka zisku len odrobinky, ale dnes môžu konkurovať veľkým firmám. Tie kríza poznačila natoľko, že veľmi obmedzili pátrania po nových talentoch a viac-menej sa aj dnes spoliehajú na staré osvedčené mená a bohužiaľ aj na víťazov idiotských televíznych súťaží, produkujúcich cvičené spevácke opičky, ktoré z krátkeho hľadiska donesú nejaké peniaze, ale majú životnosť krátku ako prieskumník vo vojnovom konflikte.
Vďaka malým značkám Domino, Sub Pop, Anti, 4 AD, Bella Union, V2 alebo Drag City sa do hudby vrátila láska k vinylom, a s ním aj duch šiestej, siedmej a ôsmej dekády, keď bola hudba vzrušujúca a každý dôležitý nový album udalosťou. Tento rok bol na dobré albumy pomerne bohatý a ak sa svet v najbližších rokoch nezblázni, tak tohtoročná žatva by mohla byť aj prísľubom do budúcna. Tradične sa v rámci pesničkársta vpredu drží Amerika. Silné albumy vydali skupina Wilco (The Whole Love), Gilliam Welch (The Harrow and The Harvest), Ryan Adams (Ashes and Fire), Low (C Moon), Bill Callahan (Apocalypse), Lucinda Williams (Blessed), The Black Keys (El Camino) alebo Tom Waits. Jeho posledný album Bad As Me je taký dobrý, že môže konkurovať jeho najlepším nahrávkam zo 70. a 80. rokov. Veľkým prekvapením je debutový album od kalifornského pesničkára Jonathana Wilsona (Gentle Spirit), na ktorom ožil hipisácky folkrockový duch 60. rokov. Angličania sa zas môžu spoľahnúť na PJ Harvey (Lets England Shake) a môžu byť právom hrdí na nový objav, mladučkú pesničkárku Lauru Marling a jej tretí album A Creature I Dont Know.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.