Očami Doroty Nvotovej

Vstávať na jogu, prejsť pozdĺž celej pláže v rannom svetle, keď sa ešte poludňajší indický hic nesnaží roztopiť môj mozog na kašu bez závitov, pozorovať skákajúce delfíny...rána sú v Goa obvzlášť čarovné. Akurát nedokážem vstať z postele, aby som ich zažila. A moja ranná joga, môj motorček, už viac nebude. „Je na to nejaké riešenie?” pýtam sa jogína, vediac, že on má odpoveď na všetko, ale nedávajúc žiadnu šancu tomu, čo povie. Nikto nič nevie. Žiadna medicína nefunguje. Prosto mám zlomenú platničku a môžem byť rada, že môžem chodiť a sedieť a dokonca aj trekovať. Ostatné pohyby mám navždy zakázané. „Samozrejme, že je riešenie. Kedy si sa narodila?” pýta sa a otvára zvláštnu starú knihu. Poviem mu dátum narodenia a on mi s úplnou samozrejmosťou odveti: „Musíš každý utorok kŕmiť opice.” Ticho. Čakala som hocičo, ale nie toto. Pomaly mi cez kŕčovito zavreté pery začne prenikať vzduch, potom aj cez nozdry a nakoniec už tú otrockú vážnosť nevydržím. Vybuchnem do smiechu. „Kŕmiť opice?”. Guru sa chápavo pousmeje a dodá: „Patríš pod planétu Mars a tú má na starosti opičí boh Hannuman, ktorý sa narodil v utorok.” Potom má pocit, že povedal, čo mal a hľadí ďalej do knihy. „A ešte musíš niekde zohnať 5 tehiel a zakopať ich dakde na tajné miesto”. No fasa. Päť tehiel? Prečo 5? Prečo tehiel? Prečo na tajné miesto? Toto je choroba našej doby a našej civilizácie. Večné otázky. Viem to, a preto ich nahlas nekladiem. Už iba rozmýšľam, kde zoženiem 5 tehiel a hlavne, ako ich s tým zlomeným chrbtom odnesiem, keďže mi nemôže nik pomôcť, pretože musia byť na tajnom mieste. Hm. Odchádzam, ako vždy, s úsmevom. Mám tajnú misiu. Nikto jej nerozumie, ani ja (a pri troche cynizmu ani môj jogín), ale cítim sa dôležito a rozmýšľam, kde mám ísť hľadať opice. Pri moste väčšinou bývajú, a potom ešte hore trocha na sever pri pevnosti. Ono je aj tak sranda, že človek vlastne ani tomu neverí, ani nie je hinduista, a je to aj pri všetkej sympatii vočí východným filozofiám úplná kravina, ale aj tak si od tety pri ceste kúpi banány za 10 rupií, keby náhodou stretol v utorok opice. „Keby si nenašla opice, môžeš nakŕmiť aj červené kravy. Ale iba tie červené sa rátajú.” vybavia sa mi slová jogína, keď na skútri míňam partičku tehlovočervených kráv. Zatrúbim, ale niežeby to pomohlo, aj tak musím medzi nimi kľučkovať. Banány im nedám, čo keď ešte stretnem opice.