Dolupodpísaní účastníci niekdajšieho hnutia za ľudské práva a demokraciu, ktoré stálo proti režimu jednej komunistickej strany v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, sme presvedčení, že maďarská spoločnosť nie je iba obeťou súčasnej ekonomickej krízy, ale aj obeťou svojej vlastnej vlády. Počas skandovania prázdnych vlasteneckých sloganov sa vláda správa nanajvýš nevlastenecky a obmedzuje svojich občanov abyb boli neaktívni a impotentní.
Ústavný systém Maďarska sa prepadol do kritickej situácie. Prvého januára 2012 začala platiť nová ústava a viacero dôležitých zákonov. Vláda Viktora Orbána sa snaží zničiť vládu zákona, odstrániť brzdy a protiváhy a systematicky presadzovať umlčovanie autonómnych inštitúcii, vrátane tých z občianskej spoločnosti, ktoré majú potenciál kritizovať jej všemocnosť. Nikdy od roku 1989, keď bola porazená komunistická diktatúra, nebola v našom regióne taká intenzívna koncentrácia moci, ako je tomu v dnešnom Maďarsku.
Inštitúcie, ktoré majú moc, aby obmedzovali vládu, zažívajú podobný osud: Fidesz ich kontinuálne zbavuje autonómie, ohrozuje ich prežitie, zbavuje sa profesionálneho manažmentu, prijíma nezákonné rozhodnutia, takže tieto inštitúcie viac nedokážu kontrolovať vládu. A to je v príkrom kontraste s ich pôvodným zmyslom. S odstraňovaním bŕzd a protiváh sa celý štát stáva služobníkom vlády, či škor jej premiéra. Prezident a parlament s diktátom vlády poslušne súhlasia. Presuny zamestnancov a prijaté zákony omedzujúce ich kompetencie stačia na to, že inštitúcie ako prokuratúra či ústavný súd konajú ako predĺžená ruka vlády. Zatiaľ čo lokálne zastupiteľstvá stratili časť svojich právomocí, poloautonómne inštitúcie ako auditorský súd, tlačová agentúra, akadémia vied alebo národný kultúrny fond možno dnes považovať za kvázi vládne agentúry. Výbory pre arbitráž vrátane dnes už nefunkčnej Národnej rady pre zmierenie boli rozpustené.
V legislatíve Fidesz vytvoril systém, ktorý zlikvidoval parlamentnú diskusiu. Keďže významnú časť návrhov a dodatkov predkladajú jednotliví členovia parlamentu, ktorým nejde o hľadanie konsenzu a často ignorujú aj relevantné ministerstvá, ničí sa tým zodpovednosť vlády. V prípade súdnej moci boli prijaté početné legislatívne zmeny, ktorých cieľom je otestovať priame politické úmysly s cieľom ignorovať vládu zákona. Generálnym prokurátorom je vládny politik. Hoci vek odchodu do dôchodku sa zvyšuje, významná časť sudcov musela odísť do dôchodku. Spolu to znamená koniec slobodnej súdnej moci v Maďarsku. Cieľom Fideszu je dostať pod kontrolu všetky médiá. Napríklad spravodajstvo bolo zcentralizované a všetky kanály vysielajú tie isté správy. Demokracia je založená na tom, že ktokoľvek môže byť mierovými prostriedkami zbavený moci. Nový volebný zákon túto možnosť obmedzuje. Dvadsaťjeden rokov po zmene režimu bol prijatý zákon, podľa ktorého je Maďarská socialistická strana vinná, pretože je legálnym nástupcom komunistickej strany. Keby sme mali takéto zákony v roku 2004, nemohli by sme sa stať členmi EÚ. Ale namiesto toho, ako hľadať alternatívu k tejto ústavnej diktatúre, by sme mali hľadať spôsoby, ako sa jej zbaviť v hraniciach legality. Ak pritom Európa pomôže Maďarsku, pomôže aj sebe.
Attila Ara-Kovács (novinár), György Dalos (spisovateľ), Gábor Demszky (bývalý primátor Budapešti), Miklós Haraszti (bývalý vysoký predstaviteľ OBSE), Róza Hodosán (bývalá poslankyňa), Gábor Iványi (kazateľ a bývalý politik), János Kenedi (historik), György Konrád (spisovateľ), Bálint Magyar (bývalý politik), Imre Mécs, (bývalý politik), Sándor Radnóti (filozof), László Rajk (architekt a bývalý politik), Sándor Szilágyi (spisovateľ).
List bol uverejnený 2. januára 2012. Krátené.
Ústavný systém Maďarska sa prepadol do kritickej situácie. Prvého januára 2012 začala platiť nová ústava a viacero dôležitých zákonov. Vláda Viktora Orbána sa snaží zničiť vládu zákona, odstrániť brzdy a protiváhy a systematicky presadzovať umlčovanie autonómnych inštitúcii, vrátane tých z občianskej spoločnosti, ktoré majú potenciál kritizovať jej všemocnosť. Nikdy od roku 1989, keď bola porazená komunistická diktatúra, nebola v našom regióne taká intenzívna koncentrácia moci, ako je tomu v dnešnom Maďarsku.
Inštitúcie, ktoré majú moc, aby obmedzovali vládu, zažívajú podobný osud: Fidesz ich kontinuálne zbavuje autonómie, ohrozuje ich prežitie, zbavuje sa profesionálneho manažmentu, prijíma nezákonné rozhodnutia, takže tieto inštitúcie viac nedokážu kontrolovať vládu. A to je v príkrom kontraste s ich pôvodným zmyslom. S odstraňovaním bŕzd a protiváh sa celý štát stáva služobníkom vlády, či škor jej premiéra. Prezident a parlament s diktátom vlády poslušne súhlasia. Presuny zamestnancov a prijaté zákony omedzujúce ich kompetencie stačia na to, že inštitúcie ako prokuratúra či ústavný súd konajú ako predĺžená ruka vlády. Zatiaľ čo lokálne zastupiteľstvá stratili časť svojich právomocí, poloautonómne inštitúcie ako auditorský súd, tlačová agentúra, akadémia vied alebo národný kultúrny fond možno dnes považovať za kvázi vládne agentúry. Výbory pre arbitráž vrátane dnes už nefunkčnej Národnej rady pre zmierenie boli rozpustené.
V legislatíve Fidesz vytvoril systém, ktorý zlikvidoval parlamentnú diskusiu. Keďže významnú časť návrhov a dodatkov predkladajú jednotliví členovia parlamentu, ktorým nejde o hľadanie konsenzu a často ignorujú aj relevantné ministerstvá, ničí sa tým zodpovednosť vlády. V prípade súdnej moci boli prijaté početné legislatívne zmeny, ktorých cieľom je otestovať priame politické úmysly s cieľom ignorovať vládu zákona. Generálnym prokurátorom je vládny politik. Hoci vek odchodu do dôchodku sa zvyšuje, významná časť sudcov musela odísť do dôchodku. Spolu to znamená koniec slobodnej súdnej moci v Maďarsku. Cieľom Fideszu je dostať pod kontrolu všetky médiá. Napríklad spravodajstvo bolo zcentralizované a všetky kanály vysielajú tie isté správy. Demokracia je založená na tom, že ktokoľvek môže byť mierovými prostriedkami zbavený moci. Nový volebný zákon túto možnosť obmedzuje. Dvadsaťjeden rokov po zmene režimu bol prijatý zákon, podľa ktorého je Maďarská socialistická strana vinná, pretože je legálnym nástupcom komunistickej strany. Keby sme mali takéto zákony v roku 2004, nemohli by sme sa stať členmi EÚ. Ale namiesto toho, ako hľadať alternatívu k tejto ústavnej diktatúre, by sme mali hľadať spôsoby, ako sa jej zbaviť v hraniciach legality. Ak pritom Európa pomôže Maďarsku, pomôže aj sebe.
Attila Ara-Kovács (novinár), György Dalos (spisovateľ), Gábor Demszky (bývalý primátor Budapešti), Miklós Haraszti (bývalý vysoký predstaviteľ OBSE), Róza Hodosán (bývalá poslankyňa), Gábor Iványi (kazateľ a bývalý politik), János Kenedi (historik), György Konrád (spisovateľ), Bálint Magyar (bývalý politik), Imre Mécs, (bývalý politik), Sándor Radnóti (filozof), László Rajk (architekt a bývalý politik), Sándor Szilágyi (spisovateľ).
List bol uverejnený 2. januára 2012. Krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.