Predstavme si rozsah aktuálneho diania. Po celom Strednom východe aj v Severnej Afrike sú na vzostupe islamistické strany. Do popredia sa dostávajú rozpory medzi sunnitmi a šiítmi. Terorizmus založený na prekrúcaní náboženstva hyzdí politický život nielen na dávno známych miestach, ale aj v Nigérii, v Rusku, v Kazachstane, na Filipínach a iných miestach sveta. Vyše polovica dnešných konfliktov vo svete má prevažne náboženské rozmery.
.sekulárny prístup nefunguje
Väčšina (aj keď nie všetky) náboženstiev dneška má aj svoje extrémistické skupiny, schopné vytvárať nezhody medzi predtým pokojne usídlenými komunitami. Je pravda, že veľká časť tohto extrémizmu sa zakladá na prekrúcaní islamu, ale takéto perverzné interpretácie viery sa často zameriavajú aj proti moslimom. V istých častiach Európy je dnes už islamofóbia rivalkou antisemitizmu a má silný, nebezpečný politický dopad.
Skrátka, na náboženstve záleží. Pred tri a pol rokom, keď som založil nadáciu venovanú vylepšovaniu medzináboženských vzťahov, to niektorí pokladali za donkichotské, iní priam za čudácke úsilie: Prečo by sa bývalý premiér venoval niečomu takému?
Urobil som to z prostého dôvodu. Moje skúsenosti s premiérstvom ma naučili, že žiadny z problémov Stredného východu a ďalších regiónov – vrátane Iránu, Afganistanu, Pakistanu a Somálska – sa nedá pochopiť, ak nepochopíme význam náboženstva. Nemyslím tým politický presah náboženstva, ale náboženstvo ako náboženstvo. Nemôžeme riešiť vplyv náboženstiev výhradne sekulárnym spôsobom. Musíme k nemu pristupovať ako k otázke ozajstnej viery.
Zásadnou slabinou zahraničnej politiky, najmä tej západnej, je predpoklad, že iba politické riešenia vytvárajú rozumnú cestu do budúcnosti. Nie je to tak. Tých, ktorí sú presvedčení, že ich viera im velí konať spôsobom, ktorý ničí vzájomnú úctu, treba presvedčiť, že je to nesprávna interpretácia ich viery. Inak takéto nábožensky podnecované konanie vždy zvíťazí nad politickými argumentmi.
.moslimské bratstvo a iní
Uvažujme napríklad o Strednom východe a Severnej Afrike. Či sa nám to páči, alebo nie, je možné, že tu prevládne Moslimské bratstvo alebo iné nábožensky orientované strany. Majú dlhú tradíciu, dobrú organizáciu, hlboké korene v komunitách a nadovšetko silnú motiváciu. Takáto kombinácia faktorov je za každých okolností cestou k víťazstvu. Proti nim stoja diskreditované politiky starých režimov a liberálne skupiny, ktoré majú dobrú vôľu a neraz sú aj pomerne početné, sú však absolútne dezorganizované.
Riziko, ktorému čelíme, je ľahké opísať. Výzvou týchto rodiacich sa demokracií je zostať aj v traumách obsiahlych zmien demokratickými. Najmä ich ekonomiky sa musia reformovať, otvoriť a rásť, ak majú plniť rastúce očakávania občanov.
Populácia tohto regiónu patrí k najmladším na svete – priemerný vek je často pod tridsať rokov. Egypt mal v päťdesiatych rokoch 20. storočia 30 miliónov obyvateľov, dnes ich má 90 miliónov. Mladí a ambiciózni ľudia, ktorých kritika starého režimu bola motivovaná aspoň tak ekonomicky ako politicky, potrebujú postaviť na nohy cestovný ruch, potrebujú istotu u podnikateľov a ochotu u zahraničných investorov. Potrebujú zásadné reformy školstva a sociálneho sektora. A noví politickí vládcovia musia vedieť, že ak sa im toto nepodarí realizovať, ľud má právo hlasovaním ich poslať zo scény preč.
Ale demokracia, to nie sú len slobodné voľby a konštitučná rola väčšiny. Je to aj sloboda slova, sloboda vyznania a trhy, ktoré sú síce regulované, ale aj slobodné a správajú sa odhadnuteľným spôsobom. Inými slovami, demokracia nepredstavuje len systém hlasovania, ale aj istý otvorený prístup mysle.
.dve tváre viery
Tento rozdiel – otvorenosť verzus uzavretosť – je dnes politicky rovnako platný ako tradičné rozdiely medzi ľavicou a pravicou. Považujeme globalizáciu – s technikou, komunikáciou, migráciou a cestovaním, ktoré nás zbližujú – za niečo, čo treba prijať, ale nútiť na spravodlivé fungovanie, alebo je to pre náš tradičn spôsob života hrozba, ktorej treba vzdorovať? Som presvedčený, že budúcnosť patrí otvoreným. Ale tí, ktorí uprednostňujú uzavretosť, vedia osloviť ľudské pudy a náboženstvo v tom často pomáha.
Na svete sú dnes dve tváre viery. Jedna tvár sa prejavuje nielen v aktoch náboženského extrémizmu, ale aj v túžbe nábožných ľudí nosiť svoju vieru ako odznak totožnosti navzdory tým, ktorí sú iní. Druhú tvár viery definujú mimoriadne prejavy obety a súcitu – napríklad pri starostlivosti o chorých, zmrzačených či biednych.
Jedna tvár, to je služba druhým. Druhá tvár druhých odmieta. Jedna uznáva, že každej ľudskej bytosti treba priznať rovnakú dôstojnosť, a usiluje sa stavať medzi náboženstvami mosty porozumenia. Tá druhá tvár považuje všetkých, ktorí nie sú rovnakej viery, za odsúdeniahodných pohanov, a snaží sa okolo seba budovať ochranný val, ba dokonca je aktívne nepriateľská k „tým vonku“.
Po celom svete sa odohráva boj medzi týmito dvoma tvárami viery. Potrebujeme platformy porozumenia, rešpektu a kontaktov, ktoré podporujú otvorenú tvár viery.
.čo o sebe vieme
Životne dôležitú úlohu hrá pri tom vzdelanie. Koľkí kresťania vedia, že moslimovia uctievajú Ježiša Krista ako proroka, alebo že prostredníctvom islamu kresťanskí myslitelia v 11. storočí znovu objavili význam Aristotela a Platóna? A koľkí moslimovia plne chápu kresťanskú reformáciu a to, čo naučila veriacich o filozofii a náboženstve? Koľko vedia moslimovia i kresťania o dlhu, ktorý majú voči judaizmu? A vieme tu na Západe oceniť pravú povahu hinduistickej či buddhistickej viery? Chápeme, ako si sikhská viera vybudovala svoju mimoriadnu otvorenosť voči všetkým náboženstvám, vieme, kto sú baháji a čomu veria?
Základným faktom je, že viera je kultúra a v dnešnom svete sa ľudia rozličných kultúr dostávajú vzájomne do styku ako nikdy predtým. To, či bude výsledkom tohto procesu harmónia, alebo nesúlad, závisí od nastavenia našej mysle: či je otvorená, alebo uzavretá. Môže vlastne silná náboženská viera koexistovať s takýmto pluralizmom?
Toto je kľúčová otázka súčasnosti. A predsa mnohí ľudia otvorenej mysle zostávajú zoči-voči náboženskému extrémizmu čudesne pasívni. Občas ho ignorujeme s nádejou, že ho možno brať ako čosi odlišné od náboženstva. Inokedy sa vzdávame a obraciame sa k sekularizmu. Prvý prístup ignoruje podstatu problému, druhý zase podkopáva vieru, ktorá má stále veľmi dôležitú rolu: civilizovať globalizáciu a dodávať jej duchovný rozmer.
Skrátka, potrebujeme demokraciu priateľskú k náboženstvu a náboženstvo priateľsky naklonené demokracii. V období kresťanských sviatkov je toto dôležitá zvesť, s ktorou, a to som presvedčený, by bol Ježiš Kristus súhlasil.
Autor je bývalý premiér Veľkej Británie, je zakladateľom nadácie Tony Blair Faith Foundation (www.tonyblairfaithfoundation.org).
Copyright: Project Syndicate, 2011
www.project-syndicate.org
.sekulárny prístup nefunguje
Väčšina (aj keď nie všetky) náboženstiev dneška má aj svoje extrémistické skupiny, schopné vytvárať nezhody medzi predtým pokojne usídlenými komunitami. Je pravda, že veľká časť tohto extrémizmu sa zakladá na prekrúcaní islamu, ale takéto perverzné interpretácie viery sa často zameriavajú aj proti moslimom. V istých častiach Európy je dnes už islamofóbia rivalkou antisemitizmu a má silný, nebezpečný politický dopad.
Skrátka, na náboženstve záleží. Pred tri a pol rokom, keď som založil nadáciu venovanú vylepšovaniu medzináboženských vzťahov, to niektorí pokladali za donkichotské, iní priam za čudácke úsilie: Prečo by sa bývalý premiér venoval niečomu takému?
Urobil som to z prostého dôvodu. Moje skúsenosti s premiérstvom ma naučili, že žiadny z problémov Stredného východu a ďalších regiónov – vrátane Iránu, Afganistanu, Pakistanu a Somálska – sa nedá pochopiť, ak nepochopíme význam náboženstva. Nemyslím tým politický presah náboženstva, ale náboženstvo ako náboženstvo. Nemôžeme riešiť vplyv náboženstiev výhradne sekulárnym spôsobom. Musíme k nemu pristupovať ako k otázke ozajstnej viery.
Zásadnou slabinou zahraničnej politiky, najmä tej západnej, je predpoklad, že iba politické riešenia vytvárajú rozumnú cestu do budúcnosti. Nie je to tak. Tých, ktorí sú presvedčení, že ich viera im velí konať spôsobom, ktorý ničí vzájomnú úctu, treba presvedčiť, že je to nesprávna interpretácia ich viery. Inak takéto nábožensky podnecované konanie vždy zvíťazí nad politickými argumentmi.
.moslimské bratstvo a iní
Uvažujme napríklad o Strednom východe a Severnej Afrike. Či sa nám to páči, alebo nie, je možné, že tu prevládne Moslimské bratstvo alebo iné nábožensky orientované strany. Majú dlhú tradíciu, dobrú organizáciu, hlboké korene v komunitách a nadovšetko silnú motiváciu. Takáto kombinácia faktorov je za každých okolností cestou k víťazstvu. Proti nim stoja diskreditované politiky starých režimov a liberálne skupiny, ktoré majú dobrú vôľu a neraz sú aj pomerne početné, sú však absolútne dezorganizované.
Riziko, ktorému čelíme, je ľahké opísať. Výzvou týchto rodiacich sa demokracií je zostať aj v traumách obsiahlych zmien demokratickými. Najmä ich ekonomiky sa musia reformovať, otvoriť a rásť, ak majú plniť rastúce očakávania občanov.
Populácia tohto regiónu patrí k najmladším na svete – priemerný vek je často pod tridsať rokov. Egypt mal v päťdesiatych rokoch 20. storočia 30 miliónov obyvateľov, dnes ich má 90 miliónov. Mladí a ambiciózni ľudia, ktorých kritika starého režimu bola motivovaná aspoň tak ekonomicky ako politicky, potrebujú postaviť na nohy cestovný ruch, potrebujú istotu u podnikateľov a ochotu u zahraničných investorov. Potrebujú zásadné reformy školstva a sociálneho sektora. A noví politickí vládcovia musia vedieť, že ak sa im toto nepodarí realizovať, ľud má právo hlasovaním ich poslať zo scény preč.
Ale demokracia, to nie sú len slobodné voľby a konštitučná rola väčšiny. Je to aj sloboda slova, sloboda vyznania a trhy, ktoré sú síce regulované, ale aj slobodné a správajú sa odhadnuteľným spôsobom. Inými slovami, demokracia nepredstavuje len systém hlasovania, ale aj istý otvorený prístup mysle.
.dve tváre viery
Tento rozdiel – otvorenosť verzus uzavretosť – je dnes politicky rovnako platný ako tradičné rozdiely medzi ľavicou a pravicou. Považujeme globalizáciu – s technikou, komunikáciou, migráciou a cestovaním, ktoré nás zbližujú – za niečo, čo treba prijať, ale nútiť na spravodlivé fungovanie, alebo je to pre náš tradičn spôsob života hrozba, ktorej treba vzdorovať? Som presvedčený, že budúcnosť patrí otvoreným. Ale tí, ktorí uprednostňujú uzavretosť, vedia osloviť ľudské pudy a náboženstvo v tom často pomáha.
Na svete sú dnes dve tváre viery. Jedna tvár sa prejavuje nielen v aktoch náboženského extrémizmu, ale aj v túžbe nábožných ľudí nosiť svoju vieru ako odznak totožnosti navzdory tým, ktorí sú iní. Druhú tvár viery definujú mimoriadne prejavy obety a súcitu – napríklad pri starostlivosti o chorých, zmrzačených či biednych.
Jedna tvár, to je služba druhým. Druhá tvár druhých odmieta. Jedna uznáva, že každej ľudskej bytosti treba priznať rovnakú dôstojnosť, a usiluje sa stavať medzi náboženstvami mosty porozumenia. Tá druhá tvár považuje všetkých, ktorí nie sú rovnakej viery, za odsúdeniahodných pohanov, a snaží sa okolo seba budovať ochranný val, ba dokonca je aktívne nepriateľská k „tým vonku“.
Po celom svete sa odohráva boj medzi týmito dvoma tvárami viery. Potrebujeme platformy porozumenia, rešpektu a kontaktov, ktoré podporujú otvorenú tvár viery.
.čo o sebe vieme
Životne dôležitú úlohu hrá pri tom vzdelanie. Koľkí kresťania vedia, že moslimovia uctievajú Ježiša Krista ako proroka, alebo že prostredníctvom islamu kresťanskí myslitelia v 11. storočí znovu objavili význam Aristotela a Platóna? A koľkí moslimovia plne chápu kresťanskú reformáciu a to, čo naučila veriacich o filozofii a náboženstve? Koľko vedia moslimovia i kresťania o dlhu, ktorý majú voči judaizmu? A vieme tu na Západe oceniť pravú povahu hinduistickej či buddhistickej viery? Chápeme, ako si sikhská viera vybudovala svoju mimoriadnu otvorenosť voči všetkým náboženstvám, vieme, kto sú baháji a čomu veria?
Základným faktom je, že viera je kultúra a v dnešnom svete sa ľudia rozličných kultúr dostávajú vzájomne do styku ako nikdy predtým. To, či bude výsledkom tohto procesu harmónia, alebo nesúlad, závisí od nastavenia našej mysle: či je otvorená, alebo uzavretá. Môže vlastne silná náboženská viera koexistovať s takýmto pluralizmom?
Toto je kľúčová otázka súčasnosti. A predsa mnohí ľudia otvorenej mysle zostávajú zoči-voči náboženskému extrémizmu čudesne pasívni. Občas ho ignorujeme s nádejou, že ho možno brať ako čosi odlišné od náboženstva. Inokedy sa vzdávame a obraciame sa k sekularizmu. Prvý prístup ignoruje podstatu problému, druhý zase podkopáva vieru, ktorá má stále veľmi dôležitú rolu: civilizovať globalizáciu a dodávať jej duchovný rozmer.
Skrátka, potrebujeme demokraciu priateľskú k náboženstvu a náboženstvo priateľsky naklonené demokracii. V období kresťanských sviatkov je toto dôležitá zvesť, s ktorou, a to som presvedčený, by bol Ježiš Kristus súhlasil.
Autor je bývalý premiér Veľkej Británie, je zakladateľom nadácie Tony Blair Faith Foundation (www.tonyblairfaithfoundation.org).
Copyright: Project Syndicate, 2011
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.