Všetky albumy od Ursinyho/Štrpku majú vzácnu vlastnosť – nedajú sa opočúvať. Aspoň mne sa to od roku 1995, keď som prvýkrát položil na gramofón platňu Bez počasia, ešte nepodarilo. Pôvodne som chcel napísať o tomto dôležitom objave, no keďže do kategórie päťhviezdičkových patrí každý ich počin, na stôl vyťahujem nasledujúce tromfové eso s názvom Zelená.
Zelenú som počul hádam stokrát, no aj tak dokáže byť zaujímavá a objavná ďalším, doteraz nepostrehnuteľným detailom, vyhrávkou alebo vetou v texte. Prvé dôležité zistenie bolo, že dlhé a pomalé pesničky nemusia byť vôbec nudné. Uznal som, že elektrické bicie nepredstavujú slepú vetvu vo vývoji hudobných nástrojov, ba dokonca si ich zvuk možno obľúbiť. Dokonalá minutáž (42 minút / 5 pesničiek) umožňuje vypočuť si album vcelku, bez straty pozornosti a akejkoľvek inej sprievodnej činnosti. Milujem Dežove neulapiteľné frázovanie s dlhými a nepravidelnými pauzami, na ktoré som aj po rokoch prikrátky a márne sa snažím spievať presne spolu s nahrávkou. V pesničkách sa vystriedajú všetky štyri ročné obdobia, skoro všetky akordy, ktoré existujú (pritom s celkom jasnou logikou), je v nich reprezentatívna ukážka slovenského jazyka, ktorú by som vyslal do vesmíru ako správu o stave sveta a pozdrav mimozemským civilizáciám.
Práve som si ho pustil. Pre uistenie, či stále platí všetko, čo som tu napísal.
Hrá prvá 16-minútová pesnička o prázdnych vlakoch, kaki farbe, vreciach so superfosfátmi a bezfarebnom odpade. Už sa teším, ako bude nasledovať dlhý rad izieb, pštrosy za ohradou zoo, odhadzovači snehu, zápoliaci s ďalšou vlnou a deti pretekajúce sa so slimákmi na letnej ulici...
Akosi som dostal chuť kúpiť si starý synťák alebo vytiahnuť spod postele hibernujúcu bezpražcovú basgitaru.
Stojím si za každou vetou.
Juraj Mironov je členom skupiny Živé kvety.
Zelenú som počul hádam stokrát, no aj tak dokáže byť zaujímavá a objavná ďalším, doteraz nepostrehnuteľným detailom, vyhrávkou alebo vetou v texte. Prvé dôležité zistenie bolo, že dlhé a pomalé pesničky nemusia byť vôbec nudné. Uznal som, že elektrické bicie nepredstavujú slepú vetvu vo vývoji hudobných nástrojov, ba dokonca si ich zvuk možno obľúbiť. Dokonalá minutáž (42 minút / 5 pesničiek) umožňuje vypočuť si album vcelku, bez straty pozornosti a akejkoľvek inej sprievodnej činnosti. Milujem Dežove neulapiteľné frázovanie s dlhými a nepravidelnými pauzami, na ktoré som aj po rokoch prikrátky a márne sa snažím spievať presne spolu s nahrávkou. V pesničkách sa vystriedajú všetky štyri ročné obdobia, skoro všetky akordy, ktoré existujú (pritom s celkom jasnou logikou), je v nich reprezentatívna ukážka slovenského jazyka, ktorú by som vyslal do vesmíru ako správu o stave sveta a pozdrav mimozemským civilizáciám.
Práve som si ho pustil. Pre uistenie, či stále platí všetko, čo som tu napísal.
Hrá prvá 16-minútová pesnička o prázdnych vlakoch, kaki farbe, vreciach so superfosfátmi a bezfarebnom odpade. Už sa teším, ako bude nasledovať dlhý rad izieb, pštrosy za ohradou zoo, odhadzovači snehu, zápoliaci s ďalšou vlnou a deti pretekajúce sa so slimákmi na letnej ulici...
Akosi som dostal chuť kúpiť si starý synťák alebo vytiahnuť spod postele hibernujúcu bezpražcovú basgitaru.
Stojím si za každou vetou.
Juraj Mironov je členom skupiny Živé kvety.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.