Tlačiarenské lisy v Banque de France a Banca d’Italia pracujú na plné obrátky, aby doplnili odliv peňazí. Ale to únik len podporuje, pretože tlačenie väčšieho množstva peňazí bráni rastu úrokových sadzieb k hodnote, čo by mohla byť pre kapitál ešte atraktívna. Keby mala Európa rovnaké pravidlá ako Spojené štáty, kde regionálne banky Federálneho rezervného systému musia platiť FED-u za každé mimoriadne vytváranie peňazí cennými papiermi podloženými zlatom, nevznikalo by toľko dodatočných peňazí, a únik kapitálu by bol obmedzený. Namiesto toho lokálna tlač peňazí v podstate k exodu prispieva a podnecuje ho.
Ak sa eurozóna nechce uchýliť k regulácii kapitálu, má len dve možnosti: uzákoniť zložitejšie pravidlá pre lokálnu tlač peňazí, alebo ponúknuť investičné záruky krajinám, v ktorých sú trhové vyhliadky neisté. Prvou možnosťou je americká cesta, ktorá vyžaduje, aby kupujúci niesli riziká
spojené s verejnými alebo súkromnými cennými papiermi. Daňovník riziko nenesie, a to ani v extrémnych prípadoch, a štáty môžu zbankrotovať.
Druhou možnosťou je socialistická cesta. Investičné záruky povedú cez vydávanie eurobondov k socializácii rizík vyplývajúcich z verejného dlhu. Keďže všetky členské štáty si navzájom poskytujú bezplatné úverové záruky, úrokové sadzby štátnych dlhopisov sa v budúcnosti nebudú môcť líšiť podľa bonity či pravdepodobnosti splatenia dlhu. Čím menej spoľahlivá krajina, tým nižšia bude jej očakávaná úroková sadzba.
Socialistická cesta sa nevyhnutne riadi voľným prístupom k tlačeniu peňazí, ktoré až doteraz charakterizovali eurozóny. Kým budú môcť banky – teda aj vlády, ktoré svoje dlhy bankám predávajú – čerpať od Európskeho systému centrálnych bánk lacný úver v ľubovoľnej výške, Európa bude nestabilná. Odliv kapitálu bude pokračovať, a obrovské kompenzačné nároky centrálnych bánk jadra eurozóny, najmä nemeckej Bundesbanky a holandskej centrálnej banky, sa budú hromadiť.
V Nemecku tieto nároky na náhradu škody predstavujú polovicu celkového čistého zahraničného majetku krajiny, čo je 500 miliárd eur (653 miliárd dolárov). Keďže pri krachu eura by tieto pohľadávky boli pravdepodobne stratené, politický tlak na vznik eurobondov je enormný. Keby mu však Nemci vyhoveli, pre Európu by to malo katastrofálny dopad. Európsky ústav finančnej stability sídliaci v Luxemburgu by sa stal agentúrou socialistického plánovania, ktorá by organizovala verejné toky kapitálu v Európe a marila alokačnú funkciu trhov. Výsledným efektom by bol znížený rast zavinený nesprávnou alokáciou cenného kapitálu a ekonomická stagnácia v kľúčových oblastiach.
Situáciu by nezlepšila ani dôkladnejšia kontrola riadenia úverových tokov prostredníctvom fiškálnej politiky vlád, pre ktorú sa teraz krajiny eurozóny rozhodli. Kým pravidlá určujú aj dlžníci, bude v rámci takéhoto usporiadania pohyb kapitálu vyšší, než by umožnil trh. Táto deformácia sa prejaví dokonca aj v krajinách, ktoré z dodatočných úverov budú ťažiť, lebo eurobondy zatiaľ poskytujú istotu len pre vládny dlh. Súkromní dlžníci budú mať aj naďalej problém nájsť kapitál, a tak sa štát bude v pomere k súkromnému sektoru rozrastať. Zakladajúci hlavný ekonóm Centrálnej európskej banky Otmar Issing to označil za cestu do otroctva. Ale nebude to ľahká cesta, pretože v krajinách vyvážajúcich kapitál hrozí odpor daňových poplatníkov a odborov proti úniku kapitálu. Napríklad v Nemecku bude narastať enormný odpor, ak krajinu eurobondy vtiahnu späť do krízy, ktorou prešla v dôsledku konvergencie úrokových sadzieb po zavedení eura. Uskutočniteľná je iba americká alternatíva: rozpätie krátkodobých a dlhodobých úrokových sadzieb určuje bonitu danej ekonomiky, a kto chce nízke úrokové sadzby, musí poskytnúť reálne záruky.
Americká cesta nemusí nutne znamenať krutý prístup voči krajinám v kríze. Možno ju kombinovať so systémom rozvážnej, obmedzenej pomoci v zmysle čiastočného krytia investorov proti nesolventnosti krajiny. Tento model, o ktorom uvažuje Európska hospodárska poradná skupina pri CESifo, by udržal disciplinárne dopady na rast úrokových sadzieb. Bolo by to v záujme obmedzenia panických extrémov na kapitálových trhoch. Ponúka poslednú šancu, ako sa vyhnúť socialistickému zadlžovaniu.
Autor je profesor ekonómie a verejných financií na Mníchovskej univerzite a predseda IFO inštitútu.
Ak sa eurozóna nechce uchýliť k regulácii kapitálu, má len dve možnosti: uzákoniť zložitejšie pravidlá pre lokálnu tlač peňazí, alebo ponúknuť investičné záruky krajinám, v ktorých sú trhové vyhliadky neisté. Prvou možnosťou je americká cesta, ktorá vyžaduje, aby kupujúci niesli riziká
spojené s verejnými alebo súkromnými cennými papiermi. Daňovník riziko nenesie, a to ani v extrémnych prípadoch, a štáty môžu zbankrotovať.
Druhou možnosťou je socialistická cesta. Investičné záruky povedú cez vydávanie eurobondov k socializácii rizík vyplývajúcich z verejného dlhu. Keďže všetky členské štáty si navzájom poskytujú bezplatné úverové záruky, úrokové sadzby štátnych dlhopisov sa v budúcnosti nebudú môcť líšiť podľa bonity či pravdepodobnosti splatenia dlhu. Čím menej spoľahlivá krajina, tým nižšia bude jej očakávaná úroková sadzba.
Socialistická cesta sa nevyhnutne riadi voľným prístupom k tlačeniu peňazí, ktoré až doteraz charakterizovali eurozóny. Kým budú môcť banky – teda aj vlády, ktoré svoje dlhy bankám predávajú – čerpať od Európskeho systému centrálnych bánk lacný úver v ľubovoľnej výške, Európa bude nestabilná. Odliv kapitálu bude pokračovať, a obrovské kompenzačné nároky centrálnych bánk jadra eurozóny, najmä nemeckej Bundesbanky a holandskej centrálnej banky, sa budú hromadiť.
V Nemecku tieto nároky na náhradu škody predstavujú polovicu celkového čistého zahraničného majetku krajiny, čo je 500 miliárd eur (653 miliárd dolárov). Keďže pri krachu eura by tieto pohľadávky boli pravdepodobne stratené, politický tlak na vznik eurobondov je enormný. Keby mu však Nemci vyhoveli, pre Európu by to malo katastrofálny dopad. Európsky ústav finančnej stability sídliaci v Luxemburgu by sa stal agentúrou socialistického plánovania, ktorá by organizovala verejné toky kapitálu v Európe a marila alokačnú funkciu trhov. Výsledným efektom by bol znížený rast zavinený nesprávnou alokáciou cenného kapitálu a ekonomická stagnácia v kľúčových oblastiach.
Situáciu by nezlepšila ani dôkladnejšia kontrola riadenia úverových tokov prostredníctvom fiškálnej politiky vlád, pre ktorú sa teraz krajiny eurozóny rozhodli. Kým pravidlá určujú aj dlžníci, bude v rámci takéhoto usporiadania pohyb kapitálu vyšší, než by umožnil trh. Táto deformácia sa prejaví dokonca aj v krajinách, ktoré z dodatočných úverov budú ťažiť, lebo eurobondy zatiaľ poskytujú istotu len pre vládny dlh. Súkromní dlžníci budú mať aj naďalej problém nájsť kapitál, a tak sa štát bude v pomere k súkromnému sektoru rozrastať. Zakladajúci hlavný ekonóm Centrálnej európskej banky Otmar Issing to označil za cestu do otroctva. Ale nebude to ľahká cesta, pretože v krajinách vyvážajúcich kapitál hrozí odpor daňových poplatníkov a odborov proti úniku kapitálu. Napríklad v Nemecku bude narastať enormný odpor, ak krajinu eurobondy vtiahnu späť do krízy, ktorou prešla v dôsledku konvergencie úrokových sadzieb po zavedení eura. Uskutočniteľná je iba americká alternatíva: rozpätie krátkodobých a dlhodobých úrokových sadzieb určuje bonitu danej ekonomiky, a kto chce nízke úrokové sadzby, musí poskytnúť reálne záruky.
Americká cesta nemusí nutne znamenať krutý prístup voči krajinám v kríze. Možno ju kombinovať so systémom rozvážnej, obmedzenej pomoci v zmysle čiastočného krytia investorov proti nesolventnosti krajiny. Tento model, o ktorom uvažuje Európska hospodárska poradná skupina pri CESifo, by udržal disciplinárne dopady na rast úrokových sadzieb. Bolo by to v záujme obmedzenia panických extrémov na kapitálových trhoch. Ponúka poslednú šancu, ako sa vyhnúť socialistickému zadlžovaniu.
Autor je profesor ekonómie a verejných financií na Mníchovskej univerzite a predseda IFO inštitútu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.