Kto sú americkí židia?

Moja cesta po USA bola možná vďaka spoločnému projektu Americkej židovskej komisie (AJC) a nemeckej Nadácie Friedricha Naumanna, ktorá je blízka liberálnej FDP. Pred dvadsiatimi rokmi si americkí židia a nemeckí liberáli povedali, že sa nechcú sústavne pozerať do minulosti, ale skúsia čosi vytvoriť pre spoločnú budúcnosť. A tak vznikol program Promoting Tolerance pre mladých ľudí z postkomunistických krajín. .loby ako každá iná „Kto vie – možno to, čo robíme spolu s Nemcami, raz inšpiruje na podobnú spoluprácu nejakú srbskú a kosovskú nadáciu,“ hovorí o motívoch programu výkonný riaditeľ AJC David Harris. Na titule „hovorca amerického a celosvetového židovstva“ sa akurát zabáva. V každom prípade, jeho osobný príbeh je zaujímavý. Vyrastal v rodine, ktorá bola antifašistická a súčasne antikomunistická. Mama pochádzala z Ruska, kým otec z Budapešti. Hoci je Američan, v 70. rokoch pôsobil krátko ako učiteľ v Sovietskom zväze na základe zmluvy medzi Nixonom a Brežnevom. Harris dostával ruský učiteľský plat a komunizmus zažil zblízka. Teda až pokiaľ ho nezadržali a nevyhostili. Americká židovská komisia pôsobí medzinárodne a o dianie v stredovýchodnej Európe sa zaujíma vlastne od svojho vzniku v roku 1906. Podnetom na jej založenie boli totiž pogromy v cárskom Rusku. Skupina židovských aktivistov chcela presvedčiť vtedajšieho prezidenta Theodora Roosevelta, aby nejako zakročil. Skúsenosť s holokaustom a vznik štátu Izrael neskôr posilňovali povedomie, že židovská komunita musí byť na občianskej úrovni viac organizovaná. Zmeny v roku 1989 videl Harris ako šancu na nadviazanie nových kontaktov v stredoeurópskom priestore: „Historické príležitosti trvajú len krátko. Niektorí ich vidia a využijú, iným pretečú pomedzi prsty.“ AJC patrila k prvým obhajcom nezávislosti troch pobaltských republík. Na americkej vnútropolitickej scéne tiež podporovala rozširovanie NATO o postkomunistické krajiny zo stredovýchodnej Európy. Naša časť sveta je pre AJC zaujímavá, pretože mala pred vojnou početné židovské obyvateľstvo. Okrem toho, práve v tomto priestore sa odohral holokaust. „Je to postnacistické, postkomunistické, transatlantické a demokratické spojenie,“ tvrdí Harris. Medzi jednotlivými židovskými organizáciami v USA panuje priateľská konkurencia. Jedným z ich kľúčových záujmov je podpora Washingtonu pre Izrael. Neskrýva sa za tým nič tajomné. Podpora židovského štátu je v Amerike mainstreamovou záležitosťou. Republikáni i demokrati na verejnosti často súperia o to, kto je viac proizraelský. Naopak, v iných krajinách politické strany súperia o to, kto je viac proti. Moc, pripisovaná „židovskej loby“, súvisí so všeobecnejším fenoménom vzrastu organizovanosti všemožných záujmových skupín počas 20. storočia. .dobrá partia Steven Bayme je profesor dejín a riaditeľ sekcie AJC pre súčasný židovský život. Dáta a informácie na nás chrlí ako rotačný guľomet. „V žiadnej inej spoločnosti v dejinách neboli židia tak dobre prijímaní ako teraz v USA. Samozrejme, neznamená to, že to tak bude navždy.“ Bayme hovorí, že antisemitizmus v desaťročiach po roku 1945 upadol v USA do bezvýznamnosti. Ekonomicky sa židia zaraďujú väčšinou do hornej a vyššej strednej vrstvy. A stali sa tým, čomu sa hovorí „dobrá partia“ do manželstva. Židovské hodnoty a ideály mnohí napodobňujú. Napríklad aj nežidovskí rodičia majú záujem dávať deti do židovských škôl, kvôli ich dobrej povesti a vysokej úrovni. Američania židovského pôvodu vyhľadávajú univerzitné vzdelanie približne trikrát častejšie ako ostatní. Pritom ešte v polovici 20. storočia mali najprestížnejšie univerzity percentuálne obmedzenia na počty prijatých židovských študentov. Židia majú tiež tendenciu chodiť k voľbám častejšie než americký priemer. Ich ekonomický status im umožňuje veľkoryso financovať politické kampane. Navyše, spoločenský diškurz naľavo i napravo formujú výreční židovskí intelektuáli a publicisti. Židia vo voľbách zvyknú hlasovať väčšinovo za sociálne-liberálnejšieho kandidáta, ale pod podmienkou, že nie je vnímaný ako protiizraelský. Pre židov je to podľa Baymeho problém. Lebo ak nejaká skupina volí príliš predvídateľne, nepociťuje ani jedna strana potrebu sa o ňu uchádzať. Demokrati považujú židovský hlas za zaručený, kým republikáni jeho získanie za beznádejné. Sú však aj výnimky. Asi pätina amerických židov (väčšinou ortodoxní a tí, čo sa prisťahovali z bývalého Sovietskeho zväzu) zvyknú voliť konzervatívnych kandidátov. Ortodoxní židia sú celkovo zaujímavý fenomén. Ešte v 50. rokoch sa považovali za nostalgické spoločenstvo, ktoré čoskoro vyhynie. Keď Baymeho otec prišiel do USA, chcel navštíviť ortodoxnú synagógu. Hoci mal už 26 rokov, poslali ho preč, lebo je vraj príliš mladý. Dnes ortodoxní vylepšujú neradostný demografický profil amerického židovstva. Už 60 rokov je židov v USA konštantne asi 5 miliónov. Za ten čas sa však populácia Ameriky zdvojnásobila. Polovica z nich žije v zmiešaných manželstvách, len v tretine týchto manželstiev sú deti vedené k židovskej identite. Celkový počet židov sa neznižuje len vďaka ortodoxným a prisťahovalcom. .vzdelanie, rodina, príležitosti Jednou z často diskutovaných tém je, prečo židia dosahujú také vysoké zastúpenie v biznise, ale aj medzi vedcami a intelektuálmi. Podľa Baymeho to nie je záhada: „Amerika je meritokracia. Človek môže dosiahnuť čokoľvek, ak má na to talent.“ Židia podľa neho len maximálne využívajú všetky príležitosti, ktoré im Amerika predkladá. „Prial by som si, aby aj iné etnické skupiny podobne využívali, čo im táto krajina ponúka.“ Rozpoznávanie a využívanie príležitostí je zrejme tajomstvom židovskej podnikavosti. Lenže podnikavých menšín je viac. Dôležitú rolu hrá tiež súdržná rodina a dôraz na vzdelanie: „Židia sú národom Knihy. Bibliu však doplnili zákonníky a lekárske učebnice.“ S Bibliou podľa Baymeho zrejme súvisí aj dôvod, prečo je podpora Izraelu v Amerike taká rozšírená. Američania sú veľmi religiózni a najmä evanjelikálni kresťania berú obnovenie židovského štátu ako napĺňanie biblických proroctiev. V politickej rovine sa Izrael vníma ako jediná funkčná demokracia na Blízkom východe, ktorá má hodnoty spoločné so západným svetom. „Izrael neohrozuje žiadny okolitý štát existenčne. Na druhej strane, židovskému štátu právo na existenciu upiera napríklad iránsky režim. Američania to vidia, a preto ich zmysel pre spravodlivosť skôr praje Izraelu,“ uzatvára Bayme.