.aké sú tvoje prvé spomienky na otca, ktoré sa týkajú hudby?
Narodil som vo vile na Urbánkovej ulici v Bratislave, kde sme mali dva byty. V jednom sme bývali my a ten druhý pod nami sme prenajímali rôznym hudobníkom, jedným z nich bol napríklad Pavol Daněk. U nás sa stále váľali gitary, káble, chodil som na rôzne skúšky, ako dieťa som bol napríklad na skúške Mira Žbirku. Tatkove skúšky som ako dieťa ani nezažil, pretože on sa stále strácal, objavil sa a potom zmizol. Napríklad Pavol Daněk ma začal pripravovať na LŠU.
.na aký nástroj si chodil?
Pôvodne som chcel ísť na gitaru, ale neotváral sa v tom čase ročník, a tak ma šupli na klavír, ale nakoniec som prepadol z teórie. Vydržal som tam asi sedem rokov.
.ako si vnímal otcovu hudbu?
Keď som mal šesť-sedem rokov, vytiahol som si tatkove platne, nazrel a založil ich späť. Tatkova hudba mi vtedy prišla až príliš zvláštna. Dal som otcovi zoznam vecí, ktoré som chcel počuť, a jeho kamaráti z Opusu mi ich nahrali. Mne sa vtedy skôr páčil Elán alebo Vašo Patejdl, pretože som mal rád synťáky, pripadali mi moderné.
.páčil sa ti muzikál Neberte nám princeznú, ku ktorému zložil hudbu?
Páčil, ale keďže nevyšiel na platni, tak som ho nepočúval. Jeho veci ma začali zaujímať až neskôr. Najprv ma zasiahla pesnička Začiatok z albumu Do tla. Mal som asi jedenásť a bol som z nej úplne hotový, denne som si ju pustil aj päť- až desaťkrát. V puberte som jeho hudbe prepadol podobne ako vy. Dokonca každá iná hudba sa mi oproti otcovej nezdala príliš dobrá, nielen v rámci Slovenska, ale celosvetoto. Podľa mňa to bola najlepšia hudba na svete.
.na rozdiel od nás si však bol priamo pri zdroji. Debatovali ste s otcom o jeho hudbe?
Keď som jeho hudbe úplne prepadol, tak vtedy už tatko nebol. Ale jeho nahrávky sme počúvali, napríklad Príbeh a Ten istý tanec. Bol zvedavý, ako budem reagovať, ale nikdy sme ju nerozoberali. Tatko bol skúpy na slovo, bral som ho ako autoritu.
.nemal si v puberte obdobie vzdoru, keď si chcel počúvať úplne inú generačnú hudbu, než akú mal rád tvoj otec?
My sme v tom mali jasno. Mali sme podobný vkus. Ja som vyrastal na Joni Mitchell, Kate Bush a Stevie Wonderovi. Keď všetci moji kamoši počúvali napríklad Krabator, tak som bol dosť v defenzíve. (Smiech).
.posledné obdobie svojho života prežil Dežo Ursiny s tebou, bývali ste spolu v Dúbravke. Ako si na to spomínaš?
Hneď, keď som sa k nemu nasťahoval, tak mi veľmi rýchlo dal najavo, ako budeme spolunažívať. Hneď od začiatku nastavil pravidlá. Myslel som si, že to bude komplikovanejšie, ale nebolo. Skriňu som si vedel upratať, aj ísť von so psom Havranom. Keď sa spätne na to obdobie pozerám, uvedomujem si, že aj napriek tomu to bolo ťažké. Ja som bol vo vrcholnej puberte a Dežo bol na konci so silami. Nevedel som tú situáciu ešte zhodnotiť, ale vtedy zohrala veľmi silnú úlohu otcova priateľka Zdenka Krejčová, ktorá nám dopĺňala rodinu. Vďaka nej sme aj s Dežom smrť zvládli dobre. Myslím, že aj ja som sa snažil, ako sa dalo.
.čo si robil potom?
Keď Dežo odišiel, zostal mi len pes Havran, jeho hudba a prázdny byt s jeho vecami. Už som nepočul klopanie na dvere a nenachádzal lístok na stole, že je práve v Sloníku a mám sa tam ísť najesť. Dosť som to zle znášal, mal som pocit, že som v tom byte na okraji Dúbravky, kam sa chodilo ako do múzea, zostal visieť. V tom čase som sa úplne ponoril do jeho hudby a zistil som, že to, čo robili s Ivanom Štrpkom (dvorný textár takmer všetkých Dežových skladieb – pozn. red.), bolo jednoducho kongeniálne. Postupne som začal robiť svoje vlastné veci, lebo som si povedal, že keď to mal tatko, tak aj vo mne musí niečo byť. Zakladal som kapely, hrával po garážach. Napríklad som hral v skupine Teatro Fatal, s ktorou sa nám podarilo nahrať také malé cédečko.
.synovia geniálnych otcov to majú ťažké, pretože vždy budú porovnávaní s tým, čo robili ich rodičia. Cítil si nejaký tlak?
Je to neprekonateľná méta. Dežo bude vždy legenda a ja budem vždy jeho synom, ale minule som mal vtipný zážitok. Hrali sme s Teatro Fatal vo Zvolene na divadelnom festivale v krásnej kaplnke na zámku a tento rok nás tam zavolali s Provisoriom. Zahrali sme koncert, mali sme standing ovation, no môj gitarista, ktorý so mnou hral už v Teatre, stretol jedného človeka, ktorý mu povedal, že to bolo dobré, ale Teatro sa mu páčilo viac. (Smiech).
.na verejnosti si sa prvýkrát objavil v rámci spomínania na Deža Ursinyho a zaspieval si jednu z jeho pesničiek. Spomínam si, že pre ľudí to bol akýsi príjemný šok. Otvoril si ústa a ozval sa Dežov hlas.
Hlas máme podobný, môžu za to gény. Spieval som skladbu Predposledná večera, ktorú si vtedy si so mnou zahral aj Marián Varga. Ešte aj dnes sa mi ľudia prihovárajú, ako sa im to vtedy páčilo. To vystúpenie bolo aj jedným z motívov, ktoré viedli k založeniu skupiny Provisorium.
.ako vznikol nápad hrať Dežove piesne?
Po Teatre som sa chcel pohnúť niekam ďalej. Bolo mi jasné, že sa tým uživiť nedá a rozmýšľal som nad niečím, po čom ľudia skočia. Dôležitým momentom bolo, že som počas hrania s Teatro Fatal narazil na dobrých muzikantov, s ktorými som si rozumel aj ľudsky. Potom som stretol klávesáka Valéra Mika, ktorému som navrhol, či by sme to neskúsili. V tajnosti sme si dali stretko a fungovalo to. Kapelu sme postavili za dva mesiace.
.hrávate piesne najmä z posledných Dežových albumov. Prečo práve tie?
Keď sme dávali dohromady program, chceli sme, aby bol čo najsúčasnejší. Zoberte si napríklad album Príbeh, ten je vo všetkých smeroch úplne nadčasový. Vybrali sme si tie skladby, ktoré nás najviac rajcovali. Program má štrnásť skladieb, z ktorých gro tvoria veci z Príbehu, ale sú tam aj staršie veci, napríklad Pod hladinou a Lúka z Modrého vrchu. Ale sú isté skladby, do ktorých sme sa nechceli púšťať, lebo sú nenapodobiteľné, napríklad celý album Pevnina detstva alebo niektoré skladby z Modrého vrchu. Sú to príliš náročné artrockové kompozície, o ktorých nie som si istý, či by dnešnému mladému publiku niečo povedali.
.aké máš ďalšie plány?
Teším sa na koncerty s Provisoriom a potom by som chcel zúročiť všetky skúsenosti v niečom novom, pretože by som sa rád pustil aj do vlastných vecí. Treba len nájsť výborné texty, čo zatiaľ nemám. Chcel by som robiť viac filmovej hudby, nedávno som robil hudbu do animovaného filmu Posledný autobus, ktorý vyhral cenu v Ľubľane a leitmotívom fimu je pesnička Idem si od Teatro Fatal.
.ako to vyzerá v súčasnosti s reedíciami Dežových albumov, ktoré dnes na trhu bytostne chýbajú?
Reedície Dežových albumov už raz vyšli, ale boli dosť nešťastné, pretože tam povymieňali obaly, neobsahovali texty a boli tam rôzne bonusy, ktoré s pôvodnými albumami vôbec nesúviseli. Nedosahovali úroveň, ktorú by si Dežove albumy zaslúžili. Potom bolo dlhšie ticho, pretože Opus prechádzal akýmsi štádiom temna a na trhu boli len posledné albumy, ktoré vyšli v Česku. Keď dnes ideš do obchodu, zoženieš len Do tla, Ten istý tanec a Príbeh, a keď tak, prvé Provisorium. Ak sa niekto doteraz o Dežov odkaz staral, tak to boli české vydavateľstvá, čo tiež o niečom svedčí. Nedávno sme mali s Ivanom Štrpkom sedenie v Opuse, kde nám pán Kinček povedal, že by chceli dosiahnuť, aby všetky Dežove veci vyšli na cédečkách. Ak by sa to podarilo, bolo by to skvelé.
.na Dežove koncerty chodilo na Slovensku málo ľudí, ale dnes má fanúšikov viac než kedykoľvek predtým. Na Slovensku ľudí oceníme až po ich smrti. Čo si o tom myslíš?
Vedel, že to tak dopadne. Rozprávali sme sa o tom. Keď bol chorý, hovoril mi, že tá sláva príde, ale až keď zomrie. Tak sa aj stalo. U nás si ľudia začnú niečo vážiť, až keď to nemajú.
.ako sa Ivanovi Štrpkovi páči tvoje Provisorium?
V pohode, dal nám zelenú.
Jakub Ursiny/
Narodil sa 20.10.1977 v Bratislave. Je synom legendárneho slovenského speváka a skladateľa Deža Ursinyho. Venuje sa spevu, skladaniu filmovej a scénickej hudby. Minulý rok založil skupinu Provisorium (tak sa volala jedna zo starých kapiel Deža Ursinyho), s ktorou spieva vybrané piesne svojho otca.
Narodil som vo vile na Urbánkovej ulici v Bratislave, kde sme mali dva byty. V jednom sme bývali my a ten druhý pod nami sme prenajímali rôznym hudobníkom, jedným z nich bol napríklad Pavol Daněk. U nás sa stále váľali gitary, káble, chodil som na rôzne skúšky, ako dieťa som bol napríklad na skúške Mira Žbirku. Tatkove skúšky som ako dieťa ani nezažil, pretože on sa stále strácal, objavil sa a potom zmizol. Napríklad Pavol Daněk ma začal pripravovať na LŠU.
.na aký nástroj si chodil?
Pôvodne som chcel ísť na gitaru, ale neotváral sa v tom čase ročník, a tak ma šupli na klavír, ale nakoniec som prepadol z teórie. Vydržal som tam asi sedem rokov.
.ako si vnímal otcovu hudbu?
Keď som mal šesť-sedem rokov, vytiahol som si tatkove platne, nazrel a založil ich späť. Tatkova hudba mi vtedy prišla až príliš zvláštna. Dal som otcovi zoznam vecí, ktoré som chcel počuť, a jeho kamaráti z Opusu mi ich nahrali. Mne sa vtedy skôr páčil Elán alebo Vašo Patejdl, pretože som mal rád synťáky, pripadali mi moderné.
.páčil sa ti muzikál Neberte nám princeznú, ku ktorému zložil hudbu?
Páčil, ale keďže nevyšiel na platni, tak som ho nepočúval. Jeho veci ma začali zaujímať až neskôr. Najprv ma zasiahla pesnička Začiatok z albumu Do tla. Mal som asi jedenásť a bol som z nej úplne hotový, denne som si ju pustil aj päť- až desaťkrát. V puberte som jeho hudbe prepadol podobne ako vy. Dokonca každá iná hudba sa mi oproti otcovej nezdala príliš dobrá, nielen v rámci Slovenska, ale celosvetoto. Podľa mňa to bola najlepšia hudba na svete.
.na rozdiel od nás si však bol priamo pri zdroji. Debatovali ste s otcom o jeho hudbe?
Keď som jeho hudbe úplne prepadol, tak vtedy už tatko nebol. Ale jeho nahrávky sme počúvali, napríklad Príbeh a Ten istý tanec. Bol zvedavý, ako budem reagovať, ale nikdy sme ju nerozoberali. Tatko bol skúpy na slovo, bral som ho ako autoritu.
.nemal si v puberte obdobie vzdoru, keď si chcel počúvať úplne inú generačnú hudbu, než akú mal rád tvoj otec?
My sme v tom mali jasno. Mali sme podobný vkus. Ja som vyrastal na Joni Mitchell, Kate Bush a Stevie Wonderovi. Keď všetci moji kamoši počúvali napríklad Krabator, tak som bol dosť v defenzíve. (Smiech).
.posledné obdobie svojho života prežil Dežo Ursiny s tebou, bývali ste spolu v Dúbravke. Ako si na to spomínaš?
Hneď, keď som sa k nemu nasťahoval, tak mi veľmi rýchlo dal najavo, ako budeme spolunažívať. Hneď od začiatku nastavil pravidlá. Myslel som si, že to bude komplikovanejšie, ale nebolo. Skriňu som si vedel upratať, aj ísť von so psom Havranom. Keď sa spätne na to obdobie pozerám, uvedomujem si, že aj napriek tomu to bolo ťažké. Ja som bol vo vrcholnej puberte a Dežo bol na konci so silami. Nevedel som tú situáciu ešte zhodnotiť, ale vtedy zohrala veľmi silnú úlohu otcova priateľka Zdenka Krejčová, ktorá nám dopĺňala rodinu. Vďaka nej sme aj s Dežom smrť zvládli dobre. Myslím, že aj ja som sa snažil, ako sa dalo.
.čo si robil potom?
Keď Dežo odišiel, zostal mi len pes Havran, jeho hudba a prázdny byt s jeho vecami. Už som nepočul klopanie na dvere a nenachádzal lístok na stole, že je práve v Sloníku a mám sa tam ísť najesť. Dosť som to zle znášal, mal som pocit, že som v tom byte na okraji Dúbravky, kam sa chodilo ako do múzea, zostal visieť. V tom čase som sa úplne ponoril do jeho hudby a zistil som, že to, čo robili s Ivanom Štrpkom (dvorný textár takmer všetkých Dežových skladieb – pozn. red.), bolo jednoducho kongeniálne. Postupne som začal robiť svoje vlastné veci, lebo som si povedal, že keď to mal tatko, tak aj vo mne musí niečo byť. Zakladal som kapely, hrával po garážach. Napríklad som hral v skupine Teatro Fatal, s ktorou sa nám podarilo nahrať také malé cédečko.
.synovia geniálnych otcov to majú ťažké, pretože vždy budú porovnávaní s tým, čo robili ich rodičia. Cítil si nejaký tlak?
Je to neprekonateľná méta. Dežo bude vždy legenda a ja budem vždy jeho synom, ale minule som mal vtipný zážitok. Hrali sme s Teatro Fatal vo Zvolene na divadelnom festivale v krásnej kaplnke na zámku a tento rok nás tam zavolali s Provisoriom. Zahrali sme koncert, mali sme standing ovation, no môj gitarista, ktorý so mnou hral už v Teatre, stretol jedného človeka, ktorý mu povedal, že to bolo dobré, ale Teatro sa mu páčilo viac. (Smiech).
.na verejnosti si sa prvýkrát objavil v rámci spomínania na Deža Ursinyho a zaspieval si jednu z jeho pesničiek. Spomínam si, že pre ľudí to bol akýsi príjemný šok. Otvoril si ústa a ozval sa Dežov hlas.
Hlas máme podobný, môžu za to gény. Spieval som skladbu Predposledná večera, ktorú si vtedy si so mnou zahral aj Marián Varga. Ešte aj dnes sa mi ľudia prihovárajú, ako sa im to vtedy páčilo. To vystúpenie bolo aj jedným z motívov, ktoré viedli k založeniu skupiny Provisorium.
.ako vznikol nápad hrať Dežove piesne?
Po Teatre som sa chcel pohnúť niekam ďalej. Bolo mi jasné, že sa tým uživiť nedá a rozmýšľal som nad niečím, po čom ľudia skočia. Dôležitým momentom bolo, že som počas hrania s Teatro Fatal narazil na dobrých muzikantov, s ktorými som si rozumel aj ľudsky. Potom som stretol klávesáka Valéra Mika, ktorému som navrhol, či by sme to neskúsili. V tajnosti sme si dali stretko a fungovalo to. Kapelu sme postavili za dva mesiace.
.hrávate piesne najmä z posledných Dežových albumov. Prečo práve tie?
Keď sme dávali dohromady program, chceli sme, aby bol čo najsúčasnejší. Zoberte si napríklad album Príbeh, ten je vo všetkých smeroch úplne nadčasový. Vybrali sme si tie skladby, ktoré nás najviac rajcovali. Program má štrnásť skladieb, z ktorých gro tvoria veci z Príbehu, ale sú tam aj staršie veci, napríklad Pod hladinou a Lúka z Modrého vrchu. Ale sú isté skladby, do ktorých sme sa nechceli púšťať, lebo sú nenapodobiteľné, napríklad celý album Pevnina detstva alebo niektoré skladby z Modrého vrchu. Sú to príliš náročné artrockové kompozície, o ktorých nie som si istý, či by dnešnému mladému publiku niečo povedali.
.aké máš ďalšie plány?
Teším sa na koncerty s Provisoriom a potom by som chcel zúročiť všetky skúsenosti v niečom novom, pretože by som sa rád pustil aj do vlastných vecí. Treba len nájsť výborné texty, čo zatiaľ nemám. Chcel by som robiť viac filmovej hudby, nedávno som robil hudbu do animovaného filmu Posledný autobus, ktorý vyhral cenu v Ľubľane a leitmotívom fimu je pesnička Idem si od Teatro Fatal.
.ako to vyzerá v súčasnosti s reedíciami Dežových albumov, ktoré dnes na trhu bytostne chýbajú?
Reedície Dežových albumov už raz vyšli, ale boli dosť nešťastné, pretože tam povymieňali obaly, neobsahovali texty a boli tam rôzne bonusy, ktoré s pôvodnými albumami vôbec nesúviseli. Nedosahovali úroveň, ktorú by si Dežove albumy zaslúžili. Potom bolo dlhšie ticho, pretože Opus prechádzal akýmsi štádiom temna a na trhu boli len posledné albumy, ktoré vyšli v Česku. Keď dnes ideš do obchodu, zoženieš len Do tla, Ten istý tanec a Príbeh, a keď tak, prvé Provisorium. Ak sa niekto doteraz o Dežov odkaz staral, tak to boli české vydavateľstvá, čo tiež o niečom svedčí. Nedávno sme mali s Ivanom Štrpkom sedenie v Opuse, kde nám pán Kinček povedal, že by chceli dosiahnuť, aby všetky Dežove veci vyšli na cédečkách. Ak by sa to podarilo, bolo by to skvelé.
.na Dežove koncerty chodilo na Slovensku málo ľudí, ale dnes má fanúšikov viac než kedykoľvek predtým. Na Slovensku ľudí oceníme až po ich smrti. Čo si o tom myslíš?
Vedel, že to tak dopadne. Rozprávali sme sa o tom. Keď bol chorý, hovoril mi, že tá sláva príde, ale až keď zomrie. Tak sa aj stalo. U nás si ľudia začnú niečo vážiť, až keď to nemajú.
.ako sa Ivanovi Štrpkovi páči tvoje Provisorium?
V pohode, dal nám zelenú.
Jakub Ursiny/
Narodil sa 20.10.1977 v Bratislave. Je synom legendárneho slovenského speváka a skladateľa Deža Ursinyho. Venuje sa spevu, skladaniu filmovej a scénickej hudby. Minulý rok založil skupinu Provisorium (tak sa volala jedna zo starých kapiel Deža Ursinyho), s ktorou spieva vybrané piesne svojho otca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.