Šesťdesiate roky na území bývalého Československa sa všeobecne považujú za dobu odmäku. Toto obdobie však bolo len neočakávanou prestávkou medzi končiacim sa stalinizmom a nastupujúcou normalizáciou.
Do šiesteho desaťročia krajina vstupovala s novou ústavou. Podľa základného zákona štátu socialistické výrobné vzťahy zvíťazili „vo všetkých oblastiach hospodárstva“, do názvu štátu sa dostalo slovíčko socialistická, českému levovi v štátnom znaku pribudla hviezda a slovenský dvojkríž nahradili plamene pod Kriváňom. Ústava legalizovala vedúcu úlohu KSČ v strane a v spoločnosti a monopolizovala marxisticko-leninskú ideológiu.
Pozitívnejšou správou bola amnestia z roku 1960, na základe ktorej z väzení vyšli tisíce obetí politických procesov z 50. rokov (to však neznamenalo slobodu – v tom istom roku išiel za mreže napríklad budúci kardinál Ján Chryzostom Korec a zotrval tam až do jari 1968). Svetlo sveta uzrela tiež Správa o porušovaní straníckych zásad a socialistickej zákonnosti, ktorá, symptomaticky, kritizovala len nezákonné postupy pri pojednávaniach s komunistickými funkcionármi. Podobne ako v prípade procesov postupovala komunistická strana podľa sovietskeho vzoru aj v odstraňovaní Stalinových pomníkov a názvov ulíc.
Začiatkom desaťročia sa naplno prejavila ekonomická neefektívnosť socialistického hospodárstva – vedenie strany a štátu upustilo od zámerov tretej päťročnice a rýchlo pripravilo menej ambiciózne plány. Chabé riešenie prišlo v roku 1965 z okruhu okolo ekonóma Otu Šika – návrh ustanoviť akýsi regulovaný trh, ktorý by však stále vychádzal zo spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov.
Kým hospodárstvo stagnovalo a politika sa len pomaly rozbiehala, v kultúre sa diali (najmä v druhej polovici desaťročia) zásadné veci. V celej republike začali vznikať nové divadlá malých foriem, nastúpila filmárska Nová vlna a medzi mladými zaujal dôležité miesto bigbít. Spisovatelia či výtvarní umelci na svojich zjazdoch volali po demokratizácii a zrušení cenzúry. Vychádzali odvážnejšie časopisy a knihy (napríklad Liptákovo Slovensko v dvadsiatom storočí), ako aj dovtedy nepredstaviteľný manifest 2000 slov.
Zlomovým sa pre celú krajinu stal rok 1968. V januári sa stal Alexander Dubček generálnym tajomníkom strany (čo bola aj v „uvoľnených“ rokoch dôležitejšia funkcia ako prezident či predseda vlády) a v apríli prijala KSČ Akčný program, ktorý mal stranu čiastočne demokratizovať, zabezpečiť niektoré občianske práva, uvoľniť ekonomiku a priestor na súkromné podnikanie v oblasti služieb.
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy a podpísanie Moskovského protokolu poprednými československými štátnikmi vrátane Dubčeka znamenali zlom. Nasledovali protesty, krv, masová emigrácia, zmluva o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk a nástup nového vedenia, ktoré krajinu nasmerovalo k normalizácii. Smútok začala striedať kritika, sebakritika, odvolávanie pôvodných uznesení a reformných straníkov a tiež previerkové komisie. Uvoľňujúcu sa dekádu zakončili v roku 1970 dva zásadné dokumenty. Prvým bola májová Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ZSSR a ČSSR, druhým potom decembrové Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ.
Istý oblúk prekonala počas šesťdesiatych rokov aj slovenská otázka. Socialistická ústava zrušila zdanie národnej vlády s názvom Zbor povereníkov. Na čele štátu stál väčšinu času Antonín Novotný. Ten zostal zapísaný ako človek, ktorý nemal rád Slovákov, čo prejavil najmä na pamätnej martinskej návšteve v roku 1967. Až neskoršie prijatie zákona o československej federácii paradoxne trochu zmierňovalo dosahy blížiacej sa normalizácie vedenej „pražskými Slovákmi“ Gustávom Husákom a Vasilom Biľakom.
.tomáš Gális
Do šiesteho desaťročia krajina vstupovala s novou ústavou. Podľa základného zákona štátu socialistické výrobné vzťahy zvíťazili „vo všetkých oblastiach hospodárstva“, do názvu štátu sa dostalo slovíčko socialistická, českému levovi v štátnom znaku pribudla hviezda a slovenský dvojkríž nahradili plamene pod Kriváňom. Ústava legalizovala vedúcu úlohu KSČ v strane a v spoločnosti a monopolizovala marxisticko-leninskú ideológiu.
Pozitívnejšou správou bola amnestia z roku 1960, na základe ktorej z väzení vyšli tisíce obetí politických procesov z 50. rokov (to však neznamenalo slobodu – v tom istom roku išiel za mreže napríklad budúci kardinál Ján Chryzostom Korec a zotrval tam až do jari 1968). Svetlo sveta uzrela tiež Správa o porušovaní straníckych zásad a socialistickej zákonnosti, ktorá, symptomaticky, kritizovala len nezákonné postupy pri pojednávaniach s komunistickými funkcionármi. Podobne ako v prípade procesov postupovala komunistická strana podľa sovietskeho vzoru aj v odstraňovaní Stalinových pomníkov a názvov ulíc.
Začiatkom desaťročia sa naplno prejavila ekonomická neefektívnosť socialistického hospodárstva – vedenie strany a štátu upustilo od zámerov tretej päťročnice a rýchlo pripravilo menej ambiciózne plány. Chabé riešenie prišlo v roku 1965 z okruhu okolo ekonóma Otu Šika – návrh ustanoviť akýsi regulovaný trh, ktorý by však stále vychádzal zo spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov.
Kým hospodárstvo stagnovalo a politika sa len pomaly rozbiehala, v kultúre sa diali (najmä v druhej polovici desaťročia) zásadné veci. V celej republike začali vznikať nové divadlá malých foriem, nastúpila filmárska Nová vlna a medzi mladými zaujal dôležité miesto bigbít. Spisovatelia či výtvarní umelci na svojich zjazdoch volali po demokratizácii a zrušení cenzúry. Vychádzali odvážnejšie časopisy a knihy (napríklad Liptákovo Slovensko v dvadsiatom storočí), ako aj dovtedy nepredstaviteľný manifest 2000 slov.
Zlomovým sa pre celú krajinu stal rok 1968. V januári sa stal Alexander Dubček generálnym tajomníkom strany (čo bola aj v „uvoľnených“ rokoch dôležitejšia funkcia ako prezident či predseda vlády) a v apríli prijala KSČ Akčný program, ktorý mal stranu čiastočne demokratizovať, zabezpečiť niektoré občianske práva, uvoľniť ekonomiku a priestor na súkromné podnikanie v oblasti služieb.
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy a podpísanie Moskovského protokolu poprednými československými štátnikmi vrátane Dubčeka znamenali zlom. Nasledovali protesty, krv, masová emigrácia, zmluva o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk a nástup nového vedenia, ktoré krajinu nasmerovalo k normalizácii. Smútok začala striedať kritika, sebakritika, odvolávanie pôvodných uznesení a reformných straníkov a tiež previerkové komisie. Uvoľňujúcu sa dekádu zakončili v roku 1970 dva zásadné dokumenty. Prvým bola májová Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ZSSR a ČSSR, druhým potom decembrové Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ.
Istý oblúk prekonala počas šesťdesiatych rokov aj slovenská otázka. Socialistická ústava zrušila zdanie národnej vlády s názvom Zbor povereníkov. Na čele štátu stál väčšinu času Antonín Novotný. Ten zostal zapísaný ako človek, ktorý nemal rád Slovákov, čo prejavil najmä na pamätnej martinskej návšteve v roku 1967. Až neskoršie prijatie zákona o československej federácii paradoxne trochu zmierňovalo dosahy blížiacej sa normalizácie vedenej „pražskými Slovákmi“ Gustávom Husákom a Vasilom Biľakom.
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.