Kríza eurozóny aj tá strašná vojna sa odohrali uprostred náhlych mocenských posunov, odštartovali ich zdanlivo triviálne udalosti a napokon sa neuveriteľne skomplikovali. Okrem toho sú pre ne charakteristické náhle regionálne mocenské posuny. Pred rokom 1618 bola Svätá rímska ríša takmer rovnorodo rozdelená medzi katolícke a protestantské voliteľské územia. Toto prímerie sa skončilo, keď v roku 1617 prišlo k posunu moci – nástupu katolíckeho kráľa Ferdinanda, jedného z voličov cisára, na český trón. Vojna sa rozpútala o rok neskôr, keď vzbúrenci vyhodili niektorých poradcov tohto kráľa z okna. Slávna pražská defenestrácia bola rozbuškou prvých bitiek vojny medzi protestantmi a katolíkmi, ktorá sa úplne vymkla spod kontroly. Vojny, ktorá mala štyri fázy a vtiahla do seba aj národy z okraja: Dánov, Švédov a napokon aj Francúzov.
Aj eurozónu v posledných piatich rokoch ovplyvnil vnútorný mocenský posun – relatívny vzostup ekonomickej sily Nemecka. Kríza eurozóny mala tiež porovnateľne triviálnu rozbušku, fiskálny debakel malej a okrajovej členskej krajiny. Aj tu sa rozpútal širší ekonomický konflikt medzi prevažne protestantským severom a katolíckym/ortodoxným juhom. Keď sa novodobí vládcovia eurozóny nedávno zišli v Bruseli, aby podpísali novodobý ekvivalent mierovej zmluvy, prerušil ich spodný prúd omnoho staršieho konfliktu – sporu Veľkej Británie proti všetkým ostatným. A tak namiesto mierovej zmluvy mali na stole dva navzájom sa prekrývajúce a ovplyvňujúce konflikty. Európa sa znovu stáva absurdne komplikovanou.
Nechcem to preháňať s paralelami. Nemecký národ pripravili priame a nepriame dôsledky vojny v období rokov 1618 – 1648 o 20 až 45 percent populácie. To, čo sa dnes odohráva v eurozóne, nie je vojna, a pravdepodobne z toho ani vojna nevznikne. A nie, netvrdím, že táto kríza potrvá tridsať rokov. No možno sa skončí ekonomickým zmarom podobného rozsahu, najmä ak sa všade a úplne uplatnia Nemeckom predpisované úsporné opatrenia.
Sú tu aj iné jasné rozdiely. Nikto už nebojuje o územie. Jeden z nepochybných úspechov európskeho procesu integrácie je premena konfliktov na teatrálne nočné dišputy štátnikov, ktoré sú do značnej miery srdcom politického života v Bruseli. Samozrejme, dosiahli sme pokrok. Ale od tých dávnych čias sa rozhodne nezmenili základné kultúrne konflikty medzi protestantmi a katolíkmi, severom a juhom, Britániou a kontinentom. Mnohé desaťročia európskej integrácie neukončili základnú nedôveru. A to je aj jeden z dôvodov, prečo Európania vytvorili takú iracionálne nevyrovnanú menovú úniu. Jej pravidlá neboli dôsledkom racionálnej ekonomickej argumentácie, ale mali za úlohu stlmiť veľmi staré nemecké podozrenia.
Najznepokojujúcejšie paralely existujú medzi tým, ako sa skončila tridsaťročná vojna, a tým, ako sa politickí lídri európskych krajín stavajú k riešeniu súčasnej krízy. V roku 1648 ukončili Španieli a Holanďania osemdesiat rokov trvajúcu dvojstrannú vojnu medzi sebou. Holandsko sa osamostatnilo. Prostredníctvom ďalších mierových zmlúv si nemeckí protestanti obnovili svoj vplyv. Výmenou za to sa Bavorsko a Brandenbursko stali samostatnými štátmi, pričom z Brandenburska o pol storočia vzniklo pruské kráľovstvo. Svätá rímska ríša pretrvala v podobe prázdnej škrupiny, až kým nebola o nejakých 150 rokov neskôr formálne rozpustená. Vojna priniesla rozdrobenie kontinentálnej Európy a potom tristo rokov krviprelievania.
Krízový manažment eurozóny sa tiež môže skončiť rozdrobením. Vidím tri možné scenáre, ktoré sú jej najrealistickejšími výsledkami: politická únia so spoločným dlhovým nástrojom; status quo udržaný za cenu večného odriekania; alebo rozpad.
Nech sa uskutoční ktorýkoľvek scenár, tiež môže viesť k nestabilnej rovnováhe. Politická únia by istotne vyriešila užšie vymedzenú krízu, ale oslabila by demokratickú legitimitu, a tak by sa stala nestabilnou. Odriekanie predpísané Nemeckom by najpravdepodobnejšie vyprovokovalo politický extrémizmus a násilie. A tiež je to inherentne nestabilné riešenie, pretože vnucuje ekonomickú doktrínu jednej krajiny iným. Rozpad eurozóny v najhoršom prípade zničí samotnú Európsku úniu alebo v najlepšom prípade vráti situáciu do začiatku 70. rokov.
Westfálska zmluva ukončila v roku 1648 tridsaťročnú vojnu. Bola ranonovovekým ekvivalentom toho, čo by Herman Van Rompuy, predseda Rady Európy, dnes nazval celkovým riešením. Ani jedno z toho nerieši pod povrchom ukryté základné konflikty. Tridsaťročná vojna nám ukazuje, že my Európania sme dlho odkladali ťažké, ale nutné rozhodnutia.
Autor je zástupca šéfredaktora Financial Times, píše týždenný stĺpček o Európskej únii a európskej ekonomike.
Aj eurozónu v posledných piatich rokoch ovplyvnil vnútorný mocenský posun – relatívny vzostup ekonomickej sily Nemecka. Kríza eurozóny mala tiež porovnateľne triviálnu rozbušku, fiskálny debakel malej a okrajovej členskej krajiny. Aj tu sa rozpútal širší ekonomický konflikt medzi prevažne protestantským severom a katolíckym/ortodoxným juhom. Keď sa novodobí vládcovia eurozóny nedávno zišli v Bruseli, aby podpísali novodobý ekvivalent mierovej zmluvy, prerušil ich spodný prúd omnoho staršieho konfliktu – sporu Veľkej Británie proti všetkým ostatným. A tak namiesto mierovej zmluvy mali na stole dva navzájom sa prekrývajúce a ovplyvňujúce konflikty. Európa sa znovu stáva absurdne komplikovanou.
Nechcem to preháňať s paralelami. Nemecký národ pripravili priame a nepriame dôsledky vojny v období rokov 1618 – 1648 o 20 až 45 percent populácie. To, čo sa dnes odohráva v eurozóne, nie je vojna, a pravdepodobne z toho ani vojna nevznikne. A nie, netvrdím, že táto kríza potrvá tridsať rokov. No možno sa skončí ekonomickým zmarom podobného rozsahu, najmä ak sa všade a úplne uplatnia Nemeckom predpisované úsporné opatrenia.
Sú tu aj iné jasné rozdiely. Nikto už nebojuje o územie. Jeden z nepochybných úspechov európskeho procesu integrácie je premena konfliktov na teatrálne nočné dišputy štátnikov, ktoré sú do značnej miery srdcom politického života v Bruseli. Samozrejme, dosiahli sme pokrok. Ale od tých dávnych čias sa rozhodne nezmenili základné kultúrne konflikty medzi protestantmi a katolíkmi, severom a juhom, Britániou a kontinentom. Mnohé desaťročia európskej integrácie neukončili základnú nedôveru. A to je aj jeden z dôvodov, prečo Európania vytvorili takú iracionálne nevyrovnanú menovú úniu. Jej pravidlá neboli dôsledkom racionálnej ekonomickej argumentácie, ale mali za úlohu stlmiť veľmi staré nemecké podozrenia.
Najznepokojujúcejšie paralely existujú medzi tým, ako sa skončila tridsaťročná vojna, a tým, ako sa politickí lídri európskych krajín stavajú k riešeniu súčasnej krízy. V roku 1648 ukončili Španieli a Holanďania osemdesiat rokov trvajúcu dvojstrannú vojnu medzi sebou. Holandsko sa osamostatnilo. Prostredníctvom ďalších mierových zmlúv si nemeckí protestanti obnovili svoj vplyv. Výmenou za to sa Bavorsko a Brandenbursko stali samostatnými štátmi, pričom z Brandenburska o pol storočia vzniklo pruské kráľovstvo. Svätá rímska ríša pretrvala v podobe prázdnej škrupiny, až kým nebola o nejakých 150 rokov neskôr formálne rozpustená. Vojna priniesla rozdrobenie kontinentálnej Európy a potom tristo rokov krviprelievania.
Krízový manažment eurozóny sa tiež môže skončiť rozdrobením. Vidím tri možné scenáre, ktoré sú jej najrealistickejšími výsledkami: politická únia so spoločným dlhovým nástrojom; status quo udržaný za cenu večného odriekania; alebo rozpad.
Nech sa uskutoční ktorýkoľvek scenár, tiež môže viesť k nestabilnej rovnováhe. Politická únia by istotne vyriešila užšie vymedzenú krízu, ale oslabila by demokratickú legitimitu, a tak by sa stala nestabilnou. Odriekanie predpísané Nemeckom by najpravdepodobnejšie vyprovokovalo politický extrémizmus a násilie. A tiež je to inherentne nestabilné riešenie, pretože vnucuje ekonomickú doktrínu jednej krajiny iným. Rozpad eurozóny v najhoršom prípade zničí samotnú Európsku úniu alebo v najlepšom prípade vráti situáciu do začiatku 70. rokov.
Westfálska zmluva ukončila v roku 1648 tridsaťročnú vojnu. Bola ranonovovekým ekvivalentom toho, čo by Herman Van Rompuy, predseda Rady Európy, dnes nazval celkovým riešením. Ani jedno z toho nerieši pod povrchom ukryté základné konflikty. Tridsaťročná vojna nám ukazuje, že my Európania sme dlho odkladali ťažké, ale nutné rozhodnutia.
Autor je zástupca šéfredaktora Financial Times, píše týždenný stĺpček o Európskej únii a európskej ekonomike.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.