.je štvrtok, upršané ráno, stojíme pred škaredou Hlavnou stanicou v Bratislave. Prichádza dobre naladený Mikuláš Dzurinda, obklopený dobre zorganizovanými asistentmi. Ťahá za sebou batožinu, pristavuje sa pri novinároch. „V roku 1998 som sa rozhodol pre bicykel. Bol som mladší, pre kampaň bolo aj lepšie počasie.“ Tentoraz to Dzurinda skúsi inak: prejde vo vlakoch celé Slovensko.
Hŕstka novinárov sa s Dzurindom presúva na perón. Ľudia sa zastavujú a obzerajú, davom šumí tiché „aha, dz...“. Nedá sa odlíšiť, kto je sympatizant a kto odporca. V tej chvíli sú všetci iba zvedavci. Nikto sa však neodváži bližšie k Dzurindovi. Najviac to láka dvoch železničiarov, jeden druhému hovorí, že by sa ho najradšej opýtal, či bude viac peňazí. Keď ich povzbudíme, jeden z nich hovorí: „To nie, my sme tu v práci, vyhodili by nás.“ Určite ho nebude voliť a sťažuje sa, že Dzurindu, tiež povolaním železničiara, tu naposledy videl pred tromi rokmi. Keď však prezradíme, že minister zahraničných vecí strávi najbližšie dva mesiace v slovenských vlakoch, pokývne uznanlivo hlavou. Cítime, že Dzurindov nápad s vlakom nie je zlý.
.efekt modrej gule
Hoci médiá minulý týždeň zdôrazňovali, že kresťanskí demokrati podľa prieskumu MVK predbehli lídra pravice, Dzurinda nemal dôvod na veľkú nervozitu. Jednak bol ten výsledok zle interpretovaný, keďže KDH malo viac iba o pár desatín hlasov, čo spadá do rámca štatistickej chyby. Ale najmä platí, že modrá strana mala dosiaľ vždy nízke predvolebné preferencie a aj dvojnásobne lepší volebný výsledok. Nie, lídra SDKÚ dnes sotva trápi, že dva mesiace pred voľbami mu opäť prognózujú pod 10 percent. Rovnako to bolo napokon aj v rokoch 2002 či 2006, keď sa tiež zdalo, že pravicový volič, znechutený kauzami, sa od SDKÚ nadobro odvrátil. Lenže Dzurindovi záverečný finiš vždy vyšiel a v deň volieb ho nevolilo len tvrdé jadro prívržencov, teda 8 až 10 percent voličov. Ale aj mäkký obal kritikov, ktorí napokon ocenili tú lepšiu z dvoch tvárí SDKÚ.
No tentoraz sa „efekt zväčšujúcej sa modrej gule“ zrejme nezopakuje – zmenili sa časy aj okolnosti. Doterajší kritický volič SDKÚ bude mať 10. marca priveľa dôvodov, aby myslel skôr na tú horšiu z dvoch tvárí SDKÚ.
.krátke dejiny modrého voliča
Voliči, ktorí v roku 1998 poslali Vladimíra Mečiara do minulosti, už veľmi skoro prišli o ilúzie. Prvá Dzurindova vláda na jednej strane menila krajinu k lepšiemu: už sme nesmerovali k Bielorusku, ale na západ, zachránili sa VSŽ, oddlžili a sprivatizovali sa banky, ktoré boli dovtedy dojnicou záujmových skupín. No súčasne sa nová moc diskreditovala ustavičnými škandálmi, ktoré sa často dotýkali Dzurindových ľudí. Najbližším spojencom premiéra bol minister dopravy Gabriel Palacka, ktorý za podozrivých okolností pokazil všetko, do čoho sa pustil. Zastavme sa pri zmarenom príchode tretieho operátora, pretože ukazuje veľa z prítmia, v ktorom SDKÚ vznikala a ktoré ju tak poznačilo. Palackovo ministerstvo vyhlásilo tender na tretieho mobilného operátora, ktorý mal obsadiť voľnú sieť GSM 1800 (vtedajší Globtel a Eurotel mali obsadenú sieť GSM 900). Licenčné podmienky však boli natoľko tvrdé, že sa do tendra nikto neprihlásil. Palacka teda zriadil v máji roku 1999 komisiu, ktorá ministrovi odporučila, aby vyhlásil nové výberové konanie. Potom však prišiel šok: Palacka komisiu rozpustil a licenciu rozdelil medzi dvoch existujúcich operátorov. Následne sa v médiách objavili špekulácie o korupčnom pozadí celej akcie: dvaja blízki Dzurindovi muži, Roman Filistein a Branislav Orava, mali údajne rokovať s potenciálnym záujemcom, nórskym Telenorom, a žiadať od firmy za poskytnutie licencie 34 percent akcií. Súčasne sa v kuloároch šírila informácia, že za neposkytnutie licencie tretiemu konkurenčnému operátorovi zaplatili vtedajší dvaja prevádzkovatelia úplatok 30 miliónov korún.
Palacka napokon pod verejným tlakom odstúpil. Dzurinda sa ho ďalej zastával a napriek faktu, že sa žiadny skutočný tender neuskutočnil, vyhlasoval, že „záujemcovia o mobilnú sieť mali neúmerné požiadavky na exkluzivitu, čo mohlo poškodiť trh“. Keď krátko nato vznikla SDKÚ, Palacka sa stal jej pokladníkom.
Ďalšia s ním spojená kauza „vláčiky“ sa prevalila v júni 2002, tri mesiace pred voľbami. V tom čase noviny zverejnili list poslanca SDKÚ Petra Kresánka, ktorý kritizoval výsledok tendra železníc na dodávku ľahkých motorových vlakov. Chcel premiéra presvedčiť, aby sa rozhodnutie komisie prehodnotilo, pričom použil aj tento argument: „Gabo berie vec alternatívne podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké.“ Novinári za „Gabom“ hneď odhalili pokladníka SDKÚ a trochu tajomne znejúcu vetu interpretovali ako jasný náznak korupčného fungovania strany.
S SDKÚ to vtedy vyzeralo bledo: v prieskumoch dominovali so ziskom okolo 20 percent Smer s HZDS, a Dzurindova strana mala podľa Focusu posledné dva mesiace pred voľbami pod 10 percent. Voľby však dopadli priam zázračne – znechutení pravicoví voliči sa zľakli, že Mečiar s Ficom ohrozia blížiaci sa vstup Slovenska do EÚ. SDKÚ získala vyše 15 percent, predbehla Smer a Dzurinda mohol ako premiér pokračovať. Po voľbách neskrýval isté dojatie a tej kritickejšej časti svojich voličov odkázal, že volebný výsledok berie s pokorou.
.skupinka a darcovia
Pokračujúca garnitúra opäť zlepšila stav a sebavedomie krajiny. Slovensko sa dostalo do EÚ aj NATO a zaviedli sa reformy, ktoré si všímal celý svet. Ale opäť sa naplno ukázala aj horšia tvár postmečiarovskej elity. Už v lete 2003 odštartovala aféra, ktorá predurčila spôsob vládnutia druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Premiér vtedy vystúpil s bombastickým vyhlásením, že na Slovensku dlhodobo funguje skupinka ľudí, ktorá „organizuje nechutnosti vrátane takýchto perličiek, ako sú vláčiky“.
V pozadí kauzy bol boj záujmových skupín o štátne zákazky a dôležitú úlohu v nej hral aj Národný bezpečnostný úrad (NBÚ). Ten udeľoval firmám bezpečnostné previerky, ktoré boli pri istom type zákazok nevyhnutné. Na zozname Dzurindovej „skupinky“ mali byť šéf NBÚ Ján Mojžiš, podnikatelia Miloš Žiak, Peter Lukeš a Michal Lazar, vtedajší šéf policajných vyšetrovateľov Jozef Šátek a novinári Milan Žitný a šéfredaktor SME Martin Šimečka. Dzurinda presadil odvolanie Mojžiša z čela NBÚ. Ten po svojom odvolaní hovoril, že ho Dzurinda v rozhovore medzi štyrmi očami žiadal o zmenu stanoviska NBÚ v kauze Govnet (išlo o projekt na vybudovanie vládnej informačnej siete). Mojžiš tiež tvrdil, že mu istý podnikateľ za zmenu rozhodnutia nepriamo ponúkol úplatok v desiatkách miliónov korún. Za odvolanie Mojžiša odmietol hlasovať vtedajší minister obrany a čelný predstaviteľ SDKÚ Ivan Šimko, ktorého dal Dzurinda okamžite odvolať. Šimko s ďalšími poslancami opustili stranu, takže Dzurindova vláda stratila v parlamente väčšinu – čo neskôr vyústilo do kauzy kupovania poslancov, ktorú podrobne opisuje aj spis Gorila (viac o téme sme písali v minulom čísle).
SDKÚ čelila aj ďalším škandálom. Aliancia Fair–play v roku 2004 upozornila na existenciu falošných darcov SDKÚ, ktorí figurujú na darcovskom zozname strany. Aliancia argumentovala aj písomnými dokladmi, podľa ktorých niektorí ľudia zo zoznamu popreli, že by strane darovali peniaze. SDKÚ tieto obvinenia odmietla, neskôr však prijala opatrenia na sprísnenie evidencie darcov. Počas celého roka 2004 sa SDKÚ v prieskumoch volebných preferencií potácala na chvoste parlamentných strán, často so ziskom len čosi vyše 5 percent. Ešte krátko pred voľbami v roku 2006 sa jej preferencie podľa Focusu pohybovali okolo 8 až 9 percent. No kritickí voliči SDKÚ opäť zabrali, vo volebný deň ocenili úspešné reformy a zrejme zavážili aj obavy z Ficovho nástupu. V júni 2006 získala Dzurindova strana 18,4 percenta hlasov.
.ficov útok
O tri a pol roka neskôr sa pomaly končila vláda Smeru, SNS, HZDS a v SDKÚ už potichu verili, že by strana mohla konečne získať magických 20 percent. Napokon aj s touto víziou veľkej ľudovej strany, podľa vzoru nemeckej CDU, ju kedysi zakladali Dzurinda so Šimkom. Proti vysnívanej méte však hrali dve veci: vznik Sulíkovej strany, ktorá odoberala Dzurindovi isté percento voličov a napokon škandál, ktorý doľahol na stranu v januári 2010. Premiér Fico zverejnil informácie, podľa ktorých mala SDKÚ uskutočniť čudné finančné operácie prostredníctvom nastrčených firiem. Fico zvolával jednu tlačovku za druhou a dokazoval, že SDKÚ takýmto spôsobom prepierala provízie z privatizácie a následne ich používala na financovanie strany. Tlak bol taký silný, že Dzurinda radšej odstúpil z kandidátky. Volebnou líderkou SDKÚ sa stala Iveta Radičová a na kauzu sa do volieb zabudlo. Aj tentoraz získala strana viac (15, 4 percenta), než jej prognózovali prieskumy. I keď už zďaleka nešlo o taký nárast oproti preferenciám ako v minulosti.
.šesť dôvodov proti SDKÚ
V nasledujúcich voľbách však SDKÚ s veľkou pravdepodobnosťou dosiahne najhorší historický výsledok. Iste, tvrdé jadro pri SDKÚ ostane. Ale je možné, že „mäkký obal“ sa v marci rozpadne. V neprospech Dzurindovej strany totiž hovorí šesť nových faktorov.
Po prvé, voličov sklamal rýchly pád vlády, ktorý spôsobili deštrukčné koaličné spory. Navyše, na rozdiel od kabinetov z rokov 2002 až 2006 sa s touto vládou nespájal žiadny jasný reformný úspech. Iba neustála nestabilita.
Po druhé, tentoraz neexistuje jasne identifikovateľný nepriateľ. Fico už túto rolu nespĺňa.
Po tretie, po hlasovaní o eurovale, kauze Gorila a následných vyhláseniach politikov majú voliči navyše pocit, že pravica nebude schopná vládnuť, ani keby vo voľbách získali parlamentnú väčšinu.
Po štvrté, na výsledku SDKÚ sa prejaví aj odchod jej najpopulárnejšej političky Ivety Radičovej. Tým väčšmi, že časť doterajších kritických voličov SDKÚ si ho interpretuje ako mocenskú intrigu Dzurinda.
Po piate, voliči SDKÚ ešte nikdy nemali toľko možných príbuzných stredopravých alternatív, ktoré majú reálnu šancu dostať sa do parlamentu: liberálnu SaS, KDH, maďarsko-slovenský Most a kandidátku Obyčajných ľudí.
Po šieste, do kampane vtrhla Gorila. V prvom rade ide o kauzu SDKÚ (Bubeníková, kupovanie poslancov, kľúčová rola Palacku pri províziách). Do volieb už zrejme nevyšumí, na to je príliš vážna, a určite bude žiť naďalej najmä na internete. A práve voliči modrej strany používajú podľa prieskumov internet oveľa viac než zvyšok populácie.
.čo si myslí facebookový ľud?
Predpoklad, že veľkej časti kritických voličov SDKÚ teraz dôjde trpezlivosť, nie je len čisto intuitívny, hoci o reprezentatívne dáta sa v tejto chvíli nedá oprieť. Fakt, že v súvislosti s Gorilou sa nálada týchto voličov značne obracia proti Dzurindovi a Miklošovi, naznačujú početné negatívne ohlasy napríklad na Facebooku. Keď Ivan Mikloš na svojej stránke, kde je s ním spriatelených 5-tisíc ľudí, umiestnil sebaobhajujúci text o Gorile, okrem vlastného hovorcu a poradcu nenašiel zástancov. Jedna fanúšička mu napríklad napísala: „Vždy som vás mala úplne najradšej z celej SDKÚ a bola by som sa s kýmkoľvek veľmi silno hádala pri obrane vašej morálky. Teraz už len jednoducho neviem, a to nestačí.“
Pokúsili sme sa aj o vlastný prieskum. Cez našu facebookovú stránku sme sa skontaktovali s 57 zväčša mladými ľuďmi, ktorí uviedli, že v roku 2010 volili SDKÚ. Opýtali sme sa ich, ako sa rozhodnú v najbližších voľbách a požiadali sme ich o zdôvodnenie. Osemnásť z nich deklarovalo, že zrejme alebo určite budú aj tentoraz voliť SDKÚ. Ďalší traja túto možnosť pripustili. Dvadsaťštyri respondentov uviedlo, že budú voliť SaS alebo Obyčajných ľudí. Zvyšok je nerozhodnutý, nepôjde voliť, respektíve dá hlas Mostu či KDH.
Samozrejme, náš prieskum nie je príliš reprezentívny: jednak sa na ňom zúčastnilo veľa našich čitateľov, ktorí zrejme aj ako voliči SDKÚ vnímali svoju stranu kritickejšie než jej priemerný volič, a takisto sa doň zapojili najmä mladí voliči, ktorí sú menej fixovaní na konkrétnu stranu. No i nálady v rámci tohto obmedzeného výseku voličov SDKÚ z roku 2010 majú istú výpovednú hodnotu. Dilemy tohto voliča sa dajú najlepšie vystihnúť na uvažovaní troch účastníkov nášho prieskumu.
Prvý, 36-ročný Matúš Ritomský pracuje ako slobodný umelec. Tvrdí, že aj tieto voľby sa pravdepodobne rozhodne pre SDKÚ. Je totiž pravicový, liberálne zmýšľajúci volič. Alternatívou by preňho síce mohla byť SaS, ale ňou nie je pre euroskeptickú agendu. Ritomský by uvažoval aj nad Matovičovými Obyčajnými ľuďmi, kde sa mu pozdáva viacero mien, ale má obavu, že by hlasom pre celú kandidátku pomohol do parlamentu aj úplne iným ľuďom, než by si želal. Preto bude zrejme opäť voliť SDKÚ. Napokon, pôsobenie ministerky Lucie Žitňanskej preňho predstavuje najsvetlejšie momenty odchádzajúcej vlády. Súčasne dodáva: „Určite by som však privítal vyššiu mieru sebareflexie Mikuláša Dzurindu, ktorý svojho času vykonal veľa dôležitej práce, ale v súčasnosti by mal vedieť zvládnuť umenie odísť v pravej chvíli.”
Potom je tu druhý typ kritického voliča SDKÚ z roku 2010, ktorý pripúšťa, že Dzurindovej strane napokon dá hlas. Dvadsaťtriročný Viliam Nociar pracuje ako servisný poradca v autorizovanom servise. Momentálne sa rozhoduje medzi SDKÚ a SaS, pričom zatiaľ je viac naklonený Sulíkovej strane. Od SDKÚ ho odrádza, že sa dištancovala od vlastnej premiérky, ktorá bez podpory strany vzdala boj za slušnosť v politike. „Ďalej ma odrádza duo Dzurinda-Mikloš, ktorí nie sú schopní vyvodiť ani minimálnu politickú sebareflexiu voči sebe, alebo voči svojom nominantom (Gorila). Mierne na svoju stranu si ma získali vylúčením spolupráce s Ficom.” SaS sklamala Nociara položením vlády, no súčasne rešpektuje, že sa držali svojho postoja. Ďalej oceňuje liberálov ako Ľubomír Galko. Pre mladého voliča Nociara je pritom kľúčové, aby jeho strana nešla po voľbách s Ficom. Keďže však Dzurindovi už nedokáže veriť na 100 percent, je mu bližšia SaS.
A potom je tu typ voliča z roku 2010, ktorý už nad SDKÚ ani neuvažuje. Takto vyzneli vyjadrenia väčšiny z 57 respondentov. Dobre ich zhŕňa postoj 22-ročného študenta ekonómie Tomáša Michalca. Naposledy volil SDKÚ, pretože, hoci mu prekážali kauzy, jej politikov považoval za najkompetentnejších. Dzurindu naďalej oceňuje ako jedného z politikov, ktorý po roku 1989 urobil pre Slovensko najviac. „Ale čo je veľa, to je veľa. SDKÚ ako celok veľmi trpí tým, že Dzurinda nemá v sebe kúsok sebareflexie. Mal by prijať zodpovednosť za svoje chyby, minimálne tie morálne, stiahnuť sa z politického života a umožniť strane slobodný rozvoj.” Michalca mrzí, že nebude krúžkovať Luciu Žitňanskú, ale už je rozhodnutý dať hlas KDH, pretože hnutie s ľuďmi ako Lipšic a Procházka pokladá za relatívne najčistejšiu stranu.
Naša malá sonda do predvolebnej duše voličov SDKÚ z roku 2010 naznačuje, prečo Dzurindovej strane teraz zrejme nepomôže ani tradične skvelý predvolebný finiš. Ako to vidia v samotnej SDKÚ?
.hlasy z regiónov
Možný vplyv kauzy Gorila si uvedomujú aj regionálni predstavitelia strany, hoci tento spis považujú za šikovnú predvolebnú manipuláciu. „Áno, naši voliči sa ma na to pýtajú, ale v podstate sa stotožňujú s mojím názorom. To znamená, že zaoberať sa podozreniami a bludmi nikam nevedie. Akákoľvek špina vyliata pred voľbami na súpera však môže ovplyvniť voľby. Z vlastných skúseností viem, že takéto spochybňovanie dokáže odradiť minimálne váhavých voličov,“ povedal pre .týždeň bývalý poslanec a primátor Liptovského Mikuláša Alexander Slafkovský. Dosahu kauzy na nerozhodnutých voličov a na volebnú účasť sa obáva aj poslanec Milan Gaľa. „Našich voličov v prešovskom regióne však dlhodobo trápia úplne iné témy. Najmä zdravotníctvo, ekonomika a rómska otázka. Pochybujem, že celý spis Gorila na internete vôbec čítali a dva, tri týždne pred voľbami budú žiť niečím úplne iným než sú nejaké zatiaľ nepotvrdené špekulácie,“ povedal Gaľa.
Lenže doterajšie verejné vyjadrenia Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu (obaja poskytli rozsiahle rozhovory denníku SME) nevyznievajú presvedčivo. A práve spomínaný mäkký obal voličov je zneistený ako nikdy predtým.
SDKÚ dlho ťažilo z imidžu strany, s ktorou sa spája slovenský úspech aj kompetentnosť. To všetko v očiach reformného voliča dosiaľ vždy prevážilo nad znechutením a dezilúziami. Lenže ak vo voľbách hrajú veľkú rolu emócie, zdá sa, že v týchto marcových voľbách sa trend obráti – a časť voličov bude mať tentoraz pred očami tú horšiu tvár SDKÚ. Táto strana nebude úplne zničená, na to má dostatočné tvrdé jadro. No Dzurindov sen o jasnom lídrovi pravice sa zrejme rozplynie.
Hŕstka novinárov sa s Dzurindom presúva na perón. Ľudia sa zastavujú a obzerajú, davom šumí tiché „aha, dz...“. Nedá sa odlíšiť, kto je sympatizant a kto odporca. V tej chvíli sú všetci iba zvedavci. Nikto sa však neodváži bližšie k Dzurindovi. Najviac to láka dvoch železničiarov, jeden druhému hovorí, že by sa ho najradšej opýtal, či bude viac peňazí. Keď ich povzbudíme, jeden z nich hovorí: „To nie, my sme tu v práci, vyhodili by nás.“ Určite ho nebude voliť a sťažuje sa, že Dzurindu, tiež povolaním železničiara, tu naposledy videl pred tromi rokmi. Keď však prezradíme, že minister zahraničných vecí strávi najbližšie dva mesiace v slovenských vlakoch, pokývne uznanlivo hlavou. Cítime, že Dzurindov nápad s vlakom nie je zlý.
.efekt modrej gule
Hoci médiá minulý týždeň zdôrazňovali, že kresťanskí demokrati podľa prieskumu MVK predbehli lídra pravice, Dzurinda nemal dôvod na veľkú nervozitu. Jednak bol ten výsledok zle interpretovaný, keďže KDH malo viac iba o pár desatín hlasov, čo spadá do rámca štatistickej chyby. Ale najmä platí, že modrá strana mala dosiaľ vždy nízke predvolebné preferencie a aj dvojnásobne lepší volebný výsledok. Nie, lídra SDKÚ dnes sotva trápi, že dva mesiace pred voľbami mu opäť prognózujú pod 10 percent. Rovnako to bolo napokon aj v rokoch 2002 či 2006, keď sa tiež zdalo, že pravicový volič, znechutený kauzami, sa od SDKÚ nadobro odvrátil. Lenže Dzurindovi záverečný finiš vždy vyšiel a v deň volieb ho nevolilo len tvrdé jadro prívržencov, teda 8 až 10 percent voličov. Ale aj mäkký obal kritikov, ktorí napokon ocenili tú lepšiu z dvoch tvárí SDKÚ.
No tentoraz sa „efekt zväčšujúcej sa modrej gule“ zrejme nezopakuje – zmenili sa časy aj okolnosti. Doterajší kritický volič SDKÚ bude mať 10. marca priveľa dôvodov, aby myslel skôr na tú horšiu z dvoch tvárí SDKÚ.
.krátke dejiny modrého voliča
Voliči, ktorí v roku 1998 poslali Vladimíra Mečiara do minulosti, už veľmi skoro prišli o ilúzie. Prvá Dzurindova vláda na jednej strane menila krajinu k lepšiemu: už sme nesmerovali k Bielorusku, ale na západ, zachránili sa VSŽ, oddlžili a sprivatizovali sa banky, ktoré boli dovtedy dojnicou záujmových skupín. No súčasne sa nová moc diskreditovala ustavičnými škandálmi, ktoré sa často dotýkali Dzurindových ľudí. Najbližším spojencom premiéra bol minister dopravy Gabriel Palacka, ktorý za podozrivých okolností pokazil všetko, do čoho sa pustil. Zastavme sa pri zmarenom príchode tretieho operátora, pretože ukazuje veľa z prítmia, v ktorom SDKÚ vznikala a ktoré ju tak poznačilo. Palackovo ministerstvo vyhlásilo tender na tretieho mobilného operátora, ktorý mal obsadiť voľnú sieť GSM 1800 (vtedajší Globtel a Eurotel mali obsadenú sieť GSM 900). Licenčné podmienky však boli natoľko tvrdé, že sa do tendra nikto neprihlásil. Palacka teda zriadil v máji roku 1999 komisiu, ktorá ministrovi odporučila, aby vyhlásil nové výberové konanie. Potom však prišiel šok: Palacka komisiu rozpustil a licenciu rozdelil medzi dvoch existujúcich operátorov. Následne sa v médiách objavili špekulácie o korupčnom pozadí celej akcie: dvaja blízki Dzurindovi muži, Roman Filistein a Branislav Orava, mali údajne rokovať s potenciálnym záujemcom, nórskym Telenorom, a žiadať od firmy za poskytnutie licencie 34 percent akcií. Súčasne sa v kuloároch šírila informácia, že za neposkytnutie licencie tretiemu konkurenčnému operátorovi zaplatili vtedajší dvaja prevádzkovatelia úplatok 30 miliónov korún.
Palacka napokon pod verejným tlakom odstúpil. Dzurinda sa ho ďalej zastával a napriek faktu, že sa žiadny skutočný tender neuskutočnil, vyhlasoval, že „záujemcovia o mobilnú sieť mali neúmerné požiadavky na exkluzivitu, čo mohlo poškodiť trh“. Keď krátko nato vznikla SDKÚ, Palacka sa stal jej pokladníkom.
Ďalšia s ním spojená kauza „vláčiky“ sa prevalila v júni 2002, tri mesiace pred voľbami. V tom čase noviny zverejnili list poslanca SDKÚ Petra Kresánka, ktorý kritizoval výsledok tendra železníc na dodávku ľahkých motorových vlakov. Chcel premiéra presvedčiť, aby sa rozhodnutie komisie prehodnotilo, pričom použil aj tento argument: „Gabo berie vec alternatívne podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké.“ Novinári za „Gabom“ hneď odhalili pokladníka SDKÚ a trochu tajomne znejúcu vetu interpretovali ako jasný náznak korupčného fungovania strany.
S SDKÚ to vtedy vyzeralo bledo: v prieskumoch dominovali so ziskom okolo 20 percent Smer s HZDS, a Dzurindova strana mala podľa Focusu posledné dva mesiace pred voľbami pod 10 percent. Voľby však dopadli priam zázračne – znechutení pravicoví voliči sa zľakli, že Mečiar s Ficom ohrozia blížiaci sa vstup Slovenska do EÚ. SDKÚ získala vyše 15 percent, predbehla Smer a Dzurinda mohol ako premiér pokračovať. Po voľbách neskrýval isté dojatie a tej kritickejšej časti svojich voličov odkázal, že volebný výsledok berie s pokorou.
.skupinka a darcovia
Pokračujúca garnitúra opäť zlepšila stav a sebavedomie krajiny. Slovensko sa dostalo do EÚ aj NATO a zaviedli sa reformy, ktoré si všímal celý svet. Ale opäť sa naplno ukázala aj horšia tvár postmečiarovskej elity. Už v lete 2003 odštartovala aféra, ktorá predurčila spôsob vládnutia druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Premiér vtedy vystúpil s bombastickým vyhlásením, že na Slovensku dlhodobo funguje skupinka ľudí, ktorá „organizuje nechutnosti vrátane takýchto perličiek, ako sú vláčiky“.
V pozadí kauzy bol boj záujmových skupín o štátne zákazky a dôležitú úlohu v nej hral aj Národný bezpečnostný úrad (NBÚ). Ten udeľoval firmám bezpečnostné previerky, ktoré boli pri istom type zákazok nevyhnutné. Na zozname Dzurindovej „skupinky“ mali byť šéf NBÚ Ján Mojžiš, podnikatelia Miloš Žiak, Peter Lukeš a Michal Lazar, vtedajší šéf policajných vyšetrovateľov Jozef Šátek a novinári Milan Žitný a šéfredaktor SME Martin Šimečka. Dzurinda presadil odvolanie Mojžiša z čela NBÚ. Ten po svojom odvolaní hovoril, že ho Dzurinda v rozhovore medzi štyrmi očami žiadal o zmenu stanoviska NBÚ v kauze Govnet (išlo o projekt na vybudovanie vládnej informačnej siete). Mojžiš tiež tvrdil, že mu istý podnikateľ za zmenu rozhodnutia nepriamo ponúkol úplatok v desiatkách miliónov korún. Za odvolanie Mojžiša odmietol hlasovať vtedajší minister obrany a čelný predstaviteľ SDKÚ Ivan Šimko, ktorého dal Dzurinda okamžite odvolať. Šimko s ďalšími poslancami opustili stranu, takže Dzurindova vláda stratila v parlamente väčšinu – čo neskôr vyústilo do kauzy kupovania poslancov, ktorú podrobne opisuje aj spis Gorila (viac o téme sme písali v minulom čísle).
SDKÚ čelila aj ďalším škandálom. Aliancia Fair–play v roku 2004 upozornila na existenciu falošných darcov SDKÚ, ktorí figurujú na darcovskom zozname strany. Aliancia argumentovala aj písomnými dokladmi, podľa ktorých niektorí ľudia zo zoznamu popreli, že by strane darovali peniaze. SDKÚ tieto obvinenia odmietla, neskôr však prijala opatrenia na sprísnenie evidencie darcov. Počas celého roka 2004 sa SDKÚ v prieskumoch volebných preferencií potácala na chvoste parlamentných strán, často so ziskom len čosi vyše 5 percent. Ešte krátko pred voľbami v roku 2006 sa jej preferencie podľa Focusu pohybovali okolo 8 až 9 percent. No kritickí voliči SDKÚ opäť zabrali, vo volebný deň ocenili úspešné reformy a zrejme zavážili aj obavy z Ficovho nástupu. V júni 2006 získala Dzurindova strana 18,4 percenta hlasov.
.ficov útok
O tri a pol roka neskôr sa pomaly končila vláda Smeru, SNS, HZDS a v SDKÚ už potichu verili, že by strana mohla konečne získať magických 20 percent. Napokon aj s touto víziou veľkej ľudovej strany, podľa vzoru nemeckej CDU, ju kedysi zakladali Dzurinda so Šimkom. Proti vysnívanej méte však hrali dve veci: vznik Sulíkovej strany, ktorá odoberala Dzurindovi isté percento voličov a napokon škandál, ktorý doľahol na stranu v januári 2010. Premiér Fico zverejnil informácie, podľa ktorých mala SDKÚ uskutočniť čudné finančné operácie prostredníctvom nastrčených firiem. Fico zvolával jednu tlačovku za druhou a dokazoval, že SDKÚ takýmto spôsobom prepierala provízie z privatizácie a následne ich používala na financovanie strany. Tlak bol taký silný, že Dzurinda radšej odstúpil z kandidátky. Volebnou líderkou SDKÚ sa stala Iveta Radičová a na kauzu sa do volieb zabudlo. Aj tentoraz získala strana viac (15, 4 percenta), než jej prognózovali prieskumy. I keď už zďaleka nešlo o taký nárast oproti preferenciám ako v minulosti.
.šesť dôvodov proti SDKÚ
V nasledujúcich voľbách však SDKÚ s veľkou pravdepodobnosťou dosiahne najhorší historický výsledok. Iste, tvrdé jadro pri SDKÚ ostane. Ale je možné, že „mäkký obal“ sa v marci rozpadne. V neprospech Dzurindovej strany totiž hovorí šesť nových faktorov.
Po prvé, voličov sklamal rýchly pád vlády, ktorý spôsobili deštrukčné koaličné spory. Navyše, na rozdiel od kabinetov z rokov 2002 až 2006 sa s touto vládou nespájal žiadny jasný reformný úspech. Iba neustála nestabilita.
Po druhé, tentoraz neexistuje jasne identifikovateľný nepriateľ. Fico už túto rolu nespĺňa.
Po tretie, po hlasovaní o eurovale, kauze Gorila a následných vyhláseniach politikov majú voliči navyše pocit, že pravica nebude schopná vládnuť, ani keby vo voľbách získali parlamentnú väčšinu.
Po štvrté, na výsledku SDKÚ sa prejaví aj odchod jej najpopulárnejšej političky Ivety Radičovej. Tým väčšmi, že časť doterajších kritických voličov SDKÚ si ho interpretuje ako mocenskú intrigu Dzurinda.
Po piate, voliči SDKÚ ešte nikdy nemali toľko možných príbuzných stredopravých alternatív, ktoré majú reálnu šancu dostať sa do parlamentu: liberálnu SaS, KDH, maďarsko-slovenský Most a kandidátku Obyčajných ľudí.
Po šieste, do kampane vtrhla Gorila. V prvom rade ide o kauzu SDKÚ (Bubeníková, kupovanie poslancov, kľúčová rola Palacku pri províziách). Do volieb už zrejme nevyšumí, na to je príliš vážna, a určite bude žiť naďalej najmä na internete. A práve voliči modrej strany používajú podľa prieskumov internet oveľa viac než zvyšok populácie.
.čo si myslí facebookový ľud?
Predpoklad, že veľkej časti kritických voličov SDKÚ teraz dôjde trpezlivosť, nie je len čisto intuitívny, hoci o reprezentatívne dáta sa v tejto chvíli nedá oprieť. Fakt, že v súvislosti s Gorilou sa nálada týchto voličov značne obracia proti Dzurindovi a Miklošovi, naznačujú početné negatívne ohlasy napríklad na Facebooku. Keď Ivan Mikloš na svojej stránke, kde je s ním spriatelených 5-tisíc ľudí, umiestnil sebaobhajujúci text o Gorile, okrem vlastného hovorcu a poradcu nenašiel zástancov. Jedna fanúšička mu napríklad napísala: „Vždy som vás mala úplne najradšej z celej SDKÚ a bola by som sa s kýmkoľvek veľmi silno hádala pri obrane vašej morálky. Teraz už len jednoducho neviem, a to nestačí.“
Pokúsili sme sa aj o vlastný prieskum. Cez našu facebookovú stránku sme sa skontaktovali s 57 zväčša mladými ľuďmi, ktorí uviedli, že v roku 2010 volili SDKÚ. Opýtali sme sa ich, ako sa rozhodnú v najbližších voľbách a požiadali sme ich o zdôvodnenie. Osemnásť z nich deklarovalo, že zrejme alebo určite budú aj tentoraz voliť SDKÚ. Ďalší traja túto možnosť pripustili. Dvadsaťštyri respondentov uviedlo, že budú voliť SaS alebo Obyčajných ľudí. Zvyšok je nerozhodnutý, nepôjde voliť, respektíve dá hlas Mostu či KDH.
Samozrejme, náš prieskum nie je príliš reprezentívny: jednak sa na ňom zúčastnilo veľa našich čitateľov, ktorí zrejme aj ako voliči SDKÚ vnímali svoju stranu kritickejšie než jej priemerný volič, a takisto sa doň zapojili najmä mladí voliči, ktorí sú menej fixovaní na konkrétnu stranu. No i nálady v rámci tohto obmedzeného výseku voličov SDKÚ z roku 2010 majú istú výpovednú hodnotu. Dilemy tohto voliča sa dajú najlepšie vystihnúť na uvažovaní troch účastníkov nášho prieskumu.
Prvý, 36-ročný Matúš Ritomský pracuje ako slobodný umelec. Tvrdí, že aj tieto voľby sa pravdepodobne rozhodne pre SDKÚ. Je totiž pravicový, liberálne zmýšľajúci volič. Alternatívou by preňho síce mohla byť SaS, ale ňou nie je pre euroskeptickú agendu. Ritomský by uvažoval aj nad Matovičovými Obyčajnými ľuďmi, kde sa mu pozdáva viacero mien, ale má obavu, že by hlasom pre celú kandidátku pomohol do parlamentu aj úplne iným ľuďom, než by si želal. Preto bude zrejme opäť voliť SDKÚ. Napokon, pôsobenie ministerky Lucie Žitňanskej preňho predstavuje najsvetlejšie momenty odchádzajúcej vlády. Súčasne dodáva: „Určite by som však privítal vyššiu mieru sebareflexie Mikuláša Dzurindu, ktorý svojho času vykonal veľa dôležitej práce, ale v súčasnosti by mal vedieť zvládnuť umenie odísť v pravej chvíli.”
Potom je tu druhý typ kritického voliča SDKÚ z roku 2010, ktorý pripúšťa, že Dzurindovej strane napokon dá hlas. Dvadsaťtriročný Viliam Nociar pracuje ako servisný poradca v autorizovanom servise. Momentálne sa rozhoduje medzi SDKÚ a SaS, pričom zatiaľ je viac naklonený Sulíkovej strane. Od SDKÚ ho odrádza, že sa dištancovala od vlastnej premiérky, ktorá bez podpory strany vzdala boj za slušnosť v politike. „Ďalej ma odrádza duo Dzurinda-Mikloš, ktorí nie sú schopní vyvodiť ani minimálnu politickú sebareflexiu voči sebe, alebo voči svojom nominantom (Gorila). Mierne na svoju stranu si ma získali vylúčením spolupráce s Ficom.” SaS sklamala Nociara položením vlády, no súčasne rešpektuje, že sa držali svojho postoja. Ďalej oceňuje liberálov ako Ľubomír Galko. Pre mladého voliča Nociara je pritom kľúčové, aby jeho strana nešla po voľbách s Ficom. Keďže však Dzurindovi už nedokáže veriť na 100 percent, je mu bližšia SaS.
A potom je tu typ voliča z roku 2010, ktorý už nad SDKÚ ani neuvažuje. Takto vyzneli vyjadrenia väčšiny z 57 respondentov. Dobre ich zhŕňa postoj 22-ročného študenta ekonómie Tomáša Michalca. Naposledy volil SDKÚ, pretože, hoci mu prekážali kauzy, jej politikov považoval za najkompetentnejších. Dzurindu naďalej oceňuje ako jedného z politikov, ktorý po roku 1989 urobil pre Slovensko najviac. „Ale čo je veľa, to je veľa. SDKÚ ako celok veľmi trpí tým, že Dzurinda nemá v sebe kúsok sebareflexie. Mal by prijať zodpovednosť za svoje chyby, minimálne tie morálne, stiahnuť sa z politického života a umožniť strane slobodný rozvoj.” Michalca mrzí, že nebude krúžkovať Luciu Žitňanskú, ale už je rozhodnutý dať hlas KDH, pretože hnutie s ľuďmi ako Lipšic a Procházka pokladá za relatívne najčistejšiu stranu.
Naša malá sonda do predvolebnej duše voličov SDKÚ z roku 2010 naznačuje, prečo Dzurindovej strane teraz zrejme nepomôže ani tradične skvelý predvolebný finiš. Ako to vidia v samotnej SDKÚ?
.hlasy z regiónov
Možný vplyv kauzy Gorila si uvedomujú aj regionálni predstavitelia strany, hoci tento spis považujú za šikovnú predvolebnú manipuláciu. „Áno, naši voliči sa ma na to pýtajú, ale v podstate sa stotožňujú s mojím názorom. To znamená, že zaoberať sa podozreniami a bludmi nikam nevedie. Akákoľvek špina vyliata pred voľbami na súpera však môže ovplyvniť voľby. Z vlastných skúseností viem, že takéto spochybňovanie dokáže odradiť minimálne váhavých voličov,“ povedal pre .týždeň bývalý poslanec a primátor Liptovského Mikuláša Alexander Slafkovský. Dosahu kauzy na nerozhodnutých voličov a na volebnú účasť sa obáva aj poslanec Milan Gaľa. „Našich voličov v prešovskom regióne však dlhodobo trápia úplne iné témy. Najmä zdravotníctvo, ekonomika a rómska otázka. Pochybujem, že celý spis Gorila na internete vôbec čítali a dva, tri týždne pred voľbami budú žiť niečím úplne iným než sú nejaké zatiaľ nepotvrdené špekulácie,“ povedal Gaľa.
Lenže doterajšie verejné vyjadrenia Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu (obaja poskytli rozsiahle rozhovory denníku SME) nevyznievajú presvedčivo. A práve spomínaný mäkký obal voličov je zneistený ako nikdy predtým.
SDKÚ dlho ťažilo z imidžu strany, s ktorou sa spája slovenský úspech aj kompetentnosť. To všetko v očiach reformného voliča dosiaľ vždy prevážilo nad znechutením a dezilúziami. Lenže ak vo voľbách hrajú veľkú rolu emócie, zdá sa, že v týchto marcových voľbách sa trend obráti – a časť voličov bude mať tentoraz pred očami tú horšiu tvár SDKÚ. Táto strana nebude úplne zničená, na to má dostatočné tvrdé jadro. No Dzurindov sen o jasnom lídrovi pravice sa zrejme rozplynie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.