Výber je nekonečný. Gorile azda najpodobnejšia je „kauza Nyírfa“ (1996). Išlo o úniky z tajnej služby, pričom obvinenie zamestnancov z nelegálneho nakladania s údajmi, do čoho kauza vyústila, dokonale prekrylo vážnejšiu pointu, že množstvo významných politikov – (vtedy) koaličných i (vtedy) opozičných – vedelo o najužšom prepojení organizovaného zločinu v župe Szabolcs na ich vlastné strany.
Čerstvejšia je žiadosť chorvátskej prokuratúry, ktorá koncom minulého roka požiadala Maďarsko o vydanie šéfa MOL Zsolta Hernádiho. V korupčnej kauze expremiéra Sanadera je spoluobvinený z uplácania. Videonahrávka z reštaurácie v Záhrebe, kde sa v roku 2008 rozprávali štyri minúty medzi štyrmi očami – ako Sanader najprv vytiahne batériu z mobilu, potom napíše čosi na papierik, podáva ho Hernádimu, ten hlavou prikývne, sa nachádza medzi dôkazmi.
.kauza Eurocontact
O tokoch a kanáloch, akými cestujú v Maďarsku peniaze medzi biznisom a politikou, priniesol azda najfarbistejšie svedectvo rakúsky Profil v súvislosti s podnikaním Strabagu. Napríklad v roku 2004 vyhral v Maďarsku 113 verejných obstarávaní v hodnote 168 miliárd forintov. V súvislosti napríklad so zákazkou na diaľnicu M 5 hovoria dokumenty, ktoré získal Profil, o platbe 15 miliónov eur od Strabagu nadácii Eurocontact, od ktorej išli peniaze priamo na účty vládnych strán pod titulom „na podporu rozvoja maďarskej demokracie“. Záznam z januára 2004 cituje zástupcu spoločnosti, že „dohodol som sa s pokladníkmi socialistov aj liberálov v zmysle, že 11 si rozdelia v pomere 8:3...“
K dôvodom, prečo nekonala prokuratúra, ktorej (aj) vtedy vládol nominant Fideszu, sa dostaneme nižšie, ale veľa hovorí ďalší dokument Eurocontactu, ktorý získal Profil v súvislosti s výstavbou akejsi budapeštianskej nemocnice: „Podpora mestskej organizácie Fideszu je zabezpečená, súhlasia s tým všetky ostatné mestské organizácie, peniaze pôjdu cez Združenie na podporu maďarskej demokracie priamo k stranám....“.
.koniec korupčnej idylky
Aj keď nie priamo o prepojení na biznis, ale doslova emblematický pre vládnutie socialistov a liberálov – v štáte i na radnici hlavného mesta – je príbeh dopravného podniku (BKV). Odstupné 100 miliónov forintov, ktoré si odniesol istý námestník, sa postupne prelialo do škandálu, kde BKV funguje ako výplatné miesto straníkov a ich známych.
Viac než vŕšenie príkladov hovorí esej ekonóma a politológa László Lengyela, jedného z najhlbších znalcov prostredia. Politickú korupciu v Maďarsku delí na tri obdobia. Prvé (1989 – 1994) bol „vek zlatokopecký“, v ktorom politici zohrávali úlohu „otváračov dverí“. No „napriek všetkej skazenosti bolo ešte možné riešiť hospodárske a politické (teda zákony, P.S. ) záležitosti aj mimo korupčných kanálov“.
Druhé – „Druhohory“, roky 1994 – 2004, opisuje Lengyel ako „vek inštitucionalizácie“, ktorý predurčil najprv „pakt straníckych pokladníkov“ (1993) a neskôr dve dohody Gyula Horn – Péter Borross (vtedajší premiér a expremiér): O neútočení a vzájomnom nestíhaní korupčných deliktov. Kľúčové pre druhú epochu bolo podľa Lengyela to, že „všetci relevantní aktéri mali právo a povinnosť zúčastniť sa na základných korupčných dohodách“.
Tretie – koniec tejto idyly a začiatok „treťohôr“, ktoré trvajú dodnes, predznamenal nástup Ferenca Gyurcsánya. „Prevrhol stôl s dohodami“, píše Lengyel, a na povrchu sa zjavila už dlho pulzujúca „studená občianska vojna, kultúra násilia sa preniesla aj do vlažných, ustálených vôd korupcie.“
Čerstvejšia je žiadosť chorvátskej prokuratúry, ktorá koncom minulého roka požiadala Maďarsko o vydanie šéfa MOL Zsolta Hernádiho. V korupčnej kauze expremiéra Sanadera je spoluobvinený z uplácania. Videonahrávka z reštaurácie v Záhrebe, kde sa v roku 2008 rozprávali štyri minúty medzi štyrmi očami – ako Sanader najprv vytiahne batériu z mobilu, potom napíše čosi na papierik, podáva ho Hernádimu, ten hlavou prikývne, sa nachádza medzi dôkazmi.
.kauza Eurocontact
O tokoch a kanáloch, akými cestujú v Maďarsku peniaze medzi biznisom a politikou, priniesol azda najfarbistejšie svedectvo rakúsky Profil v súvislosti s podnikaním Strabagu. Napríklad v roku 2004 vyhral v Maďarsku 113 verejných obstarávaní v hodnote 168 miliárd forintov. V súvislosti napríklad so zákazkou na diaľnicu M 5 hovoria dokumenty, ktoré získal Profil, o platbe 15 miliónov eur od Strabagu nadácii Eurocontact, od ktorej išli peniaze priamo na účty vládnych strán pod titulom „na podporu rozvoja maďarskej demokracie“. Záznam z januára 2004 cituje zástupcu spoločnosti, že „dohodol som sa s pokladníkmi socialistov aj liberálov v zmysle, že 11 si rozdelia v pomere 8:3...“
K dôvodom, prečo nekonala prokuratúra, ktorej (aj) vtedy vládol nominant Fideszu, sa dostaneme nižšie, ale veľa hovorí ďalší dokument Eurocontactu, ktorý získal Profil v súvislosti s výstavbou akejsi budapeštianskej nemocnice: „Podpora mestskej organizácie Fideszu je zabezpečená, súhlasia s tým všetky ostatné mestské organizácie, peniaze pôjdu cez Združenie na podporu maďarskej demokracie priamo k stranám....“.
.koniec korupčnej idylky
Aj keď nie priamo o prepojení na biznis, ale doslova emblematický pre vládnutie socialistov a liberálov – v štáte i na radnici hlavného mesta – je príbeh dopravného podniku (BKV). Odstupné 100 miliónov forintov, ktoré si odniesol istý námestník, sa postupne prelialo do škandálu, kde BKV funguje ako výplatné miesto straníkov a ich známych.
Viac než vŕšenie príkladov hovorí esej ekonóma a politológa László Lengyela, jedného z najhlbších znalcov prostredia. Politickú korupciu v Maďarsku delí na tri obdobia. Prvé (1989 – 1994) bol „vek zlatokopecký“, v ktorom politici zohrávali úlohu „otváračov dverí“. No „napriek všetkej skazenosti bolo ešte možné riešiť hospodárske a politické (teda zákony, P.S. ) záležitosti aj mimo korupčných kanálov“.
Druhé – „Druhohory“, roky 1994 – 2004, opisuje Lengyel ako „vek inštitucionalizácie“, ktorý predurčil najprv „pakt straníckych pokladníkov“ (1993) a neskôr dve dohody Gyula Horn – Péter Borross (vtedajší premiér a expremiér): O neútočení a vzájomnom nestíhaní korupčných deliktov. Kľúčové pre druhú epochu bolo podľa Lengyela to, že „všetci relevantní aktéri mali právo a povinnosť zúčastniť sa na základných korupčných dohodách“.
Tretie – koniec tejto idyly a začiatok „treťohôr“, ktoré trvajú dodnes, predznamenal nástup Ferenca Gyurcsánya. „Prevrhol stôl s dohodami“, píše Lengyel, a na povrchu sa zjavila už dlho pulzujúca „studená občianska vojna, kultúra násilia sa preniesla aj do vlažných, ustálených vôd korupcie.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.