Správou o stave krajiny však je aj to, že vláda, ktorá politicky také konanie kryla, zároveň kládla základy zdravého hospodárskeho rastu a hospodárenia s nižšími dlhmi, na konci ktorého je šanca na lepší život aj pre človeka, ktorý spláca hypotéku.
Privatizácie, o ktorých sa škandalózne rozhodovalo kdesi v byte na Vazovovej ulici, vytvárajú lepšie predpoklady na to, aby na konci bolo v krajine menej úplatkov a korupcie. Pokiaľ podniky zostávajú vo vlastníctve štátu, a teda pod vplyvom tých, ktorí sú nominovaní po politickej línii, bude tu vždy priestor na udeľovanie zákaziek a obchodov, ktoré budú pre štát nevýhodné. V súkromnom sektore a v konaní medzi súkromnými firmami je korupcie menej. Druhá Dzurindova vláda, z ktorej obdobia Gorila pochádza, štátne vlastníctvo usilovne zmenšovala. Časť kšeftov, ktoré sa diali v tomto čase, viedlo k neopakovateľnosti v budúcnosti.
Jedna z vecí, ktoré o Gorile nevieme, je úplnosť záznamov, ktoré sa objavili. Aké všetky rozhovory sa odohrali, zaznamenali, ale zostali nezverejnené? Možno, že v gorilom byte už neboli žiadne. Chýbajúcu úplnosť však rozhodne môžeme hľadať v chýbajúcich iných záznamoch iných skupín či za inej vlády. Ako by sa volali takéto nahrávky, ak by v nich vystupovala J&T, konkurencia Haščákovej Penty? A aké záznamy by sa dali urobiť o kšeftoch a predajoch, ktoré sa dejú na komunálnej úrovni? V samotnej Bratislave by to muselo byť prinajmenšom rovnako zaujímavé čítanie.
Nejde však o špecifiká a unikáty čisto slovenské či typické pre Strednú a Východnú Európu. Na mnohých miestach Afriky, Ázie, a tiež Európy je to ešte stále horšie. A aj vyspelé demokracie majú veľmi citlivé miesta, najčastejšie tam, kde sa stretáva štát a jeho objednávky so súkromnými sektormi. Bol to dokonca americký prezident Eisenhower, ktorý pred desaťročiami pomenoval jedno z takýchto rizík ako „vojensko-priemyselný komplex“ schopný voči štátu presadiť aj to, čo pre štát a verejný záujem nemusí byť výhodné. Takéto lobistické skupiny jestvujú dnes v desiatkach odvetví, od energetiky (ktorou to v Gorile len srší) cez automobilky (spomíname si na šrotovné po celej Európe?) až po najrôznejšie „zelené“ priemyselné odvetvia. Rozdiely však nájdeme v reakcii spoločnosti, v reakcii policajného a súdneho systému, a v reakcii podnikateľského stavu na takéto prípady. Posledné vyhlásenia ministra vnútra a šéfa polície a niektoré odvolania a rezignácie (Bubeníková, Grošaft, Krajniak, Janota) naznačujú istý pohyb, vzhľadom na rozsah prípadu je to však stále málo.
Škandály typu Gorily robia s krajinami výmenný obchod, ktorý je pre tieto krajiny nevýhodný. Oberajú krajinu o dôveru, a naopak, vnášajú do nej cynizmus, slabosť pre konšpiračné zmýšľanie a predpoklady na radikalizáciu. Ak je demokracia prežraná korupciou a cynickými postojmi, môže sa stať natoľko slabou, že nevydrží skúšku extrémistických postojov, ktoré sa z času na čas v každej krajine vyroja. Najhoršou možnou odpoveďou na zle fungujúcu liberálnu demokraciu by bolo jej odvrhnutie a nahradenie iným riešením – práve preto sú reakcie občanov, policajtov, sudcov a slušných podnikateľov také dôležité.
Gorilu stojí za to čítať celú – a zároveň si udržať odstup. Pravica z toho čítania vychádza mizerne, no päť vymenovaných hlavných akcionárov Smeru nedáva ani hegemónovi ľavice príliš dobré vysvedčenie. Čo budú jedni a druhí robiť po voľbách? Nielen pre seba, ale aj pre stav krajiny, jej zadlženosť, a pre slobody svojich občanov? Napriek hustému škandálu neplatí odpoveď, že je to celkom jedno.
Privatizácie, o ktorých sa škandalózne rozhodovalo kdesi v byte na Vazovovej ulici, vytvárajú lepšie predpoklady na to, aby na konci bolo v krajine menej úplatkov a korupcie. Pokiaľ podniky zostávajú vo vlastníctve štátu, a teda pod vplyvom tých, ktorí sú nominovaní po politickej línii, bude tu vždy priestor na udeľovanie zákaziek a obchodov, ktoré budú pre štát nevýhodné. V súkromnom sektore a v konaní medzi súkromnými firmami je korupcie menej. Druhá Dzurindova vláda, z ktorej obdobia Gorila pochádza, štátne vlastníctvo usilovne zmenšovala. Časť kšeftov, ktoré sa diali v tomto čase, viedlo k neopakovateľnosti v budúcnosti.
Jedna z vecí, ktoré o Gorile nevieme, je úplnosť záznamov, ktoré sa objavili. Aké všetky rozhovory sa odohrali, zaznamenali, ale zostali nezverejnené? Možno, že v gorilom byte už neboli žiadne. Chýbajúcu úplnosť však rozhodne môžeme hľadať v chýbajúcich iných záznamoch iných skupín či za inej vlády. Ako by sa volali takéto nahrávky, ak by v nich vystupovala J&T, konkurencia Haščákovej Penty? A aké záznamy by sa dali urobiť o kšeftoch a predajoch, ktoré sa dejú na komunálnej úrovni? V samotnej Bratislave by to muselo byť prinajmenšom rovnako zaujímavé čítanie.
Nejde však o špecifiká a unikáty čisto slovenské či typické pre Strednú a Východnú Európu. Na mnohých miestach Afriky, Ázie, a tiež Európy je to ešte stále horšie. A aj vyspelé demokracie majú veľmi citlivé miesta, najčastejšie tam, kde sa stretáva štát a jeho objednávky so súkromnými sektormi. Bol to dokonca americký prezident Eisenhower, ktorý pred desaťročiami pomenoval jedno z takýchto rizík ako „vojensko-priemyselný komplex“ schopný voči štátu presadiť aj to, čo pre štát a verejný záujem nemusí byť výhodné. Takéto lobistické skupiny jestvujú dnes v desiatkach odvetví, od energetiky (ktorou to v Gorile len srší) cez automobilky (spomíname si na šrotovné po celej Európe?) až po najrôznejšie „zelené“ priemyselné odvetvia. Rozdiely však nájdeme v reakcii spoločnosti, v reakcii policajného a súdneho systému, a v reakcii podnikateľského stavu na takéto prípady. Posledné vyhlásenia ministra vnútra a šéfa polície a niektoré odvolania a rezignácie (Bubeníková, Grošaft, Krajniak, Janota) naznačujú istý pohyb, vzhľadom na rozsah prípadu je to však stále málo.
Škandály typu Gorily robia s krajinami výmenný obchod, ktorý je pre tieto krajiny nevýhodný. Oberajú krajinu o dôveru, a naopak, vnášajú do nej cynizmus, slabosť pre konšpiračné zmýšľanie a predpoklady na radikalizáciu. Ak je demokracia prežraná korupciou a cynickými postojmi, môže sa stať natoľko slabou, že nevydrží skúšku extrémistických postojov, ktoré sa z času na čas v každej krajine vyroja. Najhoršou možnou odpoveďou na zle fungujúcu liberálnu demokraciu by bolo jej odvrhnutie a nahradenie iným riešením – práve preto sú reakcie občanov, policajtov, sudcov a slušných podnikateľov také dôležité.
Gorilu stojí za to čítať celú – a zároveň si udržať odstup. Pravica z toho čítania vychádza mizerne, no päť vymenovaných hlavných akcionárov Smeru nedáva ani hegemónovi ľavice príliš dobré vysvedčenie. Čo budú jedni a druhí robiť po voľbách? Nielen pre seba, ale aj pre stav krajiny, jej zadlženosť, a pre slobody svojich občanov? Napriek hustému škandálu neplatí odpoveď, že je to celkom jedno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.