O Dome umenia v Bratislave sa v posledných dňoch minulého roka veľa hovorilo. Napriek ošúchanému vzhľadu bezdomovca, stojaceho na rohu s nastavenou dlaňou a obchádzaného náhliacimi sa okoloidúcimi, je jeho poloha priamo v centre hlavného mesta jedinečná a spolu s dobrou dispozíciou ho predurčuje na veľké veci. Vôbec nie rozprávkový príbeh o zlom kúzelníkovi, ktorý sa doň pokúsil dostať, sa nateraz skončil patom. Dostratena sa však vytratila aj nádej na jeho rýchlu obnovu po tom, ako sa Ministerstvo kultúry, či vlastne Ministerstvo financií rozhodlo investovať nie iba do záchrany, ale aj do rozšírenia galérie Danubiana. Dom umenia je pritom už dnes naša Kunsthalle, stačí si pozrieť jej program za posledné roky. Ošarpaná a nesmelá, tak ako kultúra v krajine, ktorá dá ročne pol milióna na trénera futbalovej reprezentácie, ale ktorá nemá na opravu zatekajúcej strechy Národnej galérie.
.nultá dekáda
Potvrdením jedinečného postavenia Domu umenia v našom výtvarnom živote je aj Výstava Nulté roky. Ide o rozšírenú podobou expozície, ktorú prvýkrát predstavili v Považskej galérii v Žiline.
Nulté roky sú ojedinelý projekt, ktorý ešte viac zamotáva už aj tak dosť komplikovaný pokus zhrnúť to najdôležitejšie, čo sa udialo v našom výtvarnom umení za poslednú dekádu, zapojením štyroch kurátorských osobností, z ktorých každá predstavuje vlastný výber. Cieľom výstavy nebolo – a ani nemohlo byť – definovanie uplynulej dekády, ale skôr otvoriť diskusiu k nej. To potvrdzuje aj konferencia, ktorá v rámci výstavy prebehla a katalóg, v ktorom sú zhrnuté rozsiahle texty zapojených kurátorov: Juraja Čarného, Gabriely Garlatyovej, Richarda Gregora a Miry Sikorovej-Putišovej. Výber, ktorý takto vznikol, je možno nesúrodý, ale určite nie je nezaujímavý. Galimatiáš plný chutí, vôní a prekvapení.
.zasahovania a vplyvy
Nulté roky nie sú iba prehliadkou či salónom vybraných umelcov. V prvom prípade vedome a cielene, v druhom prípade možno nie úplne plánovane, ale rovnako presvedčivo hovorí výstava ako celok o dvoch podstatných veciach. Tou prvou je fakt, že koniec komunizmu a nástup demokracie u nás rozhodne neznamenali oslobodenie kultúry spod politických vplyvov a zasahovania. Politický podtext má už podtitul výstavy Od Priestoru po Beskida. Prvým medzníkom je otvorenie Priestoru for Contemporary art, druhým politicky motivované odvolanie Vladimíra Beskida z postu riaditeľa Galérie Jána Koniarika v Trnave. Beskidov prípad, absurdný príbeh Zory Jaurovej v Košiciach, ktorý sa končí sloganom: „Vpred ku koreňom“, vianočný darček pre Danubianu či prehliadka plesových šiat na Ministerstve kultúry s autom značky Jaguár pred jeho vchodom nie sú iba ojedinelými príbehmi. O to smutnejšie je, ak na nedávnu hru s Danubianou pristali umelci, ktorých celoživotný kredit je postavený na boji proti systému a inštitúciám, ktoré gniavia individualitu. Cesta Slovenska na západ je o jednom kroku vpred a dvoch krokoch nazad, a dnes ako by sme opäť žili v dobe cesty späť. Zlé rozdeľovanie našich peňazí podľa rozhodnutí politikov s vkusom a rozhľadom Smotánky a ich zasahovanie do obsadenia dôležitých postov spôsobuje, že skutočná tvorba sa vytláča na okraj a získava príchuť undergroundu a normotvorným zostáva šedý priemer a gýč.
.expresiou proti pátosu
Generačný rozdiel je druhým výrazným znakom Nultých rokov. Rozdiel v pohľade na svet, rozdiel vo výbere a spracovaní tém je taký silný, že vzniká dojem, ako by tu boli prezentované obrazy dvoch rôznych realít, dvoch odlišných skutočností. Mladšia generácia je intímnejšia, viac sebastredne zameraná. Komentuje a atakuje úlohu viery a cirkvi, skúma postavenie žien a reflektuje sexualitu v jej rôznych podobách a orientáciách. Systém, politika či štát už neexistujú samy osebe ako entita, ktorá je nepriateľom, čo gniavi a drví. Vždy sa nachádzajú iba vo vzťahu k jednotlivcovi, individualite, ktorej sú podriadené. Najväčším prehreškom je pátos a zbraňou proti nemu je častejšie ako rozum a vtip na hranu hnaná expresia a otvorenosť. Médiá, reklama, trh a marketing nie sú sprostými slovami, ale nástrojom, ktorý sa využíva. Otázka je, či sa autorom vždy darí udržať si kontrolu nad nimi a nepodľahnúť sladkému spevu sirén.
.jazda na horskej dráhe
Aj vďaka generačnému rozdielu, aj vďaka spojeniu diel výberom kurátorov s výrazne protikladnými pohľadmi prinášajú Nulté roky miestami spojenia nie nepodobné šijaciemu stroju na operačnom stole. Alebo ináč, prehliadka výstavy je ako jazda na bláznivej horskej dráhe. V jednej z miestností sa môžete pozrieť na Mladšieho Brata Otisa Lauberta, dve podoby končiaceho sa sveta, sadrový odliatok stredovekého stĺpu a vedľa neho na stĺp z gramofónových platní. Iba mierne sa pootočíte a ponad punkový orchester Petra Kalmusa na čele s Wolfgangom, rozložený po zemi, stojíte zoči-voči dvom poprsiam na Holiday video od Annetty Mony Chisa a Lucie Tkáčovej, ktoré veselo džavocú o tom, s kým z výtvarnej obce by sa vyspali a s kým nie. (Asi nemá zmysel pokúšať sa pochopiť kľúč, podľa ktorého Peter Kalmus áno a Aurel Hrabušický nie.) Je zvláštne spájať toto dielo s feminizmom, keďže sa nám zdá, že viac ako o údele žien hovorí o údele mužov v dnešnom svete. O ženskej podstate svojho diela však nenechá zapochybovať Zvliekanie z kože od Doroty Sadovskej, premietané na opačnú stranu plátna. A najvýraznejším feministickým autorom na výstave je muž, Ladislav Čarný a jeho kútik so žehličkou určený Len pre mužov. Prejdete do ďalšej miestnosti a tam Fischerova Retrospektíva 20. storočia, kukátko, cez ktoré uvidíte pravdu o našom svete, vyskladanom z čierno-bielych kópií reklám na autá. S hlavou plnou tohto prejdete vedľa a hľa, divne nasvietený kútik, venovaný ľudskej i zvieracej sexualite. Oproti beží video Matúša Lanyiho s detailom otvorených rán a k nemu slová z Evanjelia sv. Jána. A za ďalším rohom dusiaci sa muž na videu Antona Čierneho s titulom Hostia – Pre Jozefa T. A tak sa vrátite do hlavnej sály, najkrajšej výstavnej miestnosti v Bratislave, a v nej práve zastihnete konferujúcich kurátorov, usadených v rade na stoličkách pod Rudom Sikorom, nesúcim svoj kríž zhrbene, a napriek tomu akoby s úsmevom, nezdolne ukazujúc cestu vpred.
.zmätok ako otlačok
Pokúsiť sa utriediť tento zmätok je neriešiteľná úloha. Texty jednotlivých kunsthistorikov z katalógu sú rovnako protikladné, aký je ich výber a usporiadanie prezentovaných autorov. Snaha usporiadať vystavené diela do hierarchie či tried, druhov a poddruhov sa nevyhnutne míňajú účinkom. Nultým rokom sa totiž vďaka jedinečnej koncepcii podarilo zachytiť odtlačok v podstate ešte aktuálneho výtvarného života u nás v jeho organickej podobe so zdanlivo neriešiteľnými rozpormi a protikladmi. Na túto výstavu treba ísť s otvorenou hlavou a srdcom.
K výstave bol vydaný katalóg. Okrem fotografií väčšiny vystavených diel prináša štyri rozsiahle texty od kurátorov výstavy. Na záver ešte jedna poznámka – premiéra tejto druhej najdôležitejšej výstavy minulého roka prebehla v Považskej galérii umenia v Žiline. Situácia regionálnych galérií je dnes tristná. Nulté roky sú tým najlepším dôkazom toho, nakoľko dôležité a rozhodne nie iba regionálne je ich miesto v našom kultúrnom živote.
Výstavu Nulté roky – od Priestoru po Beskida možno vidieť v bratislavskom Dome umenia do 27. januára 2012.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa
.nultá dekáda
Potvrdením jedinečného postavenia Domu umenia v našom výtvarnom živote je aj Výstava Nulté roky. Ide o rozšírenú podobou expozície, ktorú prvýkrát predstavili v Považskej galérii v Žiline.
Nulté roky sú ojedinelý projekt, ktorý ešte viac zamotáva už aj tak dosť komplikovaný pokus zhrnúť to najdôležitejšie, čo sa udialo v našom výtvarnom umení za poslednú dekádu, zapojením štyroch kurátorských osobností, z ktorých každá predstavuje vlastný výber. Cieľom výstavy nebolo – a ani nemohlo byť – definovanie uplynulej dekády, ale skôr otvoriť diskusiu k nej. To potvrdzuje aj konferencia, ktorá v rámci výstavy prebehla a katalóg, v ktorom sú zhrnuté rozsiahle texty zapojených kurátorov: Juraja Čarného, Gabriely Garlatyovej, Richarda Gregora a Miry Sikorovej-Putišovej. Výber, ktorý takto vznikol, je možno nesúrodý, ale určite nie je nezaujímavý. Galimatiáš plný chutí, vôní a prekvapení.
.zasahovania a vplyvy
Nulté roky nie sú iba prehliadkou či salónom vybraných umelcov. V prvom prípade vedome a cielene, v druhom prípade možno nie úplne plánovane, ale rovnako presvedčivo hovorí výstava ako celok o dvoch podstatných veciach. Tou prvou je fakt, že koniec komunizmu a nástup demokracie u nás rozhodne neznamenali oslobodenie kultúry spod politických vplyvov a zasahovania. Politický podtext má už podtitul výstavy Od Priestoru po Beskida. Prvým medzníkom je otvorenie Priestoru for Contemporary art, druhým politicky motivované odvolanie Vladimíra Beskida z postu riaditeľa Galérie Jána Koniarika v Trnave. Beskidov prípad, absurdný príbeh Zory Jaurovej v Košiciach, ktorý sa končí sloganom: „Vpred ku koreňom“, vianočný darček pre Danubianu či prehliadka plesových šiat na Ministerstve kultúry s autom značky Jaguár pred jeho vchodom nie sú iba ojedinelými príbehmi. O to smutnejšie je, ak na nedávnu hru s Danubianou pristali umelci, ktorých celoživotný kredit je postavený na boji proti systému a inštitúciám, ktoré gniavia individualitu. Cesta Slovenska na západ je o jednom kroku vpred a dvoch krokoch nazad, a dnes ako by sme opäť žili v dobe cesty späť. Zlé rozdeľovanie našich peňazí podľa rozhodnutí politikov s vkusom a rozhľadom Smotánky a ich zasahovanie do obsadenia dôležitých postov spôsobuje, že skutočná tvorba sa vytláča na okraj a získava príchuť undergroundu a normotvorným zostáva šedý priemer a gýč.
.expresiou proti pátosu
Generačný rozdiel je druhým výrazným znakom Nultých rokov. Rozdiel v pohľade na svet, rozdiel vo výbere a spracovaní tém je taký silný, že vzniká dojem, ako by tu boli prezentované obrazy dvoch rôznych realít, dvoch odlišných skutočností. Mladšia generácia je intímnejšia, viac sebastredne zameraná. Komentuje a atakuje úlohu viery a cirkvi, skúma postavenie žien a reflektuje sexualitu v jej rôznych podobách a orientáciách. Systém, politika či štát už neexistujú samy osebe ako entita, ktorá je nepriateľom, čo gniavi a drví. Vždy sa nachádzajú iba vo vzťahu k jednotlivcovi, individualite, ktorej sú podriadené. Najväčším prehreškom je pátos a zbraňou proti nemu je častejšie ako rozum a vtip na hranu hnaná expresia a otvorenosť. Médiá, reklama, trh a marketing nie sú sprostými slovami, ale nástrojom, ktorý sa využíva. Otázka je, či sa autorom vždy darí udržať si kontrolu nad nimi a nepodľahnúť sladkému spevu sirén.
.jazda na horskej dráhe
Aj vďaka generačnému rozdielu, aj vďaka spojeniu diel výberom kurátorov s výrazne protikladnými pohľadmi prinášajú Nulté roky miestami spojenia nie nepodobné šijaciemu stroju na operačnom stole. Alebo ináč, prehliadka výstavy je ako jazda na bláznivej horskej dráhe. V jednej z miestností sa môžete pozrieť na Mladšieho Brata Otisa Lauberta, dve podoby končiaceho sa sveta, sadrový odliatok stredovekého stĺpu a vedľa neho na stĺp z gramofónových platní. Iba mierne sa pootočíte a ponad punkový orchester Petra Kalmusa na čele s Wolfgangom, rozložený po zemi, stojíte zoči-voči dvom poprsiam na Holiday video od Annetty Mony Chisa a Lucie Tkáčovej, ktoré veselo džavocú o tom, s kým z výtvarnej obce by sa vyspali a s kým nie. (Asi nemá zmysel pokúšať sa pochopiť kľúč, podľa ktorého Peter Kalmus áno a Aurel Hrabušický nie.) Je zvláštne spájať toto dielo s feminizmom, keďže sa nám zdá, že viac ako o údele žien hovorí o údele mužov v dnešnom svete. O ženskej podstate svojho diela však nenechá zapochybovať Zvliekanie z kože od Doroty Sadovskej, premietané na opačnú stranu plátna. A najvýraznejším feministickým autorom na výstave je muž, Ladislav Čarný a jeho kútik so žehličkou určený Len pre mužov. Prejdete do ďalšej miestnosti a tam Fischerova Retrospektíva 20. storočia, kukátko, cez ktoré uvidíte pravdu o našom svete, vyskladanom z čierno-bielych kópií reklám na autá. S hlavou plnou tohto prejdete vedľa a hľa, divne nasvietený kútik, venovaný ľudskej i zvieracej sexualite. Oproti beží video Matúša Lanyiho s detailom otvorených rán a k nemu slová z Evanjelia sv. Jána. A za ďalším rohom dusiaci sa muž na videu Antona Čierneho s titulom Hostia – Pre Jozefa T. A tak sa vrátite do hlavnej sály, najkrajšej výstavnej miestnosti v Bratislave, a v nej práve zastihnete konferujúcich kurátorov, usadených v rade na stoličkách pod Rudom Sikorom, nesúcim svoj kríž zhrbene, a napriek tomu akoby s úsmevom, nezdolne ukazujúc cestu vpred.
.zmätok ako otlačok
Pokúsiť sa utriediť tento zmätok je neriešiteľná úloha. Texty jednotlivých kunsthistorikov z katalógu sú rovnako protikladné, aký je ich výber a usporiadanie prezentovaných autorov. Snaha usporiadať vystavené diela do hierarchie či tried, druhov a poddruhov sa nevyhnutne míňajú účinkom. Nultým rokom sa totiž vďaka jedinečnej koncepcii podarilo zachytiť odtlačok v podstate ešte aktuálneho výtvarného života u nás v jeho organickej podobe so zdanlivo neriešiteľnými rozpormi a protikladmi. Na túto výstavu treba ísť s otvorenou hlavou a srdcom.
K výstave bol vydaný katalóg. Okrem fotografií väčšiny vystavených diel prináša štyri rozsiahle texty od kurátorov výstavy. Na záver ešte jedna poznámka – premiéra tejto druhej najdôležitejšej výstavy minulého roka prebehla v Považskej galérii umenia v Žiline. Situácia regionálnych galérií je dnes tristná. Nulté roky sú tým najlepším dôkazom toho, nakoľko dôležité a rozhodne nie iba regionálne je ich miesto v našom kultúrnom živote.
Výstavu Nulté roky – od Priestoru po Beskida možno vidieť v bratislavskom Dome umenia do 27. januára 2012.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.