Aj keď len sotvakto vie, že ten švárny junák v hrdinskom postoji, s rinaldiniovskými zbojníckymi bambitkami za pásom nestelesňuje revolučný rok 1848, ale čudesné doznievanie jari národov o rok neskôr.
Dejiny bývajú plné paradoxov. Janko Francisci sa do nich nedostal ako autor a vydavateľ romantických rozprávok, ktoré vyšli ako vôbec prvý text v dnešnej spisovnej slovenčine v roku 1845. Tu mu prvenstvo najčítanejších textov v dejinách slovenskej literatúry prebral Pavol Dobšinský. Dostal sa tam ako dobrovoľnícky kapitán, aj keď nie z roku meruôsmeho, ale ako veliteľ českého pluku rakúskej armády, potláčajúcej v roku 1849 uhorské povstanie, za čo si neskôr vyslúžil od viedenských úradov vicežupanský a na chvíľku aj županský úrad.
.rozprávka o Blahoslave
Moja novoročná úvaha sa však začína rokom 1847. Vtedy, ako to neskôr spomína sedemdesiatsedemročný Francisci vo Vlastnom životopise, v máji a či v júni zrazu prišiel do Prešova istý neznámy človek. Predstavil sa ako Zielonka a hovoril, že je poľský emigrant. Nebol. Bol to viedenský konfident. Ako korisť odovzdal do archívu c. k. ministerstva vnútra vo Viedni Francisciho tajný leták, hlásiaci sa k poľským revolucionárom. V rozprávkovom rúchu velebil národnú slobodu a demokraciu. Hovorilo sa v ňom o krajine Blahoslave, ktorú obýval slobodný národ Voľnorád. Nebolo v nej ani chýru, ani slychu o poddanstve. Vedľa býval národ Zbojníkov, ktorý často prepadal Blahoslavu, avšak vždy sa odrazený musel vrátiť. Neskôr použil lesť. Preobliekol sa za Psohlavcov, ktorí dovtedy pokojne žili vedľa Voľnorádov, vtrhol vo veľkých húfoch do krajiny, dosadil svojho kráľa a obsadil všetky úrady. Z Blahoslavy zmizli sloboda a rovnosť. Zo školy a z kostola zutekala reč Voľnorádov a všetko bolo také surové ako falošní psohlavci. Z mozoľov sedliactva postavili páni nádherný dom a hrali tam komédiu v psohlavskej reči.
Rozprávka, ktorá ostala uchovaná vďaka viedenskému tajnému archívu, referátu úradného referenta, slavistu Franja Miklošiča a pripomenutiu Milana Hodžu, sa končí takto: „Keby národ ten mal smelosť chytiť sa kosy a sekery, ľahko by sa bol osvobodil. Ak vy Slováci chcete byť svobodní, musíte posekať utlačiteľov“. Janko Francisci napísal v alegorickej reči priamu výzvu na revolúciu a o rok na to už buntoval spolu so Štefanom Markom Daxnerom v Gemeri.
.mýtus o spravodlivosti
To, ako tá revolúcia o rok dopadla, vieme. To, čo nás však zaujíma, je rozprávka. Môj kolega Oskár Čepan o slovenských romantických rozprávkach napísal: „Sú najvlastnejším prameňom národnej filozofie a kľúčom k pochopeniu budúcich osudov národa.“ Čepan vyzdvihol dve rozprávky. Popolvára zaradil Francisci na prvé miesto svojej zbierky a Zakliatu horu dal na to isté miesto Dobšinský. Nie náhodou. Obe rozprávky sú v podstate novoromantickými mýtmi o krajine a krajinou mysleli slovenskí romantici Slovensko. Obe rozprávky, podobne ako Svetský víťaz Jána Bottu, sú skrytým posolstvom pre pochopenie budúcich osudov národa. Najmladší syn Popolvár, v ktorého mene citíme ozvennosť mýtického vtáka Fénixa, môže dostať kráľovu dcéru a s ňou krajinu len preto, že je spravodlivý. Rovnako to platí o mladšom bratovi z rozprávky Zakliata krajina. Aj on ju môže odkliať, len ak sa nevzdá spravodlivosti. A rovnako ostane stáť po skvelých víťazstvách Bottov Svetský víťaz pred Knihou osudu, v ktorej stojí, že skutočným hrdinom sa môže stať len spravodlivý človek.
Mýtus o spravodlivosti, skrytý v romantickej rozprávke, patrí k základnému posolstvu a túžbe zakladateľov moderného slovenského politického národa. Tvorí ponorný prúd našich dejín. Od čias romantických posolstiev uplynulo vyše stopäťdesiat rokov. Tak dlho už hľadá Slovensko svojich spravodlivých. Nachádza ich v každej generácii, aj keď ich nebýva viac ako tých biblických desať. Ale bez nich nemôže prežiť nádej na spravodlivé, slobodné Slovensko. Ani dnes.
Autor je poslanec NR SR.
Dejiny bývajú plné paradoxov. Janko Francisci sa do nich nedostal ako autor a vydavateľ romantických rozprávok, ktoré vyšli ako vôbec prvý text v dnešnej spisovnej slovenčine v roku 1845. Tu mu prvenstvo najčítanejších textov v dejinách slovenskej literatúry prebral Pavol Dobšinský. Dostal sa tam ako dobrovoľnícky kapitán, aj keď nie z roku meruôsmeho, ale ako veliteľ českého pluku rakúskej armády, potláčajúcej v roku 1849 uhorské povstanie, za čo si neskôr vyslúžil od viedenských úradov vicežupanský a na chvíľku aj županský úrad.
.rozprávka o Blahoslave
Moja novoročná úvaha sa však začína rokom 1847. Vtedy, ako to neskôr spomína sedemdesiatsedemročný Francisci vo Vlastnom životopise, v máji a či v júni zrazu prišiel do Prešova istý neznámy človek. Predstavil sa ako Zielonka a hovoril, že je poľský emigrant. Nebol. Bol to viedenský konfident. Ako korisť odovzdal do archívu c. k. ministerstva vnútra vo Viedni Francisciho tajný leták, hlásiaci sa k poľským revolucionárom. V rozprávkovom rúchu velebil národnú slobodu a demokraciu. Hovorilo sa v ňom o krajine Blahoslave, ktorú obýval slobodný národ Voľnorád. Nebolo v nej ani chýru, ani slychu o poddanstve. Vedľa býval národ Zbojníkov, ktorý často prepadal Blahoslavu, avšak vždy sa odrazený musel vrátiť. Neskôr použil lesť. Preobliekol sa za Psohlavcov, ktorí dovtedy pokojne žili vedľa Voľnorádov, vtrhol vo veľkých húfoch do krajiny, dosadil svojho kráľa a obsadil všetky úrady. Z Blahoslavy zmizli sloboda a rovnosť. Zo školy a z kostola zutekala reč Voľnorádov a všetko bolo také surové ako falošní psohlavci. Z mozoľov sedliactva postavili páni nádherný dom a hrali tam komédiu v psohlavskej reči.
Rozprávka, ktorá ostala uchovaná vďaka viedenskému tajnému archívu, referátu úradného referenta, slavistu Franja Miklošiča a pripomenutiu Milana Hodžu, sa končí takto: „Keby národ ten mal smelosť chytiť sa kosy a sekery, ľahko by sa bol osvobodil. Ak vy Slováci chcete byť svobodní, musíte posekať utlačiteľov“. Janko Francisci napísal v alegorickej reči priamu výzvu na revolúciu a o rok na to už buntoval spolu so Štefanom Markom Daxnerom v Gemeri.
.mýtus o spravodlivosti
To, ako tá revolúcia o rok dopadla, vieme. To, čo nás však zaujíma, je rozprávka. Môj kolega Oskár Čepan o slovenských romantických rozprávkach napísal: „Sú najvlastnejším prameňom národnej filozofie a kľúčom k pochopeniu budúcich osudov národa.“ Čepan vyzdvihol dve rozprávky. Popolvára zaradil Francisci na prvé miesto svojej zbierky a Zakliatu horu dal na to isté miesto Dobšinský. Nie náhodou. Obe rozprávky sú v podstate novoromantickými mýtmi o krajine a krajinou mysleli slovenskí romantici Slovensko. Obe rozprávky, podobne ako Svetský víťaz Jána Bottu, sú skrytým posolstvom pre pochopenie budúcich osudov národa. Najmladší syn Popolvár, v ktorého mene citíme ozvennosť mýtického vtáka Fénixa, môže dostať kráľovu dcéru a s ňou krajinu len preto, že je spravodlivý. Rovnako to platí o mladšom bratovi z rozprávky Zakliata krajina. Aj on ju môže odkliať, len ak sa nevzdá spravodlivosti. A rovnako ostane stáť po skvelých víťazstvách Bottov Svetský víťaz pred Knihou osudu, v ktorej stojí, že skutočným hrdinom sa môže stať len spravodlivý človek.
Mýtus o spravodlivosti, skrytý v romantickej rozprávke, patrí k základnému posolstvu a túžbe zakladateľov moderného slovenského politického národa. Tvorí ponorný prúd našich dejín. Od čias romantických posolstiev uplynulo vyše stopäťdesiat rokov. Tak dlho už hľadá Slovensko svojich spravodlivých. Nachádza ich v každej generácii, aj keď ich nebýva viac ako tých biblických desať. Ale bez nich nemôže prežiť nádej na spravodlivé, slobodné Slovensko. Ani dnes.
Autor je poslanec NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.