Rokovania o novom rozpočte Únie budú preto dosť tvrdé, a ak sa nám podarí dostať aspoň to, čo sme dostávali dosiaľ, bude to malý zázrak.
Ale zďaleka nemusí ísť iba o peniaze. V strednej Európe môže ísť o viac. Človek nemusí mať optiku na hlavu porazených maďarských socialistov a liberálov, aby videl, že v Maďarsku sa začali diať podivné veci. Keď som sa o tom rozprával na vianočnom večierku s potomkom rakúsko-uhorských vojvodov kniežat Schwarzenbergovcov, povedal mi tento dnešný český minister zahraničia, že z Maďarska a Viktora Orbána netreba mať zásadné obavy. Pretože bojovne pokrikujúci hlásateľ veľkomaďarstva má jedno vrecko deravé a druhé vrecko prázdne.
O tento „upokojujúci“ postoj sa s kniežaťom Schwarzenbergom celkom nedelím. Naopak, myslím si, že čím väčšmi pôjde Maďarsko hospodársky k zemi, tým väčšmi bude Orbán vymýšľať, koho označiť za nepriateľa. Neschopnosť Európy, aj tej našej, na vývoj v Maďarsku zareagovať, a tiež preto, že každý má svojich problémov dosť, je alarmujúca nielen z hľadiska situácie vnútri Maďarska, ale aj pre nás všetkých. Ako už napísali mnohí múdrejší novinári na Západe, dnešný vývoj v Budapešti je príkladom, že v strede Európy nie je možný vývoj iba od totality k demokracii, ale aj od demokracie k totalite. Maďarský „orbánizmus“ má v sebe všetky prvky „suverénnej demokracie“ putinovského typu a nevidí to iba ten, kto to jednoducho vidieť nechce.
Najzarážajúcejšie na tom je, že Orbána ako politika, ktorý mení pravidlá demokracie na pravidlá neobmedzenej vlády moci, nechcú vidieť ani také krajiny ako Nemecko, Francúzsko či Poľsko.
Všetky tieto krajiny majú totiž svoje rozhodujúce politické sily v Európskej ľudovej strane, ktorej je Orbán podpredsedom. Keď Robert Fico pred šiestimi rokmi vzal do vlády strany Mečiara a Slotu, tak socialisti aspoň pozastavili Ficovmu Smeru členstvo. Nebolo to ktoviečo, ale aspoň čosi. Orbán sa medzitým stáva hanbou tejto najsilnejšej „únijnej strany“, ale zatiaľ je ticho. Od rôznych nemeckých europoslancov počuť na jeho ústavu ešte aj chválospevy.
Úspech „budovania“ orbánovskej suverénnej demokracie, pre ktorú bude budúci rok kľúčový, je nebezpečný ani nie tak preto, že posilní „veľkomaďarské ambície“, ale preto, že sa môže stať šíriacou sa nákazou. Spis Gorila, ktorý teraz obieha po Slovensku, je iba jeden z mnohých. A nie je vylúčené, že sa naše dnešné politické usporiadania zrútia počas tohto roku podobne, ako sa zrútil maďarský dvadsať rokov vyrovnaný „systém dvoch strán“. Predstava, že taký Robert Fico po „gorilovskej“ predvolebnej likvidácii SDKÚ ako cez kopírovací papier odpíše orbánovskú ústavu a vybuduje si takú verziu jednofarebného štátu, že mu ju aj Vladimír Mečiar bude závidieť, nie je žiadna fikcia. Je to reálna hrozba predčasných marcových volieb. Podobných vecí sa pokojne môžeme dočkať aj v Česku, pretože neskorumpovaných demokratických politikov tu nájdeme ako šafranu.
Zlaté roky máme za sebou. Teraz bude dobrý každý rok, keď nebude horšie, ako bolo.
Ale zďaleka nemusí ísť iba o peniaze. V strednej Európe môže ísť o viac. Človek nemusí mať optiku na hlavu porazených maďarských socialistov a liberálov, aby videl, že v Maďarsku sa začali diať podivné veci. Keď som sa o tom rozprával na vianočnom večierku s potomkom rakúsko-uhorských vojvodov kniežat Schwarzenbergovcov, povedal mi tento dnešný český minister zahraničia, že z Maďarska a Viktora Orbána netreba mať zásadné obavy. Pretože bojovne pokrikujúci hlásateľ veľkomaďarstva má jedno vrecko deravé a druhé vrecko prázdne.
O tento „upokojujúci“ postoj sa s kniežaťom Schwarzenbergom celkom nedelím. Naopak, myslím si, že čím väčšmi pôjde Maďarsko hospodársky k zemi, tým väčšmi bude Orbán vymýšľať, koho označiť za nepriateľa. Neschopnosť Európy, aj tej našej, na vývoj v Maďarsku zareagovať, a tiež preto, že každý má svojich problémov dosť, je alarmujúca nielen z hľadiska situácie vnútri Maďarska, ale aj pre nás všetkých. Ako už napísali mnohí múdrejší novinári na Západe, dnešný vývoj v Budapešti je príkladom, že v strede Európy nie je možný vývoj iba od totality k demokracii, ale aj od demokracie k totalite. Maďarský „orbánizmus“ má v sebe všetky prvky „suverénnej demokracie“ putinovského typu a nevidí to iba ten, kto to jednoducho vidieť nechce.
Najzarážajúcejšie na tom je, že Orbána ako politika, ktorý mení pravidlá demokracie na pravidlá neobmedzenej vlády moci, nechcú vidieť ani také krajiny ako Nemecko, Francúzsko či Poľsko.
Všetky tieto krajiny majú totiž svoje rozhodujúce politické sily v Európskej ľudovej strane, ktorej je Orbán podpredsedom. Keď Robert Fico pred šiestimi rokmi vzal do vlády strany Mečiara a Slotu, tak socialisti aspoň pozastavili Ficovmu Smeru členstvo. Nebolo to ktoviečo, ale aspoň čosi. Orbán sa medzitým stáva hanbou tejto najsilnejšej „únijnej strany“, ale zatiaľ je ticho. Od rôznych nemeckých europoslancov počuť na jeho ústavu ešte aj chválospevy.
Úspech „budovania“ orbánovskej suverénnej demokracie, pre ktorú bude budúci rok kľúčový, je nebezpečný ani nie tak preto, že posilní „veľkomaďarské ambície“, ale preto, že sa môže stať šíriacou sa nákazou. Spis Gorila, ktorý teraz obieha po Slovensku, je iba jeden z mnohých. A nie je vylúčené, že sa naše dnešné politické usporiadania zrútia počas tohto roku podobne, ako sa zrútil maďarský dvadsať rokov vyrovnaný „systém dvoch strán“. Predstava, že taký Robert Fico po „gorilovskej“ predvolebnej likvidácii SDKÚ ako cez kopírovací papier odpíše orbánovskú ústavu a vybuduje si takú verziu jednofarebného štátu, že mu ju aj Vladimír Mečiar bude závidieť, nie je žiadna fikcia. Je to reálna hrozba predčasných marcových volieb. Podobných vecí sa pokojne môžeme dočkať aj v Česku, pretože neskorumpovaných demokratických politikov tu nájdeme ako šafranu.
Zlaté roky máme za sebou. Teraz bude dobrý každý rok, keď nebude horšie, ako bolo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.