Tento rok sa začal (na ruské pomery) intenzívnou internetovou petíciou vyzývajúcou Putina, aby prijal prvú spomínanú možnosť. Potom sa celá krajina sa smiala, keď počas svojej obvyklej návštevy vlasteneckého letného tábora „Naši“( proputinovské mládežnícke hnutie), demonštroval svoju fyzickú zdatnosť tým, že sa vyšplhal na horolezeckú stenu, a potom zistil, že nemôže zliezť dole.
Rusi sa teraz čudujú, čo sa stalo s tvárou ich vodcu. Jeho nová hladká tvár vyvolala fámy o botoxe, či dokonca o plastickej chirurgii. Vyvolalo to nepreberné množstvo vtipov o upírovi.
Nedávno, pri skoku do vody na Krasnodare v južnom Rusku, Putin ako zázrakom objavil dve starobylé grécke urny. Celé Rusko sa smialo, keď Putinov hovorca Dmitrij Peskov oznámil bez ďalšieho vysvetlenia, že urny tam boli umiestnené, aby Putin získal pocit dôležitosti.
Keby som nebral neschopnosť ruského štátu ako bernú mincu, mohol by som mať podozrenie, že išlo o pokus zdiskreditovať Putina. A nejde o omyl: Putin bol zdiskreditovaný. Po nedávnom zápase v bojových umeniach medzi americkými a a ruskými športovcami Putin, nadšenec džuda, vstúpil na tatami zablahoželať ruskému víťazovi, členovi jeho strany Jednotné Rusko. Publikum počas toho divoko kričalo „Putin, choď domov!“, až kým neodišiel. Politici, jasne vyjadril dav, by mali vypadnúť zo športu – a Putin z politiky.
Putin si myslí, že jeho výkony sú pre vládu nevyhnutné. Bozkával delfíny a deti, zachráňoval tigre a novinárov a vystavoval na obdiv svoj obnažený hrudník pri jazde na koni aj pri prechádzkach sibírskou divočinou. Ale Putin-zabávač neznáša zlé hodnotenie. Zmätený z fiaska na džude odvolal všetky svoje ďalšie improvizované verejné vystúpenia.
Nie je to vôbec predčasné. Napriek jednomyseľnému hlasovaniu 600 delegátov na zjazde strany Jednotného Ruska za jeho nomináciu na kandidáta na prezidentský úrad v roku 2012 v parlamentných voľbách, ktoré sa konali 4. decembra, získala strana sotva 50 %. Pri mohutnej popularite Putina, ktorý je schopný zabezpečiť si okolo 70 %, tentoraz aj zmanipulovaných 50 % bolo dosiahnutých tvrdým nátlakom a zabezpečených ohromujúcou policajnou účasťou. Pozorovatelia boli vystavení obťažovaniu a obštrukciám, monitorujúce internetové stránky boli vypnuté alebo hacknuté vládou. Voľby sa konali pod dohľadom misie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorá poznamenala, že „väčšina strán vyjadrila nedôveru v spravodlivý priebeh volebného procesu".
Odkedy sa nespokojnosť tisícov Rusov preniesla z internetových stránok do ulíc, požiadavka na Putinov odchod zaznieva z rôznych námestí v Moskve, Petrohrade a mnohých ďalších miest. Putin spopularizoval svoju falošnú predstavu o vlastnej majestátnosti ešte viac, keď absurdne obvinil Hilary Clintonovú zo zasahovania do vnútorných záležitostí krajiny, keď vyhlásil, že demonštrantov platí.
V podstate ide o koniec éry, keďže Putin svojou extravagantnou samoľúbosťou vážne podkopal obraz silného muža, ktorý si budoval v posledných dvanástich rokoch. Koniec koncov, narcistické okázalé kúsky a plastické operácie – ktoré tak fungovali u jeho priateľa Silvia Berlusconiho v Taliansku (až kým neprestali) – nemajú budiť strach ani rešpekt medzi Rusmi, kde má pravidlo želenej päste vždy prednosť. Takže Putinov obraz tvrdého muža v politike sa navždy stratil. Je ťažké ukazovať tvár despotu, keď je vaša tvár lesklá a hladká.
Možno, že väčšina Rusov protestuje proti Putinovi nie preto, že premenil Rusko na priemyselnú banánovú republiku, kde vývoz ropy a ďalších komodít udržiava kváziautoritársky štát, ale preto, že už nehrá svoju úlohu presvedčivo. Koniec koncov, masívne protesty nevolali po demokracii či slobode Michaila Chodorkovského, ktorého zmanipulovaný súd bol tmavou škvrnou na medzinárodnej reputácii Ruska. Predsa však, nespokojnosť s Putinom je irelevantná, túžba po slobode sa musí niekde začať. Dovtedy, kým Rusi cítia oprávnenosť postaviť sa proti režimu s opovrhnutím či smiechom, alebo požadujú nové voľby, je nádej na zmenu. Keď car stráca imidž všemohúcnosti, nakoniec stratí aj svoju moc.
Po dlhotrvajúcej melodráme Putina v Kremli sú možnosti pokračovania dosť obmedzené. Súčasný prezident Dmitrij Medvedev je len bábkou a každý očakáva, že po voľbách v marci si pravdepodobne, aj keď nerád, vymení rolu s Putinom. Pravdepodobne odíde a dá Putinovi možnosť prevziať predsedníctvo okamžite, a marcové voľby sa úplne zrušia. Spomínané masové protesty, ktoré iba posilňujú túto totalitnú voľbu, bude ťažké zastaviť, aj keď podľa Putinovej predstavy je to pravdepodobne jediný spôsob, ktorý uprednostňuje. Medzitým na upokojenie rozvášnenej verejnosti Michaila Prochorov, vyše dvojmetrový premiérov príručný oligarcha, ktorého aktivity siahajú od ropných obchodných sietí v New Jersey až po vydavateľstvá, ohlásil svoju vlastnú prezidentskú kampaň, akoby vyzýval Putina. Navyše je v zálohe bývalý minister financií Alexej Kudrin, ktorý by mohol vytvoriť tandem s Prochorovom, ak by Rusko potrebovalo uistenie o úprimnosti zamýšľaných ekonomických reforiem. Prochorovovo obrovské bohatstvo a Kudrinova povesť pokojného a kvalifikovaného politika môžu len pomôcť Putinovi získať čas navyše, aby prišiel na spôsob, ako zostať v blízkosti Kremľa o niečo dlhšie.
S podporou týchto trhových „guruov" teraz (a možno aj v budúcnosti) prezident tvrdí, že odkedy posilnil pozície Ruska, vyhnú sa finančnej neistote panujúcej veľkej časti rozvinutého sveta v roku 2012 a stanú sa ostrovom ekonomickej stability, ktorú im budú mnohé krajiny závidieť. Bude potrebovať veľa šťastia, lebo je ťažké byť na jednej strane hrdinským vodcom a na druhej strane terčom populárnych vtipov súčasne.
Putina často prirovnávali k Stalinovi, ale v súčasnosti, po 20. výročí rozpadu Sovietskeho zväzu v predvianočnom období roku 1991, je na nerozoznanie od Leonida Brežneva – symbolu politického systému, ktorý bol v minulosti vyhovujúci, ale v súčasnosti je už po záruke. Azda jediné, čo mu chýba, je Brežnevov podbradok.
Nina Chruščeva, autorka knihy Imagining Nabokov: Russia Between Art and Politics , vyučuje medzinárodné vzťahy na The New School a je staršou členkou Eworld Policy Institute v New Yorku.
Rusi sa teraz čudujú, čo sa stalo s tvárou ich vodcu. Jeho nová hladká tvár vyvolala fámy o botoxe, či dokonca o plastickej chirurgii. Vyvolalo to nepreberné množstvo vtipov o upírovi.
Nedávno, pri skoku do vody na Krasnodare v južnom Rusku, Putin ako zázrakom objavil dve starobylé grécke urny. Celé Rusko sa smialo, keď Putinov hovorca Dmitrij Peskov oznámil bez ďalšieho vysvetlenia, že urny tam boli umiestnené, aby Putin získal pocit dôležitosti.
Keby som nebral neschopnosť ruského štátu ako bernú mincu, mohol by som mať podozrenie, že išlo o pokus zdiskreditovať Putina. A nejde o omyl: Putin bol zdiskreditovaný. Po nedávnom zápase v bojových umeniach medzi americkými a a ruskými športovcami Putin, nadšenec džuda, vstúpil na tatami zablahoželať ruskému víťazovi, členovi jeho strany Jednotné Rusko. Publikum počas toho divoko kričalo „Putin, choď domov!“, až kým neodišiel. Politici, jasne vyjadril dav, by mali vypadnúť zo športu – a Putin z politiky.
Putin si myslí, že jeho výkony sú pre vládu nevyhnutné. Bozkával delfíny a deti, zachráňoval tigre a novinárov a vystavoval na obdiv svoj obnažený hrudník pri jazde na koni aj pri prechádzkach sibírskou divočinou. Ale Putin-zabávač neznáša zlé hodnotenie. Zmätený z fiaska na džude odvolal všetky svoje ďalšie improvizované verejné vystúpenia.
Nie je to vôbec predčasné. Napriek jednomyseľnému hlasovaniu 600 delegátov na zjazde strany Jednotného Ruska za jeho nomináciu na kandidáta na prezidentský úrad v roku 2012 v parlamentných voľbách, ktoré sa konali 4. decembra, získala strana sotva 50 %. Pri mohutnej popularite Putina, ktorý je schopný zabezpečiť si okolo 70 %, tentoraz aj zmanipulovaných 50 % bolo dosiahnutých tvrdým nátlakom a zabezpečených ohromujúcou policajnou účasťou. Pozorovatelia boli vystavení obťažovaniu a obštrukciám, monitorujúce internetové stránky boli vypnuté alebo hacknuté vládou. Voľby sa konali pod dohľadom misie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ktorá poznamenala, že „väčšina strán vyjadrila nedôveru v spravodlivý priebeh volebného procesu".
Odkedy sa nespokojnosť tisícov Rusov preniesla z internetových stránok do ulíc, požiadavka na Putinov odchod zaznieva z rôznych námestí v Moskve, Petrohrade a mnohých ďalších miest. Putin spopularizoval svoju falošnú predstavu o vlastnej majestátnosti ešte viac, keď absurdne obvinil Hilary Clintonovú zo zasahovania do vnútorných záležitostí krajiny, keď vyhlásil, že demonštrantov platí.
V podstate ide o koniec éry, keďže Putin svojou extravagantnou samoľúbosťou vážne podkopal obraz silného muža, ktorý si budoval v posledných dvanástich rokoch. Koniec koncov, narcistické okázalé kúsky a plastické operácie – ktoré tak fungovali u jeho priateľa Silvia Berlusconiho v Taliansku (až kým neprestali) – nemajú budiť strach ani rešpekt medzi Rusmi, kde má pravidlo želenej päste vždy prednosť. Takže Putinov obraz tvrdého muža v politike sa navždy stratil. Je ťažké ukazovať tvár despotu, keď je vaša tvár lesklá a hladká.
Možno, že väčšina Rusov protestuje proti Putinovi nie preto, že premenil Rusko na priemyselnú banánovú republiku, kde vývoz ropy a ďalších komodít udržiava kváziautoritársky štát, ale preto, že už nehrá svoju úlohu presvedčivo. Koniec koncov, masívne protesty nevolali po demokracii či slobode Michaila Chodorkovského, ktorého zmanipulovaný súd bol tmavou škvrnou na medzinárodnej reputácii Ruska. Predsa však, nespokojnosť s Putinom je irelevantná, túžba po slobode sa musí niekde začať. Dovtedy, kým Rusi cítia oprávnenosť postaviť sa proti režimu s opovrhnutím či smiechom, alebo požadujú nové voľby, je nádej na zmenu. Keď car stráca imidž všemohúcnosti, nakoniec stratí aj svoju moc.
Po dlhotrvajúcej melodráme Putina v Kremli sú možnosti pokračovania dosť obmedzené. Súčasný prezident Dmitrij Medvedev je len bábkou a každý očakáva, že po voľbách v marci si pravdepodobne, aj keď nerád, vymení rolu s Putinom. Pravdepodobne odíde a dá Putinovi možnosť prevziať predsedníctvo okamžite, a marcové voľby sa úplne zrušia. Spomínané masové protesty, ktoré iba posilňujú túto totalitnú voľbu, bude ťažké zastaviť, aj keď podľa Putinovej predstavy je to pravdepodobne jediný spôsob, ktorý uprednostňuje. Medzitým na upokojenie rozvášnenej verejnosti Michaila Prochorov, vyše dvojmetrový premiérov príručný oligarcha, ktorého aktivity siahajú od ropných obchodných sietí v New Jersey až po vydavateľstvá, ohlásil svoju vlastnú prezidentskú kampaň, akoby vyzýval Putina. Navyše je v zálohe bývalý minister financií Alexej Kudrin, ktorý by mohol vytvoriť tandem s Prochorovom, ak by Rusko potrebovalo uistenie o úprimnosti zamýšľaných ekonomických reforiem. Prochorovovo obrovské bohatstvo a Kudrinova povesť pokojného a kvalifikovaného politika môžu len pomôcť Putinovi získať čas navyše, aby prišiel na spôsob, ako zostať v blízkosti Kremľa o niečo dlhšie.
S podporou týchto trhových „guruov" teraz (a možno aj v budúcnosti) prezident tvrdí, že odkedy posilnil pozície Ruska, vyhnú sa finančnej neistote panujúcej veľkej časti rozvinutého sveta v roku 2012 a stanú sa ostrovom ekonomickej stability, ktorú im budú mnohé krajiny závidieť. Bude potrebovať veľa šťastia, lebo je ťažké byť na jednej strane hrdinským vodcom a na druhej strane terčom populárnych vtipov súčasne.
Putina často prirovnávali k Stalinovi, ale v súčasnosti, po 20. výročí rozpadu Sovietskeho zväzu v predvianočnom období roku 1991, je na nerozoznanie od Leonida Brežneva – symbolu politického systému, ktorý bol v minulosti vyhovujúci, ale v súčasnosti je už po záruke. Azda jediné, čo mu chýba, je Brežnevov podbradok.
Nina Chruščeva, autorka knihy Imagining Nabokov: Russia Between Art and Politics , vyučuje medzinárodné vzťahy na The New School a je staršou členkou Eworld Policy Institute v New Yorku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.