.sú na tom sakrálne pamiatky horšie alebo lepšie ako tie nesakrálne?
Rozhodne sú na tom lepšie, a to práve vďaka tomu, že sú sakrálne. Požívajú preto istú úctu vo svojom okolí, ktoré možno ani nemá zmysel pre umelecké či historické objekty. Na Slovensku je viac ako 80 percent historického kultúrneho dedičstva v sakrálnych objektoch alebo sú to sakrálne objekty.
.ako poznačil ochranu sakrálnych pamiatok komunistický režim?
Zákon o pamiatkach, ktorý vôbec nebol zlý, sa vtedy dodržiaval najmä v sakrálnych objektoch.
.prečo?
Správca sakrálnej pamiatky musel zákon rešpektovať vzhľadom na napätie medzi cirkvami a štátom, ktorý mal svoju ideológiu, a veľmi rád by využil nejaký chybný krok farára. Navyše každá úprava kostola podliehala schvaľovaniu okresným úradom a ten väčšinou nič neschválil. Takže zásahy do sakrálnych objektov boli minimálne.
.z dlhodobého hľadiska to vlastne bolo pozitívne, nie?
Paradoxne to tak bolo. Ale nešlo len o zákon, ale aj o prirodzenú úctu k sakrálnym objektom. Keď niekde farníci presekali v kostole stenu s nástennými maľbami, a pamiatkári ich kritizovali, tak to tých ľudí úprimne mrzelo. Celkom inak to bolo v prípade jednotných roľníckych družstiev, ktoré zničili stovky historických objektov aj kaštieľov, a bez ľútosti sa búralo aj v historických jadrách miest, kde sa zničili tisícky meštianskych domov, o ľudovej architektúre ani nehovoriac.
.komunistické časy prežili sakrálne objekty v pomerne dobrej kondícii aj vďaka starostlivosti, ktorej sa im dostalo za Rakúska-Uhorska.
Áno, približne od 60. rokov 19. storočia sa robili nákladné rekonštrukcie. Obnovoval sa košický dóm alebo Kostol sv. Egídia v Bardejove. Ten pre narušenú statiku kompletne rozobrali a zložili opäť. To je v dnešnej dobe nepredstaviteľné. Po roku 1922 sa zase rozbehla pamiatková ochrana drevených kostolíkov v regiónoch Šariša a Zemplína, ktoré robili významné osobnosti z Prahy.
.sú naše sakrálne pamiatky v niečom výnimočné?
Tie najšpičkovejšie sú porovnateľné s Európou, dokonca v niektorých obdobiach presahovalo naše sakrálne umenie priemer európskej úrovne.
.niektoré kostoly sú v zlom stave. Kto má niesť hlavnú zodpovednosť?
Sakrálne objekty má zvyčajne na starosti cirkev, ktorú dočasne ako správca farnosti zastupuje farár. Ale čo sa týka ochrany sakrálneho objektu, za ňu by malo byť zodpovedné najmä spoločenstvo ľudí z farnosti. Teda nie biskup či farár – hoci treba kultivovať aj správcov farností, lebo tam je katastrofálna nevzdelanosť – no samotné rozhodnutie o tom, že sa bude reštaurovať oltár alebo sa opraví strecha je na ľuďoch, ktorí žijú v tej obci. Ale napríklad v Kyjaticiach, kde je unikátna maľba Posledný súd, žije iba deväť ľudí. Tam sa nedá čakať, že sa oni sami na reštaurovanie maľby poskladajú. Niekedy môže pomôcť cirkev, niekedy granty z rôznych fondov, a keď nie sú iné zdroje, tak musia nastúpiť naše dane.
.asi najtragickejšia je situácia na Gemeri. Potvrdzujú to aj vaše skúsenosti?
Jednoznačne. Gemer je najfatálnejšie ohrozený. Gemer vymiera. Zaniklo tam baníctvo, železiarstvo, komunisti zlikvidovali bohatú vrstvu kulakov. Je tam aj konfesionálne špecifická situácia, sú tam kalvínske, evanjelické aj katolícke kostoly. Obce sú rozdelené, majú často po dva kostoly, každý má pár desiatok veriacich a všetci sú ekonomicky slabí. A je tu ešte jedna vec, ktorá sa týka katolíckej cirkvi: donedávna najmenší vzťah k pamiatkam zo všetkých diecéz mala práve rožňavská. Tam boli neuveriteľné konflikty aj nekultúrnosť.
.vy už niekoľko rokov vodíte zahraničných turistov aj na Gemer. Mohol by mu pomôcť cestovný ruch?
Gemer je práve ten región, kde by sa to mohlo rozbehnúť. Ale chce to možno ešte desať rokov. Ak by región psychicky vydržal ten pomalý nábeh, tak Gemer s Malohontom by mohli mať aj 40 percent svojich príjmov z kultúrneho cestovného ruchu. V tomto regióne sú neuveriteľne zaujímavé kostolíky, naši zákazníci padajú do mdlôb, keď vidia tie interiéry. Gemer bol kedysi čosi ako pupok sveta. (Úsmev.)
.má už Gemer podmienky na to, aby sa rozbehol ten cestovný ruch?
Ani sa mi nechce hovoriť o tom, že každý mesiac musíme sledovať, kto má práve kľúče od kostolov. Nikto tam nikdy nie je doma a niekde nás zlomyseľne odbijú, že čo tam chceme. Chýba pochopenie miestnych ľudí, nehovoriac o problémoch s rómskymi komunitami a so službami v regióne.
.je nejaký modelový prípad, kde je unikátna pamiatka ohrozená?
Jednoznačne Šivetice. V tamojšej rotunde sú naše najstaršie románske fresky (ak neberieme do úvahy Kostoľany pod Tríbečom, kde je vek tamojších fresiek stále otázny). Katolícky kostol v Šiveticiach nie je ohrozený len z hľadiska nedostatku financií, ale aj preto, že objekt nie je strážený a leží mimo obce. Môžu tam prísť sprejeri, nejakí blázni, ktorí ho zničia. Ohrozenie takýchto osamelo stojacich sakrálnych stavieb je veľké. Ďalej treba spomenúť kostol v Rybníku, ktorý patrí evanjelikom. Rybník je už zaniknutá dedina, z ktorej ostal iba kostol. Je to neuveriteľne atraktívne miesto, kostol uprostred lúk a lesov. Nemcov či Holanďanov práve táto opustená gemerská krajina úplne fascinuje. A vyzdvihol by som aj kostoly v Rákoši či v Plešivci.
.na opravu najmä stredovekých kostolov treba státisíce eur. Keď tie peniaze nie sú, nie je lepšie kostol iba zakonzervovať?
Stačí vyriešiť strechu a statiku, teda aj vlhkosť. Takto to môže nejaký čas vydržať. Niekedy je to lepšie, ako keď to niekto preženie s úpravami, navyše neodbornými. Ale dôležité je nejako ten kostol zabezpečiť. Aby sa aspoň raz za dva-tri dni naň niekto zašiel pozrieť. Ak kostol nemá kto strážiť, je lepšie, aby bol prázdny. Keď sa do osamelo stojaceho kostola nanosia nejaké hnuteľné veci, tak je ten kostol ohrozenejší. Paradoxne, čím prázdnejší, tým lepšie.
.je možné, že časom budú mať aj niektoré naše kostoly iné využitie, tak ako sa to deje napríklad v Holandsku, kde sa kostoly prerábajú na byty?
Nie. Holandské protestantské kostoly sú iné, nemajú až taký sakrálny duch, je to niečo iné ako klenutý gotický kostol. Aj zahraniční turisti, ktorých sprevádzame po Slovensku, obdivujú, že tu takmer nie sú odsvätené kostoly. Aj keď žije v blízkosti len pár veriacich, tak si tie kostoly udržia.
Rozhodne sú na tom lepšie, a to práve vďaka tomu, že sú sakrálne. Požívajú preto istú úctu vo svojom okolí, ktoré možno ani nemá zmysel pre umelecké či historické objekty. Na Slovensku je viac ako 80 percent historického kultúrneho dedičstva v sakrálnych objektoch alebo sú to sakrálne objekty.
.ako poznačil ochranu sakrálnych pamiatok komunistický režim?
Zákon o pamiatkach, ktorý vôbec nebol zlý, sa vtedy dodržiaval najmä v sakrálnych objektoch.
.prečo?
Správca sakrálnej pamiatky musel zákon rešpektovať vzhľadom na napätie medzi cirkvami a štátom, ktorý mal svoju ideológiu, a veľmi rád by využil nejaký chybný krok farára. Navyše každá úprava kostola podliehala schvaľovaniu okresným úradom a ten väčšinou nič neschválil. Takže zásahy do sakrálnych objektov boli minimálne.
.z dlhodobého hľadiska to vlastne bolo pozitívne, nie?
Paradoxne to tak bolo. Ale nešlo len o zákon, ale aj o prirodzenú úctu k sakrálnym objektom. Keď niekde farníci presekali v kostole stenu s nástennými maľbami, a pamiatkári ich kritizovali, tak to tých ľudí úprimne mrzelo. Celkom inak to bolo v prípade jednotných roľníckych družstiev, ktoré zničili stovky historických objektov aj kaštieľov, a bez ľútosti sa búralo aj v historických jadrách miest, kde sa zničili tisícky meštianskych domov, o ľudovej architektúre ani nehovoriac.
.komunistické časy prežili sakrálne objekty v pomerne dobrej kondícii aj vďaka starostlivosti, ktorej sa im dostalo za Rakúska-Uhorska.
Áno, približne od 60. rokov 19. storočia sa robili nákladné rekonštrukcie. Obnovoval sa košický dóm alebo Kostol sv. Egídia v Bardejove. Ten pre narušenú statiku kompletne rozobrali a zložili opäť. To je v dnešnej dobe nepredstaviteľné. Po roku 1922 sa zase rozbehla pamiatková ochrana drevených kostolíkov v regiónoch Šariša a Zemplína, ktoré robili významné osobnosti z Prahy.
.sú naše sakrálne pamiatky v niečom výnimočné?
Tie najšpičkovejšie sú porovnateľné s Európou, dokonca v niektorých obdobiach presahovalo naše sakrálne umenie priemer európskej úrovne.
.niektoré kostoly sú v zlom stave. Kto má niesť hlavnú zodpovednosť?
Sakrálne objekty má zvyčajne na starosti cirkev, ktorú dočasne ako správca farnosti zastupuje farár. Ale čo sa týka ochrany sakrálneho objektu, za ňu by malo byť zodpovedné najmä spoločenstvo ľudí z farnosti. Teda nie biskup či farár – hoci treba kultivovať aj správcov farností, lebo tam je katastrofálna nevzdelanosť – no samotné rozhodnutie o tom, že sa bude reštaurovať oltár alebo sa opraví strecha je na ľuďoch, ktorí žijú v tej obci. Ale napríklad v Kyjaticiach, kde je unikátna maľba Posledný súd, žije iba deväť ľudí. Tam sa nedá čakať, že sa oni sami na reštaurovanie maľby poskladajú. Niekedy môže pomôcť cirkev, niekedy granty z rôznych fondov, a keď nie sú iné zdroje, tak musia nastúpiť naše dane.
.asi najtragickejšia je situácia na Gemeri. Potvrdzujú to aj vaše skúsenosti?
Jednoznačne. Gemer je najfatálnejšie ohrozený. Gemer vymiera. Zaniklo tam baníctvo, železiarstvo, komunisti zlikvidovali bohatú vrstvu kulakov. Je tam aj konfesionálne špecifická situácia, sú tam kalvínske, evanjelické aj katolícke kostoly. Obce sú rozdelené, majú často po dva kostoly, každý má pár desiatok veriacich a všetci sú ekonomicky slabí. A je tu ešte jedna vec, ktorá sa týka katolíckej cirkvi: donedávna najmenší vzťah k pamiatkam zo všetkých diecéz mala práve rožňavská. Tam boli neuveriteľné konflikty aj nekultúrnosť.
.vy už niekoľko rokov vodíte zahraničných turistov aj na Gemer. Mohol by mu pomôcť cestovný ruch?
Gemer je práve ten región, kde by sa to mohlo rozbehnúť. Ale chce to možno ešte desať rokov. Ak by región psychicky vydržal ten pomalý nábeh, tak Gemer s Malohontom by mohli mať aj 40 percent svojich príjmov z kultúrneho cestovného ruchu. V tomto regióne sú neuveriteľne zaujímavé kostolíky, naši zákazníci padajú do mdlôb, keď vidia tie interiéry. Gemer bol kedysi čosi ako pupok sveta. (Úsmev.)
.má už Gemer podmienky na to, aby sa rozbehol ten cestovný ruch?
Ani sa mi nechce hovoriť o tom, že každý mesiac musíme sledovať, kto má práve kľúče od kostolov. Nikto tam nikdy nie je doma a niekde nás zlomyseľne odbijú, že čo tam chceme. Chýba pochopenie miestnych ľudí, nehovoriac o problémoch s rómskymi komunitami a so službami v regióne.
.je nejaký modelový prípad, kde je unikátna pamiatka ohrozená?
Jednoznačne Šivetice. V tamojšej rotunde sú naše najstaršie románske fresky (ak neberieme do úvahy Kostoľany pod Tríbečom, kde je vek tamojších fresiek stále otázny). Katolícky kostol v Šiveticiach nie je ohrozený len z hľadiska nedostatku financií, ale aj preto, že objekt nie je strážený a leží mimo obce. Môžu tam prísť sprejeri, nejakí blázni, ktorí ho zničia. Ohrozenie takýchto osamelo stojacich sakrálnych stavieb je veľké. Ďalej treba spomenúť kostol v Rybníku, ktorý patrí evanjelikom. Rybník je už zaniknutá dedina, z ktorej ostal iba kostol. Je to neuveriteľne atraktívne miesto, kostol uprostred lúk a lesov. Nemcov či Holanďanov práve táto opustená gemerská krajina úplne fascinuje. A vyzdvihol by som aj kostoly v Rákoši či v Plešivci.
.na opravu najmä stredovekých kostolov treba státisíce eur. Keď tie peniaze nie sú, nie je lepšie kostol iba zakonzervovať?
Stačí vyriešiť strechu a statiku, teda aj vlhkosť. Takto to môže nejaký čas vydržať. Niekedy je to lepšie, ako keď to niekto preženie s úpravami, navyše neodbornými. Ale dôležité je nejako ten kostol zabezpečiť. Aby sa aspoň raz za dva-tri dni naň niekto zašiel pozrieť. Ak kostol nemá kto strážiť, je lepšie, aby bol prázdny. Keď sa do osamelo stojaceho kostola nanosia nejaké hnuteľné veci, tak je ten kostol ohrozenejší. Paradoxne, čím prázdnejší, tým lepšie.
.je možné, že časom budú mať aj niektoré naše kostoly iné využitie, tak ako sa to deje napríklad v Holandsku, kde sa kostoly prerábajú na byty?
Nie. Holandské protestantské kostoly sú iné, nemajú až taký sakrálny duch, je to niečo iné ako klenutý gotický kostol. Aj zahraniční turisti, ktorých sprevádzame po Slovensku, obdivujú, že tu takmer nie sú odsvätené kostoly. Aj keď žije v blízkosti len pár veriacich, tak si tie kostoly udržia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.