Iní profesionálni apokalyptici už tradične hovoria o zrážke s meteoritom a návrate evolúcie o storočia späť. Niektorí, naopak, skalopevne tvrdia, že ľudstvo evolučne poskočí dopredu, takže sa skončia vojny i nenávisť a zavládne obdobie mieru...
Nechcem brať jedným ani druhým ilúzie, ale odkedy je svet svetom, všetky tieto myšlienky driemu v ľudskom podvedomí, aby sa v takmer pravidelných cykloch vynárali z vĺn našich myslí a strašili alebo povzbudzovali – podľa toho, kto sa na čo naladí.
.rozličné konce sveta
O konci sveta hovoria najstaršie spisy ľudstva. Indické Védy, perzská Avesta, sumerské a egyptské mýty, dumajú o ňom antickí filozofi a živo ho stvárňujú aj indiánski šamani, ktorých vízie sa zachovali v mnohých príbehoch. Židovská, kresťanská a islamská tradícia sú s myšlienkou konca sveta priamo spojené a počítajú s ňou ako s determinantom završujúcim dejiny. Kresťanská časť Biblie Nový zákon je prešpikovaná Kristovými myšlienkami o definitívnom konci sveta. Ale najzávažnejšie výpovede v tomto smere prináša posledná kniha Nového zákona Apokaplypsa sv. apoštola Jána. V nej je symbolickým jazykom prerozprávaná Jánova eschatologická vízia.
Kým v kresťanstve je zavŕšenie dejín spojené s parúziou (druhým príchodom Krista), dnešné očakávania armagedonu sú čisto adrenalínovo-komerčného charakteru. Na porovnanie: koncom roku 999 bol na námestí v Ríme zhromaždený veľký dav na čele s pápežom Silvestrom II. S kvetinami v rukách a spevom duchovných piesní očakávali príchod Spasiteľa. Keď sa nič nestalo, pomodlili sa a rozišli sa do svojich domovov. O tisíc rokov neskôr – dvadsiate storočie je posiate presnými eschatologickými dátumami (a to nielen z dielne Jehovových svedkov), s bizarnými opismi a prebujnenou fantáziou. Spomínate si ešte, aká vládla atmosféra pred rokom 2000? Hrôzostrašné predstavy sa množili, zaručeným informáciám nebolo konca, v éteri poletovali mená: Joachim z Fiore, Sibyla, Nostradamus, Edgar Cayce, Vanga... a vybičované masy očakávali ako v divadle, čo sa stane. Médiá sa predháňali v prognózach. O rok 2012 vtedy nikto ani prstom nezavadil. Lenže rok 2000 prešiel, nič sa nestalo, a tak potrebujeme rýchlo vygenerovať ďalšie dátumy, ktoré budú robiť medvediu službu.
.všetko je inak
Vrcholom komickosti je, že sami potomkovia starých Mayov vôbec neberú informáciu svojich prapraotcov ako záznam o konci sveta. Carlos Barrios je španielsky historik a antropológ. Študoval u mayských starších – strážcov pradávnych tradícií – ako ich Mayovia nazývajú. Barrios nedovŕšil ani tridsať rokov, keď sa stal mayským Ajq'ij, teda obradným kňazom a duchovným vodcom jedného z mayských klanov. Bol dokonca zasvätený do interpretácie mayských kalendárov (ktorých je viac, nie iba jeden). Barrios vysvetľuje: „Antropológovia navštevujú chrámy, študujú tabuľky a nápisy, ale nečítajú tieto znaky správne. Potom o Mayoch píšu pútavé historky, ktoré sú však výplodom len ich obrazotvornosti. Iní píšu o proroctvách Mayov a vravia, že podľa nich sa svet skončí v decembri 2012. Mayskí starší sa na to hnevajú...“
V tejto súvislosti mi zišiel na um kreslený vtip, ktorý koloval po internete: Mayský kňaz tesá do kameňov číslice, evidentne ide o kalendár. Stojí nad ním mladý Indián a pýta sa: „Prečo si to tu ukončil?“ Kňaz mu odpovedá: „Ale..., došli mi šutre.“ „Tak z toho niekoho v budúcnosti poriadne rozbolí hlava,“ dodá mladý Indián.
.prázdna cesta životom
Čo vieme bezpečne a čo neminie nikoho z nás, je skutočnosť, že nás čaká ďalší rok tvrdej práce. Práce na nás samých, na osobnom dozrievaní aj na spoločnom diele s menom: Svet. Lebo, aký život si tu na exkluzívnej Modrej planéte vytvoríme, taký ho budeme mať. Váha zodpovednosti je na každom z nás.
Poviem vám príbeh: Jeden muž žil svoj život naplno. Vlastne, len akoby naplno. Nebolo dňa, aby ho poriadne neoslávil. Navštevoval večierky a bankety, chodil do spoločnosti, budoval si kariéru... Bol bohatý, navonok šťastný a myslel si, že aj spokojný. Len vo chvíľach samoty, keď ho neobklopovala hlučná spoločnosť a potľapkávanie známych po pleci, zisťoval, že mu čosi chýba. Podobné vnemy však rýchlo prehlušil. Žil bez pomyslenia na iný rozmer existencie, bez modlitby a meditácie, vnútorného ticha a bez myšlienok smerujúcich k Bohu.
Potom zostarol a naraz mal viac času na premýšľanie. Sedel za stolom a hľadel na kalendár pred sebou. Bol nový, čistý, nepopísaný, nikto v ňom nemal urobené poznámky... Kto mu ho tam asi položil? – premýšľal. Odpoveď nenašiel...
Začal v ňom listovať. Prevracal dni, týždne, mesiace. Striedali sa ročné obdobia, ale všetky boli rovnaké. Prázdne. Ako jeho cesta životom. Náhlym vnuknutím ho navštívila myšlienka, že medzi jeho životom a týmto kalendárom niet rozdielu: oba sa dajú rýchlo prelistovať a človek má celý čas pocit, akoby stál na mieste. Bez vonkajších kulís, svetiel z večierkov a falošných úsmevov hostí odrazu nič neznamenal. Stránky v kalendári aj jeho životný príbeh boli pusté a bez života.
.rok šancí
Punková legenda Zóna A má tiež jednu „eschatologickú“ pieseň. Volá sa Možno a Koňýk v nej krásne ležérnym hlasom vrhá poslucháča do neistoty: Možno zajtra stretnem teba/ možno mi zajtra prachy spadnú z neba/ možno zajtra bude pekný deň/ ale možno..., možno zajtrajšok už nepríde./ A následne na to prepukne ohňostroj optimizmu navŕšený v každom slove refrénu. Koňýk sa vytešuje a priam kúpe v kráse, v žiarivých farbách budúcnosti, v dobre a v šťastí... Niet pochýb, že chlapi zo Zóny A miešajú v texte aj vtip so sebairóniou. Ale čo tak uchopiť rok 2012 ako rok šancí, krásy, žiarivých farieb budúcnosti a šťastia? Žime tu a teraz. Žime s Bohom, ktorý nás vedie k zodpovednosti a slobode. Vnímajme každý nový deň ako šancu a krásny dar.
Čo svet čaká, to ho neminie a nezmeníte to vy ani ja. Napriek všetkému môžeme byť naplnení radosťou a šťastím, láskou a súcitom. Môžeme hľadieť k zajtrajšku s dôverou. Nie ako nám to vtĺkal do hlavy boľševik, spoliehať sa na hmotné blaho, ale hľadať transcendentnú krásu a večnosť. Boh – Veľký Duch – nás všetkých chráni, či si to uvedomujeme, alebo nie. Stačí o ňom vedieť a nadväzovať s ním vnútorný dialóg. Potom začujeme hlasy stromov, byliniek, slnka a hviezd, riek a morí, celej prírody a sveta. Začujeme hlas Boží ako starí mudrci, askéti a svätci.
Nechcem brať jedným ani druhým ilúzie, ale odkedy je svet svetom, všetky tieto myšlienky driemu v ľudskom podvedomí, aby sa v takmer pravidelných cykloch vynárali z vĺn našich myslí a strašili alebo povzbudzovali – podľa toho, kto sa na čo naladí.
.rozličné konce sveta
O konci sveta hovoria najstaršie spisy ľudstva. Indické Védy, perzská Avesta, sumerské a egyptské mýty, dumajú o ňom antickí filozofi a živo ho stvárňujú aj indiánski šamani, ktorých vízie sa zachovali v mnohých príbehoch. Židovská, kresťanská a islamská tradícia sú s myšlienkou konca sveta priamo spojené a počítajú s ňou ako s determinantom završujúcim dejiny. Kresťanská časť Biblie Nový zákon je prešpikovaná Kristovými myšlienkami o definitívnom konci sveta. Ale najzávažnejšie výpovede v tomto smere prináša posledná kniha Nového zákona Apokaplypsa sv. apoštola Jána. V nej je symbolickým jazykom prerozprávaná Jánova eschatologická vízia.
Kým v kresťanstve je zavŕšenie dejín spojené s parúziou (druhým príchodom Krista), dnešné očakávania armagedonu sú čisto adrenalínovo-komerčného charakteru. Na porovnanie: koncom roku 999 bol na námestí v Ríme zhromaždený veľký dav na čele s pápežom Silvestrom II. S kvetinami v rukách a spevom duchovných piesní očakávali príchod Spasiteľa. Keď sa nič nestalo, pomodlili sa a rozišli sa do svojich domovov. O tisíc rokov neskôr – dvadsiate storočie je posiate presnými eschatologickými dátumami (a to nielen z dielne Jehovových svedkov), s bizarnými opismi a prebujnenou fantáziou. Spomínate si ešte, aká vládla atmosféra pred rokom 2000? Hrôzostrašné predstavy sa množili, zaručeným informáciám nebolo konca, v éteri poletovali mená: Joachim z Fiore, Sibyla, Nostradamus, Edgar Cayce, Vanga... a vybičované masy očakávali ako v divadle, čo sa stane. Médiá sa predháňali v prognózach. O rok 2012 vtedy nikto ani prstom nezavadil. Lenže rok 2000 prešiel, nič sa nestalo, a tak potrebujeme rýchlo vygenerovať ďalšie dátumy, ktoré budú robiť medvediu službu.
.všetko je inak
Vrcholom komickosti je, že sami potomkovia starých Mayov vôbec neberú informáciu svojich prapraotcov ako záznam o konci sveta. Carlos Barrios je španielsky historik a antropológ. Študoval u mayských starších – strážcov pradávnych tradícií – ako ich Mayovia nazývajú. Barrios nedovŕšil ani tridsať rokov, keď sa stal mayským Ajq'ij, teda obradným kňazom a duchovným vodcom jedného z mayských klanov. Bol dokonca zasvätený do interpretácie mayských kalendárov (ktorých je viac, nie iba jeden). Barrios vysvetľuje: „Antropológovia navštevujú chrámy, študujú tabuľky a nápisy, ale nečítajú tieto znaky správne. Potom o Mayoch píšu pútavé historky, ktoré sú však výplodom len ich obrazotvornosti. Iní píšu o proroctvách Mayov a vravia, že podľa nich sa svet skončí v decembri 2012. Mayskí starší sa na to hnevajú...“
V tejto súvislosti mi zišiel na um kreslený vtip, ktorý koloval po internete: Mayský kňaz tesá do kameňov číslice, evidentne ide o kalendár. Stojí nad ním mladý Indián a pýta sa: „Prečo si to tu ukončil?“ Kňaz mu odpovedá: „Ale..., došli mi šutre.“ „Tak z toho niekoho v budúcnosti poriadne rozbolí hlava,“ dodá mladý Indián.
.prázdna cesta životom
Čo vieme bezpečne a čo neminie nikoho z nás, je skutočnosť, že nás čaká ďalší rok tvrdej práce. Práce na nás samých, na osobnom dozrievaní aj na spoločnom diele s menom: Svet. Lebo, aký život si tu na exkluzívnej Modrej planéte vytvoríme, taký ho budeme mať. Váha zodpovednosti je na každom z nás.
Poviem vám príbeh: Jeden muž žil svoj život naplno. Vlastne, len akoby naplno. Nebolo dňa, aby ho poriadne neoslávil. Navštevoval večierky a bankety, chodil do spoločnosti, budoval si kariéru... Bol bohatý, navonok šťastný a myslel si, že aj spokojný. Len vo chvíľach samoty, keď ho neobklopovala hlučná spoločnosť a potľapkávanie známych po pleci, zisťoval, že mu čosi chýba. Podobné vnemy však rýchlo prehlušil. Žil bez pomyslenia na iný rozmer existencie, bez modlitby a meditácie, vnútorného ticha a bez myšlienok smerujúcich k Bohu.
Potom zostarol a naraz mal viac času na premýšľanie. Sedel za stolom a hľadel na kalendár pred sebou. Bol nový, čistý, nepopísaný, nikto v ňom nemal urobené poznámky... Kto mu ho tam asi položil? – premýšľal. Odpoveď nenašiel...
Začal v ňom listovať. Prevracal dni, týždne, mesiace. Striedali sa ročné obdobia, ale všetky boli rovnaké. Prázdne. Ako jeho cesta životom. Náhlym vnuknutím ho navštívila myšlienka, že medzi jeho životom a týmto kalendárom niet rozdielu: oba sa dajú rýchlo prelistovať a človek má celý čas pocit, akoby stál na mieste. Bez vonkajších kulís, svetiel z večierkov a falošných úsmevov hostí odrazu nič neznamenal. Stránky v kalendári aj jeho životný príbeh boli pusté a bez života.
.rok šancí
Punková legenda Zóna A má tiež jednu „eschatologickú“ pieseň. Volá sa Možno a Koňýk v nej krásne ležérnym hlasom vrhá poslucháča do neistoty: Možno zajtra stretnem teba/ možno mi zajtra prachy spadnú z neba/ možno zajtra bude pekný deň/ ale možno..., možno zajtrajšok už nepríde./ A následne na to prepukne ohňostroj optimizmu navŕšený v každom slove refrénu. Koňýk sa vytešuje a priam kúpe v kráse, v žiarivých farbách budúcnosti, v dobre a v šťastí... Niet pochýb, že chlapi zo Zóny A miešajú v texte aj vtip so sebairóniou. Ale čo tak uchopiť rok 2012 ako rok šancí, krásy, žiarivých farieb budúcnosti a šťastia? Žime tu a teraz. Žime s Bohom, ktorý nás vedie k zodpovednosti a slobode. Vnímajme každý nový deň ako šancu a krásny dar.
Čo svet čaká, to ho neminie a nezmeníte to vy ani ja. Napriek všetkému môžeme byť naplnení radosťou a šťastím, láskou a súcitom. Môžeme hľadieť k zajtrajšku s dôverou. Nie ako nám to vtĺkal do hlavy boľševik, spoliehať sa na hmotné blaho, ale hľadať transcendentnú krásu a večnosť. Boh – Veľký Duch – nás všetkých chráni, či si to uvedomujeme, alebo nie. Stačí o ňom vedieť a nadväzovať s ním vnútorný dialóg. Potom začujeme hlasy stromov, byliniek, slnka a hviezd, riek a morí, celej prírody a sveta. Začujeme hlas Boží ako starí mudrci, askéti a svätci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.