.a to všetko v čase, keď Slovensko dosiahlo druhé najväčšie šetrenie v histórii. Naďalej síce panuje značná neistota týkajúca sa budúceho vývoja, súvisí však čoraz viac s eurom než s globálnou krízou.
.mohlo byť aj horšie
The Economist ponúkol zaujímavé porovnanie súčasnej globálnej krízy a často porovnávanej Veľkej depresie v 30. rokoch minulého storočia. A z tohto porovnania by sme – zatiaľ – mali mať dobrú náladu. Začalo sa to podobne, veľkým prepadom priemyslu. Ten sa však v súčasnej kríze zastavil oveľa skôr, keď kumulatívny pád dosiahol 13 percent namiesto 40 percent vo Veľkej depresii. Nezamestnanosť sa v priemere zvýšila na 10 percent, v porovnaní s 25 percentami v predchádzajúcej kríze.
Hlavným dôvodom bola odlišná hospodárska politika. Vo Veľkej depresii bola politika podobná takej, akú by v súčasnosti naordinovali napríklad fanúšikovia zlatého štandardu – okamžité šetrenie aj v rozpočte, aj v menovej politike. Tentoraz to bol pravý opak. Poučení tvrdou lekciou z 30. rokov, technokrati v centrálnych bankách rýchlo siahli po extrémnom znížení úrokov. Vládne rozpočty takisto výrazne stimulovali ekonomiku. Chvalabohu sa v tejto kríze neustúpilo lobistom, ktorí by určite chceli zaviesť ochranárske opatrenia proti dovozom. U nás sú títo lobisti a populisti držaní v kúte členstvom v EÚ, čo je našou veľkou výhodou. Ekonomika sa v mnohých krajinách dostala už na predkrízovú úroveň.
.problém je euro
Zdá sa teda, že lekciou pre súčasnosť je nezabrzdiť ekonomiku príliš skoro prudkým plošným šetrením. Ale naopak, šetrenie dávkovať po častiach a hlavne sa sústrediť na reformy, ktoré pomôžu zvýšiť ekonomický rast v dlhodobejšom horizonte. Aj preto nie je zatiaľ dôvera v opatrenia, ktoré robí grécka vláda. Politicky je oveľa ľahšie šetriť plošne, ako zaútočiť priamo na koncentrované zisky lobistickej skupiny rušením bariér v podnikaní, alebo privatizáciou. Vyžaduje si to väčšie know-how a silnejšie odolávanie.
Prvotný dopad globálnej krízy sa teda zvládol neporovnateľne lepšie ako v minulosti. Áno, aj za cenu nárastu dlhov. Tie sú však stále väčšinou považované za udržateľné výškou úrokov, ktoré si pýtajú finančné trhy. Až na pár výnimiek. A preto situácia nie je vyriešená. V súčasnosti sa totiž svet borí s ďalšou krízou – eurom. Eurozóna tvorí 15 percent svetovej ekonomiky. Nesprávne zavedenie eura ohrozuje oživenie globálnej ekonomiky. Svet trpí tým, že politici namiesto ekonómov rozhodovali o tejto čisto ekonomickej téme. Euro bolo zavedené pre krajiny, ktoré neboli dostatočne ekonomicky zladené a kde neexistuje politická vôľa mať federálnu vládu. To tvorí veľa rôznych škodlivých motivácií. Nemecko sa môže tešiť, ak euro nedovolí Talianom a Grékom získať cenovú konkurencieschopnosť oslabením vlastnej meny a svet bude kupovať viac nemecké výrobky. Gréci by radi boli čiernymi pasažiermi na fiškálnej disciplíne Nemecka. A Francúzi by chceli, aby ich banky boli zachránené daňovými poplatníkmi eurozóny. Recept na túto eurokrízu je ťažšie hľadať, pretože nemáme precedens. História nám skôr naznačuje, že spoločná mena v takomto prostredí nemôže dlhodobo vydržať. Zároveň je ťažko predstaviteľný návrat k samostatným menám. A táto neistota v súčasnosti brzdí svet v dobre naštartovanom zotavení sa z krízy.
.myslieť dlhodobo
Čo by malo Slovensko robiť? Držme sa osvedčených receptov. Treba získať dôveru finančných trhov, aby sme ochránili občanov od tvrdého pristátia ekonomiky. Ideálne tak, aby to slabú ekonomiku v súčasnosti zasiahlo čo najmenej. Výbornou správou je schválený dlhový limit a vytvorenie nezávislej fiškálnej rady. Núka sa tu aj ďalšie „ľahké“ víťazstvo – schválenie pripravenej dôchodkovej reformy. Samotná reforma totiž pre zdravie verejných financií znamená viac, ako znižovanie deficitu pod 3 percent HDP. Zároveň by ekonomiku v súčasnosti menej pribrzdila, a teda bola menej „bolestivým“ opatrením. Keď šetriť na strane príjmov, tak spôsobom, ktorý najmenej postihne rastový potenciál ekonomiky do budúcnosti. To isté by malo platiť pre šetrenie na výdavkoch. Šetrenie by malo byť adresné a udržateľné. Radšej rušiť nepotrebnú verejnú kapacitu, ako vyrábať nezaplatených úradníkov. Nová vláda nebude mať veľa času na prípravu. Možno jeden mesiac. V máji si chce Slovensko požičať na trhoch väčší objem peňazí a EÚ bude skúmať naše plnenie Paktu rastu a stability. A preto je potrebné, aby sa zodpovedné politické strany pripravovali na vládnutie už teraz.
Autor je hlavný ekonóm MF SR, príspevok vyjadruje jeho osobný názor.
.mohlo byť aj horšie
The Economist ponúkol zaujímavé porovnanie súčasnej globálnej krízy a často porovnávanej Veľkej depresie v 30. rokoch minulého storočia. A z tohto porovnania by sme – zatiaľ – mali mať dobrú náladu. Začalo sa to podobne, veľkým prepadom priemyslu. Ten sa však v súčasnej kríze zastavil oveľa skôr, keď kumulatívny pád dosiahol 13 percent namiesto 40 percent vo Veľkej depresii. Nezamestnanosť sa v priemere zvýšila na 10 percent, v porovnaní s 25 percentami v predchádzajúcej kríze.
Hlavným dôvodom bola odlišná hospodárska politika. Vo Veľkej depresii bola politika podobná takej, akú by v súčasnosti naordinovali napríklad fanúšikovia zlatého štandardu – okamžité šetrenie aj v rozpočte, aj v menovej politike. Tentoraz to bol pravý opak. Poučení tvrdou lekciou z 30. rokov, technokrati v centrálnych bankách rýchlo siahli po extrémnom znížení úrokov. Vládne rozpočty takisto výrazne stimulovali ekonomiku. Chvalabohu sa v tejto kríze neustúpilo lobistom, ktorí by určite chceli zaviesť ochranárske opatrenia proti dovozom. U nás sú títo lobisti a populisti držaní v kúte členstvom v EÚ, čo je našou veľkou výhodou. Ekonomika sa v mnohých krajinách dostala už na predkrízovú úroveň.
.problém je euro
Zdá sa teda, že lekciou pre súčasnosť je nezabrzdiť ekonomiku príliš skoro prudkým plošným šetrením. Ale naopak, šetrenie dávkovať po častiach a hlavne sa sústrediť na reformy, ktoré pomôžu zvýšiť ekonomický rast v dlhodobejšom horizonte. Aj preto nie je zatiaľ dôvera v opatrenia, ktoré robí grécka vláda. Politicky je oveľa ľahšie šetriť plošne, ako zaútočiť priamo na koncentrované zisky lobistickej skupiny rušením bariér v podnikaní, alebo privatizáciou. Vyžaduje si to väčšie know-how a silnejšie odolávanie.
Prvotný dopad globálnej krízy sa teda zvládol neporovnateľne lepšie ako v minulosti. Áno, aj za cenu nárastu dlhov. Tie sú však stále väčšinou považované za udržateľné výškou úrokov, ktoré si pýtajú finančné trhy. Až na pár výnimiek. A preto situácia nie je vyriešená. V súčasnosti sa totiž svet borí s ďalšou krízou – eurom. Eurozóna tvorí 15 percent svetovej ekonomiky. Nesprávne zavedenie eura ohrozuje oživenie globálnej ekonomiky. Svet trpí tým, že politici namiesto ekonómov rozhodovali o tejto čisto ekonomickej téme. Euro bolo zavedené pre krajiny, ktoré neboli dostatočne ekonomicky zladené a kde neexistuje politická vôľa mať federálnu vládu. To tvorí veľa rôznych škodlivých motivácií. Nemecko sa môže tešiť, ak euro nedovolí Talianom a Grékom získať cenovú konkurencieschopnosť oslabením vlastnej meny a svet bude kupovať viac nemecké výrobky. Gréci by radi boli čiernymi pasažiermi na fiškálnej disciplíne Nemecka. A Francúzi by chceli, aby ich banky boli zachránené daňovými poplatníkmi eurozóny. Recept na túto eurokrízu je ťažšie hľadať, pretože nemáme precedens. História nám skôr naznačuje, že spoločná mena v takomto prostredí nemôže dlhodobo vydržať. Zároveň je ťažko predstaviteľný návrat k samostatným menám. A táto neistota v súčasnosti brzdí svet v dobre naštartovanom zotavení sa z krízy.
.myslieť dlhodobo
Čo by malo Slovensko robiť? Držme sa osvedčených receptov. Treba získať dôveru finančných trhov, aby sme ochránili občanov od tvrdého pristátia ekonomiky. Ideálne tak, aby to slabú ekonomiku v súčasnosti zasiahlo čo najmenej. Výbornou správou je schválený dlhový limit a vytvorenie nezávislej fiškálnej rady. Núka sa tu aj ďalšie „ľahké“ víťazstvo – schválenie pripravenej dôchodkovej reformy. Samotná reforma totiž pre zdravie verejných financií znamená viac, ako znižovanie deficitu pod 3 percent HDP. Zároveň by ekonomiku v súčasnosti menej pribrzdila, a teda bola menej „bolestivým“ opatrením. Keď šetriť na strane príjmov, tak spôsobom, ktorý najmenej postihne rastový potenciál ekonomiky do budúcnosti. To isté by malo platiť pre šetrenie na výdavkoch. Šetrenie by malo byť adresné a udržateľné. Radšej rušiť nepotrebnú verejnú kapacitu, ako vyrábať nezaplatených úradníkov. Nová vláda nebude mať veľa času na prípravu. Možno jeden mesiac. V máji si chce Slovensko požičať na trhoch väčší objem peňazí a EÚ bude skúmať naše plnenie Paktu rastu a stability. A preto je potrebné, aby sa zodpovedné politické strany pripravovali na vládnutie už teraz.
Autor je hlavný ekonóm MF SR, príspevok vyjadruje jeho osobný názor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.