Iste, prvé zdanie tomu nenasvedčuje. Naopak, pokiaľ správami decembra a prvého januárového týždňa boli odchod delegácie MMF z Budapešti, postupné znižovanie ratingu všetkými tromi kľúčovými agentúrami, negatívne rekordy forintu (326/euro), dlhopisových výnosov i rizikových prirážok, tak dnes sú už západné médiá plné správ, že maďarská vláda ustupuje na všetkých frontoch. To znamená, že „je otvorená na kompromisy“ (minister Fellegi) v súvislosti s požiadavkami, ktorými podmieňuje obnovenie rozhovorov o úvere MMF. A vysiela ústretové signály aj smerom k EK, ktorá s razanciou, akú si naposledy pamätáme z kauzy Rakúsko-Haider, požaduje odstránenie demokratických deficitov novej ústavy a v decembri k nej schválených – tiež ústavných – tzv. pilierových zákonov.
Vieru v dohodu umocňuje, že jedinou cestou, ako môže Budapešť uniknúť bankrotu, je nadnárodná pomoc. Na trhoch si dnes Maďarsko požičiava drahšie než Írsko a Portugalsko v čase, keď boli dostrkané (to je to správne slovo) pod euroval. A drahšie aj ako Taliansko, ktorého dlhopisy začína ECB nakupovať okamžite, ako výnos (desaťročných) preskočí 7 percent... Pričom o maďarskej emisii sa minulý týždeň písalo, že „situácia sa upokojila“ na úrovni 9, 14... Neudržateľné.
Analytický konsenzus, že v tejto situácii musí maďarský premiér prijať podmienky MMF a EÚ v plnom rozsahu, a tak aj urobí, vyzerá ako z ocele. Má však jednu dieru. Ak Orbán pristúpi na realizáciu stabilizačného programu MMF, bude to nielen pochod slzavým údolím škrtov, reforiem, zvyšovania daní a sociálnych búrok, ktorému nevidieť konca (pozri Grécko či Portugalsko). Navyše, a z jeho pohľadu v prvom rade, to bude najmä totálna porážka jeho politického konceptu „národnooslobodzovacieho zápasu“ za suverenitu a dokončenie „spackanej“ (úvodzovky autor) zmeny režimu z r. 1989. Už dnes obrovská frustrácia spoločnosti, ktorá prešla za tri roky tromi vlnami nesystémových úspor či voľný pád preferencií Fideszu naznačujú politickú cenu scenára návratu k MMF: Memorandum o pohotovostnom úvere pomôže prežiť Maďarsku, ale Orbána pošle do politického hrobu.
Vyhlásiť, že ako premiér prežije štátny bankrot, sa tiež z voleja nedá. Ale ak sa spätne pozrieme na rok a pol Orbána a Fideszu, tak interpretácia, že bankrot môže preň byť prijateľnejšia opcia, je logická. Mal by na koho zvaliť vinu, čo je politicky kardinálne na prežitie. A drží v parlamente do roku 2014 dve tretiny, s ktorými by mohol vládnuť v režime výnimočného stavu, čo by podstatne uľahčilo stlmenie prvotného sociálneho nárazu. Zásadné je, že vyhlásením platobnej neschopnosti by Maďarsko odpísalo časť dlhov, čo by ekonomiku do roka-dvoch-troch naozaj naštartovalo (pozri Argentína).
Šialenstvo v EÚ a strede Európy? Hm, hm. Bankrot sa považuje za dlhodobo – nie krátkodobo – najmenej bolestné a najperspektívnejšie riešenie napríklad pre Grécko i Portugalsko.... (Aj forint by v takom prípade devalvoval voči euru.) Zo Slovenska sa dá len veriť a dúfať, že Orbán k bankrotu cielene nesmeruje. Pohľad na najnovšiu ústretovosť jeho vyjednávačov tú vieru posilňuje. Isté je toľko, že ak to aj nemá v pláne, otázku buď/alebo si v najbližších mesiacoch položí.
Vieru v dohodu umocňuje, že jedinou cestou, ako môže Budapešť uniknúť bankrotu, je nadnárodná pomoc. Na trhoch si dnes Maďarsko požičiava drahšie než Írsko a Portugalsko v čase, keď boli dostrkané (to je to správne slovo) pod euroval. A drahšie aj ako Taliansko, ktorého dlhopisy začína ECB nakupovať okamžite, ako výnos (desaťročných) preskočí 7 percent... Pričom o maďarskej emisii sa minulý týždeň písalo, že „situácia sa upokojila“ na úrovni 9, 14... Neudržateľné.
Analytický konsenzus, že v tejto situácii musí maďarský premiér prijať podmienky MMF a EÚ v plnom rozsahu, a tak aj urobí, vyzerá ako z ocele. Má však jednu dieru. Ak Orbán pristúpi na realizáciu stabilizačného programu MMF, bude to nielen pochod slzavým údolím škrtov, reforiem, zvyšovania daní a sociálnych búrok, ktorému nevidieť konca (pozri Grécko či Portugalsko). Navyše, a z jeho pohľadu v prvom rade, to bude najmä totálna porážka jeho politického konceptu „národnooslobodzovacieho zápasu“ za suverenitu a dokončenie „spackanej“ (úvodzovky autor) zmeny režimu z r. 1989. Už dnes obrovská frustrácia spoločnosti, ktorá prešla za tri roky tromi vlnami nesystémových úspor či voľný pád preferencií Fideszu naznačujú politickú cenu scenára návratu k MMF: Memorandum o pohotovostnom úvere pomôže prežiť Maďarsku, ale Orbána pošle do politického hrobu.
Vyhlásiť, že ako premiér prežije štátny bankrot, sa tiež z voleja nedá. Ale ak sa spätne pozrieme na rok a pol Orbána a Fideszu, tak interpretácia, že bankrot môže preň byť prijateľnejšia opcia, je logická. Mal by na koho zvaliť vinu, čo je politicky kardinálne na prežitie. A drží v parlamente do roku 2014 dve tretiny, s ktorými by mohol vládnuť v režime výnimočného stavu, čo by podstatne uľahčilo stlmenie prvotného sociálneho nárazu. Zásadné je, že vyhlásením platobnej neschopnosti by Maďarsko odpísalo časť dlhov, čo by ekonomiku do roka-dvoch-troch naozaj naštartovalo (pozri Argentína).
Šialenstvo v EÚ a strede Európy? Hm, hm. Bankrot sa považuje za dlhodobo – nie krátkodobo – najmenej bolestné a najperspektívnejšie riešenie napríklad pre Grécko i Portugalsko.... (Aj forint by v takom prípade devalvoval voči euru.) Zo Slovenska sa dá len veriť a dúfať, že Orbán k bankrotu cielene nesmeruje. Pohľad na najnovšiu ústretovosť jeho vyjednávačov tú vieru posilňuje. Isté je toľko, že ak to aj nemá v pláne, otázku buď/alebo si v najbližších mesiacoch položí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.