Nemysli si, že si to nepamätám. Pamätám si aj iné veci, kamoško, napríklad, že keď som mal dostať v sedemdesiatom prvom doložku na cestu do NSR, kam mal pozval náš bývalý spolužiak Aufricht, ktorý sa v šesťdesiatom ôsmom vysťahoval legálne, lebo bol pôvodom Nemec, tak si vraj na straníckom výbore povedal, aby mi tú doložku nedávali, lebo sa nevrátim. Píšem, že si to „vraj“ povedal, ale žiadne „vraj“, kamoško, viem to určite, povedala mi to Maťugová, ktorá mala v straníckom výbore na starosti kultúru a šport. Takže tá moja žiadosť o doložku sa na políciu ani nedostala, stopli ste to ešte v podniku. Takáto kurva si bol, Emilko, to sa nedá nič robiť a aj keď sa hovorí, že o mŕtvych len dobre, tak ja to teda nedodržím, veď toto sa v krematóriu čítať nebude, vlastne si to už nikto neprečíta, takže môžem na teba nakydať, koľko chcem a koľko sa do teba vojde. Napríklad Praha, prvá celoštátna spartakiáda. Vieš, čo myslím, že? Jako sme tam mali našité vnútri trenírok vrecko na peniaze a ty si mi ich v noci v tej telocvični, kde sme bývali, potiahol a na druhý deň si si kúpil budapeštiany, tie vtedy leteli a baby na ne leteli tiež, boli podlepené surovou gumou, teda tie boty a mali okrúhlu špicu. A potom, keď sme boli na vojne v Trebišove a museli sme ešte mesiac ostať kvôli repnej kampani, tak si mi povedal, že ak ostanem namiesto teba, pošleš mi sto korún a poslal si mi prd. Ale o to nejde, Emilko, nič ti nevyčítam, vždy som ťa mal rád, aj keď si mal takú kurevskú povahu, ale za to ty nemôžeš, to je dané. Bol si jako holub. Keď ho kŕmiš, zobe ti z ruky, keď ho prestaneš kŕmiť, vzlietne a oserie ťa. Lúčim sa s tebou a nezabudnem. Tvoj kamoš Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.