Skôr, ako by sa bola rozbehla obligátna televízna vtipkárska paráda a v Sasovom archívnom kabarete sa mihnú legendárne tanečnice, dovolím si pripojiť svoju mienku k hodnoteniam roku 2011. Nebude v nej výhľad do svetovej politiky, ani minuciózna vnútropolitická súvaha. Sľubujem, že opatrne budem narábať ešte aj s nevraživými pojmami národ a demokracia.
.veta, ktorú už nepočuť
V domácom verejnom živote uplývajúceho roku bola pre mňa najbolestivejšia jedna veta, presnejšie jej absencia. Myšlienka znie takto: „Zaslúženú dôveru treba udržať, preto je počas nasledujúcich rokov pre nás najdôležitejšie, aby nám zostala skromnosť a pokora, hoci aj sme dnešný deň zvíťazili akoukoľvek drvivou prevahou.“ V noci 11. apríla 2010 sformuloval Viktor Orbán vetu, ktorú sme odvtedy nepočuli. Škoda, že nevyvesili túto vetu na steny štátnych úradov: pri dôležitých politických rozhodnutiach v uplynulom roku na vládnej strane takmer vždy chýbala skromnosť a pokora.
A to nie je žiadna intelektuálna jemnocitnosť. Skôr ide o politickú racionalitu, ak teda jestvuje niečo ako spoločná skúsenosť, ktorú môžeme vyvodiť z uplynulých desaťročí maďarskej politiky. Čím viac frontov otvára jedna vláda a čoraz väčšia priepasť sa otvára medzi vnímaním a predkladaním skutočnosti, tým väčšie bude vytriezvenie občanov a neskôr odpor. Skôr či neskôr sa zákonite dostaví obrat a potom nové politické vedenie, ktoré sa odvoláva na domnelé alebo skutočné nedostatky a previnenie, opäť sa cíti splnomocnené, aby takmer všetky rozhodnutia svojho predchodcu zvrátilo do pôvodného stavu alebo zrušilo.
.ďakujme hlúpym a netalentovaným
Zdá sa, že pred pol druha rokom aspoň rozpoznali túto pascu. Aspoň tak sa mi prihovára vyššie citovaná veta. Predsa možno ešte nikdy nebola taká veľká priepasť medzi honosnými úradnými vyhláseniami o revolúcii, boji za slobodu, víťazných zápasoch a o dýchavične ustávajúcom hospodárskom mechanizme a rozpadávaní maďarskej spoločnosti.
Múdri riadiaci pracovníci, pravdaže, poukazujú na výskumy verejnej mienky a spomínajú absenciu potentnej opozície. Inokedy to zasa nechávajú mimo svojej pozornosti. Prirodzene, je v tom pravda, ale po svojom príchode do cieľa ešte ani jeden víťazný olympijský bežec nevyhlásil, že za zlatú medailu môže ďakovať netalentovaným, lenivým a hlúpym súperom. Predsa len by tým zhodnotil aj svoj vlastný úspech.
.dvojitý meter
Chýbajúcu pokoru a skromnosť možno zdôvodniť práve vtedy, keď sa snažíme zostať hospodársky na nohách. Ale nedostatok sebaovládania nie je prípustný v personálnych otázkach, vo vynášaní protiústavných nariadení a v poúčaniach vypľúvaných z dvojtretinového parlamentného krytu a napriek cynickej argumentácii naozaj vplýva na riadenie. Obdobne aj to, keď jedno otvorene opozičné rádio stratí budapeštiansku frekvenciu. Vtedy sa vždy aj ja sám odvolám na rozhodovacie právno-procedurálne príčiny a zúrivým podporovateľom odporúčam opačný pokus: ako by ste asi reagovali, keby sa v čase ľavicového riadenia boli zrušili všeobecne známe pravicové rádio takými istými vrchnostenskými spôsobmi? Ak by vtedy boli protestovali, terajší prístup možno vysvetliť len ako pociťované zadosťučinenie, ako škodoradosť z regulovania „ľavičiarov.“ Lenže: toto je dvojitý meter, ktorý bráni vzniku skutočne demokratického a pluralitného verejného života. Práve proti tomu pravica tak často a aj právom v minulosti protestovala. Prirodzene, tieto časy sa už pominuli. Dvojitý meter v roku 2011 oficiálne neexistoval. Niekdajšie opozičné rúcanie kordónu pred parlamentom bola občianska neposlušnosť, kým súčasné opozičné sebapripútanie reťazami je rebélia, ktorá uráža autoritu parlamentu. Bodka.
Dali by sa uviesť aj ďalšie príklady, ale obávam sa, že ak dnes okolo polnoci nenastane nejaké čudné osvietenie, na budúci rok v tomto čase bude možné uvažovať o užitočnosti mocenského sebaovládania. V politickom aj morálnom zmysle.
Autor je maďarský novinár, článok pôvodne vyšiel v maďarskom týždenníku HetVálasz.
.veta, ktorú už nepočuť
V domácom verejnom živote uplývajúceho roku bola pre mňa najbolestivejšia jedna veta, presnejšie jej absencia. Myšlienka znie takto: „Zaslúženú dôveru treba udržať, preto je počas nasledujúcich rokov pre nás najdôležitejšie, aby nám zostala skromnosť a pokora, hoci aj sme dnešný deň zvíťazili akoukoľvek drvivou prevahou.“ V noci 11. apríla 2010 sformuloval Viktor Orbán vetu, ktorú sme odvtedy nepočuli. Škoda, že nevyvesili túto vetu na steny štátnych úradov: pri dôležitých politických rozhodnutiach v uplynulom roku na vládnej strane takmer vždy chýbala skromnosť a pokora.
A to nie je žiadna intelektuálna jemnocitnosť. Skôr ide o politickú racionalitu, ak teda jestvuje niečo ako spoločná skúsenosť, ktorú môžeme vyvodiť z uplynulých desaťročí maďarskej politiky. Čím viac frontov otvára jedna vláda a čoraz väčšia priepasť sa otvára medzi vnímaním a predkladaním skutočnosti, tým väčšie bude vytriezvenie občanov a neskôr odpor. Skôr či neskôr sa zákonite dostaví obrat a potom nové politické vedenie, ktoré sa odvoláva na domnelé alebo skutočné nedostatky a previnenie, opäť sa cíti splnomocnené, aby takmer všetky rozhodnutia svojho predchodcu zvrátilo do pôvodného stavu alebo zrušilo.
.ďakujme hlúpym a netalentovaným
Zdá sa, že pred pol druha rokom aspoň rozpoznali túto pascu. Aspoň tak sa mi prihovára vyššie citovaná veta. Predsa možno ešte nikdy nebola taká veľká priepasť medzi honosnými úradnými vyhláseniami o revolúcii, boji za slobodu, víťazných zápasoch a o dýchavične ustávajúcom hospodárskom mechanizme a rozpadávaní maďarskej spoločnosti.
Múdri riadiaci pracovníci, pravdaže, poukazujú na výskumy verejnej mienky a spomínajú absenciu potentnej opozície. Inokedy to zasa nechávajú mimo svojej pozornosti. Prirodzene, je v tom pravda, ale po svojom príchode do cieľa ešte ani jeden víťazný olympijský bežec nevyhlásil, že za zlatú medailu môže ďakovať netalentovaným, lenivým a hlúpym súperom. Predsa len by tým zhodnotil aj svoj vlastný úspech.
.dvojitý meter
Chýbajúcu pokoru a skromnosť možno zdôvodniť práve vtedy, keď sa snažíme zostať hospodársky na nohách. Ale nedostatok sebaovládania nie je prípustný v personálnych otázkach, vo vynášaní protiústavných nariadení a v poúčaniach vypľúvaných z dvojtretinového parlamentného krytu a napriek cynickej argumentácii naozaj vplýva na riadenie. Obdobne aj to, keď jedno otvorene opozičné rádio stratí budapeštiansku frekvenciu. Vtedy sa vždy aj ja sám odvolám na rozhodovacie právno-procedurálne príčiny a zúrivým podporovateľom odporúčam opačný pokus: ako by ste asi reagovali, keby sa v čase ľavicového riadenia boli zrušili všeobecne známe pravicové rádio takými istými vrchnostenskými spôsobmi? Ak by vtedy boli protestovali, terajší prístup možno vysvetliť len ako pociťované zadosťučinenie, ako škodoradosť z regulovania „ľavičiarov.“ Lenže: toto je dvojitý meter, ktorý bráni vzniku skutočne demokratického a pluralitného verejného života. Práve proti tomu pravica tak často a aj právom v minulosti protestovala. Prirodzene, tieto časy sa už pominuli. Dvojitý meter v roku 2011 oficiálne neexistoval. Niekdajšie opozičné rúcanie kordónu pred parlamentom bola občianska neposlušnosť, kým súčasné opozičné sebapripútanie reťazami je rebélia, ktorá uráža autoritu parlamentu. Bodka.
Dali by sa uviesť aj ďalšie príklady, ale obávam sa, že ak dnes okolo polnoci nenastane nejaké čudné osvietenie, na budúci rok v tomto čase bude možné uvažovať o užitočnosti mocenského sebaovládania. V politickom aj morálnom zmysle.
Autor je maďarský novinár, článok pôvodne vyšiel v maďarskom týždenníku HetVálasz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.