.fotograf Ľubo Stacho vydal predvlani zásadnú knihu, o ktorej sme už v .týždni písali. Nazval ju Dva domy jedného Pána. Rečou obrazov, teda bez slov, postavil vedľa seba dva pohľady z tých istých miest na Slovensku – naľavo prázdna, často zdevastovaná synagóga, v niektorých prípadoch prerobená na telocvičňu či sklad; napravo kresťanský chrám plný ľudí. Diptychy, ktoré nepotrebujú komentár. Stacho je doma prorokom, je akousi výnimkou z príslovia. Sám kladie otázku, či kostoly nečaká podobný osud ako synagógy.
.čia vina?
Každého vzdelaného a empatického občana tejto krajiny by malo dnes zamraziť pri zákonitej otázke, aký osud čaká (zatiaľ) využívané kresťanské kostoly a chrámy. Ak navštívite Spiš, odkiaľ po vojne vyhnali Nemcov, alebo vymierajúci Gemer, pochopíte krutú realitu.
Jeden variant odpovede na otázku, čo čaká ohrozené kostoly, pritom poznáme už dnes. V Lomničke pri Podolínci, o ktorej sme tiež viackrát písali, je dnes z pôvodne celkom nemeckej obce Kleine Lomnitz čisto rómska enkláva. Veža spustnutého evanjelického kostola, ktorý tu po sebe v roku 1945 zanechali vysídlení Nemci, sa hrozivo nakláňa nad okolie. V tesnom susedstve je základná aj materská škola. Radšej nedomyslieť, čo sa môže stať. Ďalšie príklady? V roku 2003 sa v centre dedinky Zacharovce pri Rimavskej Sobote zrútila 30-metrová veža kostola reformovanej cirkvi. Starostka Ružena Gembická predtým naliehavo žiadala o pomoc, no bezvýsledne. Iba zázrakom pád viac ako 500 ton muriva 11. septembra 2003 (paralely s al-Káidou, prosím, nehľadajte) o trištvrte na sedem večer nikoho nezabil. Pritom dvadsať minút predtým sa v tých miestach ešte pohybovali deti!
Možno si teraz cynicky poviete, že ide o ojedinelé príklady z periférie Slovenska. Nejde. Renomovaný statik Vladimír Kohút si zo svojej dlhoročnej praxe spomína na pokles a naklonenie mestskej veže v Trnave, rovnaký osud hrozil aj Dómu sv. Mikuláša v tom istom meste, aj u kapucínov či v kláštore uršulínok v Bratislave, havarijný stav je aj v tamojšom Trojičnom kostole. Príčina je vždy podobná: rokmi zanedbaná údržba, zatekanie, vplyv holubieho trusu či drevokaznej huby prispievajú k deštrukcii krovu a iných stropných drevených konštrukcií. Napokon, málokto asi tuší, že akútne ohrozený bol aj Dóm sv. Martina v Bratislave, korunovačný chrám uhorských kráľov. Donedávna jeho vežu obklopovalo lešenie prekryté banerom s logom istej banky. Tí, ktorí sa pohoršene pýtali, či „tá reklama“ bola nevyhnutná (zrejme áno, pretože bez podpory banky by sa plánovaná rekonštrukcia Dómu nemohla zrealizovať) by mali spozornieť pri nasledujúcich slovách.
„Hrozilo tam odlomenie a pád špičky veže na okolie,“ hovorí statik Kohút a dodáva: „Prvýkrát som bol v najvyšších častiach veže asi pred desiatimi rokmi. Drevo bolo prekryté plechom, no už vtedy som sa vážne obával, že to drží iba ‚silou vôle´. Po odkrytí plechu pred dvoma rokmi sa naplno ukázal havarijný stav. Z konštrukcie odpadávala zemina aj prehnité drevo. Horolezci, ktorí pracovali na Dóme, zistili, že v najvyšších a najťažšie dostupných častiach – v napojení vrcholu veže na lucernu – je množstvo holubieho trusu. Vznikajúca sutina je hygroskopický materiál, čerpá atmosférickú vlhkosť, čím vytvára ideálne podmienky na pôsobenie drevokaznej huby.“
Kedysi, ešte za socializmu, platila norma, podľa ktorej bol vlastník povinný vykonávať každé tri roky kontroly statického narušenia. „Nepoznám ani jeden objekt, kde by sa to robilo,“ uvádza Kohút. Predtým, než začneme niekoho obviňovať, si musíme uvedomiť, že vlastníctvo kostolov, kaštieľov či iných schátraných budov je obrovská zodpovednosť a záťaž. Cirkvi majú preto plné právo žiadať od štátu, aby im ich vrátil v stave, v akom im ich kedysi ukradol. Najmä ak tento štát, presnejšie komunistický režim, nechal v období od roku 1948 do roku 1989 sakrálne objekty v mnohých prípadoch zdevastovať.
.neznáme kostoly
V roku 2009 sa uskutočnila v britskom Cantenbury medzinárodná konferencia na tému ohrozených kostolov v Európe. Slovenská delegátka spomenula, že pokiaľ vie, u nás sú iba dva, a to v okolí Košíc: Henckovce a Svinica. Dodala, že možno je takých prípadov viac. Znie to neuveriteľne, no na Slovensku neexistuje podrobná evidencia využívania kostolov. Doktorand na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity Róbert Erdélyi je vôbec prvý, kto vstupuje na tieto neprebádané územia, obrazne povedané. Doteraz má na svojom zozname 98 ohrozených kostolov na Slovensku. Téme sa venuje aj vo svojej dizertačnej práci.
„Oslovil som všetky pracoviská Pamiatkového úradu, ako aj všetky diecézy s otázkou, či a aké ohrozené kostoly evidujú. Tí, ktorí vedeli, mi poskytli informácie. No mnohí reagovali iba stručne, tvrdiac, že taký kostol nemajú ani jeden. A pritom často ide o národné kultúrne pamiatky,“ hovorí Erdélyi. Vo svojej práci uvádza, že doteraz sa u nás problematike opúšťania sakrálnych stavieb nevenovala pozornosť. Konferencie, sympóziá a odborné stretnutia ju venovali výstavbe nových kostolov, prípadne úprave historických kostolov na pokoncilovú liturgiu. Ako Erdélyi zistil, rovnaká situácia je aj v literatúre, ktorá v poslednom čase vyšla na tému cirkevných stavieb na Slovensku (Hanus, Lukáčová, Kvasnicová, Polomová, Hlinický, Fašangová, Gojdič, Krivošová a ďalší). Jedinou prácou, ktorá sa čiastočne dotkla aj problematiky adaptácií sakrálnych stavieb na novú funkciu, je dizertačná práca Andreja Boteka vydaná v roku 2005 na FA STU v Bratislave. Jej autor spomína možnosť adaptácií kostolov na novú funkciu a uvádza niekoľko príkladov zo Slovenska (Alžbetin Dvor, Podunajské Biskupice, Skalica, Rusovce a kaplnka saleziánov v Bratislave) aj zo zahraničia.
Demografia, sekularizácia a laicizácia cirkví. To sú tri hlavné faktory týchto procesov. Samotné cirkvi nemajú spracované zásady a usmernenia, ktoré by sa týkali ohrozených kostolov. Čo je horšie, zdá sa, že ani o tom nemajú prehľad. Erdélyi uvádza, že krajinou s najrozvinutejšou terminológiou je Anglicko, ktoré začalo ako prvé riešiť problém prebytočnosti sakrálnych stavieb. Na označenie prebytočných kostolov používa angličtina termín „redundant“, teda „nadbytočný“, „prebytočný“, čiastočne aj vo význame „opustený“. V nemeckej literatúre sa najčastejšie stretávame s termínom „Kirchen im Not“, teda kostoly v ohrození.
.príklad z Lomničky
Sakrálne stavby sú pritom na Slovensku hlavným a často jediným nositeľom historického stavebného a umeleckého vývoja. Je krutým paradoxom, že najväčší výskyt našich najvzácnejších sakrálnych stavieb je v regiónoch (Spiš, Gemer), ktoré vymierajú, prípadne sa v nich koncentruje „sociálne vylúčené“ rómske obyvateľstvo bez vzťahu k svojim, a nie ešte k cudzím (slovenským, maďarským či nemeckým) dejinám. Pri rozhovoroch s farármi či so starostami počujete podobné bezútešné slová: „Rozkrádajú prázdne kostoly. Zmizla strešná krytina a nebyť toho, že ktosi rozobral drevené schodisko vo veži, zmizli by zrejme aj zvony či drevené konštrukcie.“
Nie, nejde o rasizmus, iba o pomenovanie reality. O to nádejnejšie znejú slová Jána Záhradníka, mladého a činorodého katolíckeho farára z Lomničky, ktorý sa tam spoločne s rádovými sestričkami venuje pastorácii. Získali si rešpekt, pretože s Rómami žijú, pracujú, znášajú s nimi ich osud. V dedine, kde žilo v roku 1944 tisíc Nemcov, v roku 1993 tisíc Rómov a dnes ich je dva a pol krát viac. V dedine, ktorá má najnižší priemerný vek zo všetkých obcí na Slovensku: 18 rokov. V dedine, kde v jednom dome žije priemerne dvadsať ľudí. V dedine, ktorá má takú povesť, že cudzí sa boja prísť bez sprievodu polície. V dedine, kde sú dva kostoly – menší katolícky so 700-ročnou históriou a krížom od Majstra Pavla z Levoče, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, a väčší evanjelický, od roku 1945 chátrajúci, s nahnutou vežou, prepadnutým krovom a časťami klenieb bez strechy, z ktorého vyrastajú stromy, s čerstvými výkalmi vo vchode. A napokon v dedine, kde žila spisovateľka Terézia Vansová, jej manžel tam bol farárom.
„Keď sme nedávno opravovali náš katolícky kostol, nezmizla ani jedna lešenárska rúrka,“ zdôrazňuje farár Záhradník a dodáva: „Kostol bol počas opravy otvorený, no nič neukradli. Dôvod? Zapojili sme do týchto prác Rómov, pretože oni vedia robiť, ak sú motivovaní a dostanú šancu. Spoločne s nimi sme robili strechu, vodovodnú prípojku. Pracovali pritom iba za stravu. Som v Lomničke rok a pol, no iba raz mi malí chlapci ukradli z fary tri dosky. No vzápätí mi ich vrátili, starší kamaráti mi ich nahlásili.“
So zanieteným mladým katolíckym farárom sa v týchto dňoch prvýkrát stretla aj zborová farárka evanjelickej cirkvi v Podolínci Mária Kováčová. Počúva jeho úvahy o prenájme rozpadávajúceho sa kostola na sto rokov, o jeho oprave do tej miery, že hlavné nedeľné liturgie by sa konali práve v ňom – a nie v „tom malom katolíckom, kde sa v nedeľu tlačí toľko ľudí, že steny sú do výšky pliec ošúchané“. A raz do roka, uvažuje nahlas farár Záhradník, by sa tam konali ekumenické stretnutia, na ktoré by boli pozvaní aj pôvodní nemeckí obyvatelia či ich potomkovia. Ten kostol by mohol slúžiť aj ako pamätník, dôstojná spomienka na pôvodných nemeckých obyvateľov. Pretože, povedzme si čestne, jeho dnešná podoba je hanbou Slovenska.
Krásne, až dojímavé predstavy! Farárka Kováčová si iba zhlboka povzdychne: „Stavebný úrad nás opakovane upozorňuje na havarijný stav kostola. Pamiatkari mi radili zhodiť krov a aspoň to prekryť, aby murivo ďalej nezatekalo. No za čo? Nemáme na to peniaze. Máme problém udržať v akom-takom stave kostoly, kde príde zopár veriacich. V Podolínci žije sedemdesiat evanjelikov, v Bušovciach štyria a v Jurskom dvaja vyše 80-roční.“ Dlhodobý úbytok veriacich je jedna vec, akútne ohrozenie okolia nahnutou vežou kostola sa však dá riešiť. Podľa statika Vladimíra Kohúta by stáli nevyhnutné práce asi tisíc eur: chce to iba žeriav, laná a zručných chlapov. Nájdu sa? V každom prípade, Róbert Erdélyi je odhodlaný vypísať na Fakulte architektúry STU obnovu kostola v Lomničke ako študentské zadanie ateliérovej tvorby a doplní informácie o tomto kostole na internetovú stránku ohrozenekostoly.sk. Podobne ako Kohút v prípade statického posudku, aj on je ochotný vypracovať zadarmo architektonickú štúdiu jeho obnovy.
.dom patriaci Bohu
Ako uvádza Erdélyi, v krajinách na západ od nás (Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Česko a iné) si naliehavosť problému opúšťaných kostolov uvedomujú výraznejšie: mnoho tamojších kostolov a iných sakrálnych stavieb chátra alebo v lepšom prípade prešlo procesom zmeny funkcie z dôvodu straty záujmu veriacich, prípadne vinou nedostatku finančných prostriedkov. Napríklad vo Veľkej Británii bolo viac ako 10 percent kostolov vyhlásených za nadbytočné. V susednej Českej republike navštevuje kostol raz do týždňa zhruba 4,5 percenta obyvateľov. A na Slovensku sa podľa najnovších údajov z januára 2011 na bohoslužbách pravidelne zúčastňuje 14 percent obyvateľstva.
Už spomínaný architekt a vysokoškolský pedagóg Andrej Botek uvádza, že otázka straty sakrálnej funkcie objektov je u nás vo väčšej miere charakteristická najmä pre druhú polovicu 20. storočia, s čím úzko súvisí komunistická ateizácia spoločnosti; sprevádza však kostoly celými ich dejinami. „Kostol totiž, napriek skutočnosti, že v niektorých kresťanských konfesiách sa priamo vykonáva obrad jeho „posvätenia", nemá v tomto zmysle znak „večného", nemenného určenia, na rozdiel od kňazskej vysviacky katolíckych alebo pravoslávnych duchovných. Za istých okolností sa aj v minulosti pristupovalo k jeho desakralizácii. Ako príklad možno uviesť starý Blumentálsky kostol v Bratislave, ktorý bol po postavení nového v roku 1888 adaptovaný na farskú budovu. Alebo farský kostol v Banskej Štiavnici z obavy pred tureckými vpádmi prestavali v 16. storočí na pevnosť, na dnešný Starý zámok,“ hovorí Botek s tým, že za inšpiratívne príklady nového využitia považuje niektoré kostoly v Nemecku, ktoré boli prebudované na priestory pre divadelné a koncertné predstavenia (Kostol sv. kríža v Berlíne), na knižnicu (trojloďový kostol v Jüteborgu) či na „dom v dome“, teda na objekt využitý na účely knižnice i zasadacej miestnosti obecného zastupiteľstva (kostol v Mönchengladbachu). Botek spomína aj netradičné funkčné adaptácie. V bývalom kostole v Londýne sídli reštaurácia Mosiman´s, kostol vo Wangene bol predelený podlažím, kde v hornej časti pod kopulou je reštauračná sála, v spodnej kuchynské a prevádzkové priestory. Hotelová reštaurácia je situovaná aj v gotickom kostole v Maastrichte. Kurióznym príkladom je kostol v Berlíne - Spandau. Časť objektu vyčlenili na liturgiu a stavebne oddelili, zvyšok bol upravený na viacpodlažný bytový dom, a to pomerne citlivo; na fasádach sa uvedená zmena prejavila len minimálne. V Česku napríklad prestavali na rodinný dom kaplnku v Lužnici a viaceré kaplnky sa využívajú ako rekreačné chalupy. U nás na Gemeri je unikátna adaptácia katolíckeho kostola v Sirku, ktorý od polovice 19. storočia slúži na kancelárske, neskôr na obytné účely.
Jazykovedec Ľubor Králik uvádza, že ako konečné grécke východisko pre slovo cirkev sa uvádza grécke kyriakos, teda „pánov“ alebo „dom patriaci Pánovi“ v zmysle „patriaci Bohu“. Pôvod slova zásadným spôsobom napovedá aj využitie. Kostol, chrám, je vo všetkých kresťanských konfesiách ponímaný ako výnimočná budova, ktorá je zvláštnym spôsobom vybratá z profánneho prostredia a určená pre Božiu službu – na jednej strane ide o výkon kultu, na druhej strane o faktický symbol základnej idey. Toto špecifické postavenie má svoj dejinný vývoj. Kostol je chápaný ako Boží príbytok, zvláštny priestor transcendentálnej skutočnosti, priestor komunikácie Boha a človeka, viditeľný doklad kresťanskej identity.
Identity, ktorá jeho fyzickým zánikom mizne.
.čia vina?
Každého vzdelaného a empatického občana tejto krajiny by malo dnes zamraziť pri zákonitej otázke, aký osud čaká (zatiaľ) využívané kresťanské kostoly a chrámy. Ak navštívite Spiš, odkiaľ po vojne vyhnali Nemcov, alebo vymierajúci Gemer, pochopíte krutú realitu.
Jeden variant odpovede na otázku, čo čaká ohrozené kostoly, pritom poznáme už dnes. V Lomničke pri Podolínci, o ktorej sme tiež viackrát písali, je dnes z pôvodne celkom nemeckej obce Kleine Lomnitz čisto rómska enkláva. Veža spustnutého evanjelického kostola, ktorý tu po sebe v roku 1945 zanechali vysídlení Nemci, sa hrozivo nakláňa nad okolie. V tesnom susedstve je základná aj materská škola. Radšej nedomyslieť, čo sa môže stať. Ďalšie príklady? V roku 2003 sa v centre dedinky Zacharovce pri Rimavskej Sobote zrútila 30-metrová veža kostola reformovanej cirkvi. Starostka Ružena Gembická predtým naliehavo žiadala o pomoc, no bezvýsledne. Iba zázrakom pád viac ako 500 ton muriva 11. septembra 2003 (paralely s al-Káidou, prosím, nehľadajte) o trištvrte na sedem večer nikoho nezabil. Pritom dvadsať minút predtým sa v tých miestach ešte pohybovali deti!
Možno si teraz cynicky poviete, že ide o ojedinelé príklady z periférie Slovenska. Nejde. Renomovaný statik Vladimír Kohút si zo svojej dlhoročnej praxe spomína na pokles a naklonenie mestskej veže v Trnave, rovnaký osud hrozil aj Dómu sv. Mikuláša v tom istom meste, aj u kapucínov či v kláštore uršulínok v Bratislave, havarijný stav je aj v tamojšom Trojičnom kostole. Príčina je vždy podobná: rokmi zanedbaná údržba, zatekanie, vplyv holubieho trusu či drevokaznej huby prispievajú k deštrukcii krovu a iných stropných drevených konštrukcií. Napokon, málokto asi tuší, že akútne ohrozený bol aj Dóm sv. Martina v Bratislave, korunovačný chrám uhorských kráľov. Donedávna jeho vežu obklopovalo lešenie prekryté banerom s logom istej banky. Tí, ktorí sa pohoršene pýtali, či „tá reklama“ bola nevyhnutná (zrejme áno, pretože bez podpory banky by sa plánovaná rekonštrukcia Dómu nemohla zrealizovať) by mali spozornieť pri nasledujúcich slovách.
„Hrozilo tam odlomenie a pád špičky veže na okolie,“ hovorí statik Kohút a dodáva: „Prvýkrát som bol v najvyšších častiach veže asi pred desiatimi rokmi. Drevo bolo prekryté plechom, no už vtedy som sa vážne obával, že to drží iba ‚silou vôle´. Po odkrytí plechu pred dvoma rokmi sa naplno ukázal havarijný stav. Z konštrukcie odpadávala zemina aj prehnité drevo. Horolezci, ktorí pracovali na Dóme, zistili, že v najvyšších a najťažšie dostupných častiach – v napojení vrcholu veže na lucernu – je množstvo holubieho trusu. Vznikajúca sutina je hygroskopický materiál, čerpá atmosférickú vlhkosť, čím vytvára ideálne podmienky na pôsobenie drevokaznej huby.“
Kedysi, ešte za socializmu, platila norma, podľa ktorej bol vlastník povinný vykonávať každé tri roky kontroly statického narušenia. „Nepoznám ani jeden objekt, kde by sa to robilo,“ uvádza Kohút. Predtým, než začneme niekoho obviňovať, si musíme uvedomiť, že vlastníctvo kostolov, kaštieľov či iných schátraných budov je obrovská zodpovednosť a záťaž. Cirkvi majú preto plné právo žiadať od štátu, aby im ich vrátil v stave, v akom im ich kedysi ukradol. Najmä ak tento štát, presnejšie komunistický režim, nechal v období od roku 1948 do roku 1989 sakrálne objekty v mnohých prípadoch zdevastovať.
.neznáme kostoly
V roku 2009 sa uskutočnila v britskom Cantenbury medzinárodná konferencia na tému ohrozených kostolov v Európe. Slovenská delegátka spomenula, že pokiaľ vie, u nás sú iba dva, a to v okolí Košíc: Henckovce a Svinica. Dodala, že možno je takých prípadov viac. Znie to neuveriteľne, no na Slovensku neexistuje podrobná evidencia využívania kostolov. Doktorand na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity Róbert Erdélyi je vôbec prvý, kto vstupuje na tieto neprebádané územia, obrazne povedané. Doteraz má na svojom zozname 98 ohrozených kostolov na Slovensku. Téme sa venuje aj vo svojej dizertačnej práci.
„Oslovil som všetky pracoviská Pamiatkového úradu, ako aj všetky diecézy s otázkou, či a aké ohrozené kostoly evidujú. Tí, ktorí vedeli, mi poskytli informácie. No mnohí reagovali iba stručne, tvrdiac, že taký kostol nemajú ani jeden. A pritom často ide o národné kultúrne pamiatky,“ hovorí Erdélyi. Vo svojej práci uvádza, že doteraz sa u nás problematike opúšťania sakrálnych stavieb nevenovala pozornosť. Konferencie, sympóziá a odborné stretnutia ju venovali výstavbe nových kostolov, prípadne úprave historických kostolov na pokoncilovú liturgiu. Ako Erdélyi zistil, rovnaká situácia je aj v literatúre, ktorá v poslednom čase vyšla na tému cirkevných stavieb na Slovensku (Hanus, Lukáčová, Kvasnicová, Polomová, Hlinický, Fašangová, Gojdič, Krivošová a ďalší). Jedinou prácou, ktorá sa čiastočne dotkla aj problematiky adaptácií sakrálnych stavieb na novú funkciu, je dizertačná práca Andreja Boteka vydaná v roku 2005 na FA STU v Bratislave. Jej autor spomína možnosť adaptácií kostolov na novú funkciu a uvádza niekoľko príkladov zo Slovenska (Alžbetin Dvor, Podunajské Biskupice, Skalica, Rusovce a kaplnka saleziánov v Bratislave) aj zo zahraničia.
Demografia, sekularizácia a laicizácia cirkví. To sú tri hlavné faktory týchto procesov. Samotné cirkvi nemajú spracované zásady a usmernenia, ktoré by sa týkali ohrozených kostolov. Čo je horšie, zdá sa, že ani o tom nemajú prehľad. Erdélyi uvádza, že krajinou s najrozvinutejšou terminológiou je Anglicko, ktoré začalo ako prvé riešiť problém prebytočnosti sakrálnych stavieb. Na označenie prebytočných kostolov používa angličtina termín „redundant“, teda „nadbytočný“, „prebytočný“, čiastočne aj vo význame „opustený“. V nemeckej literatúre sa najčastejšie stretávame s termínom „Kirchen im Not“, teda kostoly v ohrození.
.príklad z Lomničky
Sakrálne stavby sú pritom na Slovensku hlavným a často jediným nositeľom historického stavebného a umeleckého vývoja. Je krutým paradoxom, že najväčší výskyt našich najvzácnejších sakrálnych stavieb je v regiónoch (Spiš, Gemer), ktoré vymierajú, prípadne sa v nich koncentruje „sociálne vylúčené“ rómske obyvateľstvo bez vzťahu k svojim, a nie ešte k cudzím (slovenským, maďarským či nemeckým) dejinám. Pri rozhovoroch s farármi či so starostami počujete podobné bezútešné slová: „Rozkrádajú prázdne kostoly. Zmizla strešná krytina a nebyť toho, že ktosi rozobral drevené schodisko vo veži, zmizli by zrejme aj zvony či drevené konštrukcie.“
Nie, nejde o rasizmus, iba o pomenovanie reality. O to nádejnejšie znejú slová Jána Záhradníka, mladého a činorodého katolíckeho farára z Lomničky, ktorý sa tam spoločne s rádovými sestričkami venuje pastorácii. Získali si rešpekt, pretože s Rómami žijú, pracujú, znášajú s nimi ich osud. V dedine, kde žilo v roku 1944 tisíc Nemcov, v roku 1993 tisíc Rómov a dnes ich je dva a pol krát viac. V dedine, ktorá má najnižší priemerný vek zo všetkých obcí na Slovensku: 18 rokov. V dedine, kde v jednom dome žije priemerne dvadsať ľudí. V dedine, ktorá má takú povesť, že cudzí sa boja prísť bez sprievodu polície. V dedine, kde sú dva kostoly – menší katolícky so 700-ročnou históriou a krížom od Majstra Pavla z Levoče, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, a väčší evanjelický, od roku 1945 chátrajúci, s nahnutou vežou, prepadnutým krovom a časťami klenieb bez strechy, z ktorého vyrastajú stromy, s čerstvými výkalmi vo vchode. A napokon v dedine, kde žila spisovateľka Terézia Vansová, jej manžel tam bol farárom.
„Keď sme nedávno opravovali náš katolícky kostol, nezmizla ani jedna lešenárska rúrka,“ zdôrazňuje farár Záhradník a dodáva: „Kostol bol počas opravy otvorený, no nič neukradli. Dôvod? Zapojili sme do týchto prác Rómov, pretože oni vedia robiť, ak sú motivovaní a dostanú šancu. Spoločne s nimi sme robili strechu, vodovodnú prípojku. Pracovali pritom iba za stravu. Som v Lomničke rok a pol, no iba raz mi malí chlapci ukradli z fary tri dosky. No vzápätí mi ich vrátili, starší kamaráti mi ich nahlásili.“
So zanieteným mladým katolíckym farárom sa v týchto dňoch prvýkrát stretla aj zborová farárka evanjelickej cirkvi v Podolínci Mária Kováčová. Počúva jeho úvahy o prenájme rozpadávajúceho sa kostola na sto rokov, o jeho oprave do tej miery, že hlavné nedeľné liturgie by sa konali práve v ňom – a nie v „tom malom katolíckom, kde sa v nedeľu tlačí toľko ľudí, že steny sú do výšky pliec ošúchané“. A raz do roka, uvažuje nahlas farár Záhradník, by sa tam konali ekumenické stretnutia, na ktoré by boli pozvaní aj pôvodní nemeckí obyvatelia či ich potomkovia. Ten kostol by mohol slúžiť aj ako pamätník, dôstojná spomienka na pôvodných nemeckých obyvateľov. Pretože, povedzme si čestne, jeho dnešná podoba je hanbou Slovenska.
Krásne, až dojímavé predstavy! Farárka Kováčová si iba zhlboka povzdychne: „Stavebný úrad nás opakovane upozorňuje na havarijný stav kostola. Pamiatkari mi radili zhodiť krov a aspoň to prekryť, aby murivo ďalej nezatekalo. No za čo? Nemáme na to peniaze. Máme problém udržať v akom-takom stave kostoly, kde príde zopár veriacich. V Podolínci žije sedemdesiat evanjelikov, v Bušovciach štyria a v Jurskom dvaja vyše 80-roční.“ Dlhodobý úbytok veriacich je jedna vec, akútne ohrozenie okolia nahnutou vežou kostola sa však dá riešiť. Podľa statika Vladimíra Kohúta by stáli nevyhnutné práce asi tisíc eur: chce to iba žeriav, laná a zručných chlapov. Nájdu sa? V každom prípade, Róbert Erdélyi je odhodlaný vypísať na Fakulte architektúry STU obnovu kostola v Lomničke ako študentské zadanie ateliérovej tvorby a doplní informácie o tomto kostole na internetovú stránku ohrozenekostoly.sk. Podobne ako Kohút v prípade statického posudku, aj on je ochotný vypracovať zadarmo architektonickú štúdiu jeho obnovy.
.dom patriaci Bohu
Ako uvádza Erdélyi, v krajinách na západ od nás (Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Česko a iné) si naliehavosť problému opúšťaných kostolov uvedomujú výraznejšie: mnoho tamojších kostolov a iných sakrálnych stavieb chátra alebo v lepšom prípade prešlo procesom zmeny funkcie z dôvodu straty záujmu veriacich, prípadne vinou nedostatku finančných prostriedkov. Napríklad vo Veľkej Británii bolo viac ako 10 percent kostolov vyhlásených za nadbytočné. V susednej Českej republike navštevuje kostol raz do týždňa zhruba 4,5 percenta obyvateľov. A na Slovensku sa podľa najnovších údajov z januára 2011 na bohoslužbách pravidelne zúčastňuje 14 percent obyvateľstva.
Už spomínaný architekt a vysokoškolský pedagóg Andrej Botek uvádza, že otázka straty sakrálnej funkcie objektov je u nás vo väčšej miere charakteristická najmä pre druhú polovicu 20. storočia, s čím úzko súvisí komunistická ateizácia spoločnosti; sprevádza však kostoly celými ich dejinami. „Kostol totiž, napriek skutočnosti, že v niektorých kresťanských konfesiách sa priamo vykonáva obrad jeho „posvätenia", nemá v tomto zmysle znak „večného", nemenného určenia, na rozdiel od kňazskej vysviacky katolíckych alebo pravoslávnych duchovných. Za istých okolností sa aj v minulosti pristupovalo k jeho desakralizácii. Ako príklad možno uviesť starý Blumentálsky kostol v Bratislave, ktorý bol po postavení nového v roku 1888 adaptovaný na farskú budovu. Alebo farský kostol v Banskej Štiavnici z obavy pred tureckými vpádmi prestavali v 16. storočí na pevnosť, na dnešný Starý zámok,“ hovorí Botek s tým, že za inšpiratívne príklady nového využitia považuje niektoré kostoly v Nemecku, ktoré boli prebudované na priestory pre divadelné a koncertné predstavenia (Kostol sv. kríža v Berlíne), na knižnicu (trojloďový kostol v Jüteborgu) či na „dom v dome“, teda na objekt využitý na účely knižnice i zasadacej miestnosti obecného zastupiteľstva (kostol v Mönchengladbachu). Botek spomína aj netradičné funkčné adaptácie. V bývalom kostole v Londýne sídli reštaurácia Mosiman´s, kostol vo Wangene bol predelený podlažím, kde v hornej časti pod kopulou je reštauračná sála, v spodnej kuchynské a prevádzkové priestory. Hotelová reštaurácia je situovaná aj v gotickom kostole v Maastrichte. Kurióznym príkladom je kostol v Berlíne - Spandau. Časť objektu vyčlenili na liturgiu a stavebne oddelili, zvyšok bol upravený na viacpodlažný bytový dom, a to pomerne citlivo; na fasádach sa uvedená zmena prejavila len minimálne. V Česku napríklad prestavali na rodinný dom kaplnku v Lužnici a viaceré kaplnky sa využívajú ako rekreačné chalupy. U nás na Gemeri je unikátna adaptácia katolíckeho kostola v Sirku, ktorý od polovice 19. storočia slúži na kancelárske, neskôr na obytné účely.
Jazykovedec Ľubor Králik uvádza, že ako konečné grécke východisko pre slovo cirkev sa uvádza grécke kyriakos, teda „pánov“ alebo „dom patriaci Pánovi“ v zmysle „patriaci Bohu“. Pôvod slova zásadným spôsobom napovedá aj využitie. Kostol, chrám, je vo všetkých kresťanských konfesiách ponímaný ako výnimočná budova, ktorá je zvláštnym spôsobom vybratá z profánneho prostredia a určená pre Božiu službu – na jednej strane ide o výkon kultu, na druhej strane o faktický symbol základnej idey. Toto špecifické postavenie má svoj dejinný vývoj. Kostol je chápaný ako Boží príbytok, zvláštny priestor transcendentálnej skutočnosti, priestor komunikácie Boha a človeka, viditeľný doklad kresťanskej identity.
Identity, ktorá jeho fyzickým zánikom mizne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.