Prvýkrát som zažil zrušenie diskusie v STV ešte v roku 2000. Volala sa V sieti, robili sme ju vtedy s Martinom Šimečkom, skvelú scénu nám urobil Aleš Votava, bolo to nové, zaujímavé a pre nás dvoch objavné, ale keďže sme asi príliš zaťali do SDK, rýchlo sme skončili. Ako sme šancu dostali, tak nám ju vzali, nič strašné, brali sme to ako daň dobe a malým pomerom.
Druhýkrát sa skončila Lampa. Bolo to v roku 2007, po nástupe Smeru do vlády a istého Hrehu do STV. Vtedy som to už bral vážnejšie. Lampa si za tri roky získala kredit, štáb pridal čaro originálneho strihu a obrazu, množstvo hostí ukázalo, že aj na Slovensku existuje duševná krása a vnútorné bohatstvo. S Máriom Homolkom a Jurajom Kušnierikom sme si vtedy odskúšali kombináciu živej diskusie, mailov, hudby a dokonca aj divadla, bavilo nás to a malo to často veľmi praktický zmysel. Napríklad, keď nám po diskusii o deťoch v domovoch ktosi napísal, že sa na jej základe rozhodol adoptovať si novonarodeného človeka. Vôbec nešlo primárne o politiku, pýtali sme sa najčastejšie na vesmír, smrť, mozog, fyziku, vzťahy a dokonca aj lásku. Ale keď vtedy siahli na slobodu slova a zbavili sa Eugena Kordu, nevedeli sme mlčať. Obviňovali nás z politizácie, hoci nám išlo o kamaráta. Preto sme skončili.
Tretíkrát skončil program Bez lampy v roku 2009. Bola to rozhlasová diskusia na Rádiu FM, plná hudby a kultúry. Robili sme ju každé sobotné ráno v podzemí Slovenského rozhlasu, neboli tam žiadne okná, ale bolo tam veľa zaujímavých ľudí. Aj tam sme skončili z politických dôvodov, hoci politika tam bola ešte marginálnejšia než v Lampe. Hovorili nám, že ide o zmenu dramaturgie alebo vysielacieho času, alebo presun na iný okruh, ale nič z toho v tom nebolo. Išlo o kalkul so zmluvou so štátom, blížiacimi sa voľbami a pozíciami.
Teraz je to už štvrtýkrát, čo je Lampa ohrozená nie pre kvalitu, sledovanosť či obsah, ale pre politiku, tentoraz vo forme volieb. Vraj sme pred voľbami rizikoví. Po voľbách hádam môžeme pokračovať, ale teraz nemáme ohrozovať zákonnosť, pokoj a všeobecný mier. Lebo RTVS ide o dodržiavanie zákona, a nám... Nám ide o čo? My sme zločinci? Boja sa, že budeme preferovať Martina Mojžiša, alebo že povieme koho voliť, že pozveme toho a nie iného. Že ovplyvníme voľby, a spôsobíme pokuty.
A ja už štvrtýkrát nerozumiem. Odhalím tajomstvo – vôbec sme neplánovali v Lampe hovoriť o voľbách, Martin Mojžiš nemal byť hosť ani raz a politikom sme sa chceli do volieb úplne vyhnúť. Lampa nie je o tom, domáca politika je v nej už roky doplnková. Vždy sme chceli iba slobodne hovoriť o tom, čo je zaujímavé a dôležité. Áno, teraz napríklad aj o Gorile, ale aj o svete podľa arcibiskupa Bezáka, o Vlaste Chramostovej, Janovi Potměšilovi či Jiřím Grygarovi. Mám preto pocit zvláštnej absurdity. My domácu politiku v Lampe pestujeme okrajovo, pretože nás viac zaujímajú iné veci, a napriek tomu práve pre politiku opakovane končíme. Čo to je?
Keď ma v roku 1998 napadol mečiarovský dav, vedený statnými mužmi z tajnej služby, a keď som sa otrhaný dopotácal k štátnemu policajtovi, povedal mi: Vám pomáhať nebudem. Vtedy som pár dní zápasil s pocitom, že táto krajina ma neprijíma, že som jej na príťaž a že sem nepatrím. Nie pre politiku, skôr pre neprekrývajúce sa vnútorné svety.
Teraz ma ten cudzinecký pocit obchádza znova.
Druhýkrát sa skončila Lampa. Bolo to v roku 2007, po nástupe Smeru do vlády a istého Hrehu do STV. Vtedy som to už bral vážnejšie. Lampa si za tri roky získala kredit, štáb pridal čaro originálneho strihu a obrazu, množstvo hostí ukázalo, že aj na Slovensku existuje duševná krása a vnútorné bohatstvo. S Máriom Homolkom a Jurajom Kušnierikom sme si vtedy odskúšali kombináciu živej diskusie, mailov, hudby a dokonca aj divadla, bavilo nás to a malo to často veľmi praktický zmysel. Napríklad, keď nám po diskusii o deťoch v domovoch ktosi napísal, že sa na jej základe rozhodol adoptovať si novonarodeného človeka. Vôbec nešlo primárne o politiku, pýtali sme sa najčastejšie na vesmír, smrť, mozog, fyziku, vzťahy a dokonca aj lásku. Ale keď vtedy siahli na slobodu slova a zbavili sa Eugena Kordu, nevedeli sme mlčať. Obviňovali nás z politizácie, hoci nám išlo o kamaráta. Preto sme skončili.
Tretíkrát skončil program Bez lampy v roku 2009. Bola to rozhlasová diskusia na Rádiu FM, plná hudby a kultúry. Robili sme ju každé sobotné ráno v podzemí Slovenského rozhlasu, neboli tam žiadne okná, ale bolo tam veľa zaujímavých ľudí. Aj tam sme skončili z politických dôvodov, hoci politika tam bola ešte marginálnejšia než v Lampe. Hovorili nám, že ide o zmenu dramaturgie alebo vysielacieho času, alebo presun na iný okruh, ale nič z toho v tom nebolo. Išlo o kalkul so zmluvou so štátom, blížiacimi sa voľbami a pozíciami.
Teraz je to už štvrtýkrát, čo je Lampa ohrozená nie pre kvalitu, sledovanosť či obsah, ale pre politiku, tentoraz vo forme volieb. Vraj sme pred voľbami rizikoví. Po voľbách hádam môžeme pokračovať, ale teraz nemáme ohrozovať zákonnosť, pokoj a všeobecný mier. Lebo RTVS ide o dodržiavanie zákona, a nám... Nám ide o čo? My sme zločinci? Boja sa, že budeme preferovať Martina Mojžiša, alebo že povieme koho voliť, že pozveme toho a nie iného. Že ovplyvníme voľby, a spôsobíme pokuty.
A ja už štvrtýkrát nerozumiem. Odhalím tajomstvo – vôbec sme neplánovali v Lampe hovoriť o voľbách, Martin Mojžiš nemal byť hosť ani raz a politikom sme sa chceli do volieb úplne vyhnúť. Lampa nie je o tom, domáca politika je v nej už roky doplnková. Vždy sme chceli iba slobodne hovoriť o tom, čo je zaujímavé a dôležité. Áno, teraz napríklad aj o Gorile, ale aj o svete podľa arcibiskupa Bezáka, o Vlaste Chramostovej, Janovi Potměšilovi či Jiřím Grygarovi. Mám preto pocit zvláštnej absurdity. My domácu politiku v Lampe pestujeme okrajovo, pretože nás viac zaujímajú iné veci, a napriek tomu práve pre politiku opakovane končíme. Čo to je?
Keď ma v roku 1998 napadol mečiarovský dav, vedený statnými mužmi z tajnej služby, a keď som sa otrhaný dopotácal k štátnemu policajtovi, povedal mi: Vám pomáhať nebudem. Vtedy som pár dní zápasil s pocitom, že táto krajina ma neprijíma, že som jej na príťaž a že sem nepatrím. Nie pre politiku, skôr pre neprekrývajúce sa vnútorné svety.
Teraz ma ten cudzinecký pocit obchádza znova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.