Aby sme porozumeli reakcii umelcov, musíme sa vrátiť takmer na deň presne o štrnásť rokov späť. Sedemnásteho decembra 1997 sa totiž v Dome novinárov konala tlačová beseda, ktorej hlavným bodom bola prezentácia Výzvy slovenských výtvarníkov a teoretikov. Jej súčasťou bol návrh na vytvorenie „organizácie typu Kunsthalle".
.sen o Kunsthalle
Výtvarní umelci to nemajú ľahké. Súčasné umenie je nepochybne pre kultúru dôležité: umelci citlivo vnímajú to, čo ešte nedokážeme dosť dobre vyjadriť slovami a vtesnať do racionálnych analýz a snažia sa to komunikovať. Problém je v tom, že to stále zaujíma len úzky okruh ľudí. Galérie a výstavné priestory sa tak naplnia len na vernisážach, aj to väčšinou len priateľmi a kolegami vystavujúcich umelcov. Napriek tomu v súčasnosti len v Bratislave funguje približne 30 galérií. Od štátnej Slovenskej národnej galérie cez mestskú Galériu mesta Bratislava až po súkromné minigalérie s jednou či dvoma výstavnými miestnosťami. Tieto galérie sú financované zo štátneho (SNG) či mestského (GMB) rozpočtu, z miestnych, štátnych či európskych grantov, z peňazí sponzorov, z predaja diel umelcov, ktorých zastupujú, pričom je podstatné osobné nasadenie a nadšenie galeristov, kurátorov a umelcov.
Prečo to umelcom nestačí a už štrnásť rokov snívajú o Kunsthalle? Čo v týchto galériách nie je a v Kunsthalle bude? Kunsthalle majú korene v nemecky hovoriacich krajinách. Ide pritom o pomerne nový fenomén. Bratislave najbližšia (a pravdepodobne slovenských umelcov najviac inšpirujúca) Kunsthalle vo Viedni vznikla v roku 1992, keď bola na Karlsplatzi v centre mesta postavená strohá, neveľmi lákavo vyzerajúca, veľký kontajner pripomínajúca budova. Strohú architektúru vystihol strohý názov: Umelecká hala, čiže Kunsthalle. V roku 2001 sa Kunsthalle presťahovala do komplexu Museumsquartier, kde sídli niekoľko ďalších múzeí a galérií. Pôvodná budova na Karlsplatzi (v zmenšenej, presklenenej podobe) sa stále využíva na umelecké projekty a workshopy. Stavbu a prevádzku „haly" od začiatku až dodnes primárne financuje mesto Viedeň. Kunsthalle je špecifická tým, že nebuduje vlastnú zbierku, je iba priestorom pre aktuálne umenie. Hoci vznik viedenskej Kunsthalle bol považovaný za odvážny a kontroverzný (kameňom sváru bola hlavne kontajnerová stavba architekta Adolfa Krischanitza v blízkosti historickej budovy Secesie a aj presvedčenie, že súčasné umenie nepatrí do historického centra mesta), dnes je jasné, že išlo o významný a úspešný projekt. Za 20 rokov výstavy v priestoroch Kunsthalle navštívilo 2 milióny návštevníkov.
Podobne atraktívny priestor pre výstavy súčasného umenia v Bratislave chýba. Snaha výtvarníkov a teoretikov o jeho zriadenie je preto pochopiteľná. Na rozdiel od Viedne pritom ani netreba nič stavať: Dom umenia na Námestí SNP ideám Kunsthalle vyhovuje dokonale, keďže táto budova bola s podobným zámerom v roku 1965 aj postavená. Budova je však majetkom Národného osvetového centra (NOC), príspevkovej organizácie Ministerstva kultúry. Ani jeden ponovembrový minister nenašiel odvahu túto bizarnú organizáciu zrušiť alebo aspoň vysťahovať z centra a Dom umenia vrátiť pôvodným účelom.
Od spomínanej tlačovej besedy v roku 1997 sa umelci neúspešne pokúšajú presvedčiť všetkých ministrov kultúry o potrebe Kunsthalle. V roku 1999 poveril minister kultúry Kňažko Branislava Rezníka prípravou Kunsthalle. Príprave sa tento podkutý manažér venoval jeden a pol roka, ale nič sa nepohlo. V roku 2001 minister Kňažko navrhol zriadenie Kunsthalle v rámci Národného osvetového centra ako príspevkovej organizácie, ktorá sa mala okrem výstavnej činnosti venovať aj dokumentovaniu informácií o súčasnom umení. Pre legislatívne problémy sa však Kunsthalle nezrealizovalo.
Neskôr malo v tých istých priestoroch vzniknúť Centrum súčasného výtvarného umenia, architektúry a dizajnu. V ďalších rokoch zástupcovia slovenskej sekcie AICA (ide o medzinárodnú asociáciu kurátorov a teoretikov umenia) navrhovali ministrovi Chmelovi oddelenie projektu Kunsthalle od NOC, no tento návrh si ministerstvo neosvojilo. V roku 2005 už bol vznik Kunstahalle na spadnutie, prebehol dokonca konkurz na riaditeľa, ktorý však nedopadol úspešne. Komisia nevybrala ani jedného zo zúčastnených kandidátov a vedením príprav bola poverená Erika Trnka. Potom však prišli voľby, ministrom kultúry sa stal Marek Maďarič, Erika Trnka bola z funkcie odvolaná a všetko sa vrátilo na začiatok.
Minister kultúry Daniel Krajcer v novembri 2010 zverejnil v Rozpracovaní programového vyhlásenia vlády okrem iného aj zriadenie Slovenského centra vizuálneho umenia. Ako o možnom mieste sa začalo uvažovať o Hurbanových kasárňach, ktoré po zrušení Vojenského umeleckého súboru ostali nevyužité, a sú v centre mesta.
.prekvapenie
Päť dní pred Vianocami podpísal Daniel Krajcer zmluvu so súkromnou spoločnosťou Via Danubia, ktorá prevádzkuje Galériu Danubiana o vzniku organizácie Danubiana – Slovenské centrum vizuálnych umení. Bude mať teda Slovensko konečne Kunsthalle? Splní sa to, o čo sa 14 rokov snažili ľudia z umeleckej obce?
Celkom tak to nevyzerá. Minister kultúry Daniel Krajcer je muž činu, má rád manažérsky ťah na bránku a často je presvedčený, že pozná správne riešenie, preto koná rýchlo a samostatne. Aj v tomto prípade to tak bolo – keď minister financií Mikloš našiel 7 miliónov eur, ktoré chcel dať na záchranu súkromnej galérie Danubiana, tak to Krajcer efektne spojil s myšlienkou Kunsthalle. Myslel si zrejme, že vo výtvarnej obci zožne potlesk, no ozval sa pobúrený piskot.
Na druhý deň tlačový odbor Ministerstva kultúry spresnil, že tento projekt je hlavne o „záchrane Danubiany" a že neohrozí pripravovaný projekt kultúrneho centra v Hurbanových kasárňach. Umelci napriek tomu iniciovali petíciu za odvolanie ministra.
Kto má pravdu? V tomto spore nie je víťaz. Umelci majú pravdu, keď bojujú o priestor v centre mesta, a myšlienka, že by z Domu umenia bol prestížny galerijný priestor má svoju logiku. Kunsthalle je totiž živý a potenciálne zaujímavý projekt, ktorý vytlačením na perifériu takmer stráca zmysel. Ani spojenie elegantnej Danubiany so súčasným, ešte nie celkom etablovaným umením nemusí fungovať.
Minister Krajcer je možno zorientovaný v mediálnej oblasti, pomerne dobre sa zorientoval aj v záchrane hradov, ale chýba mu väčší rozhľad v súčasnom výtvarnom umení. Preto by potreboval pomoc aj radu. Viackrát už totiž dokázal svoje rozhodnutia rozumne korigovať a je prístupný dialógu. Oproti ostatným ministrom kultúry (hádam s výnimkou Františka Tótha) je aj manažérsky schopný a je ochotný prijímať radikálne rozhodnutia. Zo všetkých doterajších ponovembrových ministrov kultúry by hádam on bol najviac náchylný zrušiť či presťahovať Národné osvetové centrum. Je najmenej zapletený do rôznych zatuchnutých kultúrnych sietí, a tak by s vysťahovaním NOC kamsi do Petržalky asi nemal veľký problém. Umelcom sa však nepodarilo urobiť si z neho spojenca, čo je najmä na ich škodu. Odvolávať ministra, ktorému sa o pár týždňov končí mandát, je len gesto, nie riešenie.
Umelci robia aj ďalšiu chybu, keď silou-mocou chcú vytvoriť Kunsthalle ako príspevkovú organizáciu Ministerstva kultúry. Kunsthalle totiž potrebuje nezávislosť, ktorú ako štátna organizácia na Slovensku nikdy nedosiahne. Môže od ministerstva či z iných verejných zdrojov dostávať granty, môže pôsobiť v priestoroch, ktoré patria štátu, župe či mestu, no vložiť svoje personálne obsadenie a umelecké smerovanie do rúk štátnych úradníkov by podľa nás bolo veľkým omylom, ktorý by sa ukázal veľmi rýchlo po voľbách. Stačí, aby sa ministrom kultúry stal starosvetský Dušan Čaplovič.
.akí gýčiari?
Umelci urobili nešťastný krok aj tým, keď začali znevažovať Danubianu. Príznačné je zhadzovanie jej fungovania podhadzovaním, že je to „komerčná galéria“. Ale v skutočnosti je príbeh Danubiany fascinujúci. Dr. Vincent Polakovič, pôvodným povolaním právnik a pracovník prokuratúry, nebol najúspešnejším galeristom, ale dve veci sa mu uprieť nedajú: k umeniu má úprimne nadšenecký vzťah a je to aj schopný lobista, ktorý dokázal Danubianu vybudovať, a napokon si získať aj priazeň Ivana Mikloša.
Začínal ako galerista a milovník Vincenta van Gogha v Poprade, kde však jeho Žltý dom nemal úspech a skrachoval. V Holandsku sa bizarnou náhodou zoznámil s podnikateľom v mikroelektronickom priemysle Gerardom H. Meulensteenom, ktorý je zároveň zberateľom a podporovateľom umenia. Títo dvaja amatéri-nadšenci spolu vymysleli plán na súkromnú galériu moderného umenia. Spočiatku boli všetkým profesionálom na smiech. Tí ich projekt zhadzovali a nedávali tejto „turistickej atrakcii“ ani rok života. (Viac v článku Andreja Bána Krajina Danubiana, .týždeň 13/2010). Galéria však nielen prežila, ale postupne sa ponuka jej výstav výrazne skvalitnila. Polostrov na Dunaji totiž nadobudol zvláštny genius loci, a to priťahuje nielen návštevníkov, ale aj umelcov. Vystavovať v Danubiane je už dnes prestížnou záležitosťou. Reprezentatívne výstavy tu mal v posledných rokoch Miroslav Cipár, Rudolf Sikora, Vladimír Popovič, Jozef Jankovič, Milan Paštéka, Svetozár Ilavský, Viťo Bojňanský, Vladimír Kompánek, a naposledy aj architekt Jan Kaplický. To sú všetko mená, ktoré nemožno označiť slovkom „gýčiari“, ktoré pohrdlivo zaznelo na adresu umelcov vystavujúcich v Danubiane. Naopak, sú to mená ľudí, ktorí by v nedôstojných podmienkach nevystavovali.
Je smutné, že sa táto jedinečná galéria nedokáže udržať pri živote zo súkromných zdrojov. Iste by bolo pre slovenské umenie zdravé, keby Danubiana ostala v súkromných rukách ako príklad toho, že aj súkromný kapitál už na Slovensku dokáže podporovať kvalitné umenie a udržať pri živote atraktívny galerijný priestor, ktorý z nadšenia kedysi vytvoril holandský milovník umenia. Toto sa manžmentu Danubiany nepodarilo, a je to škoda. Ale ak štát pomôže tejto galérii – a tá sa stane potom majetkom štátu – tak to nie sú také vyhodené peniaze, ako to niektorí aktivisti vykrikujú. A niektorí umelci si to uvedomujú, preto nekritizujú priamo záchranu Danubiany.
Celá táto kauza je nešťastná, pretože sa prepásla šanca urobiť v kultúre rozumné veci. Protestovať proti ministrom kultúry sa už stalo v tejto spoločnosti akousi tradíciou, na ktorú však netreba byť obzvlášť hrdí. Občas sa už protestuje, len aby sa protestovalo. Ako sa už viackrát ukázalo, tieto protesty nič neriešia, hoci občas – ako bol prípad ministra Hudeca – sú nevyhnutné. V prípade Daniela Krajcera by však užitočnejší ako protest bol dialóg, argumenty či osobné presviedčanie.
.sen o Kunsthalle
Výtvarní umelci to nemajú ľahké. Súčasné umenie je nepochybne pre kultúru dôležité: umelci citlivo vnímajú to, čo ešte nedokážeme dosť dobre vyjadriť slovami a vtesnať do racionálnych analýz a snažia sa to komunikovať. Problém je v tom, že to stále zaujíma len úzky okruh ľudí. Galérie a výstavné priestory sa tak naplnia len na vernisážach, aj to väčšinou len priateľmi a kolegami vystavujúcich umelcov. Napriek tomu v súčasnosti len v Bratislave funguje približne 30 galérií. Od štátnej Slovenskej národnej galérie cez mestskú Galériu mesta Bratislava až po súkromné minigalérie s jednou či dvoma výstavnými miestnosťami. Tieto galérie sú financované zo štátneho (SNG) či mestského (GMB) rozpočtu, z miestnych, štátnych či európskych grantov, z peňazí sponzorov, z predaja diel umelcov, ktorých zastupujú, pričom je podstatné osobné nasadenie a nadšenie galeristov, kurátorov a umelcov.
Prečo to umelcom nestačí a už štrnásť rokov snívajú o Kunsthalle? Čo v týchto galériách nie je a v Kunsthalle bude? Kunsthalle majú korene v nemecky hovoriacich krajinách. Ide pritom o pomerne nový fenomén. Bratislave najbližšia (a pravdepodobne slovenských umelcov najviac inšpirujúca) Kunsthalle vo Viedni vznikla v roku 1992, keď bola na Karlsplatzi v centre mesta postavená strohá, neveľmi lákavo vyzerajúca, veľký kontajner pripomínajúca budova. Strohú architektúru vystihol strohý názov: Umelecká hala, čiže Kunsthalle. V roku 2001 sa Kunsthalle presťahovala do komplexu Museumsquartier, kde sídli niekoľko ďalších múzeí a galérií. Pôvodná budova na Karlsplatzi (v zmenšenej, presklenenej podobe) sa stále využíva na umelecké projekty a workshopy. Stavbu a prevádzku „haly" od začiatku až dodnes primárne financuje mesto Viedeň. Kunsthalle je špecifická tým, že nebuduje vlastnú zbierku, je iba priestorom pre aktuálne umenie. Hoci vznik viedenskej Kunsthalle bol považovaný za odvážny a kontroverzný (kameňom sváru bola hlavne kontajnerová stavba architekta Adolfa Krischanitza v blízkosti historickej budovy Secesie a aj presvedčenie, že súčasné umenie nepatrí do historického centra mesta), dnes je jasné, že išlo o významný a úspešný projekt. Za 20 rokov výstavy v priestoroch Kunsthalle navštívilo 2 milióny návštevníkov.
Podobne atraktívny priestor pre výstavy súčasného umenia v Bratislave chýba. Snaha výtvarníkov a teoretikov o jeho zriadenie je preto pochopiteľná. Na rozdiel od Viedne pritom ani netreba nič stavať: Dom umenia na Námestí SNP ideám Kunsthalle vyhovuje dokonale, keďže táto budova bola s podobným zámerom v roku 1965 aj postavená. Budova je však majetkom Národného osvetového centra (NOC), príspevkovej organizácie Ministerstva kultúry. Ani jeden ponovembrový minister nenašiel odvahu túto bizarnú organizáciu zrušiť alebo aspoň vysťahovať z centra a Dom umenia vrátiť pôvodným účelom.
Od spomínanej tlačovej besedy v roku 1997 sa umelci neúspešne pokúšajú presvedčiť všetkých ministrov kultúry o potrebe Kunsthalle. V roku 1999 poveril minister kultúry Kňažko Branislava Rezníka prípravou Kunsthalle. Príprave sa tento podkutý manažér venoval jeden a pol roka, ale nič sa nepohlo. V roku 2001 minister Kňažko navrhol zriadenie Kunsthalle v rámci Národného osvetového centra ako príspevkovej organizácie, ktorá sa mala okrem výstavnej činnosti venovať aj dokumentovaniu informácií o súčasnom umení. Pre legislatívne problémy sa však Kunsthalle nezrealizovalo.
Neskôr malo v tých istých priestoroch vzniknúť Centrum súčasného výtvarného umenia, architektúry a dizajnu. V ďalších rokoch zástupcovia slovenskej sekcie AICA (ide o medzinárodnú asociáciu kurátorov a teoretikov umenia) navrhovali ministrovi Chmelovi oddelenie projektu Kunsthalle od NOC, no tento návrh si ministerstvo neosvojilo. V roku 2005 už bol vznik Kunstahalle na spadnutie, prebehol dokonca konkurz na riaditeľa, ktorý však nedopadol úspešne. Komisia nevybrala ani jedného zo zúčastnených kandidátov a vedením príprav bola poverená Erika Trnka. Potom však prišli voľby, ministrom kultúry sa stal Marek Maďarič, Erika Trnka bola z funkcie odvolaná a všetko sa vrátilo na začiatok.
Minister kultúry Daniel Krajcer v novembri 2010 zverejnil v Rozpracovaní programového vyhlásenia vlády okrem iného aj zriadenie Slovenského centra vizuálneho umenia. Ako o možnom mieste sa začalo uvažovať o Hurbanových kasárňach, ktoré po zrušení Vojenského umeleckého súboru ostali nevyužité, a sú v centre mesta.
.prekvapenie
Päť dní pred Vianocami podpísal Daniel Krajcer zmluvu so súkromnou spoločnosťou Via Danubia, ktorá prevádzkuje Galériu Danubiana o vzniku organizácie Danubiana – Slovenské centrum vizuálnych umení. Bude mať teda Slovensko konečne Kunsthalle? Splní sa to, o čo sa 14 rokov snažili ľudia z umeleckej obce?
Celkom tak to nevyzerá. Minister kultúry Daniel Krajcer je muž činu, má rád manažérsky ťah na bránku a často je presvedčený, že pozná správne riešenie, preto koná rýchlo a samostatne. Aj v tomto prípade to tak bolo – keď minister financií Mikloš našiel 7 miliónov eur, ktoré chcel dať na záchranu súkromnej galérie Danubiana, tak to Krajcer efektne spojil s myšlienkou Kunsthalle. Myslel si zrejme, že vo výtvarnej obci zožne potlesk, no ozval sa pobúrený piskot.
Na druhý deň tlačový odbor Ministerstva kultúry spresnil, že tento projekt je hlavne o „záchrane Danubiany" a že neohrozí pripravovaný projekt kultúrneho centra v Hurbanových kasárňach. Umelci napriek tomu iniciovali petíciu za odvolanie ministra.
Kto má pravdu? V tomto spore nie je víťaz. Umelci majú pravdu, keď bojujú o priestor v centre mesta, a myšlienka, že by z Domu umenia bol prestížny galerijný priestor má svoju logiku. Kunsthalle je totiž živý a potenciálne zaujímavý projekt, ktorý vytlačením na perifériu takmer stráca zmysel. Ani spojenie elegantnej Danubiany so súčasným, ešte nie celkom etablovaným umením nemusí fungovať.
Minister Krajcer je možno zorientovaný v mediálnej oblasti, pomerne dobre sa zorientoval aj v záchrane hradov, ale chýba mu väčší rozhľad v súčasnom výtvarnom umení. Preto by potreboval pomoc aj radu. Viackrát už totiž dokázal svoje rozhodnutia rozumne korigovať a je prístupný dialógu. Oproti ostatným ministrom kultúry (hádam s výnimkou Františka Tótha) je aj manažérsky schopný a je ochotný prijímať radikálne rozhodnutia. Zo všetkých doterajších ponovembrových ministrov kultúry by hádam on bol najviac náchylný zrušiť či presťahovať Národné osvetové centrum. Je najmenej zapletený do rôznych zatuchnutých kultúrnych sietí, a tak by s vysťahovaním NOC kamsi do Petržalky asi nemal veľký problém. Umelcom sa však nepodarilo urobiť si z neho spojenca, čo je najmä na ich škodu. Odvolávať ministra, ktorému sa o pár týždňov končí mandát, je len gesto, nie riešenie.
Umelci robia aj ďalšiu chybu, keď silou-mocou chcú vytvoriť Kunsthalle ako príspevkovú organizáciu Ministerstva kultúry. Kunsthalle totiž potrebuje nezávislosť, ktorú ako štátna organizácia na Slovensku nikdy nedosiahne. Môže od ministerstva či z iných verejných zdrojov dostávať granty, môže pôsobiť v priestoroch, ktoré patria štátu, župe či mestu, no vložiť svoje personálne obsadenie a umelecké smerovanie do rúk štátnych úradníkov by podľa nás bolo veľkým omylom, ktorý by sa ukázal veľmi rýchlo po voľbách. Stačí, aby sa ministrom kultúry stal starosvetský Dušan Čaplovič.
.akí gýčiari?
Umelci urobili nešťastný krok aj tým, keď začali znevažovať Danubianu. Príznačné je zhadzovanie jej fungovania podhadzovaním, že je to „komerčná galéria“. Ale v skutočnosti je príbeh Danubiany fascinujúci. Dr. Vincent Polakovič, pôvodným povolaním právnik a pracovník prokuratúry, nebol najúspešnejším galeristom, ale dve veci sa mu uprieť nedajú: k umeniu má úprimne nadšenecký vzťah a je to aj schopný lobista, ktorý dokázal Danubianu vybudovať, a napokon si získať aj priazeň Ivana Mikloša.
Začínal ako galerista a milovník Vincenta van Gogha v Poprade, kde však jeho Žltý dom nemal úspech a skrachoval. V Holandsku sa bizarnou náhodou zoznámil s podnikateľom v mikroelektronickom priemysle Gerardom H. Meulensteenom, ktorý je zároveň zberateľom a podporovateľom umenia. Títo dvaja amatéri-nadšenci spolu vymysleli plán na súkromnú galériu moderného umenia. Spočiatku boli všetkým profesionálom na smiech. Tí ich projekt zhadzovali a nedávali tejto „turistickej atrakcii“ ani rok života. (Viac v článku Andreja Bána Krajina Danubiana, .týždeň 13/2010). Galéria však nielen prežila, ale postupne sa ponuka jej výstav výrazne skvalitnila. Polostrov na Dunaji totiž nadobudol zvláštny genius loci, a to priťahuje nielen návštevníkov, ale aj umelcov. Vystavovať v Danubiane je už dnes prestížnou záležitosťou. Reprezentatívne výstavy tu mal v posledných rokoch Miroslav Cipár, Rudolf Sikora, Vladimír Popovič, Jozef Jankovič, Milan Paštéka, Svetozár Ilavský, Viťo Bojňanský, Vladimír Kompánek, a naposledy aj architekt Jan Kaplický. To sú všetko mená, ktoré nemožno označiť slovkom „gýčiari“, ktoré pohrdlivo zaznelo na adresu umelcov vystavujúcich v Danubiane. Naopak, sú to mená ľudí, ktorí by v nedôstojných podmienkach nevystavovali.
Je smutné, že sa táto jedinečná galéria nedokáže udržať pri živote zo súkromných zdrojov. Iste by bolo pre slovenské umenie zdravé, keby Danubiana ostala v súkromných rukách ako príklad toho, že aj súkromný kapitál už na Slovensku dokáže podporovať kvalitné umenie a udržať pri živote atraktívny galerijný priestor, ktorý z nadšenia kedysi vytvoril holandský milovník umenia. Toto sa manžmentu Danubiany nepodarilo, a je to škoda. Ale ak štát pomôže tejto galérii – a tá sa stane potom majetkom štátu – tak to nie sú také vyhodené peniaze, ako to niektorí aktivisti vykrikujú. A niektorí umelci si to uvedomujú, preto nekritizujú priamo záchranu Danubiany.
Celá táto kauza je nešťastná, pretože sa prepásla šanca urobiť v kultúre rozumné veci. Protestovať proti ministrom kultúry sa už stalo v tejto spoločnosti akousi tradíciou, na ktorú však netreba byť obzvlášť hrdí. Občas sa už protestuje, len aby sa protestovalo. Ako sa už viackrát ukázalo, tieto protesty nič neriešia, hoci občas – ako bol prípad ministra Hudeca – sú nevyhnutné. V prípade Daniela Krajcera by však užitočnejší ako protest bol dialóg, argumenty či osobné presviedčanie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.