Niektoré z najvýraznejších albumov v roku 2011 nahrali už nie celkom debutujúce speváčky PJ Harvey, Kate Bush, Tori Amos a Björk.
Mladosť a dravosť sa však v tomto roku sústredila na inú oblasť hudby: R&B, hip-hop a zmutovaný dubstep. Hlboké basy, omamné rytmy, soulový spev a veľa rapu sa predralo z undergroundu do širokého povedomia. Eklektické figúry Clams Casino, tragická ťaživosť The Weeknd či DIY hip-hop v podaní nenapodobniteľných Shabazz Palaces spôsobili, že R&B sa nemusí spájať len s vyfabrikovaným zvukom gangsterských diskoték. Akoby poslucháči hľadali ten pôvodný smútok, vzdor a autenticitu rhythm-and-bluesových hviezd a chceli ich temné, no vkusné posolstvo naspäť.
Bližšie k soulu, žánrovému aj duševnému, sa priblížil aj mladý, talentovaný producent James Blake, ktorého debut prelomil masívne ľady medzi dubstepom, komorným popom a inteligentným R&B a priblížil tak k sebe vzdialené póly indie sveta. Mimochodom, prepájanie zdanlivo nezlučiteľných prvkov a otvorenosť poslucháčov sa stali obľúbenou disciplínou posledného roka, čo umožnilo oveľa prirodzenejší rozkvet pestrosti než nepodarených hybridov.
Popri urbánnej hudbe sa počas uplynulých dvoch rokov na nekomerčnej pôde vykryštalizovalo heterogénne hnutie kreatívcov tvoriacich koláž prešpikovanú nostalgiou, naivitou a odkazmi na hudbu spred dvoch dekád. Či už ho nazveme chillwave, alebo len menej gitarová verzia zasneného popu, detstvo ako obdobie voľnosti a slobodnej fantázie je základnou linkou pre mladých hudobníkov ako Washed Out (Ernest Greene) alebo Toro Y Moi (Chaz Bundick). Na nej stavajú jednoduché, priam triviálne fragmenty svojich životov. Ešte ďalej sa posúva Francúz Anthony Gonzalez, vystupujúci ako M83, ktorého raná mladosť sa stáva podkladom pre jednu veľkú chytľavú oslavu nespútaného spoznávania všetkých lákadiel sveta.
Možno ich prirovnať k novodobým surrealistom, ktorých ťahy, technika a farebná paleta boli podstatnejšie ako samotný výjav – často jednoduchý a všeobecný. Tak aj chillwavisti odrážajú fragmentálnu podstatu života hipsterských dvadsiatnikov západného sveta, sčasti uviaznutých vo virtuálnom prostredí, kde sny, spomienky a útržky nápadov získavajú rovnakú dôležitosť a pozornosť ako plnohodnotné a uvedomelé umenie. Pozornosť si zaslúžia už minimálne pre výstižné zachytenie súčasnej doby ako jedného veľkého prúdu podnetov, ktoré sa snažia nanovo zadefinovať ľudskú osobnosť. Akoby len náznak odlišných chutí od masy bol kľúčom k jedinečnosti.
Zaujímavým kontrastom k blankytnej a slnečnej podstate chillwave bolo tohtoročné znovuzrodenie gotiky. Začiatkom roka to boli Esben & the Witch, ktorým sa nepodarilo naplniť očakávania fanúšikov a ich umelecké pôsobenie bolo skôr sklamaním. Úspešnejšie bolo v tejto oblasti kanadské trio Austra, ktorých speváčka Katie Stelmanis dokázala umne spojiť chytľavosť elektropopu, opulentnosť operného spevu, psychologickú temnotu a krehkú sexualitu. Ešte hlbšie do temnôt mladej duše sa ponorila americká speváčka Zola Jesus, ktorej tretí album Conatus rozčeril vody nezávislého elektropopu svojou intimitou a odovzdanosťou.
Od gotiky a synthpopu nie je ďaleko k novej vlne, ktorej monochromatické farby a okultné symboly úspešne reprezentovali Cold Cave a Oneohtrix Point Never. Zmes osemdesiatkových syntetizátorov, psychedelického hluku a neprístupných melódií sa predrala z obskúrneho podzemia až na titulky popredných hudobných magazínov a pomohla tak širšej vlne akéhosi zbastardeného postpopu. Neobyčajné zmiešanie diskotékovej prístupnosti a náročného spracovania s obrovskou prímesou emocionálnej mnohoznačnosti výborne zachytilo fázu neistoty a ťažkosti sebaobjavovania vlastnej duše.
Ani mikrožánre a nanokomunity však nedokážu vyplniť taký komplexný a nekonečný svet, ako je ten hudobný.
Zvláštne príjemná a ľahko počúvateľná gitarová hudba britského kvartetu Wild Beasts, ktorí by si zaslúžili minimálne nomináciu na tohtoročnú Mercury, sa prekvapivo dopĺňa so syntetizátorovým hlukom Tima Heckera a podmanivo krehkými vokálmi Julianny Barwick, ktorej čaro tkvie v chorálovom vrstvení vlastných vokálnych fragmentov.
Zdá sa teda, že v dobe voľného streamovania cez Spotify, SoundCloud alebo BandCamp dokáže hudba, ktorá by pred niekoľkými rokmi ostala v kruhu niekoľkých stoviek uší, osloviť niekoľko stotisícov. Určite nie množstvom predaných nosičov, ale cez virutálne šírenie, návštevy koncertov a najmä pocit príšlušnosti k istej komunite. Historicky najjednoduchší prístup k hudbe a nespočetným blogom tak spôsobuje, že jednotlivé vlny skôr poukazujú na diverzitu nezávislej scény než na jednoznačné delenie na trendy.
Uplynulých niekoľko rokov naznačuje, že poslucháčov zaujíma viac originálna a autentická výpoveď umelca, príbeh, ktorý ho robí jedinečným, než jeho príslušnosť k žánru, lokálnej scéne či vydavateľstvu. Indie popperi tak uznávajú kvalitný metal, gotici si užívajú optimistickú farebnosť nezávislých diskoték a hip-hoperi prikyvujú rýdzim citom pesničkárov. Vďaka jednoduchej dostupnosti a tým aj zrýchlenému cyklu odozvy fanúšikov je konečne podstatou posolstvo, a nie len samotný prostriedok.
Tento rok bol v hudbe úzko previazaný s hľadaním seba samého a absolútne osobitého zvuku skrze kontrastné extrémy: popovú jednoduchosť a ťaživú, často avantgardnú komplikovanosť. Od Austry až po Zolu Jesus ho väčšina našla cez neľahkú úprimnosť a presvedčenie o čistom umení. Autor je spolupracovník .týžňa.
Mladosť a dravosť sa však v tomto roku sústredila na inú oblasť hudby: R&B, hip-hop a zmutovaný dubstep. Hlboké basy, omamné rytmy, soulový spev a veľa rapu sa predralo z undergroundu do širokého povedomia. Eklektické figúry Clams Casino, tragická ťaživosť The Weeknd či DIY hip-hop v podaní nenapodobniteľných Shabazz Palaces spôsobili, že R&B sa nemusí spájať len s vyfabrikovaným zvukom gangsterských diskoték. Akoby poslucháči hľadali ten pôvodný smútok, vzdor a autenticitu rhythm-and-bluesových hviezd a chceli ich temné, no vkusné posolstvo naspäť.
Bližšie k soulu, žánrovému aj duševnému, sa priblížil aj mladý, talentovaný producent James Blake, ktorého debut prelomil masívne ľady medzi dubstepom, komorným popom a inteligentným R&B a priblížil tak k sebe vzdialené póly indie sveta. Mimochodom, prepájanie zdanlivo nezlučiteľných prvkov a otvorenosť poslucháčov sa stali obľúbenou disciplínou posledného roka, čo umožnilo oveľa prirodzenejší rozkvet pestrosti než nepodarených hybridov.
Popri urbánnej hudbe sa počas uplynulých dvoch rokov na nekomerčnej pôde vykryštalizovalo heterogénne hnutie kreatívcov tvoriacich koláž prešpikovanú nostalgiou, naivitou a odkazmi na hudbu spred dvoch dekád. Či už ho nazveme chillwave, alebo len menej gitarová verzia zasneného popu, detstvo ako obdobie voľnosti a slobodnej fantázie je základnou linkou pre mladých hudobníkov ako Washed Out (Ernest Greene) alebo Toro Y Moi (Chaz Bundick). Na nej stavajú jednoduché, priam triviálne fragmenty svojich životov. Ešte ďalej sa posúva Francúz Anthony Gonzalez, vystupujúci ako M83, ktorého raná mladosť sa stáva podkladom pre jednu veľkú chytľavú oslavu nespútaného spoznávania všetkých lákadiel sveta.
Možno ich prirovnať k novodobým surrealistom, ktorých ťahy, technika a farebná paleta boli podstatnejšie ako samotný výjav – často jednoduchý a všeobecný. Tak aj chillwavisti odrážajú fragmentálnu podstatu života hipsterských dvadsiatnikov západného sveta, sčasti uviaznutých vo virtuálnom prostredí, kde sny, spomienky a útržky nápadov získavajú rovnakú dôležitosť a pozornosť ako plnohodnotné a uvedomelé umenie. Pozornosť si zaslúžia už minimálne pre výstižné zachytenie súčasnej doby ako jedného veľkého prúdu podnetov, ktoré sa snažia nanovo zadefinovať ľudskú osobnosť. Akoby len náznak odlišných chutí od masy bol kľúčom k jedinečnosti.
Zaujímavým kontrastom k blankytnej a slnečnej podstate chillwave bolo tohtoročné znovuzrodenie gotiky. Začiatkom roka to boli Esben & the Witch, ktorým sa nepodarilo naplniť očakávania fanúšikov a ich umelecké pôsobenie bolo skôr sklamaním. Úspešnejšie bolo v tejto oblasti kanadské trio Austra, ktorých speváčka Katie Stelmanis dokázala umne spojiť chytľavosť elektropopu, opulentnosť operného spevu, psychologickú temnotu a krehkú sexualitu. Ešte hlbšie do temnôt mladej duše sa ponorila americká speváčka Zola Jesus, ktorej tretí album Conatus rozčeril vody nezávislého elektropopu svojou intimitou a odovzdanosťou.
Od gotiky a synthpopu nie je ďaleko k novej vlne, ktorej monochromatické farby a okultné symboly úspešne reprezentovali Cold Cave a Oneohtrix Point Never. Zmes osemdesiatkových syntetizátorov, psychedelického hluku a neprístupných melódií sa predrala z obskúrneho podzemia až na titulky popredných hudobných magazínov a pomohla tak širšej vlne akéhosi zbastardeného postpopu. Neobyčajné zmiešanie diskotékovej prístupnosti a náročného spracovania s obrovskou prímesou emocionálnej mnohoznačnosti výborne zachytilo fázu neistoty a ťažkosti sebaobjavovania vlastnej duše.
Ani mikrožánre a nanokomunity však nedokážu vyplniť taký komplexný a nekonečný svet, ako je ten hudobný.
Zvláštne príjemná a ľahko počúvateľná gitarová hudba britského kvartetu Wild Beasts, ktorí by si zaslúžili minimálne nomináciu na tohtoročnú Mercury, sa prekvapivo dopĺňa so syntetizátorovým hlukom Tima Heckera a podmanivo krehkými vokálmi Julianny Barwick, ktorej čaro tkvie v chorálovom vrstvení vlastných vokálnych fragmentov.
Zdá sa teda, že v dobe voľného streamovania cez Spotify, SoundCloud alebo BandCamp dokáže hudba, ktorá by pred niekoľkými rokmi ostala v kruhu niekoľkých stoviek uší, osloviť niekoľko stotisícov. Určite nie množstvom predaných nosičov, ale cez virutálne šírenie, návštevy koncertov a najmä pocit príšlušnosti k istej komunite. Historicky najjednoduchší prístup k hudbe a nespočetným blogom tak spôsobuje, že jednotlivé vlny skôr poukazujú na diverzitu nezávislej scény než na jednoznačné delenie na trendy.
Uplynulých niekoľko rokov naznačuje, že poslucháčov zaujíma viac originálna a autentická výpoveď umelca, príbeh, ktorý ho robí jedinečným, než jeho príslušnosť k žánru, lokálnej scéne či vydavateľstvu. Indie popperi tak uznávajú kvalitný metal, gotici si užívajú optimistickú farebnosť nezávislých diskoték a hip-hoperi prikyvujú rýdzim citom pesničkárov. Vďaka jednoduchej dostupnosti a tým aj zrýchlenému cyklu odozvy fanúšikov je konečne podstatou posolstvo, a nie len samotný prostriedok.
Tento rok bol v hudbe úzko previazaný s hľadaním seba samého a absolútne osobitého zvuku skrze kontrastné extrémy: popovú jednoduchosť a ťaživú, často avantgardnú komplikovanosť. Od Austry až po Zolu Jesus ho väčšina našla cez neľahkú úprimnosť a presvedčenie o čistom umení. Autor je spolupracovník .týžňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.