Sedemdesiatpäťročný klavirista, pôvodným povolaním klinický psychológ, je neúnavným džezovým organizátorom a dlhoročným lídrom tasmánskej Jazz Action Society. Jednotlivé austrálske teritóriá nominujú každoročne osobnosť roka, seniora, mladého Austrálčana a lokálneho hrdinu, ktorého zásluhy presahujú rámec miestnej komunity. V tasmánskej „štvorke“ sa tak stretli dvojica záchranárov, iniciátor ekofondu pre starostlivosť o pobrežie a hudobník/psychológ, ktorý bol normalizačnému Československu pred niekoľkými desaťročiami na príťaž.
.slovenský dixieland
Zappnerova „neposlušnosť“ sa prejavovala už počas povinnej vojenskej služby v 50. rokoch, keď namiesto monitorovania „nepriateľských“ lietadiel tajne počúval džezové šlágre vo vysielaní Hlasu Ameriky, vďaka ktorým si formu ľudových estrád vyložil po svojom. Dediny na južnom a strednom Slovensku obchádzal s nie celkom tradičnou dixielandovou kapelou – klavír, ktorý bol v budovateľských rokoch úzkym profilom úspešne nahradil ťahacou harmonikou a jeho spoluhráči (klarinetista, gitarista, kontrabasista a bubeník) sa nestačili čudovať vynaliezavosti džezového pioniera. V slobodnejších 60. rokoch zostavil ako študent Pedagogickej fakulty v Nitre spolu s talentovaným kontrabasistom a výtvarníkom Tiborom Platznerom a bubeníkom Jozefom „Dodom“ Šošokom klavírne trio. Zappnera inšpirovala orientálna hudba, a tak sa na pôde akustického tria rozhodol experimentovať s modálnymi postupmi, exotickými rytmami a zložitejšou hudobnou formou. Externé štúdium klinickej psychológie na Karlovej univerzite stíhal popri muzikantskej kariére (sprevádzal Rudolfa Cortésa, slávnu pantomímu Černé divadlo). Zo stáleho miesta pedagóga na Filozofickej fakulte v Prešove ho po niekoľkých mesiacoch vyhnala politická šikana, vinou ktorej sa rozhodol pre emigráciu. Predchádzala jej (našťastie služobná) zastávka na povestnej pražskej protialkoholickej liečebni U Apolináře, počas ktorej prepojil nočný muzikantský život s dennou praxou klinického psychológa. V špičkovom tíme liečebne „ordinoval“ muzikoterapiu aj mnohým kolegom z domácej hudobnej scény (Dominák, Rokl, Hulan).
.druhý dych
Džez pomohol rodine Zappnerovcov (emigroval na jar 1979 s manželkou a dvoma dcérami, ďalšia sa narodila v Austrálii) integrovať sa v krajine s rozdielnym jazykom a kultúrou. Trutnovský rodák začal popri psychologickej praxi hrávať s miestnymi hudobníkmi a spojitosť s domovinou nachádzal aj prostredníctvom osobností, ktoré v povojnovom Československu pôsobili najmä v orchestri klaviristu Graema Bella (pod vplyvom tejto kapely, ktorá bola v roku 1947 „headlinerom“ Svetového festivalu mládeže a študentstva v Prahe u nás vznikali súbory tradičného džezu). Nové prostredie podnietilo snahy Zappnera – aktivistu a organizátora: takmer za tri desaťročia vedenia Jazz Action Society zorganizoval stovky koncertov, založil vynikajúci festival Devonport Jazz a do celého sveta rozposielal správy z džezového diania prostredníctvom pravidelných bulletinov. Ich súčasťou boli čítavo podávané postrehy Victor´s View reflektujúce jeho cesty, džezové nahrávky, literatúru, ale napríklad aj stredoeurópske kulinárske špeciality „Práca s ľuďmi v mojom odbore je obrovskou psychickou záťažou, ktorú potrebuješ nejakým spôsobom vybalansovať“, povedal mi Viktor počas letnej návštevy Slovenska. „Tým balansom bol pre mňa vždy džez, vďaka ktorému som dokázal utiecť do iného sveta. V momente, keď sa dotknem klaviatúry som odrazu kdesi inde. Myslím, že bez džezu by som sa musel zblázniť!“ Tasmánsky lokálny hrdina roku 2012 postúpi na konci januára v Canberre z národného kola do celoaustrálskeho finále. Držíme palce!
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
.slovenský dixieland
Zappnerova „neposlušnosť“ sa prejavovala už počas povinnej vojenskej služby v 50. rokoch, keď namiesto monitorovania „nepriateľských“ lietadiel tajne počúval džezové šlágre vo vysielaní Hlasu Ameriky, vďaka ktorým si formu ľudových estrád vyložil po svojom. Dediny na južnom a strednom Slovensku obchádzal s nie celkom tradičnou dixielandovou kapelou – klavír, ktorý bol v budovateľských rokoch úzkym profilom úspešne nahradil ťahacou harmonikou a jeho spoluhráči (klarinetista, gitarista, kontrabasista a bubeník) sa nestačili čudovať vynaliezavosti džezového pioniera. V slobodnejších 60. rokoch zostavil ako študent Pedagogickej fakulty v Nitre spolu s talentovaným kontrabasistom a výtvarníkom Tiborom Platznerom a bubeníkom Jozefom „Dodom“ Šošokom klavírne trio. Zappnera inšpirovala orientálna hudba, a tak sa na pôde akustického tria rozhodol experimentovať s modálnymi postupmi, exotickými rytmami a zložitejšou hudobnou formou. Externé štúdium klinickej psychológie na Karlovej univerzite stíhal popri muzikantskej kariére (sprevádzal Rudolfa Cortésa, slávnu pantomímu Černé divadlo). Zo stáleho miesta pedagóga na Filozofickej fakulte v Prešove ho po niekoľkých mesiacoch vyhnala politická šikana, vinou ktorej sa rozhodol pre emigráciu. Predchádzala jej (našťastie služobná) zastávka na povestnej pražskej protialkoholickej liečebni U Apolináře, počas ktorej prepojil nočný muzikantský život s dennou praxou klinického psychológa. V špičkovom tíme liečebne „ordinoval“ muzikoterapiu aj mnohým kolegom z domácej hudobnej scény (Dominák, Rokl, Hulan).
.druhý dych
Džez pomohol rodine Zappnerovcov (emigroval na jar 1979 s manželkou a dvoma dcérami, ďalšia sa narodila v Austrálii) integrovať sa v krajine s rozdielnym jazykom a kultúrou. Trutnovský rodák začal popri psychologickej praxi hrávať s miestnymi hudobníkmi a spojitosť s domovinou nachádzal aj prostredníctvom osobností, ktoré v povojnovom Československu pôsobili najmä v orchestri klaviristu Graema Bella (pod vplyvom tejto kapely, ktorá bola v roku 1947 „headlinerom“ Svetového festivalu mládeže a študentstva v Prahe u nás vznikali súbory tradičného džezu). Nové prostredie podnietilo snahy Zappnera – aktivistu a organizátora: takmer za tri desaťročia vedenia Jazz Action Society zorganizoval stovky koncertov, založil vynikajúci festival Devonport Jazz a do celého sveta rozposielal správy z džezového diania prostredníctvom pravidelných bulletinov. Ich súčasťou boli čítavo podávané postrehy Victor´s View reflektujúce jeho cesty, džezové nahrávky, literatúru, ale napríklad aj stredoeurópske kulinárske špeciality „Práca s ľuďmi v mojom odbore je obrovskou psychickou záťažou, ktorú potrebuješ nejakým spôsobom vybalansovať“, povedal mi Viktor počas letnej návštevy Slovenska. „Tým balansom bol pre mňa vždy džez, vďaka ktorému som dokázal utiecť do iného sveta. V momente, keď sa dotknem klaviatúry som odrazu kdesi inde. Myslím, že bez džezu by som sa musel zblázniť!“ Tasmánsky lokálny hrdina roku 2012 postúpi na konci januára v Canberre z národného kola do celoaustrálskeho finále. Držíme palce!
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.