Americké hľadanie

Onen zástup asi šesťdesiatich demonštrantov, ktorí sa označujú ako „Occupy Cincinnati“, sa na druhej strane ulice zjavil sčista-jasna. A neďaleko od nich, medzi mrakodrapmi v centre mesta, sme boli my, partia Východoeurópanov, ktorých sprevádzali americkí hostitelia. Dvojmiliónové Cincinnati je tretím najväčším mestom štátu Ohio. V americkom meradle obyčajná provincia. Ale odnož newyorského hnutia „Occupy Wall Street“ vznikla aj tu. Demonštranti skandujú, nesúc so sebou transparenty s nápismi „Korporácie sú dinosaury“, „Vzdelanie je právo“ či „Dajte mi slobodu alebo dajte mi dlh“. Zamiešajú sa medzi nich aj ženích s nevestou, ktorí práve vystúpili zo svadobného koča, aby sa tu pofotili. Vyparádené kone s umelým chocholom sa začínajú plašiť, keď sa na ne rozšteká pes jedného demonštranta, zrejme vojnového veterána. Nevestu od ženícha na chvíľu oddelí dav a pomedzi transparenty kýva ona na neho kyticou kvetov. O tri minúty je po všetkom. Hlúčik demonštrantov zmizol v ulici za ďalším nárožím. Nevesta sa sťažuje, že jej pošliapali šaty. Scéna ako z filmu od Jakubiska.
 .je Amerike koniec? V Cincinnati sídli niekoľko globálnych firiem ako Procter&Gamble, Macy's či známy producent banánov Chiquita. Napriek tomu v meste cítiť, že z krízy sa nespamätáva ľahko. Posledne menovaná firma tento rok presúva centrálu do Charlotte v Severnej Karolíne. Môžu za to investičné stimuly a lepšie letisko v novom sídle. V priebehu pár rokov poklesol počet letov na letisku v Cincinnati o dve tretiny. Obchodný dom v centre je plný prázdnych výklenkov po zatvorených predajniach. Mnohé kancelárie vo výškových budovách naokolo zavreli a podobne dopadli aj od nich závislí obchodníci. Ešte aj rázovitá americká reštaurácia Cadillac Ranch s cadillacom nad vchodom možno zavrie svoje brány. Vraj jej majiteľ už niekoľko mesiacov neplatí nájom. Amerika na konci roku 2011 je krajinou, v ktorej sa šíri nespokojnosť s domácimi pomermi, ale aj s jej čoraz vratkejším postavením vo svete, ktoré ohrozuje Ázia. Konzervatívny komentátor Patrick Buchanan vydal vlani knihu Samovražda superveľmoci s podtitulom „Prežije Amerika do roku 2025?“ Iný známy publicista, prispievateľ denníka New York Times, liberál Thomas Friedman napísal zase knihu s názvom To sme bývali my a s podtitulom „Ako Amerika zaostala vo svete, ktorý sama vymyslela, a ako sa môžeme vrátiť späť“. Pocit, že USA robia niečo zle, zdieľajú myslitelia naprieč politickým spektrom. Posledné vlaňajšie vydanie rešpektovaného magazínu Foreign Affairs vyšlo s veľkou otázkou na titulke: „Je Amerike koniec?“
 .veľ ký posun „Problém je rozpad spoločenskej súdržnosti,“ myslí si investičný bankár John Stein. Ľudia podľa neho žijú zakopaní na svojich sídliskách a navzájom sa o seba nezaujímajú. „Vytráca sa tiež stredná vrstva. A prestáva fungovať sociálna mobilita.“ Americký sen o plynulom vzostupe z chudoby do strednej vrstvy naozaj dostáva trhliny. Magazín TIME si nedávno všimol, že medzigeneračná sociálna mobilita je oproti USA lepšia vo viacerých európskych krajinách vrátane Nemecka, Francúzska či škandinávskych štátov. Samozrejme, časť vysvetlenia sa skrýva v ich väčšom rovnostárstve. Tam, kde je rebrík nižší, netreba sa dlho šplhať hore. Navyše, európske štáty sú kultúrne homogénnejšie. Menšiny, ktoré sú zvyčajne chudobnejšie, tam tvoria v priemere 7 percent obyvateľstva, kým v USA je to až 28 percent. Lenže v Spojených štátoch stredná vrstva skutočne zápasí o udržanie svojho postavenia. Podiel zamestnaní pre strednú vrstvu sa medzi rokmi 1980 a 2010 znížil z 52 na 42 percent. Nezamestnanosť pod deviatimi percentami spôsobuje, že mzdy v priemere poklesli. No kríza nie je jediným vysvetlením. V skutočnosti len obnažila hlbšie problémy, ktoré v čase rozmachu verejnosť nevidela. Tým, že sa po roku 1990 zapojili post - komunistické a mnohé ázijské krajiny do svetovej ekonomiky, získala americká stredná vrstva kvalifikovanú konkurenciu po celom svete. Veľa slušne platených miest, najmä v priemysle, sa presunulo do zámoria. Narástol síce počet kadejakých džobov predajcov a opatrovateliek, no táto práca je platená slabšie. Mnohých mladých talentovaných ľudí, ktorí chceli založiť vlastné firmy, pritiahol umelo nafúknutý finančný sektor. A ani úspešné informačné odvetvie s firmami ako Facebook, Google či Apple nevytvára dostatok nových pracovných miest, aby absorbovalo bývalých robotníkov. Väčšia efektívnosť, ktorú priniesla revolúcia v IT technológiách, akoby tiež uprednostňovala na jednej strane len dobre zaplatených softvérových inžinierov v hornej časti príjmovej pyramídy, na ktorej spodku sú zle platení predajcovia. Úpadok strednej vrstvy sprevádza miznúci politický stred. Tea Party a Occupy Wall Street vyvíjajú sprava i zľava tlak na tých republikánov a demokratov, ktorí by chceli podstúpiť prehnané kompromisy. Na druhej strane, prezidentský úrad je paralyzovaný politikárčením a volení zástupcovia ľudu sa nachádzajú v permanentnej volebnej kampani. Všetci čakajú na prezidentské voľby. Pokiaľ vyhrá republikánsky kandidát, prinesie nový vietor. Ak bude pokračovať Obama, aspoň sa v prípadnom druhom období nebude musieť starať o znovuzvolenie. Infraštruktúra chradne, čo však nie je iba vina nedostatočných investícií. Vplyvné environmentálne organizácie každý väčší projekt zatiahnu do siahodlhých súdnych sporov. Niektorí komentátori sa domnievajú, že keby dnešná úroveň regulácií existovala v minulosti, Amerika by nikdy nevybudovala svoj medzištátny diaľničný systém či kontinentálnu železničnú sieť, ktorá v 19. storočí prepojila obe pobrežia. K tomu treba prirátať energetické obžerstvo, neschopnosť skrotiť rozpočtové deficity, uvoľnenú menovú politiku Fedu a skutočnosť, že vedu a výskum v krajine s najlepšími univerzitami na svete drží nad vodou najmä prílev talentovaných mladých ľudí z celého sveta. No základný optimizmus mnohých Američanov aj tak neopúšťa. John Stein hovorí, že každých pár rokov sa ozývajú hlasy o neodvratnom úpadku Spojených štátov: „Zatiaľ sme vždy našli cestu z tunela.“ Ľudia, ktorých stretávame, si väčšinou myslia, že správne riešenia sa postupne nájdu a dostanú priestor. Veď, čo je americkejšie ako mentalita „dá sa to“? .yes, we can Amerika je krajina, ktorá problémy nielen vytvára, ale aj rieši. Lepšie povedané, riešia ich milióny angažovaných Američanov, ktorí často popri riadnej práci pomáhajú svojmu mestu, ulici či komunite. Tradícia dobrovoľníctva v Spojených štátoch je o to pôsobivejšia, že sa odohráva v kultúre, ktorá kladie silný dôraz na nasadenie v riadnom zamestnaní. Nie nadarmo sa hovorí, že Európania pracujú, aby žili, kým Američania žijú, aby pracovali. Napriek tomu si popri práci nachádzajú čas aj na ďalšie aktivity. A hľadajú spôsoby, ako môžu verejná správa, súkromné podnikanie i mimovládna sféra pre všeobecné dobro skombinovať sily. Barbara Glueck, ktorá sa dlhé roky angažovala v občianskej poradnej komisii polície v Cincinnati, nás sprevádza tržnicou, známou ako Findlay Market, ktorú postavili v 50. rokoch 19. storočia. Je sobota ráno a rasovo i príjmovo pestrá zmeska ľudí tu nakupuje ovocie i zeleninu. Vôňa kvetov sa miesi s vôňou čerstvého pečiva a všeličoho iného. Pamätná tabuľa vedľa tržnice pripomína protinemeckú hystériu, ktorá tu vypukla v roku 1917, keď Spojené štáty vstúpili do prvej svetovej vojny. Nemeckí profesori boli prepúšťaní zo škôl, nemecké názvy obchodov sa museli „amerikanizovať“ a na ulici zrazu ľudia smeli hovoriť len po anglicky. „Moja babka mi to spomínala“, hovorí John Stein. „Chodila do školy, kde sa deti učili nemčinu ako cudzí jazyk. Keď sme vstúpili do prvej svetovej vojny, zrazu to vymenili za francúzštinu.“ Oveľa vážnejší incident sa tu však odohral pred približne desaťročím. Biely policajt neďaleko tržnice v roku 2001 zastrelil černocha a celú štvrť Over-the-Rhine, kde sa nachádza, zachvátili rasové nepokoje. Komunita upadla, no mesto sa ju teraz za pomoci dobrovoľníkov i súkromného sektora snaží revitalizovať. V roku 2004 tržnicu zrenovovali. Sprvu bola obsadená len spolovice, no postupne sa sem sťahovali obchodíky a dnes je plná života. Biznis sa vracia aj do historických budov naokolo. Mesto dúfa, že Findlay Market bude kľúčom, ktorý prispeje k obnove štvrte, zlepšeniu medzirasových vzťahov a posilneniu lokálnej ekonomiky cez drobné podnikanie. Amerika našla v minulosti záplatu aj na väčšie diery. Prechádzame sa po newyorskej štvrti Lower East Side, na juhovýchode Manhattanu. Je to tradičná prisťahovalecká oblasť, ktorú obývali všetky vlny imigrantov pred tým, než odišli do vnútrozemia alebo postúpili na spoločenskom rebríčku vyššie. Príbeh tamojšieho Kostola premenenia je veľavravný. Postavili ho v roku 1801 anglickí luteráni, ktorých zbor vzápätí konvertoval do episkopálnej cirkvi. Protestanti štvrť postupne opúšťali, zatiaľ čo v oblasti bývalo čoraz viac Írov. A tak v roku 1853 budovu kostola kúpili katolíci. Ku koncu 19. storočia pribudli v štvrti Taliani. Íri s nimi však nechceli zdieľať bohoslužby a tak vyhradili Talianom priestor v pivnici. Lenže ako ich pribúdalo, zabrali neskôr aj hlavnú časť kostola. Dnes slúži chrám prevažne čínskym katolíckym veriacim. Talianskeho pôvodu je aj mladá študentka histórie, ktorá nás sprevádza po Manhattane. Keď sa zastavíme na jednej z ulíc, rozpráva nám, ako tu v 19. storočí vystrájali írske gangy. Oblasť sa volala Five Points a okrem chudobných Írov tu bývali ešte prepustení alebo zbehnutí čierni otroci. V roku 1863, počas občianskej vojny, ju zachvátili masívne nepokoje, ktoré musela potlačiť armáda. Režisér Martin Scorsese v roku 2002 tieto udalosti stvárnil v známom historickom veľkofilme Gangy New Yorku. Zaujímavé však je, čo sa s oblasťou Five Points stalo neskôr. Mesto na konci 19. storočia pristúpilo k likvidácii slumov a postavilo tu administratívne a súdne budovy. Na mieste, ktoré pred tým sužovala neopísateľná bieda, cholera, prostitúcia, dennodenné násilie, vraždy na ulici za bieleho dňa a beznádej, tak symbolicky zvíťazili právo a poriadok.
 .tammany Hall „Pravdivé spravovanie justície je najpevnejším pilierom dobrej vlády,“ čítame na priečelí jednej z budov. S Five Points je spojený aj príbeh Williama „Bossa“ Tweeda, jednej z najkontroverznejších osobností, ktorá sa natrvalo zapísala do dejín Manhattanu. V polovici 19. storočia viedol tento lokálny politik newyorskú pobočku Demokratickej strany, známu ako Tammany Hall. Nešlo ani tak o politické zoskupenie ako o organizovanú zločineckú skupinu, ktorá ovládala mesto prostredníctvom neprehľadnej siete politickej korupcie a klientelizmu. Tweedova moc bola založená na kupovaní hlasov čerstvých a väčšinou negramotných írskych prisťahovalcov. Sotva sa vyhladovaní vylodili, už okolo nich obskakovali ľudia z Tammany Hall a rozdávali im chlieb. Z vďaky za pomoc pri zháňaní ubytovania či práce mali voliť „tých správnych“ kandidátov. Členovia volebných komisií boli kúpení, a straníci v prípade potreby dosvedčili, že čerstvý írsky prisťahovalec, ktorý bol v meste práve týždeň, žije v Spojených štátoch už od narodenia. Tweed prostredníctvom machinácií pri verejnom obstarávaní okradol mestský rozpočet o milióny dolárov. Zmluvní partneri mesta mali umelo navyšovať náklady a rozdiel smeroval do vreciek politikov. Napríklad stavba budovy okresného súdu stála skoro dvakrát toľko ako americká kúpa Aljašky od Ruska, ktorá sa udiala v približne rovnakom čase. Newyorčania dlho Tweeda tolerovali, pretože výrazne rozšíril sociálne služby v meste a prispieval k integrácii írskych prisťahovalcov. Dialo sa to však na úkor mestského dlhu, ktorý sa počas jeho šafárenia strojnásobil. Ten sa mu napokon stal osudným. Proti korupcii v meste viedli dlhú kampaň najmä denník New York Times a týždenník Harper's. Skorumpovaný Tweed sa mimoriadne obával najmä uštipačných karikatúr Thomasa Nasta. Voliči Tammany Hall boli väčšinou negramotní, no obrázkovému humoru dobre rozumeli. Keď niektorí Tweedovi spolupracovníci, ktorí sa s ním nedohodli, začali v novinách hovoriť o zákulisnom fungovaní politickej mašinérie, vznikla medzinárodná kríza. Dlhopisy New Yorku vlastnilo totiž veľa európskych investorov a tí sa báli, či budú po odhalení stavu mestských financií splatené. Tlak na Tweeda rástol a napokon sa od neho odvrátili aj jeho verní spojenci. Po dlhých súdnych ťahaniciach zomrel v roku 1878 vo väzení. Mimochodom, nie je nám ten dávny príbeh newyorského Tweeda niečím povedomý? Teda, až na ten koniec, kde spravodlivosť zvíťazila nad korupciou...
 .americká lekcia Som na nápadnom, reklamami vysvietenom Times Square. Nachádza sa medzi nimi aj obrovský obraz s rozhnevanou tvárou Leonarda DiCapria. Je to plagát na nový film J. Edgar o kontroverznom zakladateľovi FBI, Hooverovi. Ten okrem boja so zločincami zbieral kompromitujúce materiály na popredných amerických politikov, zneužíval spravodajské metódy a prekračoval svoje zákonné právomoci. Taký Tweed 20. storočia. A pokiaľ ide o írsky gangsterský brloh Five Points, ktorý nahradili súdne budovy, o týždeň neskôr navštívim Los Angeles, kde dnes funguje asi 1 100 prevažne hispánskych a černošských gangov, do ktorých patrí skoro 90-tisíc ľudí. Prevažne mladých. Aký zmysel má americká demokracia, keď na každú revitalizovanú mestskú štvrť pripadá inde ďalšia, ktorá prepadne násiliu a chaosu? A keď po každom Tweedovi príde po čase nejaký Hoover?! Istý židovský rabín, s ktorým zvediem reč na túto tému, sa tvári optimisticky: „Ak existuje nejaká lekcia z vyše dvoch storočí amerických dejín, tak je to podľa mňa tá, že každá generácia musí nanovo zviesť svoj zápas za lepší svet. Viacerí z našich otcov zakladateľov vlastnili otrokov. No do rodného listu našej republiky – Deklarácie nezávislosti – vpísali, že všetci ľudia sú stvorení rovní. Spojené štáty boli založené na vysokých ideáloch. A vlastne dodnes sa učíme, čo to znamená podľa nich žiť.“ .californication Orly je sympatická blondína, ktorá študuje manažment neziskových organizácií. Sedíme spolu v čínskej reštaurácií P.F. Chang's v Santa Monice pri poháriku kalifornského vína. Firma jej otca podnikala v realitách, no počas krízy skrachovala. Hoci to nebolo ľahké obdobie, nezostal ležať na gauči a rozbehol nový biznis – spoločnosť, ktorá sa zaoberá montážou interiérového osvetlenia. O budúcnosť sa neobáva: „Pokiaľ nemáte nádej, život je mizerný.“ Orly je z neďalekého Orange County. Takmer polovica obyvateľstva tam rozpráva po španielsky. V celej Kalifornii tvoria Hispánci asi 37 percent populácie. Do USA prichádza ročne viac ako milión imigrantov – legálne aj nelegálne – z celého sveta. Sú čerstvou krvou, ktorá poháňa ekonomiku, no ich prítomnosť nastoľuje aj mnohé otázniky. Vanessa Cárdenas prišla do USA ako 14-ročná z Bolívie. Dlhé roky učila imigrantov po anglicky. Dnes bojuje za reformu prisťahovaleckej politiky: „V Spojených štátoch je momentálne okolo 12 miliónov ľudí bez papierov. Ide o to, aby sa im načrtla jasná cesta k občianstvu a aby sa zlegalizovala ich práca i pobyt.“ Podľa Cárdenas reforma prisťahovaleckého práva by americkej ekonomike priniesla impulz vo výške 1,3 bilióna dolárov. Médiá špekulujú, čo pre krajinu bude znamenať, že v roku 2042 sa bieli v USA stanú pravdepodobne menšinou. Niektorí komentátori vidia problém v tom, že taviaci kotol, ktorý z prisťahovalcov, nech prišli odkiaľkoľvek, robil Američanov, už nefunguje. Veľa sa hovorí o multikulturalizme a oslave diverzity, málo o tom, čo ešte bude také heterogénne obyvateľstvo spájať. Silnejú obavy z balkanizácie Ameriky, ak by životná úroveň dramaticky poklesla a jednotlivé „kmene“ sa na seba nenásytne vrhli. Kalifornia je laboratóriom týchto trendov. V súčasnosti každý rok desaťtisíce jej obyvateľov opúšťajú svoj domov, aby nové šťastie našli v Colorade či inde vo vnútrozemí. Vadí im neutešená ekonomická situácia, nekontrolované prisťahovalectvo i kriminalita. Američania, ktorí tento trend registrujú, so smiechom vravia, že je to ako dej románu Ovocie hnevu od Johna Steinbacka, v ktorom sa všetci snažili dostať z vnútrozemia do Kalifornie akoby to bola zasľúbená zem. Len teraz je to naopak. Na letisku v Los Angeles sa dávam do reči so spolucestujúcim. Oslovil ma, keď zbadal, že čítam výtlačok časopisu TIME, ktorého témou bola rozširujúca sa priepasť medzi americkou verejnosťou a príslušníkmi armády. Dňa 18. decembra 2011 opúšťajú posledné americké jednotky Irak, čím sa končí vojna, ktorá trvala od marca 2003. Spolucestujúci mi rozpráva, ako v televízii videl príspevok o vojakovi, ktorý na Strednom východe staval školy, kým jeho matke doma zatekala strecha. Vyjadruje pocit, s ktorým sa v dnešnej Amerike stretnete na každom kroku: Počas uplynulého desaťročia obetovali Američania množstvo životov i peňazí „nation-buildingu“ v Afganistane a Iraku. Je načase, aby sa vrátili a opravili svoju vlastnú krajinu.