Náš názov palacinka vraj pochádza z maďarského palacsinta, ten zas z rumunského plăcintă a ten z latinského placenta, čo znamená ploský koláč. Toto pomenovanie používa skoro celý stredoeurópsky priestor vrátane Nemcov, zrejme za to môže obľúbenosť tohto dezertu za čias Habsburgovcov. Svet však pozná palacinky najmä ako francúzske crêpes. Svoj pôvod majú v Bretónsku, kde im dali názov podľa latinského crispa, čo znamená zatočená. Crêpes sucrée sú delikátne, na suchej platni pripravené jemne sladké palacinky, ktoré sa obtáčali okolo sladkej náplne. Pôvodne však crêpes boli slané a Bretónci ich volali galettes – ploskáčiky, pretože sa vyrábali tak, že sa cesto vylialo na poriadne rozhorúčený kameň ploskáč. Plnili ich potom duseným mäsom, či zeleninou, vajíčkami, hubami ale najmä syrmi.
Palacinky sa naozaj dostali do šíreho sveta a neexistuje národ, ktorý by ich nepoznal a s láskou nepripravoval. Každý prisahá, samozrejme, na inú náplň – Kanaďania sa zalizujú pri javorovom sirupe, Maďari zasa pri plnke z duseného mäsa a volajú ich hortobágyi. Z palaciniek sa pripravujú torty a o ich prekladaní a správnom zakrúcaní existuje celá veda. A nielen to. Ako o každom zaujímavom a svetoznámom jedle existuje o palacinkách množstvo skvelých príbehov a zaručených historiek.
Asi najznámejšia úprava palaciniek, ktorá si pravidelne drží stále miesto na dezertných lístkoch najvychytenejších reštaurácií je Crêpes Suzette. Dvakrát preložená palacinka plnená dusenými pomarančmi, preliata pomarančovou šťavou a pomarančovým likérom, najlepšie Grand Marnier alebo Curaçaom, a následne flambovaná priamo pred zrakom cteného hosťa a poťažmo celej reštaurácie. K nej sa viažu najmenej tri príhody. Parížania prisahajú, že vznikla, ako inak, v Paríži pri slávnom gourmetskom dueli medzi maliarom Delacroixom a spisovateľom Dumasom. Stavili sa, kto z nich dvoch, vyhlásených labužníkov, urobí najlepšiu palacinku. Delacroix vytvoril slanú palacinku a ingrediencie naskladal tak, aby vytvorili nádherný obraz nahej ženy – jeho milenky Suzette – ležiacej na zelenom gauči. Spoločnosť žasla, no potom prišiel na rad Dumas so svojou obyčajnou, dvakrát preloženou palacinkou. So slovami: „Nie je dôležité, ako palacinka vyzerá, ale ako chutí!“, preložil aj tú nádhernú Delacroixovu palacinku dvakrát, takže obraz zmizol. Dumas tú svoju oblial koňakom a zapálil ju. Ľudia ochutnali obe a Dumas vyhral na celej čiare.
Druhá zaručená príhoda, ako vznikli Crêpes Suzette, sa viaže k anglickému kráľovi Eduardovi VII. Jeden večer v Nice trávil v spoločnosti mladej dámy, ktorá sa volala Suzette. Pri podávaní dezertu sa roztopašná dáma, potúžená pomarančovým likérom, rozohnila natoľko, že vyliala spomínaný likér priamo na kráľom milované palacinky. Kuchár sa však ihneď vynašiel a palacinky začal flambovať. Kráľovi chutili natoľko, že ich dal pomenovať po tejto dáme.
Najbližšie pravde však bude príhoda, ktorá tvrdí, že meno týmto palacinkám prepožičala istá Suzanne Reichenberg, známa herečka Comédie Française na konci 19. storočia, ktorá vystupovala pod pseudonymom Suzette. V jednej hre hrala mimoriadne obľúbenú rolu slúžky, ktorá na javisko nosila palacinky. Tie objednávali v reštaurácii Marivaux. Tamojší kuchár Joseph sa rozhodol, že bude palacinky Suzette na javisku flambovať, aby zaujala publikum a navyše, aby nemuseli herci jesť palacinky studené. Flambované pomarančové palacinky sa odvtedy stali hitom. Na rozdiel od divadelnej komédie, vďaka ktorej vznikli.
Autor je scenárista.
Vaše palacinky/
Palacinky, preložené nadvakrát do úhľadnej šatôčky, tak ako to býva zvykom pri Crêpes Suzette, sú naozaj skvelým vynálezom. Zvyčajne ich skrúcame do rúrok, ale priznajme si, ich plnenie a natieranie je poriadna otrava. Preto mám pre vás jeden tip, ktorý ocenia najmä tí, čo uprednostňujú maximálny výsledok pri zapojení minimálnej námahy. Palacinky totiž nádherne dokážu do seba nasať čokoľvek, v čom ich chvíľu podusíme. Presne tak, ako to funguje v prípade flambovania pomarančovým likérom. Skúste teda tentoraz palacinky neplniť, len ich dvakrát preložiť a poukladať na panvicu do kúpeľa zo smotany a obľúbeného syra, ktorý sme v nej roztopili. Potom ich už len stačí premiestniť na krásny, veľký tanier, kde dobre vyniknú, poliať ich omáčkou, čo zostala, a ozdobiť niečím zeleným, čo máte práve po ruke. Petržlenovou vňaťou alebo pažítkou nikdy neurobíte takýmto palacinkám hanbu. A ešte niečo – keďže sú len vaše, môžete si tie palacinky slobodne sami pomenovať.
Palacinky sa naozaj dostali do šíreho sveta a neexistuje národ, ktorý by ich nepoznal a s láskou nepripravoval. Každý prisahá, samozrejme, na inú náplň – Kanaďania sa zalizujú pri javorovom sirupe, Maďari zasa pri plnke z duseného mäsa a volajú ich hortobágyi. Z palaciniek sa pripravujú torty a o ich prekladaní a správnom zakrúcaní existuje celá veda. A nielen to. Ako o každom zaujímavom a svetoznámom jedle existuje o palacinkách množstvo skvelých príbehov a zaručených historiek.
Asi najznámejšia úprava palaciniek, ktorá si pravidelne drží stále miesto na dezertných lístkoch najvychytenejších reštaurácií je Crêpes Suzette. Dvakrát preložená palacinka plnená dusenými pomarančmi, preliata pomarančovou šťavou a pomarančovým likérom, najlepšie Grand Marnier alebo Curaçaom, a následne flambovaná priamo pred zrakom cteného hosťa a poťažmo celej reštaurácie. K nej sa viažu najmenej tri príhody. Parížania prisahajú, že vznikla, ako inak, v Paríži pri slávnom gourmetskom dueli medzi maliarom Delacroixom a spisovateľom Dumasom. Stavili sa, kto z nich dvoch, vyhlásených labužníkov, urobí najlepšiu palacinku. Delacroix vytvoril slanú palacinku a ingrediencie naskladal tak, aby vytvorili nádherný obraz nahej ženy – jeho milenky Suzette – ležiacej na zelenom gauči. Spoločnosť žasla, no potom prišiel na rad Dumas so svojou obyčajnou, dvakrát preloženou palacinkou. So slovami: „Nie je dôležité, ako palacinka vyzerá, ale ako chutí!“, preložil aj tú nádhernú Delacroixovu palacinku dvakrát, takže obraz zmizol. Dumas tú svoju oblial koňakom a zapálil ju. Ľudia ochutnali obe a Dumas vyhral na celej čiare.
Druhá zaručená príhoda, ako vznikli Crêpes Suzette, sa viaže k anglickému kráľovi Eduardovi VII. Jeden večer v Nice trávil v spoločnosti mladej dámy, ktorá sa volala Suzette. Pri podávaní dezertu sa roztopašná dáma, potúžená pomarančovým likérom, rozohnila natoľko, že vyliala spomínaný likér priamo na kráľom milované palacinky. Kuchár sa však ihneď vynašiel a palacinky začal flambovať. Kráľovi chutili natoľko, že ich dal pomenovať po tejto dáme.
Najbližšie pravde však bude príhoda, ktorá tvrdí, že meno týmto palacinkám prepožičala istá Suzanne Reichenberg, známa herečka Comédie Française na konci 19. storočia, ktorá vystupovala pod pseudonymom Suzette. V jednej hre hrala mimoriadne obľúbenú rolu slúžky, ktorá na javisko nosila palacinky. Tie objednávali v reštaurácii Marivaux. Tamojší kuchár Joseph sa rozhodol, že bude palacinky Suzette na javisku flambovať, aby zaujala publikum a navyše, aby nemuseli herci jesť palacinky studené. Flambované pomarančové palacinky sa odvtedy stali hitom. Na rozdiel od divadelnej komédie, vďaka ktorej vznikli.
Autor je scenárista.
Vaše palacinky/
Palacinky, preložené nadvakrát do úhľadnej šatôčky, tak ako to býva zvykom pri Crêpes Suzette, sú naozaj skvelým vynálezom. Zvyčajne ich skrúcame do rúrok, ale priznajme si, ich plnenie a natieranie je poriadna otrava. Preto mám pre vás jeden tip, ktorý ocenia najmä tí, čo uprednostňujú maximálny výsledok pri zapojení minimálnej námahy. Palacinky totiž nádherne dokážu do seba nasať čokoľvek, v čom ich chvíľu podusíme. Presne tak, ako to funguje v prípade flambovania pomarančovým likérom. Skúste teda tentoraz palacinky neplniť, len ich dvakrát preložiť a poukladať na panvicu do kúpeľa zo smotany a obľúbeného syra, ktorý sme v nej roztopili. Potom ich už len stačí premiestniť na krásny, veľký tanier, kde dobre vyniknú, poliať ich omáčkou, čo zostala, a ozdobiť niečím zeleným, čo máte práve po ruke. Petržlenovou vňaťou alebo pažítkou nikdy neurobíte takýmto palacinkám hanbu. A ešte niečo – keďže sú len vaše, môžete si tie palacinky slobodne sami pomenovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.