.v spise Gorila, o ktorého autentickosti síce málokto pochybuje, no ešte nie je definitívne potvrdená, je čarovná pasáž venovaná nezávislým poslancom parlamentu z rokov 2002 až 2006. Práve s ich podporou sa vtedy druhá Dzurindova vláda držala dlhé mesiace pri moci. Dialóg medzi vtedajším ministrom hospodárstva Jirkom Malchárkom a Jaroslavom Haščákom z Penty z decembra 2005, ako ho zachytáva Gorila, objasňuje bližšie okolnosti. Niektorí nezávislí poslanci sú spomínaní len všeobecne ako bezproblémoví, o iných sú tam zmienky typu „stále neuspokojený“ (Rudolf Chmel), „čistý žolďák“ (Jozef Elsner), či „problematický a nevyspytateľný“ (Miroslav Abelovský ). Pri niektorých menách sa však objavujú aj konkrétne sumy (viac v rámčeku). V spise je aj ďalšia pasáž, v ktorej Haščák Malchárkovi radí, že spoluprácu s nezávislými poslancami má založiť viac na stretávaní a na sľuboch, než na vyplácaní hotovosti. Na inom mieste spisu Malchárek hovorí o tom, že by chcel, aby „náklady na záchranu parlamentu“ vo výške 50 miliónov korún niesli aj SDKÚ, KDH a SMK, pretože zo záchrany profitujú aj ony. Alebo, aby sa na týchto nákladoch podieľal aspoň vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac (bývalý spolumajiteľ .týždňa). Haščák podľa spisu hovorí, že túto tému so Zajacom otvorí.
Pripomeňme, že bývalý minister Malchárek pred médiami akúkoľvek komunikáciu tohto typu s Haščákom odmietol. Priznal síce, že do inkriminovaného bytu, v ktorom mali byť rozhovory odpočúvané, naozaj chodil, ale s Haščákom sa tam nestretával. Zároveň odmietol, že by bol zarobil na privatizácii. Finančná skupina Penta autentickosť spisu Gorila tiež odmieta. Informácie označuje za nedôveryhodné a účelovo zostavené. Rudol Zajac o svojom účinkovaní v spise Gorila pre .týždeň hovorí: „K materiálu sa nijako neviem vyjadriť, pretože je tam množstvo pochybností a už vôbec sa neviem vyjadriť k tomu, čo o mne niekde hovoria. Treba sa opýtať tých, čo to o mne tvrdia.“
.čierny deň
Vráťme sme sa však niekoľko rokov do minulosti a pripomeňme si dni, ktoré určite nepatria do zlatého fondu slovenského parlamentarizmu. Druhá vláda Mikuláša Dzurinda začala mať problém s parlamentnou väčšinou už v roku 2004, keď z SDKÚ odišla skupina poslancov okolo Zuzany Martinákovej a Ivana Šimka. V spolupráci s poslancami ako Ladislav Polka, Gustáv Krajči či Miroslav Abelovský, ktorí odišli z Poslaneckého klubu HZDS, sa im však ešte darilo v parlamente pomerne hladko presadzovať zákony. Situácia sa zdramatizovala v roku 2005, keď bol z vlády pre „kauzu zmenky“ vyhodený predseda strany ANO Pavol Rusko. Začala sa hra o to, koľko z poslancov ANO pôjde s Ruskom do opozície a koľko zostane verných Dzurindovej vláde. Už vtedy sa hovorilo o kupovaní poslancov a vo vzduchu lietali vysoké sumy. Predseda Smeru dokonca vyhlasoval, že cena jedného poslanca je podľa jeho informácií 15 miliónov korún. Hoci sa nakoniec väčšia časť poslaneckého klubu okolo Ľubomíra Lintnera a Jirka Malchárka s Dzurindom dohodla, Pavol Rusko spolu s troma vernými poslankyňami odišli do opozície a parlament sa dostal do krízy.
V septembri 2005 na prvej schôdzi po prázdninách nedokázala vládna koalícia otvoriť rokovanie parlamentu. Opozícia sa spolu s Pavlom Ruskom a jeho troma kolegyňami odmietla prezentovať a na to, aby bol parlament uznášaniaschopný, chýbali koalícii tri hlasy. Opozícia tým blokovala aj nástup náhradníka za zosnulého poslanca SMK Zsolta Komlósyho. Vládni poslanci v tých dňoch len bezradne krčili plecami a lídri KDH a SMK začali pomerne otvorene hovoriť o predčasných voľbách.
V tejto bezútešnej situácii sa 20. septembra ako blesk z jasného neba objavila správa, že dvaja Mečiarovi poslanci, Karol Džupa a Eduard Kolesár, vystúpili z klubu HZDS a budú podporovať Dzurindovu vládu. V parlamente však žiadne nadšenie nezávladlo. „Chce sa mi z toho celého zvracať,“ aj takto vtedy zvrat v parlamentných počtoch komentovali viacerí poslanci za KDH a SMK. Poslanci za Smer sa svojich kolegov z SDKÚ na chodbách nahlas a s veľavravnými úsmevmi pýtali, koľko to všetko stálo a poslankyňa za HZDS Katarína Tóthová svojho exkolegu Džupu dokonca opľula. Viacerí politici KDH a SMK vtedy v kuloároch novinárom hovorili, že najčistejšou reakciou na to, čo sa práve odohralo, by bol odchod z vlády a predčasné voľby. Tie sa neskôr aj stali realitou, no nie pre podozrenia z kupovania poslancov, ale v súvislosti s témou výhrady vo svedomí...
.rusko a Mečiar
Z kupovania poslancov sa od tejto chvíle stala verejná téma. Rozprávali o nej novinári, politici a najhlasnejšie, pochopiteľne, Robert Fico. Len dôkazy chýbali. S prvými sa pokúsil prísť Pavol Rusko. V novembri 2005 zverejnil dve videonahrávky, ktoré mali byť dôkazmi korupcie. Na prvej z nich mu jeho kolegyňa, poslankyňa za ANO Iveta Henzélyová, mala povedať, že jej pred septembrovou schôdzou „ľudia od našich“ ponúkali peniaze na rekonštrukciu domu, ak bude podporovať vládu. Na druhej nahrávke mal poslanec Jozef Elsner, ktorý sa do parlamentu dostal na kandidátke HZDS a neskôr prešiel do ANO, hovoriť o ponukách za hlasovanie v parlamente. Elsner údajne tiež povedal, že „Paľo“ má pripraviť ponuku, aby si ju mohol porovnať s inými. Henzélyová nahrávku označila za zmanipulovanú a tvrdila, že sa ju nikto nepokúšal korumpovať. Podobne aj Elsner tvrdil, že ak takáto nahrávka existuje, určite nie je pravá. Rozhovor tohto typu vraj s Ruskom nikdy nemal. Obsah nahrávok vyšetrovala aj polícia, korupcia v parlamente sa však podľa nej nepotvrdila.
Na tému kupovania poslancov sa začiatkom roku 2009 vyjadril aj predseda HZDS Vladimír Mečiar. Pre televíziu TA3 povedal, že za kupovaním v septembri 2005 bol Jirko Malchárek. „Jirko Malchárek sa preriekol a poslancovi Tiborovi Cabajovi oznámil v trošku podguráženom stave, že už sme tých dvoch kúpili,“ tvrdil Mečiar. Jeho verziu potvrdil aj Cabaj, ktorý mal v tom čase Malchárka stretnúť v poslaneckej ubytovni. „V dobrej nálade na moju otázku, že aká je situácia, či už vôbec vieme rokovať, odpovedal, že je to v poriadku, už dvoch máme.“ Malchárek tieto vyjadrenia označil za nezmysel.
.lipšic a WikiLeaks
V januári 2009 tému kupovania poslancov opäťovne nastolil aj súčasný minister vnútra Daniel Lipšic. Na tlačovej konferencii, na ktorej predstavil iniciatívu Slovensko, ty na to máš a podporil Ivetu Radičovú v prezidentských voľbách, pomenoval ako chybu, že KDH v čase prestupu poslancov Džupu a Kolesára neodišlo z vlády. „Žiadny rozumný človek neverí tomu, že ak je parlament zablokovaný a dvaja prejdú bez vysvetlenia, že to je v poriadku. Bol to posledný krok, ktorý vytvoril bariéru nedôvery medzi nami a našimi voličmi,“ povedal vtedy Lipšic.
Naposledy sa téma objavila v septembri minulého roku, keď unikli materiály zverejnené na internetovej stránke WikiLeaks. Portál zverejnil aj depešu z amerického veľvyslanectva v Bratislave, ktorá sa zaoberala korupciou v slovenskom parlamente. „Hodnoverný zdroj s kontaktami na Pentu“ mal diplomatovi ambasády povedať, že táto spoločnosť zaplatila po dva milióny korún nezverejnenému počtu nezávislých poslancov, aby si zaistila schválenie reformy legalizujúcej franchising lekární. Penta v reakcii na tieto informácie ovplyvňovanie poslancov prostredníctvom finančnej motivácie „kategoricky odmietla“.
Samozrejme, netreba si robiť ilúzie, že vyšetrovanie kauzy Gorila prinesie definitívnu odpoveď na otázku, ako to v slovenskom parlamente v rokoch 2004 až 2006 fungovalo. Niekedy však stojí za to dať si dokopy aj nepotvrdené informácie, ktoré boli na túto tému zverejnené a položiť si rečnícku otázku, či je naozaj náhoda, že sa nám v nich niektorí aktéri vyskytujú akosi príliš často.
Pripomeňme, že bývalý minister Malchárek pred médiami akúkoľvek komunikáciu tohto typu s Haščákom odmietol. Priznal síce, že do inkriminovaného bytu, v ktorom mali byť rozhovory odpočúvané, naozaj chodil, ale s Haščákom sa tam nestretával. Zároveň odmietol, že by bol zarobil na privatizácii. Finančná skupina Penta autentickosť spisu Gorila tiež odmieta. Informácie označuje za nedôveryhodné a účelovo zostavené. Rudol Zajac o svojom účinkovaní v spise Gorila pre .týždeň hovorí: „K materiálu sa nijako neviem vyjadriť, pretože je tam množstvo pochybností a už vôbec sa neviem vyjadriť k tomu, čo o mne niekde hovoria. Treba sa opýtať tých, čo to o mne tvrdia.“
.čierny deň
Vráťme sme sa však niekoľko rokov do minulosti a pripomeňme si dni, ktoré určite nepatria do zlatého fondu slovenského parlamentarizmu. Druhá vláda Mikuláša Dzurinda začala mať problém s parlamentnou väčšinou už v roku 2004, keď z SDKÚ odišla skupina poslancov okolo Zuzany Martinákovej a Ivana Šimka. V spolupráci s poslancami ako Ladislav Polka, Gustáv Krajči či Miroslav Abelovský, ktorí odišli z Poslaneckého klubu HZDS, sa im však ešte darilo v parlamente pomerne hladko presadzovať zákony. Situácia sa zdramatizovala v roku 2005, keď bol z vlády pre „kauzu zmenky“ vyhodený predseda strany ANO Pavol Rusko. Začala sa hra o to, koľko z poslancov ANO pôjde s Ruskom do opozície a koľko zostane verných Dzurindovej vláde. Už vtedy sa hovorilo o kupovaní poslancov a vo vzduchu lietali vysoké sumy. Predseda Smeru dokonca vyhlasoval, že cena jedného poslanca je podľa jeho informácií 15 miliónov korún. Hoci sa nakoniec väčšia časť poslaneckého klubu okolo Ľubomíra Lintnera a Jirka Malchárka s Dzurindom dohodla, Pavol Rusko spolu s troma vernými poslankyňami odišli do opozície a parlament sa dostal do krízy.
V septembri 2005 na prvej schôdzi po prázdninách nedokázala vládna koalícia otvoriť rokovanie parlamentu. Opozícia sa spolu s Pavlom Ruskom a jeho troma kolegyňami odmietla prezentovať a na to, aby bol parlament uznášaniaschopný, chýbali koalícii tri hlasy. Opozícia tým blokovala aj nástup náhradníka za zosnulého poslanca SMK Zsolta Komlósyho. Vládni poslanci v tých dňoch len bezradne krčili plecami a lídri KDH a SMK začali pomerne otvorene hovoriť o predčasných voľbách.
V tejto bezútešnej situácii sa 20. septembra ako blesk z jasného neba objavila správa, že dvaja Mečiarovi poslanci, Karol Džupa a Eduard Kolesár, vystúpili z klubu HZDS a budú podporovať Dzurindovu vládu. V parlamente však žiadne nadšenie nezávladlo. „Chce sa mi z toho celého zvracať,“ aj takto vtedy zvrat v parlamentných počtoch komentovali viacerí poslanci za KDH a SMK. Poslanci za Smer sa svojich kolegov z SDKÚ na chodbách nahlas a s veľavravnými úsmevmi pýtali, koľko to všetko stálo a poslankyňa za HZDS Katarína Tóthová svojho exkolegu Džupu dokonca opľula. Viacerí politici KDH a SMK vtedy v kuloároch novinárom hovorili, že najčistejšou reakciou na to, čo sa práve odohralo, by bol odchod z vlády a predčasné voľby. Tie sa neskôr aj stali realitou, no nie pre podozrenia z kupovania poslancov, ale v súvislosti s témou výhrady vo svedomí...
.rusko a Mečiar
Z kupovania poslancov sa od tejto chvíle stala verejná téma. Rozprávali o nej novinári, politici a najhlasnejšie, pochopiteľne, Robert Fico. Len dôkazy chýbali. S prvými sa pokúsil prísť Pavol Rusko. V novembri 2005 zverejnil dve videonahrávky, ktoré mali byť dôkazmi korupcie. Na prvej z nich mu jeho kolegyňa, poslankyňa za ANO Iveta Henzélyová, mala povedať, že jej pred septembrovou schôdzou „ľudia od našich“ ponúkali peniaze na rekonštrukciu domu, ak bude podporovať vládu. Na druhej nahrávke mal poslanec Jozef Elsner, ktorý sa do parlamentu dostal na kandidátke HZDS a neskôr prešiel do ANO, hovoriť o ponukách za hlasovanie v parlamente. Elsner údajne tiež povedal, že „Paľo“ má pripraviť ponuku, aby si ju mohol porovnať s inými. Henzélyová nahrávku označila za zmanipulovanú a tvrdila, že sa ju nikto nepokúšal korumpovať. Podobne aj Elsner tvrdil, že ak takáto nahrávka existuje, určite nie je pravá. Rozhovor tohto typu vraj s Ruskom nikdy nemal. Obsah nahrávok vyšetrovala aj polícia, korupcia v parlamente sa však podľa nej nepotvrdila.
Na tému kupovania poslancov sa začiatkom roku 2009 vyjadril aj predseda HZDS Vladimír Mečiar. Pre televíziu TA3 povedal, že za kupovaním v septembri 2005 bol Jirko Malchárek. „Jirko Malchárek sa preriekol a poslancovi Tiborovi Cabajovi oznámil v trošku podguráženom stave, že už sme tých dvoch kúpili,“ tvrdil Mečiar. Jeho verziu potvrdil aj Cabaj, ktorý mal v tom čase Malchárka stretnúť v poslaneckej ubytovni. „V dobrej nálade na moju otázku, že aká je situácia, či už vôbec vieme rokovať, odpovedal, že je to v poriadku, už dvoch máme.“ Malchárek tieto vyjadrenia označil za nezmysel.
.lipšic a WikiLeaks
V januári 2009 tému kupovania poslancov opäťovne nastolil aj súčasný minister vnútra Daniel Lipšic. Na tlačovej konferencii, na ktorej predstavil iniciatívu Slovensko, ty na to máš a podporil Ivetu Radičovú v prezidentských voľbách, pomenoval ako chybu, že KDH v čase prestupu poslancov Džupu a Kolesára neodišlo z vlády. „Žiadny rozumný človek neverí tomu, že ak je parlament zablokovaný a dvaja prejdú bez vysvetlenia, že to je v poriadku. Bol to posledný krok, ktorý vytvoril bariéru nedôvery medzi nami a našimi voličmi,“ povedal vtedy Lipšic.
Naposledy sa téma objavila v septembri minulého roku, keď unikli materiály zverejnené na internetovej stránke WikiLeaks. Portál zverejnil aj depešu z amerického veľvyslanectva v Bratislave, ktorá sa zaoberala korupciou v slovenskom parlamente. „Hodnoverný zdroj s kontaktami na Pentu“ mal diplomatovi ambasády povedať, že táto spoločnosť zaplatila po dva milióny korún nezverejnenému počtu nezávislých poslancov, aby si zaistila schválenie reformy legalizujúcej franchising lekární. Penta v reakcii na tieto informácie ovplyvňovanie poslancov prostredníctvom finančnej motivácie „kategoricky odmietla“.
Samozrejme, netreba si robiť ilúzie, že vyšetrovanie kauzy Gorila prinesie definitívnu odpoveď na otázku, ako to v slovenskom parlamente v rokoch 2004 až 2006 fungovalo. Niekedy však stojí za to dať si dokopy aj nepotvrdené informácie, ktoré boli na túto tému zverejnené a položiť si rečnícku otázku, či je naozaj náhoda, že sa nám v nich niektorí aktéri vyskytujú akosi príliš často.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.