Degradovaní

To, že na dopyte či výnosoch dlhopisov najproblémovejších krajín – Taliansko, Španielsko – sa hromadný „downgrade“ hneď neodrazil, neznamená nič. A už vôbec nie mámenie niektorých europolitikov, že likvidný trh signalizuje, že investori kašlú na agentúrne známky. Kdeže. Verdikt S&P – v rozsahu, akom prišiel – bol agentúrou predtrúbený a teda aj zakalkulovaný.  
Príčinou, prečo tentoraz turbulencie neboli, je Európska centrálna banka (ECB). Rolu hlavného hráča, ktorý na trhu štátnych dlhov „moderuje náladu“, preberá s čoraz väčším dôrazom. Nezávisle od ratingov dokáže kúzliť nové peniaze z ničoho neobmedzene. Samozrejme, na úkor svojej bilancie, ktorá je zavalená toxickými dlhopismi. Čiže v konečnom dôsledku na úkor podielnikov – centrálnych bánk členských krajín. A inflácie v budúcnosti, aby sme nezabudli...
Až na dno problému vo finančnom sektore, ktorý „smädí“ po likvidite, nechala nahliadnuť absurdná epizóda, čo kroku S&P bezprostredne predchádzala. Záporný výnos (!), ktorý dosiahla aukcia šesťmesačných nemeckých dlhopisov, znamená presne toľko, že banky, poisťovne, fondy, atď. zaplatili Nemecku za to, že mu mohli požičať! Pointa je v tom, že ešte aj napriek faktu, že s každým znížením ratingov iných krajín tlak na Nemecko stúpa, jeho dlhopisy poskytujú pocit bezpečnosti, ktorý investori uprednostňujú pred zhodnotením svojich zdrojov. Že až po negatívny výnos, to je iste extrém (o abnormálnych pomeroch svedčí, že asi mesiac predtým nebol o jednu nemeckú aukciu dostatočný záujem). Neomylne však poukazuje na dva smutné trendy. Po prvé, na hlboký problém čiernych dier v európskom bankovom sektore, ktorý si chronicky neverí a namiesto požičiavania ukladá prostriedky takpovediac „do ponožky“. Po druhé, z hľadiska rastu a podnikania na chorú situáciu, keď pri úrokových sadzbách stlačených na minimum bezpečnosť víťazí nad rizikom.  
Francúzsko poňalo stratu AAA tak trochu ako ranu národnej hrdosti, čo však nie je preň – a pre eurozónu – zďaleka tou najhoršou správou. Na spochybnenie známky francúzskymi analytikmi a establišmentom v zmysle, že prečo my áno a nie Británia, ktorá má podobný štátny dlh, vyšší priebežný deficit a oveľa vyššiu zadlženosť súkromného sektora, je prvá odpoveď tá, že Británia má hlbší a dôveryhodnejší úsporný program. To sa korigovať dá, hoci pred voľbami prezidenta ozaj nevidieť, ako... Na rozdiel od príčiny číslo dva, ktorá je systémová: lebo euro. A nejde iba o kolektívnu zodpovednosť za štátne dlhy, tikajúcu ako rozbuška v eurovaloch I a II (to je detail) a najmä vo fiškálnych úniách budúcnosti.  
Kľúčový argument plošného znižovania ratingov uviedli S&P priamo v zdôvodnení: „(...) čoraz väčšmi sa prehlbujúce nerovnováhy a roztvárajúce sa nožnice v konkurencieschopnosti medzi jadrom eurozóny a tzv. perifériou“. Veru. Obrovskú priekopu v produktivite a obchodnej bilancii, ktorú ekonomický rast maskuje a kríza dramaticky obnažuje, môže podľa priateľov europeistov zasypať len prerozdeľovanie. To však naráža na demokratickú legitimitu a vysoké politické prekážky. Ratingy, vrátane slovenského, ktorý sa zviezol tiež, budú padať dovtedy, kým sa gordický uzol – federácia alebo rozdelenie – nerozsekne.