Gingrich v niekoľkých televíznych debatách kritizoval súčasnú vládu, že nerobí dosť na zastavenie iránskeho jadrového programu. Všetky takéto akcie sú lepšie ako otvorený vojenský útok na Irán, dodáva Gingrich. To, čo Gingrichovi chýbalo, bola istota, že za likvidáciou iránskych vedcov sú americké tajné služby.
Gingrich nie je medzi republikánmi v kritike prezidenta Baracka Obamu sám, až na kongresmana Rona Paula požadujú voči Iránu tvrdší postoj všetci súčasní i donedávni uchádzači o prezidentský post. Len pár dní po jednej z januárových debát došlo pritom v Teheráne k ďalšiemu z takýchto atentátov, obeťou bol 32-ročný jadrový vedec. Američania svoju účasť na útoku obratom popreli a útok odsúdili, na rozdiel od Izraela, ktorý k veci oficiálne mlčí, no neoficiálne dáva najavo spokojnosť. Sú však takéto akcie legitímne a ospravedlniteľné? A sú efektívne? Je v poriadku, ak demokracie (či už Spojené štáty, Izrael alebo niektoré európske štáty) idú po krku ľuďom, ktorí dokonca nie sú vo vojenských zložkách?
Zatiaľ čo viacerí izraelskí vojenskí analytici dávajú aj verejne najavo pochybnosti o prípadnom vojenskom útoku proti Iránu, v prípade cielených atentátov používajú „Gingrichov argument“. Ten je v skutočnosti dvojstupňový. Izrael (a to isté v podstate tvrdia aj Spojené štáty) nechce za žiadnych okolností dopustiť, aby sa súčasný Irán dostal k jadrovej bombe. To by predstavovalo priamu aj nepriamu existenčnú hrozbu pre Izrael – od otvorených zámerov niektorých iránskych politikov vymazať Izrael z mapy až po reťazovú reakciu ďalších krajín v oblasti, ktoré by sa pokúsili získať svoju vlastnú bombu (Saudská Arábia a možno aj Egypt s novou vládou či dokonca čoraz silnejšie Turecko). Američania aj Izraelčania tvrdia, že sú ochotní použiť všetky prostriedky na zastavenie iránskeho jadrového programu. Zároveň sa ani jednej krajine nechce do vojny s Iránom. To je druhý stupeň „Gingrichovho argumentu“: keďže vojna je ťažká, s obrovskými obeťami a materiálnymi stratami na oboch stranách, sú takéto cielené útoky a atentáty lepšou alternatívou. Hoci tento argument morálnu výhradu úplne nevyvracia (prečo by potom obe krajiny mali mať obmedzenie na používanie mučenia?), v realite Washington aj Tel Aviv v porovnateľných prípadoch už podobné riešenia používajú – americké bezpilotné lietadlá opakovane likvidujú predstaviteľov al-Káidy v Pakistane, v Jemene i v Somálsku, a Izrael podobné útoky minulosti podnikol na veliteľov Hamasu či Hizballáhu.
Okrem morálneho argumentu je tu ešte pragmatický argument: Irán má jadrových vedcov stovky, a zabitie niekoľkých z nich nemôže celý jadrový program zastaviť. Okrem takýchto atentátov je však Irán vystavený tlakom z iných strán: pred časom prenikol do jeho jadrových zariadení vírus Stuxnet; iránska ekonomika čelí zatiaľ najsilnejším hospodárskym americkým a európskym sankciám, na ktoré začína reagovať dokonca aj Čína; dvaja blízki iránski spojenci – sýrsky prezident Assad a libanonské hnutie Hizballáh – sú značne oslabení; a krajinu čakajú parlamentné voľby začiatkom marca, teda viac ako rok po tom, čo Iránci sledujú „arabskú jar“ v jednej arabskej krajine za druhou. Je šanca, že tento kombinovaný tlak zastaví iránsky jadrový program?
Odpoveď nie je jednoduchá. Nie všetky tlaky na režim spomaľujú jadrový program, niektoré naopak odhodlanie Teheránu posilňujú (na Severnú Kóreu, ktorá už bombu má, si v podstate nikto netrúfne). A prípadné zastavenie jadrového programu – alebo zmena režimu – musia prísť dostatočne skoro. Inak sa môže stať, že na atentáty na jadrových vedcov budeme spomínať ako na to menej násilné a menej bolestné riešenie, ktoré bolo proti Iránu použité.
Gingrich nie je medzi republikánmi v kritike prezidenta Baracka Obamu sám, až na kongresmana Rona Paula požadujú voči Iránu tvrdší postoj všetci súčasní i donedávni uchádzači o prezidentský post. Len pár dní po jednej z januárových debát došlo pritom v Teheráne k ďalšiemu z takýchto atentátov, obeťou bol 32-ročný jadrový vedec. Američania svoju účasť na útoku obratom popreli a útok odsúdili, na rozdiel od Izraela, ktorý k veci oficiálne mlčí, no neoficiálne dáva najavo spokojnosť. Sú však takéto akcie legitímne a ospravedlniteľné? A sú efektívne? Je v poriadku, ak demokracie (či už Spojené štáty, Izrael alebo niektoré európske štáty) idú po krku ľuďom, ktorí dokonca nie sú vo vojenských zložkách?
Zatiaľ čo viacerí izraelskí vojenskí analytici dávajú aj verejne najavo pochybnosti o prípadnom vojenskom útoku proti Iránu, v prípade cielených atentátov používajú „Gingrichov argument“. Ten je v skutočnosti dvojstupňový. Izrael (a to isté v podstate tvrdia aj Spojené štáty) nechce za žiadnych okolností dopustiť, aby sa súčasný Irán dostal k jadrovej bombe. To by predstavovalo priamu aj nepriamu existenčnú hrozbu pre Izrael – od otvorených zámerov niektorých iránskych politikov vymazať Izrael z mapy až po reťazovú reakciu ďalších krajín v oblasti, ktoré by sa pokúsili získať svoju vlastnú bombu (Saudská Arábia a možno aj Egypt s novou vládou či dokonca čoraz silnejšie Turecko). Američania aj Izraelčania tvrdia, že sú ochotní použiť všetky prostriedky na zastavenie iránskeho jadrového programu. Zároveň sa ani jednej krajine nechce do vojny s Iránom. To je druhý stupeň „Gingrichovho argumentu“: keďže vojna je ťažká, s obrovskými obeťami a materiálnymi stratami na oboch stranách, sú takéto cielené útoky a atentáty lepšou alternatívou. Hoci tento argument morálnu výhradu úplne nevyvracia (prečo by potom obe krajiny mali mať obmedzenie na používanie mučenia?), v realite Washington aj Tel Aviv v porovnateľných prípadoch už podobné riešenia používajú – americké bezpilotné lietadlá opakovane likvidujú predstaviteľov al-Káidy v Pakistane, v Jemene i v Somálsku, a Izrael podobné útoky minulosti podnikol na veliteľov Hamasu či Hizballáhu.
Okrem morálneho argumentu je tu ešte pragmatický argument: Irán má jadrových vedcov stovky, a zabitie niekoľkých z nich nemôže celý jadrový program zastaviť. Okrem takýchto atentátov je však Irán vystavený tlakom z iných strán: pred časom prenikol do jeho jadrových zariadení vírus Stuxnet; iránska ekonomika čelí zatiaľ najsilnejším hospodárskym americkým a európskym sankciám, na ktoré začína reagovať dokonca aj Čína; dvaja blízki iránski spojenci – sýrsky prezident Assad a libanonské hnutie Hizballáh – sú značne oslabení; a krajinu čakajú parlamentné voľby začiatkom marca, teda viac ako rok po tom, čo Iránci sledujú „arabskú jar“ v jednej arabskej krajine za druhou. Je šanca, že tento kombinovaný tlak zastaví iránsky jadrový program?
Odpoveď nie je jednoduchá. Nie všetky tlaky na režim spomaľujú jadrový program, niektoré naopak odhodlanie Teheránu posilňujú (na Severnú Kóreu, ktorá už bombu má, si v podstate nikto netrúfne). A prípadné zastavenie jadrového programu – alebo zmena režimu – musia prísť dostatočne skoro. Inak sa môže stať, že na atentáty na jadrových vedcov budeme spomínať ako na to menej násilné a menej bolestné riešenie, ktoré bolo proti Iránu použité.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.