Dane a rôzne poplatky, ktoré vyberajú „za ochranu“, „vytváranie podmienok pre život“ či jednoducho za „ponechanie života“ skupiny mocenského charakteru, sú totiž rozhodne najzákladnejším nástrojom, po ktorom ruka mocných siaha v kríze. Aspoň vtedy, keď sa už vyčerpali ústa mocných a došli sladké reči.
Francúzsko a Nemecko to potvrdili volaním po koordinácii korporátnych daní a po zavedení dane z finančných transakcií. Tieto opatrenia majú patriť ku krokom, čo vytrhnú euro – a EÚ – z krízy. Zároveň tým Paríž a Berlín dali najavo, že berú aspoň ako-tak vážne výstrahu agentúry Standard & Poorʼs, ktorá znížila rating deviatim krajinám z eurozóny.
Duo Merkozy sa opäť blyslo bezchybnou spoluprácou, aj keď zo strany Sarkozyho zrejme trochu okyslenou vedomím, že S&P už nedôveruje ani francúzskej ekonomike, ktorá sa ocitla medzi tými so zníženou známkou z výkonnosti.
Ale duo Merkozy sa blyslo aj bezchybným nepochopením situácie menších ekonomík, ktoré sa práve v časoch najťažších spoliehajú na nízku daň pre korporácie. Ňou lákajú nadnárodné spoločnosti, od ktorých očakávajú to, čo štáty rady sľubujú, ale samy nedokážu vytvoriť: pracovné miesta. (Samozrejme, aj zisk do štátnej pokladnice, ten sa však najmä na začiatku zvyčajne znižuje rôznymi nesystémovými úľavami pre „korporácie“.) Také Írsko je napríklad jasne proti, pretože jeho korporátna daň je 12,5 percenta.
Podľa návrhov, ktoré dvojica Merkozy predkladá, a ktorými chce riešiť práve spomínané pracovné miesta, by však mali vlády krajín Európskej únie namiesto lákania nadnárodných spoločností jednoducho vydať pokyn pre personálne agentúry – aby tieto agentúry ponúkli miesto každej nezamestnanej osobe. Nuž, veľa šťastia vládam i personálnym agentúram. Najmä keď je sociálna politika krajín EÚ nastavená tak nemožne, že neraz aj tí, ktorí by pracovať mohli, jednoducho nechcú, lebo sa im to nevyplatí, a hoci sú nezamestnaní, očividne nie sú až takí hlúpi, aby nevedeli počítať.
Na záver hodno spomenúť, že Nemecko a Francúzsko túžia, aby 25 percent regionálnych fondov Európskej únie z krajín, ktoré majú vážne ekonomické ťažkosti, prešlo do špeciálneho „fondu pre rast a konkurencieschopnosť“. Tam by tieto peniaze manažovala Európska komisia a Európska investičná banka. Mali by sa použiť napríklad na pôžičky pre malé a stredné podniky či výskumné ústavy. Azda ani netreba pripomínať, aké príležitosti pre ďalšie mrhanie takto vzniknú.
Tým najstarším remeslom asi bude nepochopenie reality, čo nedobrovoľne podporujú tí, ktorí si realitu nemôžu dovoliť ignorovať. Teda politika.
Francúzsko a Nemecko to potvrdili volaním po koordinácii korporátnych daní a po zavedení dane z finančných transakcií. Tieto opatrenia majú patriť ku krokom, čo vytrhnú euro – a EÚ – z krízy. Zároveň tým Paríž a Berlín dali najavo, že berú aspoň ako-tak vážne výstrahu agentúry Standard & Poorʼs, ktorá znížila rating deviatim krajinám z eurozóny.
Duo Merkozy sa opäť blyslo bezchybnou spoluprácou, aj keď zo strany Sarkozyho zrejme trochu okyslenou vedomím, že S&P už nedôveruje ani francúzskej ekonomike, ktorá sa ocitla medzi tými so zníženou známkou z výkonnosti.
Ale duo Merkozy sa blyslo aj bezchybným nepochopením situácie menších ekonomík, ktoré sa práve v časoch najťažších spoliehajú na nízku daň pre korporácie. Ňou lákajú nadnárodné spoločnosti, od ktorých očakávajú to, čo štáty rady sľubujú, ale samy nedokážu vytvoriť: pracovné miesta. (Samozrejme, aj zisk do štátnej pokladnice, ten sa však najmä na začiatku zvyčajne znižuje rôznymi nesystémovými úľavami pre „korporácie“.) Také Írsko je napríklad jasne proti, pretože jeho korporátna daň je 12,5 percenta.
Podľa návrhov, ktoré dvojica Merkozy predkladá, a ktorými chce riešiť práve spomínané pracovné miesta, by však mali vlády krajín Európskej únie namiesto lákania nadnárodných spoločností jednoducho vydať pokyn pre personálne agentúry – aby tieto agentúry ponúkli miesto každej nezamestnanej osobe. Nuž, veľa šťastia vládam i personálnym agentúram. Najmä keď je sociálna politika krajín EÚ nastavená tak nemožne, že neraz aj tí, ktorí by pracovať mohli, jednoducho nechcú, lebo sa im to nevyplatí, a hoci sú nezamestnaní, očividne nie sú až takí hlúpi, aby nevedeli počítať.
Na záver hodno spomenúť, že Nemecko a Francúzsko túžia, aby 25 percent regionálnych fondov Európskej únie z krajín, ktoré majú vážne ekonomické ťažkosti, prešlo do špeciálneho „fondu pre rast a konkurencieschopnosť“. Tam by tieto peniaze manažovala Európska komisia a Európska investičná banka. Mali by sa použiť napríklad na pôžičky pre malé a stredné podniky či výskumné ústavy. Azda ani netreba pripomínať, aké príležitosti pre ďalšie mrhanie takto vzniknú.
Tým najstarším remeslom asi bude nepochopenie reality, čo nedobrovoľne podporujú tí, ktorí si realitu nemôžu dovoliť ignorovať. Teda politika.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.