Takto prvý raz odpovedala Svetlana, rodená Stalinová, v roku 1983 na môj list, v ktorom som sa jej opýtala, či mi dá rozhovor pre Observer. Svetlana, ktorá umrela vo veku 85 rokov v novembri 2011, utiekla v roku 1967 zo Sovietskeho zväzu, zriekla sa otca a všetkého, čo urobil. Po šestnástich rokoch v USA, kde bola krátko vydatá za Američana, sa presťahovala do anglického Cambridgeu a s ňou tam bývala aj jej malá dcéra z tohto manželstva.
Skúsila som to znovu a ubezpečila som ju, že nebudeme hovoriť o Stalinovi, ale o jej živote na Západe a porovnávať ho s jej predchádzajúcou existenciou v Sovietskom zväze. Vtedy mi poslala omnoho dlhší list a vysvetlila mi v ňom, že v súčasnosti ju trápi hrozba jadrovej vojny. Nechcela hovoriť o minulosti, ale o budúcnosti – ako zabrániť tým nesprávnym politikom na oboch stranách, „ktorí sú stále zaslepení zastaranou propagandou spred štyridsiatich rokov“, aby zatiahli svet do vojny. Úprimne dúfala, že „energickí, ale názorovo umiernení politici“ budú „prostredníkmi medzi dvoma zaťatými, zanovitými veľmocami“. A ak bude rozhovor o tejto téme, tak mi ho poskytne. „Najhoršie, čo by sme mohli spáchať, by bol dlhý článok o Svetlane a o tom, ako žila a žije v slobode a podobne.“
Súhlasila som (s nádejou, že vo vhodnej chvíli prejdeme k osobnejším témam) a zároveň som prisľúbila, že text jej dám pred uverejnením prečítať. „Musíte vychádzať z magnetofónovej nahrávky, pretože očakávam, že ma budete doslova citovať,“ oprávnene nástojila. Asi o týždeň prišiel ďalší list – Svetlana písala, že zmenila názor. „Viem, že to možno vyznie hlúpo,“ uvádzala, ale obávala sa, že jej názory by neboli správne pochopené. „Nie som ani tory, ani labouristka, som liberálna a zároveň konzervatívna, absolútne nesúhlasím s príliš mnohými zavedenými vzorcami dneška, rozhodne NIE SOM – jej listy boli plné tlačených písmen a podčiarkovania – zástankyňou feminizmu, ale ani mužského šovinizmu; som za MIER, ale nie som prívrženkyňa Kampane za jadrové odzbrojenie; a tak ďalej, a tak ďalej... čo znamená, že sa na mňa každý vrhne.. a v súčasnosti sme ja a moja dcéra ešte stále neisté a nevieme, ako dopadne náš pobyt vo Veľkej Británii; pravdu povediac, vôbec nepoznám vašu spoločnosť. A nechcem vytvoriť falošný dojem, že CHCEM získať publicitu. To naozaj nechcem.“
Nezávislosť jej uvažovania a tiež jej chúlostivé postavenie v Anglicku som vedela pochopiť. A tak som jej odpísala, že rozumiem jej nechuti k rozhovoru, ale že ak by niekedy zmenila názor, nech sa na mňa obráti. Nie som si istá, čo bolo potom – tuším som niektoré jej listy stratila –, no o niekoľko týždňov, v polovici februára 1984, prišla ku mne domov na obed a na rozhovor.
Pred stretnutím so Svetlanou som bola ako na ihlách. Predstava, že ku mne príde na obed dcéra tyrana, ktorý mal na svedomí toľko životov, bola extrémne bizarná. A potom som prepadla jej osobnému čaru, len čo prekročila môj prah. Bola to atraktívna žena, elegantne oblečená, zdvorilá a priama. Okrem toho bola obdivuhodne bystrá a aj napriek nedokonalej angličtine výrečná.
Ako mi predtým naznačila, veľkú časť rozhovoru venovala hrozbe jadrovej vojny a čoraz menšiemu významu minulosti. Podľa nej „dnešný obrovský vplyv armády a to, ako sa vojenské myslenie dostáva do popredia pred všetko ostatné, znamená, že aj v Amerike máte takmer totalitný režim“. Keď som sa jej opýtala, či napriek tomu nepovažuje Západ za slobodnejší, odvetila: „Samozrejme, že je slobodnejší. Človek môže robiť toto a hento, najmä ak má peniaze. Ľudia môžu cestovať, vlastniť domy, auto.“ A čo politická sloboda? Čo KGB a odkaz Gulagu? pýtala som sa ďalej. „Áno, v Sovietskom zväze sa stali mnohé strašné veci, ale do istej miery sa diali vo väčšine kútov sveta.“
Našťastie som sa dostala aj k iným témam, hovorili sme o jej matke, o jej živote v Amerike a povedala dokonca aj zopár slov o Stalinovi. „Bez ohľadu na to, čo urobím alebo poviem, visí nado mnou otcov tieň.“
Deň po stretnutí som od nej dostala dlhý list – napísaný hustým strojopisom a s mnohými ručne písanými vsuvkami a zvýraznenými pasážami. „Ďakujem vám za pohostinnosť. Váš dom jej veľmi príjemný (podľa môjho vkusu) a šalát chutil výborne... Cestou domov a dnes ráno ma však prepadol pocit, že som počas nášho rozhovoru niekoľko dôležitých vecí opomenula.“ Písala, že dostatočne nezdôraznila nutnosť spolupráce nielen medzi najvyššími politikmi, ale medzi všetkými ľuďmi. „Všetky naše postoje, idey, porovnania (politické a historické i propagandistické) sú ZASTARANÉ... Kremeľ nie je stredom sveta, tým je ľudská duša... za posledných 17 rokov som sa naučila, že všetci musíme prejaviť LÁSKU a odmietnuť všetkých a všetko, čo nás stále volá k NENÁVISTI... PROSÍM, nesmiete si myslieť, že mám z USA osobné zlé skúsenosti, že preto rozprávam o tom, ako sa tie dve krajiny podobajú... zlé skúsenosti som mala a mám všade – je to môj osud a našťastie o tom viem... myslím, že toto všetko som včera zabudla spomenúť... hovorievam skôr monotónne a nerada preháňam... samozrejme, že je to iné, než píšem vo svojej knihe, ale tak to aj má byť! NIKTO na svete by nemal mať rovnaké názory ako pred 17 rokmi! To by bolo šialenstvo.“
Pred uverejnením rozhovoru mi napísala ešte niekoľko dlhých listov. Jeden mal sedem husto strojom popísaných strán a ručne písaný dodatok („dosť už, lebo dostanem infarkt“). Vo všetkých mi vysvetľovala, že po príchode na Západ, keď bola „zaslepená obdivom k SLOBODNÉMU SVETU“, prišla k názoru, že USA a ZSSR sú si morálne rovné. Predtým bola presvedčená, že „ľudia v SLOBODNOM SVETE sú nadľudskí, múdri, osvietení... Aký to bol strašný úder, keď som zistila, že sú tam rovnakí idioti, neschopní blázni, vydesení byrokrati, zmätení šéfovia, paranoické obavy z klamstiev a špehovania... takáto strata idealizmu až pričasto postihuje emigrantov. PRETOŽE sme sa všetci príliš spoliehali na propagandu.“
Mnohé ju hnevalo: CIA a ministerstvo vnútra, ktoré si z nej urobili „domáce zvieratko, aj keď veľmi obľúbené“, právnická firma, ktorej ju zverili a ktorá mala „kontrolovať každý jej krok“, vydavateľ jej dvoch (vynikajúcich) kníh, ktorý využil jej „celebritné“ postavenie, predal práva na sériu bez dohody s ňou a našiel „neschopného prekladateľa, ktorého prácu potom museli korigovať“, sovietológovia, ktorí si idiotsky mysleli, že otec sa jej zveroval so svojimi najtajnejšími myšlienkami, a boli obrovsky sklamaní, keď od nej nezískali žiadne veľké odhalenia; odborník na Kremeľ Louis Fischer, ktorý si podľa nej prečítal jej druhú knihu (Len jeden rok) v rukopisnej podobe a „vytiahol z nej najzaujímavejšiu pasáž a vložil ju do svojej knihy Cesta do Jalty“, ktorá vyšla skôr ako tá jej, „a neuviedol zdroj“.
So všetkým súhlasila a všetky dokumenty, ktoré jej predložili, podpísala, „neškodná ako holubička“, netušila, že sa presúva „z jednej klietky do druhej“. Keď sa o niekoľko rokov posťažovala „svojmu veľkému mecenášovi, Georgeovi F. Kennanovi, bývalému veľvyslancovi v ZSSR, atď., atď.,“ že nemá žiadne práva na svoje diela, „otrávene a podráždene mi povedal: Nemali by ste sa toľko venovať minulosti. Nuž, nesmela som sa ponosovať.“ Nech urobila čokoľvek, každý povedal: „Mala ťažký život a je zmätená.“ Presne to, napísala mi, o nej povedal Sovietsky zväz svetu, keď v roku 1967 utiekla na Západ.
K terčom jej hnevu patril aj Alexander Solženicyn, ktorý, ako mi napísala, jej pripomína ajatolláha Chomejního. „Rád by prišiel jedného dňa do Ruska, aby ho vítali davy, a potom by začal napravo a naľavo „likvidovať“ svojich nepriateľov, aby zakázal každý nový vplyv „skorumpovaného Západu“...“
O špiónoch písala: „Učiť sa o tom, aká by mala byť politika, od špióna, je učiť sa o materstve od Germaine Greerovej, ktorá tiež slúžila raz jednej, raz druhej strane.“ Ani jej americký manžel, W. W. Peters, neobišiel nasucho. On a jeho dospelý syn minuli peniaze, ktoré dostala od vydavateľa, len za jeden rok, hoci „boli príliš leniví, aby si prečítali knihu s rovnakým názvom“ – jej Len jeden rok. Ale napokon má „bystrú a krásnu americkú dcéru... môj poklad... takže sa nesťažujem“.
Keď som jej napokon ukázala text rozhovoru, vyše 3 000 slov, Svetlana mi napísala šarmantný list plný vďačnosti. Mimoriadne sa potešila časti venovanej jej matke, Nadi Alilujevovej, ktorá sa zabila, keď bola Svetlana ešte dieťa: „Dohnalo ju k tomu sklamanie, hlboké sklamanie z mnohých vecí, nielen z manžela... Jej samovraždu ututlali... Zanechala list na rozlúčku plný výčitiek a všetci ho pokladali za taký strašný, že bol okamžite zničený. Neskôr bola oficiálna verzia jej smrti ešte horšia: vraj bola duševne chorá či nevyrovnaná... Ja mám teraz 58 rokov a ona umrela ako 31-ročná, takže z tohto pohľadu ju vnímam ako mladú krásnu ženu, je takmer ako moje dieťa, a stále na ňu myslím... v mojich očiach každým rokom a každým desaťročím rastie na absolútnu hrdinku... nikdy som takto neobdivovala otca.“
Lenže po uverejnení rozhovoru (vyšiel 25. marca) sa Svetlana čoraz väčšmi znepokojovala. Ostro namietala proti svojej fotografii, ktorú robila známa fotografka Observeru Jane Brown – „tomu úbohému (a škaredému) záberu“ – aj proti názvu (Medzi dvoma svetmi) – „úbohá starenka medzi dvoma svetmi, úplne sama...“ Okrem toho sa bála, že jej slová sa budú vytŕhať z kontextu a ona vyznie ako mierová aktivistka alebo prívrženkyňa Kampane za jadrové odzbrojenie.
O niekoľko dní sa jej hnev obrátil proti mne: „Som pobúrená tou fotografiou, veď to by bola každá žena – z toho uhla by bola škaredá aj Liz Taylor. Ale vy tvrdíte, že tá fotografia je pekná. Prosím, nehovorte so mnou ako s malým dieťaťom... Ďakujem, že ste mi umožnili predniesť niektoré svoje postoje verejnosti. Ale spolu s touto fotografiou získala verejnosť nesprávny dojem, že som údajne osamotená, a teraz sa mi dámy i páni natískajú ako priatelia. Hrozné. Vždy ma prekvapuje, akí chránení, schovaní, nad vecou ste VY ľudia z médií: vy sa viete chrániť pred každým skreslením... Vy mi nerozumiete. Sloboda je vnútri človeka... nerozumiete tomu, lebo vy ste hovorili len o demokracii, gulagu, samé klišé.“
A tak sa naše vzťahy zhoršili. Začalo sa to už vtedy, keď som krátko pred zverejnením rozhovoru odmietla jej pozvanie na návštevu v Cambridgei. Mala som vtedy priveľa povinností. Ale vždy mi bola sympatická. Hoci jej skúsenosti z Ameriky nepochybne skreslili jej pohľad na život na Západe, ktovie, či by bol niekto na jej mieste schopný reagovať inak. Samozrejme, bola výbušná a urážlivá, ale zároveň bola úprimná a hrdá – nezniesla pomyslenie, že by ju niekto ľutoval. Jej námietky k fotografii a dokonca aj k názvu a rozhodne k médiám ako takým neboli celkom nepodložené.
Okrem toho bola veľkodušná. V poslednom liste, ktorý mi napísala, cituje „úžasného“ priateľa z Moskvy, človeka, ktorý „prešiel všetkými kruhmi pekla“. Povedal jej, že delí všetkých ľudí na dve veľké kategórie: neškodných a tých, ktorí škodia. Na ničom inom nezáleží. „Vy,“ napísala, „rozhodne patríte medzi tých neškodných... tešilo ma, že som vás mohla spoznať. Robiť rozhovor s niekým, koho človek predtým nepoznal, je vždy veľmi ťažké.“ Bola to pozoruhodná žena – tým pozoruhodnejšia, keď si uvedomíte jej mimoriadnu a tragickú rodinnú históriu.
V tom istom roku sa Svetlana za veľkého nadšenia sovietskych úradov vrátila do Ruska a vzala so sebou aj svoju malú dcérku. Ešte rok chýbal do začiatku glasnosti, ale ona vycítila jej nástup. Niekde v Sovietskom zväze, povedala mi, sa objaví niekto ako Dubček, „ten odvážny český aparátčik“. O dva roky sa znovu vrátila do Ameriky.
Autorka pracovala v minulosti ako editorka mesačníka Standpoint a literárna editorka Sunday Telegraph. Článok vyšiel v novoročnom dvojčísle magazínu Standpoint. Svetlana Allilujevová/
Dcéra Josifa Stalina a jeho druhej ženy Nadeždy Allilujevovej sa narodila v roku 1926. Keď mala šesť rokov, jej matka spáchala samovraždu. Podľa svedectva Nikitu Chruščova sa k nej Stalin správal barbarsky a ponižujúco. Svetlana bola trikrát vydatá, mala jedného syna a dve dcéry, posledný manžel bol Američan. V roku 1967 emigrovala do USA, jej deti zostali v Sovietskom zväze. V Amerike sa živila písaním a prednášaním. V roku 1982 odišla do Británie, v roku 1984 sa vrátila do ZSSR. Vrátili jej občianstvo a žila v gruzínskom Tbilisi. Po dvoch rokoch sa vrátila do USA, kde v novembri minulého roku na následky rakoviny zomrela.
Skúsila som to znovu a ubezpečila som ju, že nebudeme hovoriť o Stalinovi, ale o jej živote na Západe a porovnávať ho s jej predchádzajúcou existenciou v Sovietskom zväze. Vtedy mi poslala omnoho dlhší list a vysvetlila mi v ňom, že v súčasnosti ju trápi hrozba jadrovej vojny. Nechcela hovoriť o minulosti, ale o budúcnosti – ako zabrániť tým nesprávnym politikom na oboch stranách, „ktorí sú stále zaslepení zastaranou propagandou spred štyridsiatich rokov“, aby zatiahli svet do vojny. Úprimne dúfala, že „energickí, ale názorovo umiernení politici“ budú „prostredníkmi medzi dvoma zaťatými, zanovitými veľmocami“. A ak bude rozhovor o tejto téme, tak mi ho poskytne. „Najhoršie, čo by sme mohli spáchať, by bol dlhý článok o Svetlane a o tom, ako žila a žije v slobode a podobne.“
Súhlasila som (s nádejou, že vo vhodnej chvíli prejdeme k osobnejším témam) a zároveň som prisľúbila, že text jej dám pred uverejnením prečítať. „Musíte vychádzať z magnetofónovej nahrávky, pretože očakávam, že ma budete doslova citovať,“ oprávnene nástojila. Asi o týždeň prišiel ďalší list – Svetlana písala, že zmenila názor. „Viem, že to možno vyznie hlúpo,“ uvádzala, ale obávala sa, že jej názory by neboli správne pochopené. „Nie som ani tory, ani labouristka, som liberálna a zároveň konzervatívna, absolútne nesúhlasím s príliš mnohými zavedenými vzorcami dneška, rozhodne NIE SOM – jej listy boli plné tlačených písmen a podčiarkovania – zástankyňou feminizmu, ale ani mužského šovinizmu; som za MIER, ale nie som prívrženkyňa Kampane za jadrové odzbrojenie; a tak ďalej, a tak ďalej... čo znamená, že sa na mňa každý vrhne.. a v súčasnosti sme ja a moja dcéra ešte stále neisté a nevieme, ako dopadne náš pobyt vo Veľkej Británii; pravdu povediac, vôbec nepoznám vašu spoločnosť. A nechcem vytvoriť falošný dojem, že CHCEM získať publicitu. To naozaj nechcem.“
Nezávislosť jej uvažovania a tiež jej chúlostivé postavenie v Anglicku som vedela pochopiť. A tak som jej odpísala, že rozumiem jej nechuti k rozhovoru, ale že ak by niekedy zmenila názor, nech sa na mňa obráti. Nie som si istá, čo bolo potom – tuším som niektoré jej listy stratila –, no o niekoľko týždňov, v polovici februára 1984, prišla ku mne domov na obed a na rozhovor.
Pred stretnutím so Svetlanou som bola ako na ihlách. Predstava, že ku mne príde na obed dcéra tyrana, ktorý mal na svedomí toľko životov, bola extrémne bizarná. A potom som prepadla jej osobnému čaru, len čo prekročila môj prah. Bola to atraktívna žena, elegantne oblečená, zdvorilá a priama. Okrem toho bola obdivuhodne bystrá a aj napriek nedokonalej angličtine výrečná.
Ako mi predtým naznačila, veľkú časť rozhovoru venovala hrozbe jadrovej vojny a čoraz menšiemu významu minulosti. Podľa nej „dnešný obrovský vplyv armády a to, ako sa vojenské myslenie dostáva do popredia pred všetko ostatné, znamená, že aj v Amerike máte takmer totalitný režim“. Keď som sa jej opýtala, či napriek tomu nepovažuje Západ za slobodnejší, odvetila: „Samozrejme, že je slobodnejší. Človek môže robiť toto a hento, najmä ak má peniaze. Ľudia môžu cestovať, vlastniť domy, auto.“ A čo politická sloboda? Čo KGB a odkaz Gulagu? pýtala som sa ďalej. „Áno, v Sovietskom zväze sa stali mnohé strašné veci, ale do istej miery sa diali vo väčšine kútov sveta.“
Našťastie som sa dostala aj k iným témam, hovorili sme o jej matke, o jej živote v Amerike a povedala dokonca aj zopár slov o Stalinovi. „Bez ohľadu na to, čo urobím alebo poviem, visí nado mnou otcov tieň.“
Deň po stretnutí som od nej dostala dlhý list – napísaný hustým strojopisom a s mnohými ručne písanými vsuvkami a zvýraznenými pasážami. „Ďakujem vám za pohostinnosť. Váš dom jej veľmi príjemný (podľa môjho vkusu) a šalát chutil výborne... Cestou domov a dnes ráno ma však prepadol pocit, že som počas nášho rozhovoru niekoľko dôležitých vecí opomenula.“ Písala, že dostatočne nezdôraznila nutnosť spolupráce nielen medzi najvyššími politikmi, ale medzi všetkými ľuďmi. „Všetky naše postoje, idey, porovnania (politické a historické i propagandistické) sú ZASTARANÉ... Kremeľ nie je stredom sveta, tým je ľudská duša... za posledných 17 rokov som sa naučila, že všetci musíme prejaviť LÁSKU a odmietnuť všetkých a všetko, čo nás stále volá k NENÁVISTI... PROSÍM, nesmiete si myslieť, že mám z USA osobné zlé skúsenosti, že preto rozprávam o tom, ako sa tie dve krajiny podobajú... zlé skúsenosti som mala a mám všade – je to môj osud a našťastie o tom viem... myslím, že toto všetko som včera zabudla spomenúť... hovorievam skôr monotónne a nerada preháňam... samozrejme, že je to iné, než píšem vo svojej knihe, ale tak to aj má byť! NIKTO na svete by nemal mať rovnaké názory ako pred 17 rokmi! To by bolo šialenstvo.“
Pred uverejnením rozhovoru mi napísala ešte niekoľko dlhých listov. Jeden mal sedem husto strojom popísaných strán a ručne písaný dodatok („dosť už, lebo dostanem infarkt“). Vo všetkých mi vysvetľovala, že po príchode na Západ, keď bola „zaslepená obdivom k SLOBODNÉMU SVETU“, prišla k názoru, že USA a ZSSR sú si morálne rovné. Predtým bola presvedčená, že „ľudia v SLOBODNOM SVETE sú nadľudskí, múdri, osvietení... Aký to bol strašný úder, keď som zistila, že sú tam rovnakí idioti, neschopní blázni, vydesení byrokrati, zmätení šéfovia, paranoické obavy z klamstiev a špehovania... takáto strata idealizmu až pričasto postihuje emigrantov. PRETOŽE sme sa všetci príliš spoliehali na propagandu.“
Mnohé ju hnevalo: CIA a ministerstvo vnútra, ktoré si z nej urobili „domáce zvieratko, aj keď veľmi obľúbené“, právnická firma, ktorej ju zverili a ktorá mala „kontrolovať každý jej krok“, vydavateľ jej dvoch (vynikajúcich) kníh, ktorý využil jej „celebritné“ postavenie, predal práva na sériu bez dohody s ňou a našiel „neschopného prekladateľa, ktorého prácu potom museli korigovať“, sovietológovia, ktorí si idiotsky mysleli, že otec sa jej zveroval so svojimi najtajnejšími myšlienkami, a boli obrovsky sklamaní, keď od nej nezískali žiadne veľké odhalenia; odborník na Kremeľ Louis Fischer, ktorý si podľa nej prečítal jej druhú knihu (Len jeden rok) v rukopisnej podobe a „vytiahol z nej najzaujímavejšiu pasáž a vložil ju do svojej knihy Cesta do Jalty“, ktorá vyšla skôr ako tá jej, „a neuviedol zdroj“.
So všetkým súhlasila a všetky dokumenty, ktoré jej predložili, podpísala, „neškodná ako holubička“, netušila, že sa presúva „z jednej klietky do druhej“. Keď sa o niekoľko rokov posťažovala „svojmu veľkému mecenášovi, Georgeovi F. Kennanovi, bývalému veľvyslancovi v ZSSR, atď., atď.,“ že nemá žiadne práva na svoje diela, „otrávene a podráždene mi povedal: Nemali by ste sa toľko venovať minulosti. Nuž, nesmela som sa ponosovať.“ Nech urobila čokoľvek, každý povedal: „Mala ťažký život a je zmätená.“ Presne to, napísala mi, o nej povedal Sovietsky zväz svetu, keď v roku 1967 utiekla na Západ.
K terčom jej hnevu patril aj Alexander Solženicyn, ktorý, ako mi napísala, jej pripomína ajatolláha Chomejního. „Rád by prišiel jedného dňa do Ruska, aby ho vítali davy, a potom by začal napravo a naľavo „likvidovať“ svojich nepriateľov, aby zakázal každý nový vplyv „skorumpovaného Západu“...“
O špiónoch písala: „Učiť sa o tom, aká by mala byť politika, od špióna, je učiť sa o materstve od Germaine Greerovej, ktorá tiež slúžila raz jednej, raz druhej strane.“ Ani jej americký manžel, W. W. Peters, neobišiel nasucho. On a jeho dospelý syn minuli peniaze, ktoré dostala od vydavateľa, len za jeden rok, hoci „boli príliš leniví, aby si prečítali knihu s rovnakým názvom“ – jej Len jeden rok. Ale napokon má „bystrú a krásnu americkú dcéru... môj poklad... takže sa nesťažujem“.
Keď som jej napokon ukázala text rozhovoru, vyše 3 000 slov, Svetlana mi napísala šarmantný list plný vďačnosti. Mimoriadne sa potešila časti venovanej jej matke, Nadi Alilujevovej, ktorá sa zabila, keď bola Svetlana ešte dieťa: „Dohnalo ju k tomu sklamanie, hlboké sklamanie z mnohých vecí, nielen z manžela... Jej samovraždu ututlali... Zanechala list na rozlúčku plný výčitiek a všetci ho pokladali za taký strašný, že bol okamžite zničený. Neskôr bola oficiálna verzia jej smrti ešte horšia: vraj bola duševne chorá či nevyrovnaná... Ja mám teraz 58 rokov a ona umrela ako 31-ročná, takže z tohto pohľadu ju vnímam ako mladú krásnu ženu, je takmer ako moje dieťa, a stále na ňu myslím... v mojich očiach každým rokom a každým desaťročím rastie na absolútnu hrdinku... nikdy som takto neobdivovala otca.“
Lenže po uverejnení rozhovoru (vyšiel 25. marca) sa Svetlana čoraz väčšmi znepokojovala. Ostro namietala proti svojej fotografii, ktorú robila známa fotografka Observeru Jane Brown – „tomu úbohému (a škaredému) záberu“ – aj proti názvu (Medzi dvoma svetmi) – „úbohá starenka medzi dvoma svetmi, úplne sama...“ Okrem toho sa bála, že jej slová sa budú vytŕhať z kontextu a ona vyznie ako mierová aktivistka alebo prívrženkyňa Kampane za jadrové odzbrojenie.
O niekoľko dní sa jej hnev obrátil proti mne: „Som pobúrená tou fotografiou, veď to by bola každá žena – z toho uhla by bola škaredá aj Liz Taylor. Ale vy tvrdíte, že tá fotografia je pekná. Prosím, nehovorte so mnou ako s malým dieťaťom... Ďakujem, že ste mi umožnili predniesť niektoré svoje postoje verejnosti. Ale spolu s touto fotografiou získala verejnosť nesprávny dojem, že som údajne osamotená, a teraz sa mi dámy i páni natískajú ako priatelia. Hrozné. Vždy ma prekvapuje, akí chránení, schovaní, nad vecou ste VY ľudia z médií: vy sa viete chrániť pred každým skreslením... Vy mi nerozumiete. Sloboda je vnútri človeka... nerozumiete tomu, lebo vy ste hovorili len o demokracii, gulagu, samé klišé.“
A tak sa naše vzťahy zhoršili. Začalo sa to už vtedy, keď som krátko pred zverejnením rozhovoru odmietla jej pozvanie na návštevu v Cambridgei. Mala som vtedy priveľa povinností. Ale vždy mi bola sympatická. Hoci jej skúsenosti z Ameriky nepochybne skreslili jej pohľad na život na Západe, ktovie, či by bol niekto na jej mieste schopný reagovať inak. Samozrejme, bola výbušná a urážlivá, ale zároveň bola úprimná a hrdá – nezniesla pomyslenie, že by ju niekto ľutoval. Jej námietky k fotografii a dokonca aj k názvu a rozhodne k médiám ako takým neboli celkom nepodložené.
Okrem toho bola veľkodušná. V poslednom liste, ktorý mi napísala, cituje „úžasného“ priateľa z Moskvy, človeka, ktorý „prešiel všetkými kruhmi pekla“. Povedal jej, že delí všetkých ľudí na dve veľké kategórie: neškodných a tých, ktorí škodia. Na ničom inom nezáleží. „Vy,“ napísala, „rozhodne patríte medzi tých neškodných... tešilo ma, že som vás mohla spoznať. Robiť rozhovor s niekým, koho človek predtým nepoznal, je vždy veľmi ťažké.“ Bola to pozoruhodná žena – tým pozoruhodnejšia, keď si uvedomíte jej mimoriadnu a tragickú rodinnú históriu.
V tom istom roku sa Svetlana za veľkého nadšenia sovietskych úradov vrátila do Ruska a vzala so sebou aj svoju malú dcérku. Ešte rok chýbal do začiatku glasnosti, ale ona vycítila jej nástup. Niekde v Sovietskom zväze, povedala mi, sa objaví niekto ako Dubček, „ten odvážny český aparátčik“. O dva roky sa znovu vrátila do Ameriky.
Autorka pracovala v minulosti ako editorka mesačníka Standpoint a literárna editorka Sunday Telegraph. Článok vyšiel v novoročnom dvojčísle magazínu Standpoint. Svetlana Allilujevová/
Dcéra Josifa Stalina a jeho druhej ženy Nadeždy Allilujevovej sa narodila v roku 1926. Keď mala šesť rokov, jej matka spáchala samovraždu. Podľa svedectva Nikitu Chruščova sa k nej Stalin správal barbarsky a ponižujúco. Svetlana bola trikrát vydatá, mala jedného syna a dve dcéry, posledný manžel bol Američan. V roku 1967 emigrovala do USA, jej deti zostali v Sovietskom zväze. V Amerike sa živila písaním a prednášaním. V roku 1982 odišla do Británie, v roku 1984 sa vrátila do ZSSR. Vrátili jej občianstvo a žila v gruzínskom Tbilisi. Po dvoch rokoch sa vrátila do USA, kde v novembri minulého roku na následky rakoviny zomrela.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.