„Žeby sa začalo účtovanie? Alebo skôr rozúčtovanie? A či zúčtovanie?" Šaňo Varga, stredoškolský profesor na penzii, prichádza z Bratislavy do „malého mesta" (vyzerá ako autorove rodné Levice) na mesiac postrážiť dom, v ktorom vyrastal. V súčasnosti v ňom býva syn Šaňovej nebohej tety Vilmy so svojou rodinou. Kým mladá rodina bude oddychovať pri Jadrane, Šaňo sa v myšlienkach vráti do minulosti. „Urobiť poriadok? Teraz už načo? Poriadok sa nedá robiť v minulosti, lebo tú nemožno prestavať, to nie je izba alebo kancelária, odkiaľ môže vyhodiť starý nábytok, ak sa prestane páčiť. A v prítomnosti zasa nie je nič, čo by sa dalo usporiadať.“ Minulosť je, v istom zmysle, skutočne stále s nami. Môžeme na ňu zabudnúť, môžeme ju ignoriovať či prekryť niečím novším, ale ona je stále tam.
Šaňo má načo spomínať. Na starý, dnes už definitívne stratený svet svojho otca („V jeho svete boli dobrí ľudia a boli zlí ľudia. A jednoznačne sa vedelo, kto je dobrý a kto zlý."), na maďarskú strednú triedu, „ktorá viac nejestvuje, a s jej zánikom sa odmlčal aj hlas, čo kedysi vydával vnútorný príkaz", na svoje detstvo v päťdesiatych rokoch, na zmätok roku 1968, na prvú cestu za Železnú oponu, na komplikovaný vzťah s manželkou Katou a s dcérou Kristínou, na neschopnosť vyrovnať sa s „Daňovým tajomstvom". Zo začiatku spomína sám, neskôr nájde vďačného poslucháča v bývalom vojakovi, toho času bezdomovcovi Hugovi (ktorý má tiež veru na čo spomínať). Každá spomienka vedie Šaňa hlbšie do vlastného vnútra. Klesajúce čísla kapitol (od 19 po 0) akoby odpočítavali zostávajúci čas, s každou z nich sa strháva ďalšia vrstva ochranného odevu, až nakoniec zostane... Naozaj, čo nám zostane úplne nakoniec, keď sa prehryzieme spomienkami, ktoré tvoria náš život?
Tak ako sú Maďari nesmierne dôležitou súčasťou nášho kultúrneho prostredia, sú aj maďarskí spisovatelia nesmierne dôležitou súčasťou našej literatúry (všimnite si, že nehovorím „slovenskej", ale „našej", teda tej, ktorá patrí k tomuto regiónu, k tejto krajine). Medzi kľúčové knihy minulého roka patril debut Pétera Hunčíka Hraničný prípad (Kalligram, 2011), rok 2012 začíname majstrovským kúskom Lajosa Grendela, najdôležitejšieho maďarského spisovateľa na Slovensku (a jedného z najdôležitejších súčasných maďarských spisovateľov vôbec). Život dlhý takmer štyri týždne je typicky grendelovský text. To znamená, že ide o prirodzene (núka sa slovo „mäkko") plynúce rozprávanie o hlbokých veciach, v ktorom nechýbajú výstižné a pritom pôvabné vety, s náznakom toho typu humoru, ktorý je vlastný múdrym ľuďom. Lajos Grendel (ako vždy vo výbornom preklade Karola Wlachovského) človeka nenásilne, krok za krokom dostáva do neveľmi radostného sveta svojich hrdinov, obyčajných, zdanlivo nevýrazných, určite nie hrdinských ale zato „skutočných" ľudí, ktorí sa nám často nápadne podobajú. „Chcel prejsť životom bez veľkých drám, veľkých zrážok, veľkých neúspechov a bolestivých prehier, a načo zapierať, aj sa mu to podarilo. Ale dnes by sa tým už nehrdil."
Najnovší román Lajosa Grendela je ďalším dôležitým literárnym textom, ktorý rozprávaním príbehu pomáha porozumieť našej histórii. Nedáva nám veľa dôvodov na hrdosť či na historický optimizmus, no nenecháva nás ani celkom bez nádeje. Nie náhodou sa spomienky Šaňa Vargu začínajú aj končia jeho dávno zosnulou tetou Klementínou, ktorá sa „nenarodila do tohto sveta, a len preto vedela niečo, čo sa vy nikdy nedozviete. (...) Prijala za hotový iný svet, a kto a na akom základe by mohol tvrdiť, že nerobila dobre?"
Lajos Grendel: Život dlhý takmer štyri týždne, preklad Karol Wlachovský, Marenčin PT, 2011.
Šaňo má načo spomínať. Na starý, dnes už definitívne stratený svet svojho otca („V jeho svete boli dobrí ľudia a boli zlí ľudia. A jednoznačne sa vedelo, kto je dobrý a kto zlý."), na maďarskú strednú triedu, „ktorá viac nejestvuje, a s jej zánikom sa odmlčal aj hlas, čo kedysi vydával vnútorný príkaz", na svoje detstvo v päťdesiatych rokoch, na zmätok roku 1968, na prvú cestu za Železnú oponu, na komplikovaný vzťah s manželkou Katou a s dcérou Kristínou, na neschopnosť vyrovnať sa s „Daňovým tajomstvom". Zo začiatku spomína sám, neskôr nájde vďačného poslucháča v bývalom vojakovi, toho času bezdomovcovi Hugovi (ktorý má tiež veru na čo spomínať). Každá spomienka vedie Šaňa hlbšie do vlastného vnútra. Klesajúce čísla kapitol (od 19 po 0) akoby odpočítavali zostávajúci čas, s každou z nich sa strháva ďalšia vrstva ochranného odevu, až nakoniec zostane... Naozaj, čo nám zostane úplne nakoniec, keď sa prehryzieme spomienkami, ktoré tvoria náš život?
Tak ako sú Maďari nesmierne dôležitou súčasťou nášho kultúrneho prostredia, sú aj maďarskí spisovatelia nesmierne dôležitou súčasťou našej literatúry (všimnite si, že nehovorím „slovenskej", ale „našej", teda tej, ktorá patrí k tomuto regiónu, k tejto krajine). Medzi kľúčové knihy minulého roka patril debut Pétera Hunčíka Hraničný prípad (Kalligram, 2011), rok 2012 začíname majstrovským kúskom Lajosa Grendela, najdôležitejšieho maďarského spisovateľa na Slovensku (a jedného z najdôležitejších súčasných maďarských spisovateľov vôbec). Život dlhý takmer štyri týždne je typicky grendelovský text. To znamená, že ide o prirodzene (núka sa slovo „mäkko") plynúce rozprávanie o hlbokých veciach, v ktorom nechýbajú výstižné a pritom pôvabné vety, s náznakom toho typu humoru, ktorý je vlastný múdrym ľuďom. Lajos Grendel (ako vždy vo výbornom preklade Karola Wlachovského) človeka nenásilne, krok za krokom dostáva do neveľmi radostného sveta svojich hrdinov, obyčajných, zdanlivo nevýrazných, určite nie hrdinských ale zato „skutočných" ľudí, ktorí sa nám často nápadne podobajú. „Chcel prejsť životom bez veľkých drám, veľkých zrážok, veľkých neúspechov a bolestivých prehier, a načo zapierať, aj sa mu to podarilo. Ale dnes by sa tým už nehrdil."
Najnovší román Lajosa Grendela je ďalším dôležitým literárnym textom, ktorý rozprávaním príbehu pomáha porozumieť našej histórii. Nedáva nám veľa dôvodov na hrdosť či na historický optimizmus, no nenecháva nás ani celkom bez nádeje. Nie náhodou sa spomienky Šaňa Vargu začínajú aj končia jeho dávno zosnulou tetou Klementínou, ktorá sa „nenarodila do tohto sveta, a len preto vedela niečo, čo sa vy nikdy nedozviete. (...) Prijala za hotový iný svet, a kto a na akom základe by mohol tvrdiť, že nerobila dobre?"
Lajos Grendel: Život dlhý takmer štyri týždne, preklad Karol Wlachovský, Marenčin PT, 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.