Bola to silná rozlúčka. Spontánny potlesk pri prevoze ostatkov na Hradčany, zábery na vodičov električiek či cestujúcich v metre, čo počas minúty ticha na pravé poludnie vstali a pozerali do zeme, mrazivé nádvoria Hradu, zaplnené ľuďmi, ktorí v absolútnom tichu sledovali a počúvali celý dvojhodinový obrad, a nakoniec silou mnohých priateľstiev a úcty vyplnená Katedrála svätého Víta, kde prednesené silné slová opisovali ešte silnejšie vzťahy. Stretol som tam starnúce legendy zo Slobodnej Európy, chorého Pavla Landovského na vozíčku, vráskavého Miroslava Ondříčka, šedivejúceho Tomkiho Němca, s divadlom sa lúčiacu Vlastu Chramostovú, trasúceho sa Jacquesa Rupnika, uzimenú a skrčenú Martu Kubišovú, a potom aj čoraz vpadnutejšiu tvár Vráťu Brabenca. Ivan Jirous tam už nebol, hoci bol. Pred očami sa mi prešla celá generácia silných činov, ktorá s Václavom Havlom priamo súvisela, a teraz odchádza. Keď som na konci obradu počúval slová Václava Malého, už som necítil tú strašnú zimu, ale len zovreté hrdlo, ale aj akúsi hlbokú radosť z toho, že som všetkých týchto ľudí mohol zažiť. Oni boli pre mňa Československo, na ktorom som vyrastal, oni boli mojou výzvou na tvorivosť, verejný vzdor a dôstojnosť života.
Ale niečo ma celý ten čas pokúšalo. Pristihol som sa pri myšlienke, že som na prehliadke hrdinov, akí tu už nebudú. Že svet po Havlovi bude už len svetom prispôsobovania sa, vypočítavosti, prachov, že po nich sa tu znovu ponoríme do normalizácie, lebo ubudne charakterov a pribudne cynizmu.
Odvtedy tú myšlienku odháňam, ale nedarí sa mi. Kto tu bude o desať rokov reprezentovať svet, v ktorom je pravda viac než vlastná sloboda a vzťah k priateľom viac než vlastné bezpečie? Kto sa tu nabudúce ohrozí účasťou na nespravodlivých harabinovských procesoch, kto zajtra napíše prezidentovi, že šéfuje chorej krajine v lži, kto dá v kríze dokopy rôznorodých ľudí, aby spolu vyzvali gorilí režim a konformnú väčšinu?
Neviem a obávam sa toho. V katedrále som videl ľudí, ktorí aj zlyhávali, aj občas ubližovali, ale celý život bez zábran používali slová dobro, pravda, zlo, láska, Boh. V takom svete sa prirodzene pohybovali. Tu vidím najmä ľudí, ktorí bez zábran klamú a kradnú. Ich slová sú profit, volič, popularita, HDP, kompromis, EÚ. Nevinné slová, ale mne už dunia prázdnom.
Svet po Václavovi Havlovi bude určite iný. Zdá sa, že chudobnejší, ale hádam to nie je vopred dané. Hádam nám odchádzajúca generácia odovzdala dosť na to, aby to podstatné z jej vnútra pokračovalo. A hádam to medzi nami nájde odozvu, lebo veď svedomie je ešte silnejšie ako táto smrť.
.týždeň vám želá dobrý rok 2012.
Ale niečo ma celý ten čas pokúšalo. Pristihol som sa pri myšlienke, že som na prehliadke hrdinov, akí tu už nebudú. Že svet po Havlovi bude už len svetom prispôsobovania sa, vypočítavosti, prachov, že po nich sa tu znovu ponoríme do normalizácie, lebo ubudne charakterov a pribudne cynizmu.
Odvtedy tú myšlienku odháňam, ale nedarí sa mi. Kto tu bude o desať rokov reprezentovať svet, v ktorom je pravda viac než vlastná sloboda a vzťah k priateľom viac než vlastné bezpečie? Kto sa tu nabudúce ohrozí účasťou na nespravodlivých harabinovských procesoch, kto zajtra napíše prezidentovi, že šéfuje chorej krajine v lži, kto dá v kríze dokopy rôznorodých ľudí, aby spolu vyzvali gorilí režim a konformnú väčšinu?
Neviem a obávam sa toho. V katedrále som videl ľudí, ktorí aj zlyhávali, aj občas ubližovali, ale celý život bez zábran používali slová dobro, pravda, zlo, láska, Boh. V takom svete sa prirodzene pohybovali. Tu vidím najmä ľudí, ktorí bez zábran klamú a kradnú. Ich slová sú profit, volič, popularita, HDP, kompromis, EÚ. Nevinné slová, ale mne už dunia prázdnom.
Svet po Václavovi Havlovi bude určite iný. Zdá sa, že chudobnejší, ale hádam to nie je vopred dané. Hádam nám odchádzajúca generácia odovzdala dosť na to, aby to podstatné z jej vnútra pokračovalo. A hádam to medzi nami nájde odozvu, lebo veď svedomie je ešte silnejšie ako táto smrť.
.týždeň vám želá dobrý rok 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.