Hitchens bol relatívne známy aj na Slovensku. Denník Sme pomerne často uverejňoval jeho články v sobotnej prílohe Fórum. Keď som sa dozvedel o jeho smrti, rozmýšľal som o jeho posledných týždňoch a mesiacoch. Začalo sa to vlastne už skôr. Keď totiž Hitchens v roku 2010 napísal svoje pamäti a začal ich propagovať, vyhlásil, že má rakovinu. Skupina evanjelikálnych kresťanov v Amerike na to zareagovala tým, že sa za chorého Hitchensa začali modliť. Cítite to napätie? Veď Hitchens bol zo všetkého najviac vášnivým a fanatickým ateistom. Ako môže takýto človek na smrteľnej posteli vnímať, keď sa skupina ľudí, z ktorých si celý život robil posmech, začne za neho modliť? V takej chvíli, rozmýšľal som, si môže myslieť čokolvek, ale vysmiať sa z toho nemôže.
.burlivák a trockista
Christopher Hitchens bol revolucionár. Miloval barikády, a tak si ich často staval. Stojí za zmienku, že brat tohto Angličana, ktorý na začiatku 80. rokov emigroval do USA a neskôr sa stal americkým občanom, je istý Peter Hitchens, britský konzervatívny novinár a publicista, inak tiež konzervatívny kresťan, ktorý kritizuje súčasného britského premiéra Davida Camerona sprava. Napokon, aj Christopher Hitchens začínal ako kresťan. Doma aj v škole dostal náboženskú výchovu a jeho matka pred pohodlím rodiny uprednostnila, aby Christopher študoval na kvalitnej a súkromnej vysokej škole. Stalo sa a Hitch, ako mu neskôr hovorili, chodil na Cambridge aj Oxford. Zdá sa však, že hoci si tam zamiloval akademické prostredie a knižný intelektuálsky život, samotná výučba ho moc nezaujímala. V svojich knihách aj verejných polemikách a vystúpeniach sa totiž dopúšťal množstva faktických omylov, a namiesto filozofického či historického argumentu utekal k humoru, najčastejšie osobným posmeškom a irónii. Správal sa skôr ako siedmy člen Monthy Pythonovcov, nie ako vzdelanec.
Za šesťdesiatdva rokov svojho života toho stihol neskutočne veľa. V búrlivých 60. rokoch patril k ľavici. Najskôr bol členom Labor party, kritika vietnamskej vojny a „oligarchie“, ktorú za jej podporovateľmi videl, ho doviedla až k trockistom. Laboristi ho zo svojich radov vyhodili a Hitch si zamiloval vôňu ohňa. Po škole začal písať do trockistických plátkov, nekôr však prešiel do ľavičiarmi rešpektovaného New Statesman. Negatívne vymedzovanie mu bolo vlastné od začiatku. Začal trvdými atakmi na Kissingera a samozrejme rímskych katolíkov. Neskôr, keď už žil v Amerike, prešiel od ľavicového Nation až po obrázkový Vanity Fair a intelektuálsky Slate magazine alebo salónny Atlantic. A od kritiky vojny vo Vietname k vášnivej podpore vojny v Iraku.
Búrlivý štýl písania dopĺňal aj burlivým osobným životom. Dalo by sa povedať, že sa nikdy nehanbil za svoje telo. Vystavoval ho, košeľu si vždy rozopol o gombíček navyše ako Alain Delon, po prvej fľaši alkoholu otváral aj druhú. Vo svojich pamätiach sa priznal k opakovanej homosexuálnej skúsenosti v školských rokoch, ale neskôr evidentne preferoval ženy. Veľa žien. Bol dvakrát ženatý a spolu mal tri deti. Romantizovať si jeho život však nemožno. Jeho matka spáchala samovraždu a jemu samému množstvo tabaku a alkoholu zničilo zdravie.
.vášnivý ateista
Zo všetkých tém bola pre Hitchensa najdôležitejšia otázka Boha. A hoci jeho hemingwayovské spôsoby, opísané vyššie, mohli v istých kruhoch vyvolávať sympatie, Hitch bol nevyberaným mužom. Maximiliána Kolbeho, katolíckeho svätca a hrdinu z Osvienčimu, označil za „mierne rozkolísaného kňaza“, Jána Pavla II. po jeho smrti charakterizoval ako „prestarnutého a škriepneho celibátnika, ktorý prišiel príliš neskoro a zostal príliš dlho“, jeho nástupcu Benedikta XVI. za „dokonale obyčajného človeka“ a Matku Terezu, o ktorej napísal filipiku, považoval za podvodníčku. Táto misionárka a svätica podľa neho získané peniaze využívala na rozširovanie svojej „extrémistickej náboženskej ideológie“, nebola žiadnym priateľom chudobných a to, čo robila, nemožno ani náhodou nazvať charitou. Dôvod? Matka Tereza tých bezbranných chudákov podľa Hitcha úmysene v chudobe udržiavala. Nesnažil sa však zaujať iba urážkami. Na adresu Lenina napríklad povedal, že jeho „veľkým úspechom bolo, že (...) vytvoril sekulárne Rusko. Sila ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá bola absolútnou liahňou zaostalosti, zla a poverčivosti, sa potom, čo jej (Lenin) urobil, už pravdepodobne nikdy nespamätá.“
Možno brať človeka, ktorý tvrdí takéto nezmysly, vážne? O našej dobe dosť veľa vypovedá to, že mnohí ho tak brali. Viackrát sa dostal do zoznamu vplyvných intelektuálov vyhlasovaných poprednými časopismi, raz medzi top 25, inokedy medzi prvú stovku. A Hitchens to vedel využiť, písal bestseller za bestsellerom. Zostavil napríklad zbierku najväčších ateistických esejí, či pokúsil sa spochybniť kresťanstvo knižnou esejou Boh nie je veľký. Útoky na náboženskú vieru (ku kresťanstvu postupne pribudol islam) predvádzal aj vo verejných diskusiách, často na akedemickej pôde či pred kamerami televízii. Keď si však nájdete čas a nejakú diskusiu z internetu stiahnete, budete rovnako ako pri jeho knihe sklamaní. Nie preto, že Hitchens je neoriginálny, že ste to všetko už niekde počuli, ale skôr preto, že pred diskusiou uprednostňuje výpočet svojich tvrdení, presnejšie, nepodložených tvrdení. Filozofický, teologický či historický argument ani nevypočuje a pokračuje v tom svojom. Niektoré diskusie, napríklad polemika s Tony Blairom, ktorú odvysielala aj BBC, sú, naopak, slabé vzhľadom na jeho oponenta. Hitch tvrdil, že keď ide o vplyv náboženstva na svet, tak prevládajú negatívne dôsledky. Zjavný nezmysel, ktorý si od čias Stalina a Hitlera myslí len málokto, Blair mu však nedokázal oponovať. Diskusia sa tak premenila na trochu snobskú výmenu komplimentov. Napriek tomu sú tieto diskusie svojho druhu zážitkom. Veď povážte, koho by ste si v našich pomeroch vedeli predstaviť, povedzme, na pôde UPC, ako tvrdí, že Boh neexistuje? Pritom ide o jednoduchú a zásadnú otázku.
.duchovné dedičstvo
V čom vlastne spočíva dedičstvo tohto esejistu a diskutéra? Náboženstvo považoval za jed, katolícku cirkev za podvod – v podobnom výpočte by sme mohli pokračovať – a pritom všetkom veril, že on je dieťa, ktoré vidí nahého kráľa. Akurát, že kráľ mal šaty. Jeho ateizmus a urážky sa tak stali ukážkou jeho vlastnej bigotnosti. Doplnil ju síce istým osobným šarmom a pohotovými alúziami na známe diela či dymom z cigariet, ale to je tak všetko. Ak by si niekto s jeho zmyslom pre humor chcel posmrtne z Hitcha urobiť žart (iste by sa neurazil) a zvolil by pritom jeho metódy, napísal by, že človek ako Chritopher Hitchens nemohol nikdy existovať. Veď toľko písať, cestovať, piť, zabávať sa a znovu písať sa jednoducho fyzicky nedá. Rovnako, ako sa nedá zastávať taký nekoherentný, pobláznený a vzájomne prepleteno-protichodný súbor protirečivých myšlienok a názorov.
Nie, Christopher Hitchens nikdy neexistoval a kto by tomu veril, ukazuje, aký je zaslepený.
.burlivák a trockista
Christopher Hitchens bol revolucionár. Miloval barikády, a tak si ich často staval. Stojí za zmienku, že brat tohto Angličana, ktorý na začiatku 80. rokov emigroval do USA a neskôr sa stal americkým občanom, je istý Peter Hitchens, britský konzervatívny novinár a publicista, inak tiež konzervatívny kresťan, ktorý kritizuje súčasného britského premiéra Davida Camerona sprava. Napokon, aj Christopher Hitchens začínal ako kresťan. Doma aj v škole dostal náboženskú výchovu a jeho matka pred pohodlím rodiny uprednostnila, aby Christopher študoval na kvalitnej a súkromnej vysokej škole. Stalo sa a Hitch, ako mu neskôr hovorili, chodil na Cambridge aj Oxford. Zdá sa však, že hoci si tam zamiloval akademické prostredie a knižný intelektuálsky život, samotná výučba ho moc nezaujímala. V svojich knihách aj verejných polemikách a vystúpeniach sa totiž dopúšťal množstva faktických omylov, a namiesto filozofického či historického argumentu utekal k humoru, najčastejšie osobným posmeškom a irónii. Správal sa skôr ako siedmy člen Monthy Pythonovcov, nie ako vzdelanec.
Za šesťdesiatdva rokov svojho života toho stihol neskutočne veľa. V búrlivých 60. rokoch patril k ľavici. Najskôr bol členom Labor party, kritika vietnamskej vojny a „oligarchie“, ktorú za jej podporovateľmi videl, ho doviedla až k trockistom. Laboristi ho zo svojich radov vyhodili a Hitch si zamiloval vôňu ohňa. Po škole začal písať do trockistických plátkov, nekôr však prešiel do ľavičiarmi rešpektovaného New Statesman. Negatívne vymedzovanie mu bolo vlastné od začiatku. Začal trvdými atakmi na Kissingera a samozrejme rímskych katolíkov. Neskôr, keď už žil v Amerike, prešiel od ľavicového Nation až po obrázkový Vanity Fair a intelektuálsky Slate magazine alebo salónny Atlantic. A od kritiky vojny vo Vietname k vášnivej podpore vojny v Iraku.
Búrlivý štýl písania dopĺňal aj burlivým osobným životom. Dalo by sa povedať, že sa nikdy nehanbil za svoje telo. Vystavoval ho, košeľu si vždy rozopol o gombíček navyše ako Alain Delon, po prvej fľaši alkoholu otváral aj druhú. Vo svojich pamätiach sa priznal k opakovanej homosexuálnej skúsenosti v školských rokoch, ale neskôr evidentne preferoval ženy. Veľa žien. Bol dvakrát ženatý a spolu mal tri deti. Romantizovať si jeho život však nemožno. Jeho matka spáchala samovraždu a jemu samému množstvo tabaku a alkoholu zničilo zdravie.
.vášnivý ateista
Zo všetkých tém bola pre Hitchensa najdôležitejšia otázka Boha. A hoci jeho hemingwayovské spôsoby, opísané vyššie, mohli v istých kruhoch vyvolávať sympatie, Hitch bol nevyberaným mužom. Maximiliána Kolbeho, katolíckeho svätca a hrdinu z Osvienčimu, označil za „mierne rozkolísaného kňaza“, Jána Pavla II. po jeho smrti charakterizoval ako „prestarnutého a škriepneho celibátnika, ktorý prišiel príliš neskoro a zostal príliš dlho“, jeho nástupcu Benedikta XVI. za „dokonale obyčajného človeka“ a Matku Terezu, o ktorej napísal filipiku, považoval za podvodníčku. Táto misionárka a svätica podľa neho získané peniaze využívala na rozširovanie svojej „extrémistickej náboženskej ideológie“, nebola žiadnym priateľom chudobných a to, čo robila, nemožno ani náhodou nazvať charitou. Dôvod? Matka Tereza tých bezbranných chudákov podľa Hitcha úmysene v chudobe udržiavala. Nesnažil sa však zaujať iba urážkami. Na adresu Lenina napríklad povedal, že jeho „veľkým úspechom bolo, že (...) vytvoril sekulárne Rusko. Sila ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá bola absolútnou liahňou zaostalosti, zla a poverčivosti, sa potom, čo jej (Lenin) urobil, už pravdepodobne nikdy nespamätá.“
Možno brať človeka, ktorý tvrdí takéto nezmysly, vážne? O našej dobe dosť veľa vypovedá to, že mnohí ho tak brali. Viackrát sa dostal do zoznamu vplyvných intelektuálov vyhlasovaných poprednými časopismi, raz medzi top 25, inokedy medzi prvú stovku. A Hitchens to vedel využiť, písal bestseller za bestsellerom. Zostavil napríklad zbierku najväčších ateistických esejí, či pokúsil sa spochybniť kresťanstvo knižnou esejou Boh nie je veľký. Útoky na náboženskú vieru (ku kresťanstvu postupne pribudol islam) predvádzal aj vo verejných diskusiách, často na akedemickej pôde či pred kamerami televízii. Keď si však nájdete čas a nejakú diskusiu z internetu stiahnete, budete rovnako ako pri jeho knihe sklamaní. Nie preto, že Hitchens je neoriginálny, že ste to všetko už niekde počuli, ale skôr preto, že pred diskusiou uprednostňuje výpočet svojich tvrdení, presnejšie, nepodložených tvrdení. Filozofický, teologický či historický argument ani nevypočuje a pokračuje v tom svojom. Niektoré diskusie, napríklad polemika s Tony Blairom, ktorú odvysielala aj BBC, sú, naopak, slabé vzhľadom na jeho oponenta. Hitch tvrdil, že keď ide o vplyv náboženstva na svet, tak prevládajú negatívne dôsledky. Zjavný nezmysel, ktorý si od čias Stalina a Hitlera myslí len málokto, Blair mu však nedokázal oponovať. Diskusia sa tak premenila na trochu snobskú výmenu komplimentov. Napriek tomu sú tieto diskusie svojho druhu zážitkom. Veď povážte, koho by ste si v našich pomeroch vedeli predstaviť, povedzme, na pôde UPC, ako tvrdí, že Boh neexistuje? Pritom ide o jednoduchú a zásadnú otázku.
.duchovné dedičstvo
V čom vlastne spočíva dedičstvo tohto esejistu a diskutéra? Náboženstvo považoval za jed, katolícku cirkev za podvod – v podobnom výpočte by sme mohli pokračovať – a pritom všetkom veril, že on je dieťa, ktoré vidí nahého kráľa. Akurát, že kráľ mal šaty. Jeho ateizmus a urážky sa tak stali ukážkou jeho vlastnej bigotnosti. Doplnil ju síce istým osobným šarmom a pohotovými alúziami na známe diela či dymom z cigariet, ale to je tak všetko. Ak by si niekto s jeho zmyslom pre humor chcel posmrtne z Hitcha urobiť žart (iste by sa neurazil) a zvolil by pritom jeho metódy, napísal by, že človek ako Chritopher Hitchens nemohol nikdy existovať. Veď toľko písať, cestovať, piť, zabávať sa a znovu písať sa jednoducho fyzicky nedá. Rovnako, ako sa nedá zastávať taký nekoherentný, pobláznený a vzájomne prepleteno-protichodný súbor protirečivých myšlienok a názorov.
Nie, Christopher Hitchens nikdy neexistoval a kto by tomu veril, ukazuje, aký je zaslepený.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.