Scenár, že volebný výsledok skomplikuje a natiahne na dlhší čas zostavovanie novej vlády, je iste nepravdepodobný. V uplynulom roku nás však už slovenskí politici presvedčili, že riešenie samých seba, vzájomných vzťahov a podielov na moci nadraďujú záujmom krajiny. O vývoji, ktorým slovenská scéna prešla, svedčí nasledovný „pokrok“: Kým vo finiši kampane 2010 sa z otázky „kto so Smerom?“ predsa len stal výber dvoch alternatív vládnutia, dnes je k takej transformácii cesta takmer zarúbaná. Aj keby združené sily pravice Smer prečíslili – čo v plnej zostave, teda s SaS aj Obyčajnými ľuďmi nie je vôbec vylúčené – nová koalícia bude postavená na politickom pôdoryse dohôd, ktoré rozhodli o ukončení starej. Keby sa súčasné usporiadanie zopakovalo, 11. október by stratil akúkoľvek logiku. A nejakú predsa mať musel.
Alergická reakcia politických veteránov na SaS predznamenáva, že spor pravice s ľavicou sa po 10 rokoch vytratí z ohniska volebného rozhodovania. A po voľbách i zo Slovenska. Vákuum nenaplní ani „európska otázka“, ktorá splnila svoju misiu odmrazením koaličného potenciálu Smeru. A nebude to ani téma konfliktu starých a nových strán, hoci vysoká frekvencia výrazu „presluhujúci politici“ v slovníku SaS je jasnou známkou snahy previesť občiansku naštvanosť, rozčarovanie, zdesenie do dopytu po generačnej výmene. To, že dva konkurenčné póly slovenskej scény uzavreli „prímerie“ (alebo pakt o rozdelení štátu), sa premietne do kampane, ktorá jasne vyrysovanú štiepnu os mať nebude.
Samozrejme, zo socialistickej rétoriky 70. rokov minulého storočia, ktorá sa mu tak osvedčuje, Robert Fico nezľaví. Skutočnosť, že viditeľný zápas sa posúva do priestoru pravice, odstrčí do pozadia otázku kompetencie vládnutia i súťaž protikrízových riešení, čo sľubuje – vedno s očakávanou „palebnou silou“ Smeru – zničujúce dôsledky na program i reálne skutky budúcej vlády. V akomkoľvek formáte vznikne. Plne v logike deja by bola „štvorkoalícia 11. októbra“. Dvojčlenná – najskôr s KDH – je zbožné želanie Fica. Splniť sa mu môže jedine v prípade, ak je partner kamikadze.
O tom, aký bude rok najmä ekonomicky, ale i politicky, sa nedá povedať nič bez prorockého oka do budúcnosti. Vianočná pozornosť Európskej centrálnej banky, ktorá otvorila komerčným bankám de facto nekonečné úverové okno na jednopercentný úrok, síce krízu nerieši, ale – podľa niektorých trochu, podľa iných zásadne – znižuje pravdepodobnosť nekontrolovaného roztrhnutia menovej únie v roku 2012. (Mimo „riadeného“ odchodu Grécka, s čím sa tento rok počíta.) Protiúsporné povstania na juhu, ako aj politické napätia na severe z násilnej rozpočtovej centralizácie (fiškálna únia), to sú však riziká, ktoré môžu privolať situáciu, keď trhy definitívne prestanú nakupovať štátne dlhy. Aj napriek dažďu lacných peňazí.
Je zrejmé, že na európskej úrovni by slovenská vláda – akákoľvek vznikne – mala hľadať „proticentralizačné“ koalície. Prispôsobenie výdavkov verejnej sféry reálnemu výkonu ekonomiky – rýchlo a drasticky! – je potom jediný manéver, ktorým slovenskí politici môžu z vlastnej moci otupiť najhoršie scenáre krízy. Žiaľ, vládu, od ktorej by sa jedno či druhé dalo očakávať, za horizontom volieb nevidno.
Alergická reakcia politických veteránov na SaS predznamenáva, že spor pravice s ľavicou sa po 10 rokoch vytratí z ohniska volebného rozhodovania. A po voľbách i zo Slovenska. Vákuum nenaplní ani „európska otázka“, ktorá splnila svoju misiu odmrazením koaličného potenciálu Smeru. A nebude to ani téma konfliktu starých a nových strán, hoci vysoká frekvencia výrazu „presluhujúci politici“ v slovníku SaS je jasnou známkou snahy previesť občiansku naštvanosť, rozčarovanie, zdesenie do dopytu po generačnej výmene. To, že dva konkurenčné póly slovenskej scény uzavreli „prímerie“ (alebo pakt o rozdelení štátu), sa premietne do kampane, ktorá jasne vyrysovanú štiepnu os mať nebude.
Samozrejme, zo socialistickej rétoriky 70. rokov minulého storočia, ktorá sa mu tak osvedčuje, Robert Fico nezľaví. Skutočnosť, že viditeľný zápas sa posúva do priestoru pravice, odstrčí do pozadia otázku kompetencie vládnutia i súťaž protikrízových riešení, čo sľubuje – vedno s očakávanou „palebnou silou“ Smeru – zničujúce dôsledky na program i reálne skutky budúcej vlády. V akomkoľvek formáte vznikne. Plne v logike deja by bola „štvorkoalícia 11. októbra“. Dvojčlenná – najskôr s KDH – je zbožné želanie Fica. Splniť sa mu môže jedine v prípade, ak je partner kamikadze.
O tom, aký bude rok najmä ekonomicky, ale i politicky, sa nedá povedať nič bez prorockého oka do budúcnosti. Vianočná pozornosť Európskej centrálnej banky, ktorá otvorila komerčným bankám de facto nekonečné úverové okno na jednopercentný úrok, síce krízu nerieši, ale – podľa niektorých trochu, podľa iných zásadne – znižuje pravdepodobnosť nekontrolovaného roztrhnutia menovej únie v roku 2012. (Mimo „riadeného“ odchodu Grécka, s čím sa tento rok počíta.) Protiúsporné povstania na juhu, ako aj politické napätia na severe z násilnej rozpočtovej centralizácie (fiškálna únia), to sú však riziká, ktoré môžu privolať situáciu, keď trhy definitívne prestanú nakupovať štátne dlhy. Aj napriek dažďu lacných peňazí.
Je zrejmé, že na európskej úrovni by slovenská vláda – akákoľvek vznikne – mala hľadať „proticentralizačné“ koalície. Prispôsobenie výdavkov verejnej sféry reálnemu výkonu ekonomiky – rýchlo a drasticky! – je potom jediný manéver, ktorým slovenskí politici môžu z vlastnej moci otupiť najhoršie scenáre krízy. Žiaľ, vládu, od ktorej by sa jedno či druhé dalo očakávať, za horizontom volieb nevidno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.