.že aj vám by sa zišla kreditka s neobmedzenými zdrojmi, úročená jedným percentom v čase, keď ceny v Európe rastú medziročne o 3 percentá? Tak to si musíte do februára, keď sa má uskutočniť druhé kolo tendra trojročných úverov, zohnať bankovú licenciu...
Dlhodobé programy refinancovania pre komerčné banky začala ECB významnejšie používať s príchodom finančnej krízy. Cieľom je poskytnúť problematickým bankám prístup k zdrojom s dlhšou lehotou splatnosti. Maximálna lehota trvania doterajších úverových liniek bola 12 mesiacov. Trojročné programy prišli ako reakcia na ďalšie zhoršovanie situácie v Európe. Záujem o čerstvé eurá predstihol všetky očakávania aj doterajší rekordný tender z júna 2009, keď si európske banky požičali 442 miliárd eur.
.sarkozyho obchod
Práve tieto úverové programy sú hlavným kanálom, cez ktorý ECB púšťa do obehu nové eurá. Európskym bankám v lete 2011 prestali požičiavať americké peňažné fondy Číňania a ostatní investori. Banky si prestali požičiavať aj navzájom. Obávajú sa totiž kolapsu nesolventného európskeho bankového sektora a straty svojich peňazí. Niet sa čo čudovať. To, že mnohé veľké banky sú po vypuknutí finančnej krízy na pokraji bankrotu, je všeobecne známy fakt a prudký pokles cien talianskych a španielskych dlhopisov v lete 2011 situáciu ešte zhoršil.
Okrem rozmrazenia medzibankového trhu a zabezpečenia zdrojov na úverovanie súkromného sektora sa do nových programov vkladajú aj iné nádeje. Od bánk sa očakáva takzvaný Sarkozyho obchod. Francúzsky prezident vyhlásil, že verí, že banky získanú likviditu využijú aj na pomoc štátom prostredníctvom nákupov ich dlhopisov. Predstava je taká, že komerčná banka využije svoj prístup k peniazom za jedno percento na to, aby nakúpila napríklad 10-ročný taliansky dlhopis s výnosom 7 percent. Tieto nákupy stabilizujú dlhopisové trhy a znížia úroky pre nesolventné štáty. Bankári zarobia, štáty budú platiť nižšie úroky za svoj dlh a ECB zostane nepoškvrnená, keďže nebude musieť robiť priame masívne nákupy dlhopisov krajín.
Takýto vývoj nie je úplne nepredstaviteľný. Doteraz banky zachraňovali štáty, teraz by vozík mohli chvíľu potiahnuť banky. Už dnes je úzka spolupráca štátov a bánk realitou a mnohé banky, ktoré sú na pokraji znárodnenia, spravia naozaj všetko, čo uvidia politikom na očiach. To, ako tento symbiotický vzťah bánk a štátu môže fungovať, ilustruje nové opatrenie v poslednom talianskom zákone o rozpočte. To umožní talianskym bankám použiť štátne dlhopisy na nákup vojenských kasární, úradov a iných štátnych budov, ktoré sa štát snaží predať. Štát si bude následne tieto budovy späť prenajímať od bánk a banky môžu majetok generujúci príjem použiť ako krytie novovydaných dlhopisov. Tie sa im hodia, pretože ich môžu zložiť ako kolaterál v ECB na čerpanie ďalších úverov. Taliansku sa tak zníži dlh o akceptované dlhopisy a banky sa zároveň dostanú k ďalším úverom.
.hyperinflácia?
I napriek Sarkozyho prianiu je pravdepodobné, že banky štátom nepomôžu. Košeľa je totiž bližšia ako kabát a keď celkový objem poskytnutých úverov posledného tendra ECB očistíme o dlhy, ktoré banky iba preniesli zo starších (a kratších) úverových liniek ECB, ostane 210 miliárd eur, o ktoré sa týmto tendrom reálne zvýšili zdroje bánk. Ten objem sa nápadne podobá množstvu peňazí, ktoré budú európske banky potrebovať na uhradenie svojich splatných dlhopisov v prvom štvrťroku 2012 (230 mld. eur). Aj vzhľadom na to, že momentálne by ste po svete ťažko hľadali iné inštitúcie, ktoré by európskym bankám chceli požičať miliardy eur, je pravdepodobné, že banky peniaze z posledného tendra použijú skôr na vlastné refinancovanie.
No ani prípadné masívne nákupy štátneho dlhu komerčnými bankami z peňazí budúcich tendrov ECB neriešia podstatu problému. Nový dopyt po štátnych dlhopisoch môže zmierniť napätie, no v prípade Grécka nepomohol ani kúpený čas. Cenou za ďalšie odďaľovanie nevyhnutného je doslova explózia súvahy ECB. Za posledný polrok narástla o 800 mld. eur, čiže o neuveriteľných 44 percent. Raz však za tlačenie ďalších a ďalších peňazí zaplatíme výrazným poklesom kúpnej sily našich peňazí. Väčšinu z novovytvorených peňazí v Európe, ako aj v Amerike zatiaľ komerčné banky schovávajú na svojich účtoch v centrálnej banke a preto nepôsobia na ceny v ekonomike. No tieto peniaze napĺňajú inflačnú priehradu, ktorej vyliatie do ekonomiky môže byť pre ľudí, žijúcich iba z pravidelného príjmu bez aktív, veľmi nepríjemným prekvapením.
Autor pracuje ako analytik v INESS
Dlhodobé programy refinancovania pre komerčné banky začala ECB významnejšie používať s príchodom finančnej krízy. Cieľom je poskytnúť problematickým bankám prístup k zdrojom s dlhšou lehotou splatnosti. Maximálna lehota trvania doterajších úverových liniek bola 12 mesiacov. Trojročné programy prišli ako reakcia na ďalšie zhoršovanie situácie v Európe. Záujem o čerstvé eurá predstihol všetky očakávania aj doterajší rekordný tender z júna 2009, keď si európske banky požičali 442 miliárd eur.
.sarkozyho obchod
Práve tieto úverové programy sú hlavným kanálom, cez ktorý ECB púšťa do obehu nové eurá. Európskym bankám v lete 2011 prestali požičiavať americké peňažné fondy Číňania a ostatní investori. Banky si prestali požičiavať aj navzájom. Obávajú sa totiž kolapsu nesolventného európskeho bankového sektora a straty svojich peňazí. Niet sa čo čudovať. To, že mnohé veľké banky sú po vypuknutí finančnej krízy na pokraji bankrotu, je všeobecne známy fakt a prudký pokles cien talianskych a španielskych dlhopisov v lete 2011 situáciu ešte zhoršil.
Okrem rozmrazenia medzibankového trhu a zabezpečenia zdrojov na úverovanie súkromného sektora sa do nových programov vkladajú aj iné nádeje. Od bánk sa očakáva takzvaný Sarkozyho obchod. Francúzsky prezident vyhlásil, že verí, že banky získanú likviditu využijú aj na pomoc štátom prostredníctvom nákupov ich dlhopisov. Predstava je taká, že komerčná banka využije svoj prístup k peniazom za jedno percento na to, aby nakúpila napríklad 10-ročný taliansky dlhopis s výnosom 7 percent. Tieto nákupy stabilizujú dlhopisové trhy a znížia úroky pre nesolventné štáty. Bankári zarobia, štáty budú platiť nižšie úroky za svoj dlh a ECB zostane nepoškvrnená, keďže nebude musieť robiť priame masívne nákupy dlhopisov krajín.
Takýto vývoj nie je úplne nepredstaviteľný. Doteraz banky zachraňovali štáty, teraz by vozík mohli chvíľu potiahnuť banky. Už dnes je úzka spolupráca štátov a bánk realitou a mnohé banky, ktoré sú na pokraji znárodnenia, spravia naozaj všetko, čo uvidia politikom na očiach. To, ako tento symbiotický vzťah bánk a štátu môže fungovať, ilustruje nové opatrenie v poslednom talianskom zákone o rozpočte. To umožní talianskym bankám použiť štátne dlhopisy na nákup vojenských kasární, úradov a iných štátnych budov, ktoré sa štát snaží predať. Štát si bude následne tieto budovy späť prenajímať od bánk a banky môžu majetok generujúci príjem použiť ako krytie novovydaných dlhopisov. Tie sa im hodia, pretože ich môžu zložiť ako kolaterál v ECB na čerpanie ďalších úverov. Taliansku sa tak zníži dlh o akceptované dlhopisy a banky sa zároveň dostanú k ďalším úverom.
.hyperinflácia?
I napriek Sarkozyho prianiu je pravdepodobné, že banky štátom nepomôžu. Košeľa je totiž bližšia ako kabát a keď celkový objem poskytnutých úverov posledného tendra ECB očistíme o dlhy, ktoré banky iba preniesli zo starších (a kratších) úverových liniek ECB, ostane 210 miliárd eur, o ktoré sa týmto tendrom reálne zvýšili zdroje bánk. Ten objem sa nápadne podobá množstvu peňazí, ktoré budú európske banky potrebovať na uhradenie svojich splatných dlhopisov v prvom štvrťroku 2012 (230 mld. eur). Aj vzhľadom na to, že momentálne by ste po svete ťažko hľadali iné inštitúcie, ktoré by európskym bankám chceli požičať miliardy eur, je pravdepodobné, že banky peniaze z posledného tendra použijú skôr na vlastné refinancovanie.
No ani prípadné masívne nákupy štátneho dlhu komerčnými bankami z peňazí budúcich tendrov ECB neriešia podstatu problému. Nový dopyt po štátnych dlhopisoch môže zmierniť napätie, no v prípade Grécka nepomohol ani kúpený čas. Cenou za ďalšie odďaľovanie nevyhnutného je doslova explózia súvahy ECB. Za posledný polrok narástla o 800 mld. eur, čiže o neuveriteľných 44 percent. Raz však za tlačenie ďalších a ďalších peňazí zaplatíme výrazným poklesom kúpnej sily našich peňazí. Väčšinu z novovytvorených peňazí v Európe, ako aj v Amerike zatiaľ komerčné banky schovávajú na svojich účtoch v centrálnej banke a preto nepôsobia na ceny v ekonomike. No tieto peniaze napĺňajú inflačnú priehradu, ktorej vyliatie do ekonomiky môže byť pre ľudí, žijúcich iba z pravidelného príjmu bez aktív, veľmi nepríjemným prekvapením.
Autor pracuje ako analytik v INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.