K najvýznamnejším pozitívam patrí fakt, že Izrael aj naďalej zostáva stabilnou demokraciou, ekonomicky a vojensky silnou na to, aby zabezpečila svoje prežitie v nepriateľskom prostredí. Rozhodná odpoveď izraelských ozbrojených síl na všetky pokusy teroristických zoskupení na juhu (Hamas, Islamský džihád) a na severe (Hizballáh) narušiť balans síl vytvorený po vojne v Libanone a v Gaze odrádza aj tých najväčších palestínskych a libanonských radikálov od eskalácie násilia v obave pred zdrvujúcou izraelskou odvetou v podobe masívnej vojenskej intervencie. Účinný izraelský systém prevencie teroristických útokov znížil v poslednom období na absolútne minimum počet uskutočnených samovražedných atentátov.
.izrael a jeho spojenci
Strategické spojenectvo Izraela a USA neoslablo, o čom svedčia viaceré kroky americkej vlády na regionálnej a globálnej úrovni (vrátane zaujatia jasných proizraelských stanovísk v OSN), ako aj intenzívne programy spolupráce dvoch štátov v rôznych oblastiach. Nič na tom nemenia občasné odlišnosti v nazeraní na riešenie niektorých blízkovýchodných otázok, objavujúce sa medzi Obamovou administratívou a vládou Benjamina Netanyahua.
Irán, úhlavný nepriateľ Izraela, otvorene sa usilujúci o jeho likvidáciu všetkými možnými prostriedkami, sa dostáva pod čoraz silnejší tlak Západu pre vývoj jadrových zbraní, pričom popri sprísnení ekonomických sankcií začínajú západní lídri pripúšťať aj iné než iba politické prostriedky na odstránenie jadrovej hrozby zo strany režimu ajatolláhov. Ako tichí spojenci Izraela sa v tejto veci správajú mnohé arabské krajiny.
.demokracia ako problém
K negatívam uplynulých mesiacov však z pohľadu Izraela patri už, zdá sa, nenávratna strata strategického regionálneho spojenca – Turecka – po zverejnení správy OSN o okolnostiach incidentu s tzv. Mierovou flotilou v roku 2010 (tá chcela prelomiť námornú blokádu Gazy). Správu osobitnej komisie OSN, ktorá de facto dala za pravdu izraelskej verzii celej kauzy, pričom uznala oprávnenosť Izraela udržiavať blokádu Gazy, ktorej vládne teroristický Hamas, využil turecký premiér Erdogan na rozpútanie bezprecedentnej protiizraelskej kampane v regióne a vo svete, po ktorej je normalizácia dvojstranných vzťahov v blízkej budúcnosti takmer vylúčená.
Zvrhnutie autokratických režimov v niektorých arabských krajinách a zavádzanie prvkov demokracie (sloboda zhromažďovania a združovania, slobodná politická súťaž, voľby, rozdelenie mocí) zvýšilo z pohľadu Izraela mieru neistoty týkajúcej sa jeho vzťahov so susedmi a arabským svetom ako takým. Demokracia totiž tu vytvorila priaznivejšie prostredie pre tie politické sily, ktoré sa v podmienkach nerozvinutej občianskej spoločnosti a slabo štruktúrovaného straníckeho systému vyznačujú väčšou organizovanosťou a zomknutosťou. Týka sa to najmä islamistov rôzneho druhu, ktorí sú tradične nepriateľskí voči židovskému štátu. Izrael sa obáva toho, že príchod islamistických síl k moci (či už tých umiernenejších alebo radikálnejších) v Káhire zhorší vyhliadky izraelsko-egyptských vzťahov, ktoré po podpísaní campdavidskej zmluvy v roku 1979 a iyraelskom odovzdaní demilitarizovaného Sinajského polostrova Egyptu v roku 1982 tvorili základ mierového usporiadania v regióne.
Tri udalosti budú určite pútať osobitnú pozornosť Izraela v nadchádzajúcom období – prezidentské voľby v USA, úsilie Palestínskej autonómie o získanie statusu členského štátu OSN a výsledok tlaku Západu na Irán.
.rozdelená Európa
Od amerických prezidentských volieb očakávajú Izraelčania taký výsledok, ktorý minimálne nezmení strategický charakter americko-izraelského spojenectva a nezníži vysokú intenzitu dvojstranných vzťahov. Možnosť zvolenia kandidáta, ktorý by sa mohol pokúsiť o opak, napríklad izolacionistického republikána Rona Paula, je však mizivá, pričom ďalší republikánski kandidáti – Mitt Romney, Newt Gingrich – vehementne zdôrazňujú svoje tvrdé proizraelské postoje. Zvolenie jedného z nich do funkcie najmocnejšieho muža na svete by mnohí Izraelčania určite privítali.
V kauze členstva Palestíny v OSN pre Izrael je dôležitý nielen samotný fakt, že Abbasova administratíva sa oň usiluje, ale najmä postoje EÚ, ktorá je v tejto otázke rozdelená. Žiadosť Palestíny o členstvo v OSN považuje Izrael za porušenie dohôd z Osla, a tak by prípadný väčšinový príklon EÚ v tejto otázke na stranu Palestíncov mohol mať katastrofálny dopad na vzťahy Izraela a Európy.
Výsledok západného tlaku na Irán v roku 2012 napokon určí, či sa Izrael bude musieť vyrovnať sám, bez podpory spojencov s existenčnou hrozbou, prichádzajúcou z krajiny starozákonného vezíra Hamana.
Autor je politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky.
.izrael a jeho spojenci
Strategické spojenectvo Izraela a USA neoslablo, o čom svedčia viaceré kroky americkej vlády na regionálnej a globálnej úrovni (vrátane zaujatia jasných proizraelských stanovísk v OSN), ako aj intenzívne programy spolupráce dvoch štátov v rôznych oblastiach. Nič na tom nemenia občasné odlišnosti v nazeraní na riešenie niektorých blízkovýchodných otázok, objavujúce sa medzi Obamovou administratívou a vládou Benjamina Netanyahua.
Irán, úhlavný nepriateľ Izraela, otvorene sa usilujúci o jeho likvidáciu všetkými možnými prostriedkami, sa dostáva pod čoraz silnejší tlak Západu pre vývoj jadrových zbraní, pričom popri sprísnení ekonomických sankcií začínajú západní lídri pripúšťať aj iné než iba politické prostriedky na odstránenie jadrovej hrozby zo strany režimu ajatolláhov. Ako tichí spojenci Izraela sa v tejto veci správajú mnohé arabské krajiny.
.demokracia ako problém
K negatívam uplynulých mesiacov však z pohľadu Izraela patri už, zdá sa, nenávratna strata strategického regionálneho spojenca – Turecka – po zverejnení správy OSN o okolnostiach incidentu s tzv. Mierovou flotilou v roku 2010 (tá chcela prelomiť námornú blokádu Gazy). Správu osobitnej komisie OSN, ktorá de facto dala za pravdu izraelskej verzii celej kauzy, pričom uznala oprávnenosť Izraela udržiavať blokádu Gazy, ktorej vládne teroristický Hamas, využil turecký premiér Erdogan na rozpútanie bezprecedentnej protiizraelskej kampane v regióne a vo svete, po ktorej je normalizácia dvojstranných vzťahov v blízkej budúcnosti takmer vylúčená.
Zvrhnutie autokratických režimov v niektorých arabských krajinách a zavádzanie prvkov demokracie (sloboda zhromažďovania a združovania, slobodná politická súťaž, voľby, rozdelenie mocí) zvýšilo z pohľadu Izraela mieru neistoty týkajúcej sa jeho vzťahov so susedmi a arabským svetom ako takým. Demokracia totiž tu vytvorila priaznivejšie prostredie pre tie politické sily, ktoré sa v podmienkach nerozvinutej občianskej spoločnosti a slabo štruktúrovaného straníckeho systému vyznačujú väčšou organizovanosťou a zomknutosťou. Týka sa to najmä islamistov rôzneho druhu, ktorí sú tradične nepriateľskí voči židovskému štátu. Izrael sa obáva toho, že príchod islamistických síl k moci (či už tých umiernenejších alebo radikálnejších) v Káhire zhorší vyhliadky izraelsko-egyptských vzťahov, ktoré po podpísaní campdavidskej zmluvy v roku 1979 a iyraelskom odovzdaní demilitarizovaného Sinajského polostrova Egyptu v roku 1982 tvorili základ mierového usporiadania v regióne.
Tri udalosti budú určite pútať osobitnú pozornosť Izraela v nadchádzajúcom období – prezidentské voľby v USA, úsilie Palestínskej autonómie o získanie statusu členského štátu OSN a výsledok tlaku Západu na Irán.
.rozdelená Európa
Od amerických prezidentských volieb očakávajú Izraelčania taký výsledok, ktorý minimálne nezmení strategický charakter americko-izraelského spojenectva a nezníži vysokú intenzitu dvojstranných vzťahov. Možnosť zvolenia kandidáta, ktorý by sa mohol pokúsiť o opak, napríklad izolacionistického republikána Rona Paula, je však mizivá, pričom ďalší republikánski kandidáti – Mitt Romney, Newt Gingrich – vehementne zdôrazňujú svoje tvrdé proizraelské postoje. Zvolenie jedného z nich do funkcie najmocnejšieho muža na svete by mnohí Izraelčania určite privítali.
V kauze členstva Palestíny v OSN pre Izrael je dôležitý nielen samotný fakt, že Abbasova administratíva sa oň usiluje, ale najmä postoje EÚ, ktorá je v tejto otázke rozdelená. Žiadosť Palestíny o členstvo v OSN považuje Izrael za porušenie dohôd z Osla, a tak by prípadný väčšinový príklon EÚ v tejto otázke na stranu Palestíncov mohol mať katastrofálny dopad na vzťahy Izraela a Európy.
Výsledok západného tlaku na Irán v roku 2012 napokon určí, či sa Izrael bude musieť vyrovnať sám, bez podpory spojencov s existenčnou hrozbou, prichádzajúcou z krajiny starozákonného vezíra Hamana.
Autor je politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.