.keďže váš otec bol veľvyslancom v USA, odišli ste do Ameriky spolu s ním. Koľ ko ste mali vtedy rokov?
Sedemnásť. Dva roky som tam chodil na strednú školu a štyri roky na vysokú školu.
.aké to bolo pre sedemnásťročného chalana, odísť z Bratislavy do Washingtonu?
Keď sme odchádzali, dosť ťažko som to niesol. Bol som z toho zronený, že tu mám všetko opustiť, ale pomerne rýchlo som sa aklimatizoval.
.po strednej škole ste vraj uvažovali o štúdiu matematiky.
Ja som vôbec nevedel, čo budem študovať ďalej. Ale v Amerike to, našťastie, nie je tak ako u nás, že si človek musí hneď na začiatku vybrať jeden predmet. Bakalárske štúdium je tam všeobecné a trvá štyri roky. Až posledné dva roky sa už človek na niečo zameria, ale ešte stále študuje rôzne predmety – od humanitných vied až po prírodné. Ten systém je teda úplne iný ako u nás, ale mne veľmi vyhovoval, lebo si neviem predstaviť, že by som sa v osemnástich rozhodol, že idem napríklad na právo.
.napokon ste sa rozhodli pre štúdium histórie. Prečo?
To sa vykryštalizovalo až počas štúdia. Uvažoval som aj o hudbe, pretože hrám na klavíri a na strednej som sa hudbe dosť venoval. Matematika bola mojím najobľúbenejším predmetom už od základnej školy, ale keď som mal na Princetone náročnejšie matematické kurzy, zdalo sa mi, že to už presahovalo moju mozgovú kapacitu, tak som do toho napokon nešiel. História ma upútala tým, že kurzy, ktoré som si vybral, boli mimoriadne zaujímavé a vnímal som, že mi veľa dávajú.
.ako sa tam tie dejiny učia?
U nás sa často kladie dôraz na dátumy, názvy, človek si tlačí do hlavy rôzne informácie, ktoré rýchlo zabudne, a je menej interpretácie, analýzy, rozmýšľania. Tam to bolo skôr naopak.
.skúste to opísať.
Jedna z najzaujímavejších skúseností, čo som mal, bol kurz americkej histórie, ktorý bol rozdelený na tri osobitné témy. Jedna sa týkala sociálneho života v Chicagu začiatkom 20. storočia, čítali sme tam román Uptona Sinclaira Džungľa, ďalšia téma sa týkala rasovej segregácie vo verejných školách v mestečku Little Rock v 50. rokoch, a tretia politiky štátu voči Indiánom koncom 19. storočia. Nemali sme žiadne skúšky, ale písali sme ku každej téme záverečnú esej. Celý kurz bol robený tak, že sme mali k dispozícii iba primárne zdroje – články z novín, dokumenty, žiadna interpretačná literatúra. Kontext nám priblížili prednášky profesorov. Na základe dokumentov a prednášok sme potom mali interpretovať fakty a objasniť nejaký historický aspekt. To bolo úžasné.
.čo bolo, keď ste školu skončili?
Pobudol som rok v New Yorku, kde som pracoval v neziskovej organizácii, ktorá sa venuje verejným priestorom – Project for Public Spaces.
.ale potom ste sa vrátili do Bratislavy. Prečo?
V Amerike diplom z Princetonu dosť veľa znamená. Ale nemal som predstavu o nejakej firme, kde by som šiel robiť a nelákal ma ani akademický svet. Od začiatku som mal úmysel, že sa vrátim.
.čo ste tu chceli robiť?
Nevedel som presne. Sledoval som, čo sa deje v Bratislave, zaujímala ma verejná doprava, verejné priestory, ochranárske aktivity. Vedel som, že by som tu chcel robiť niečo v komunálnej sfére. Keď som sa v roku 2006 vrátil, zapojil som sa do iniciatívy Bratislava otvorene, ktorá vtedy vznikala a chcela pokračovať v Bratislave nahlas. Na jeseň toho roku boli voľby, povedal som si, že to vyskúšam, a dostal som sa do miestneho zastupiteľstva v Starom Meste za Nezávislé fórum.
.aká bola tá skúsenosť z komunálnej politiky?
Veľa som sa naučil o procesoch, kde a ako sa rozhoduje, zvonka som to veľmi nevnímal.
.nepocítili ste, ako mladý človek plný ideálov, isté sklamanie, že sa v takej funkcii veľa vecí vyriešiť nedá, že sa poslanec často stáva len akosi nepatrnou súčasťou úradníckej či lobistickej mašinérie?
Bolo to aj sklamanie. Mňa zaujímali témy dopravy a životného prostredia a vnímal som to tak, že som nemal možnosť veľmi to ovplyvniť. Niekedy sa z toho poslancovania stáva aj rutina. Mali sme niektoré zmysluplné diskusie a výsledky, napríklad Staré Mesto schválilo pravidlá nakladania s majetkom a nakoniec sa trochu pohla aj parkovacia politika. Po odchode Záhradníkovho krídla z SDK?malo v zastupiteľstve väčšinu práve toto krídlo, tzv. Demokratický klub, rozbehli sa potom viaceré sporné predaje majetku. Náš poslanecký klub – OKS a nezávislí – to kritizoval, ale boli sme v menšine a predaje v hlasovaní prešli.
.ako sa z vás stal šofér trolejbusu?
Mal som stále v hlave, že si to chcem vyskúšať.
.bol to detský sen?
Áno.
.čiže s diplomom z Princetonu prídete do dopravného podniku a hlásite sa o prácu vodiča MHD?
Ja som najprv nemal predstavu, že to bude moje plnohodnotné povolanie. Zavolal som tam, opýtal som sa, aké sú možnosti, či sú voľné pracovné miesta pre vodičov. Miesto bolo, tak som sa prihlásil. Chodil som tri mesiace do autoškoly, kde som si robil vodičský preukaz na nákladné autá, autobusy a aj osobitný kurz na trolejbusy. Zároveň som pracoval v trolejbusových dielňach. Keďže som sa zaviazal, že odrobím ako vodič tri roky, podnik mi uhradil výcvik.
.keď ste si prvýkrát sadli za volant trolejbusu a viezli sa Bratislavou, bolo to také úžasné, ako keď ste si to vysnívali? Žiadne sklamanie?
Nie, bol to celkom vzrušujúci pocit. (Úsmev.)
.tešili ste sa, že ste sa na to dali?
Tešil som sa. Najprv som bol vodič v zácviku, sedel vedľa mňa skúsenejší kolega, aby ma upozornil, na čo si dávať pozor na tejktorej trase, to trvalo asi desať dní a potom v apríli 2007 som mal prvú svoju vlastnú službu na linke 203. Bol som z toho najprv dosť nesvoj, že som už na celý ten voz a všetkých ľudí naozaj sám.
.aj rodičia sa prišli s vami zviezť?
Ale áno. (Úsmev.) Prišiel všelikto.
.čo je na tom také vzrušujúce, že ste to podpísali na tri roky?
Všeličo. Je fajn riadiť také veľké vozidlo.
.prečo práve trolejbus?
Bavil by ma aj autobus, električka by ma asi bavila menej. Mne sa páči celá tá technológia trolejbusu. Je to vlastne akoby autobus, ale berie si energiu zhora a má nejaký manévrovací priestor. Človek tam má aj voľnosť, ale zároveň je aj limitovaný.
.ale keď vám padnú tie tyče, tak nadávate ako všetci šoféri?
No, je to otrava. (Úsmev.)
.je to medzi vodičmi MHD nejako kastované, že trolejbusári sú niečo viac ako povedzme električkári či autobusári?
To by som nepovedal. Ale sú to sčasti oddelené komunity a je medzi nimi niekedy aj rivalita. Pre fanúšikov elektrickej trakcie je možno autobus čosi podradné, lebo to má dymiaci a hučiaci motor... Trolejbus je taký elegantnejší, žiadna nafta. (Úsmev.) Ale niektorí autobusári sú z nás zase nervózni, keď ideme pomalšie cez výhybky a kríženia. Aj keď dnes už technológia umožňuje viac ako kedysi.
.aká to je partia – tí vodiči MHD?
To bola pre mňa zaujímavá skúsenosť. Už keď som bol v dielňach, lebo dovtedy som nemal skúsenosť z takéhoto prostredia. V dielňach to bolo pre mňa najťažšie, tá robota ma nebavila.
.celý život ste sa dovtedy pohybovali v úplne inej spoločenskej vrstve, rodičia sú vplyvní intelektuáli, to bolo zrejme vaše prirodzené prostredie. Bola to veľ ká zmena?
Áno, musel som si na to prostredie nejaký čas zvykať, aj na spôsob komunikácie. Kolegovia sa často, povedzme, bavili o veciach, ktoré mi veľa nehovorili. Navyše som skôr introvertný, nie som veľmi bezprostredný v kontakte s neznámymi ľuďmi, ani sa do toho príliš nehrniem. Takže s partiou som debatoval zriedkavo, radšej som si čítal a popíjal čaj. Ale postupne som sa s kolegami viac spoznal a dnes už komunikujem živšie. Nezapájal som sa najmä do negatívne ladených debát, keď sa ľudia len sťažujú, či už na malé platy, na zlé pracovné podmienky a vôbec, že všetko je zlé. Aj keď mám pre tie pocity porozumenie.
.to sa občas prejaví aj na štýle jazdy, keď sú vodiči negatívne naladení, nie?
Iste. Je to dosť zaujímavé, ako sa povaha človeka alebo aj jeho nálada sa prejaví na jazde, a viac to, podľa mňa, cítiť v trolejbuse ako v autobuse. Výkon elektrického motora je silný, keď pedál jazdy stlačíte hneď až na podlahu, tak voz rýchlo vypáli vpred a ľudia vám môžu popadať. Takže môžete jazdiť agresívnejšie, dynamickejšie alebo aj lenivejšie, každý ma nejaký svoj štýl.
.vy ako jazdíte?
Jazdím relatívne rýchlo, vždy sa mi páčilo, keď si to môžem rozbehnúť na Mierovej, Prievozskej alebo Rožňavskej. Ale snažím sa jazdiť maximálne plynulo s ohľadom na ľudí. Sú situácie, keď urobím niečo aj trochu prudšie, napríklad keď chcem stihnúť nejakú zelenú, ale má to mantinely. Nemám rád štýl jazda-brzda, to znamená, keď opakovane pridávate a vzápätí brzdíte.
.máte obľúbenú linku?
Mám, ale nie jednu. Podľa nálady, lebo každá linka má svoju atmosféru.
.tri roky ste si odjazdili naplno, dnes už pracujete v dopravnom podniku ako brigádnik. Koľ kokrát týždenne jazdíte?
Teraz jazdím 15 hodín týždenne, v priemere dve služby.
.stále je tam tá radosť?
Áno, teraz je to práveže o niečo väčší relax. Naplno som prestal jazdiť počas kampane do komunálnych volieb na jeseň 2010, lebo by som to časovo nezvládol. Nie je to ľahké povolanie, ten tretí rok som už bol dosť vyčerpaný a sám som sa niekedy prichytil, že som otrávený. Náročný je aj režim práce. Štyri dni slúžite ráno, potom dva dni voľno, alebo niekedy len jeden, a potom zase štyri dni poobede do noci. Mal som problémy najmä s tými rannými službami, ktoré sa začínajú povedzme aj o pol štvrtej. Ja som skôr nočný človek, neviem si ľahnúť spať o ôsmej, zvyčajne som šiel spať až o polnoci, takže som sa vôbec nevyspal. Myslím, že kolegovia, čo túto prácu vykonávajú dlhé roky, si zaslúžia obdiv.
.v komunálnych voľ bách ste kandidovali na nepolitickej kandidátke Zmena zdola, ale do mestského parlamentu ste sa nedostali. OKS, ktorá mohla nominovať svojho zástupcu do predstavenstva Dopravného podniku mesta Bratislavy, si vás osvojila a ako vodič MHD ste boli zvolení do predstavenstva DPB.
Krátko po voľbách ma oslovil Ondrej Dostál, s ktorým sme v predošlom období boli v spoločnom poslaneckom klube a mali sme dobrú spoluprácu. Povedal mi, že OKS asi bude mať možnosť nominovať jedného človeka do dopravného podniku. Vedel, že sa v tom pohybujem, písal som aj nejaké články pre portál imhd.sk, komunikoval som s mestom o dopravných riešeniach. Venoval som sa teda verejnej doprave nejaký čas ako aktivista. Zvažoval som Ondrejovu ponuku, rozhodol som sa, že by som do toho šiel. O pár mesiacov neskôr mestské zastupiteľstvo schválilo nominácie do mestských podnikov, takže som sa tam dostal.
.vaše hnutie Zmena zdola žiadalo vo volebnom programe na takéto posty v predstavenstvách konkurzy, ale vy ste sa tam napokon dostali bez konkurzu ako politický nominant.
Áno. O konkurzoch sa hovorilo, že sa uskutočnia, ale nakoniec neboli. Aj keď nemusia byť všeliekom, určite sú lepšie ako priame nominácie a ak by som bol mestský poslanec, konkurzy by som podporil. Mrzí ma, že nominácie neboli aspoň vopred zverejnené. Diskusie sa odohrávali medzi politickými klubmi, ten proces sa dosť dlho odďaľoval, a nakoniec padlo politické rozhodnutie, že konkurzy nebudú. Vidím však zmysel v tom, že mám v DPB možnosť niečo pozitívne ovplyvniť, to bola moja motivácia a ľudia, s ktorými som nomináciu konzultoval, ma povzbudili.
.predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom DPB sa stal bývalý šéf TA3 Ľubomír Belfi. Koho zastupuje on?
Pán Belfi sa nedávno v rozhovore pre SME aj Nový čas vyjadril, že ho oslovil priamo primátor.
.takže je to osobná nominácia Milana Ftáčnika?
Vyzerá to tak, ale na začiatku to nebolo jasné. Pri mnohých nomináciách v mestských podnikoch strany nechceli priznať, kto je čí kandidát. Nerozumiem tomu, veď sú to verejné funkcie. V predstavenstve sme siedmi a dá sa povedať, že z toho štyria, respektíve piati boli nominovaní za Smer a dvaja tam nie sme za Smer.
.čiže to, ako dnes funguje Mestský dopravný podnik Bratislavy, je politická zodpovednosť Smeru?
Áno, keby sa to malo hodnotiť z hľadiska politických strán.
.bolo tam už aj niečo kontroverzné?
Skôr nie, zatiaľ boli naše hlasovania konsenzuálne.
.opäť sa hovorí o zvyšovaní cien v bratislavskej MHD. Postaví sa za to Smer?
Zvýšenie cien v MHD v uplynulom roku si našlo podporu naprieč politickým spektrom, schválila ho aj dopravná komisia mestského zastupiteľstva. Bol teda politický konsenzus.
.je pre vás výhoda, že dopravný podnik, v ktorého predstavenstve sedíte, dobre poznáte aj ako vodič?
Vidím do niektorých vecí aj takpovediac „zdola“. Do predstavenstva prišli teraz zväčša ľudia, ktorí sa predtým doprave nevenovali, ale majú zase skúsenosti z riadenia, financií, manažmentu.
.dopravný podnik, keď ho ovládal Branislav Záhradník, mal zlú povesť, hovorilo sa o netransparentných obchodoch, rozkrádaní firmy. Je to tam teraz lepšie?
Myslím, že áno. Nie som priamo v manažmente, takže nemám všetky informácie na každodennej báze. Ale nové vedenie podniku zaviedlo prísnejší finančný režim, urobili sa pomerne výrazné úsporné opatrenia a je snaha o nulové hospodárenie, čo tu nebolo dlhé roky.
.komunálne voľ by zmenili v Bratislave situáciu, máme primátora, ktorý prvýkrát nepochádza z pravicových strán. Je to lepšie či horšie?
Lepšie.
.vy máte hodnotovo bližšie ku ktorým stranám?
Hodnotovo mám bližšie k pravici, ale nie som členom žiadnej politickej strany. V mestskej politike ma však zaujímajú skôr konkrétne vecné prístupy a riešenia. Napríklad v oblasti transparentnosti primátor Ftáčnik mnohé zlepšil. Začali sa zverejňovať záväzné stanoviská, zápisnice z rôznych komisií, taktiež má mesto väčšiu snahu zapojiť aktívnych ľudí do rozhodovania. Má to svoje úskalia, ale je to posun vpred.
.máte 29 rokov a svoje miesto vo svete ešte stále hľadáte. Vyštudovali ste, splnili ste si detský sen v trolejbuse, boli ste miestnym poslancom, pôsobíte ako aktivista. Ale čím vlastne chcete byť?
Úprimne povedané, ešte sa stále hľadám. Nedávno som čítal článok v New York Times o súčasnej mladej generácii, že dozrieva neskôr a ja som asi tiež taký príklad. Som aktívny v dvoch občianskych iniciatívach, ktoré sa zaoberajú dopravou – Lepšia doprava a Cyklokoalícia, taktiež naďalej pôsobím v iniciatíve Bratislava otvorene. Venujem sa aj verejným priestorom, ktoré často dosť úzko súvisia práve s dopravou. Zatiaľ je to skôr v aktivistickej rovine, ale v budúcnosti by som to rád robil profesionálne, skúsenosť z práce v New Yorku je cenná. Aj v Bratislave konečne začínajú byť verejné priestory témou. Napríklad tu nemáme niečo ako dizajnový manuál ulíc. Na Štúrovej ulici, v historickej časti mesta, máte okolo jedného bodu štyri druhy rôznych stĺpikov – čierny, sivý, žltý... Bratislava je z tohto hľadiska akoby rozbitá. O tom by sa dalo veľa rozprávať.
.ste spoluautor knižky o Bratislave, ktorá sa volá Stratené mesto (Bratislava – Pozsony – Pressburg). Čo si máme pod tým spojením „stratené mesto“ predstaviť? Je hádam Bratislava stratené mesto?
Nie, ten pojem „stratené mesto“ hovorí o tej časti, ktorá je stratená – Podhradie, Židovská ulica. Je to projekt, s ktorým prišiel Miloš Žiak, chce obnoviť historickú pamäť nielen z hľadiska tých štruktúr, ktoré boli zlikvidované, ale aj z hľadiska kultúrneho dedičstva komunít ľudí, ktorí tu žili a už tu nie sú, ako je židovská komunita, ale aj iné etnické komunity. Miloš sa dozvedel, že som na Princetone písal diplomovú prácu o búraní Podhradia, takže ma oslovil. Prácu som ešte prehĺbil a uverejnil v tejto knihe.
.podrobne ste spracovali príbeh búrania Podhradia pri stavbe Nového mostu. Čo vás na ňom prekvapilo?
Málo sa vie, aké vášnivé diskusie prebiehali najmä v 60. rokoch, ako sa angažovali napríklad stavovské organizácie, ale aj širšia verejnosť. Je to príbeh v mnohom poučný a aktuálny.
.búranie to vtedy nezastavilo. Čo s tým dnes?
Myslím si, že mesto sa dá nejako sceliť, jazvy sa dajú zahojiť a niečo z minulosti sa dá aj obnoviť. Ale musíme si dať pozor, aby sa príbeh búrania neopakoval pri novších vrstvách nášho kultúrneho dedičstva, aby sa teraz nezbúralo PKO, Tesco na Kamennom námestí alebo posledné zvyšky industriálnych pamiatok. S Bratislavou sa podľa mňa dajú ešte robiť úžasné veci, verím, že naše mesto má budúcnosť. (Úsmev.)
.teda návrat z USA do Bratislavy bol správnym rozhodnutím?
Asi áno. Niekedy mi Amerika chýba, rád tam chodím, osobitne som si obľúbil New York. Viem si predstaviť, že by som tam opäť dlhší čas žil. Ale cítim to tak, že tu mám čo povedať.
Ivan Bútora/
Narodil sa v roku 1982 v Bratislave. Vyštudoval históriu na Princeton University. Potom pracoval ako vodič trolejbusu. Bol miestnym poslancom v Bratislave-Staré Mesto, ako aktivista sa venuje verejnej doprave, životnému prostrediu i verejným priestorom. Je spoluautorom knihy Stratené mesto.
Sedemnásť. Dva roky som tam chodil na strednú školu a štyri roky na vysokú školu.
.aké to bolo pre sedemnásťročného chalana, odísť z Bratislavy do Washingtonu?
Keď sme odchádzali, dosť ťažko som to niesol. Bol som z toho zronený, že tu mám všetko opustiť, ale pomerne rýchlo som sa aklimatizoval.
.po strednej škole ste vraj uvažovali o štúdiu matematiky.
Ja som vôbec nevedel, čo budem študovať ďalej. Ale v Amerike to, našťastie, nie je tak ako u nás, že si človek musí hneď na začiatku vybrať jeden predmet. Bakalárske štúdium je tam všeobecné a trvá štyri roky. Až posledné dva roky sa už človek na niečo zameria, ale ešte stále študuje rôzne predmety – od humanitných vied až po prírodné. Ten systém je teda úplne iný ako u nás, ale mne veľmi vyhovoval, lebo si neviem predstaviť, že by som sa v osemnástich rozhodol, že idem napríklad na právo.
.napokon ste sa rozhodli pre štúdium histórie. Prečo?
To sa vykryštalizovalo až počas štúdia. Uvažoval som aj o hudbe, pretože hrám na klavíri a na strednej som sa hudbe dosť venoval. Matematika bola mojím najobľúbenejším predmetom už od základnej školy, ale keď som mal na Princetone náročnejšie matematické kurzy, zdalo sa mi, že to už presahovalo moju mozgovú kapacitu, tak som do toho napokon nešiel. História ma upútala tým, že kurzy, ktoré som si vybral, boli mimoriadne zaujímavé a vnímal som, že mi veľa dávajú.
.ako sa tam tie dejiny učia?
U nás sa často kladie dôraz na dátumy, názvy, človek si tlačí do hlavy rôzne informácie, ktoré rýchlo zabudne, a je menej interpretácie, analýzy, rozmýšľania. Tam to bolo skôr naopak.
.skúste to opísať.
Jedna z najzaujímavejších skúseností, čo som mal, bol kurz americkej histórie, ktorý bol rozdelený na tri osobitné témy. Jedna sa týkala sociálneho života v Chicagu začiatkom 20. storočia, čítali sme tam román Uptona Sinclaira Džungľa, ďalšia téma sa týkala rasovej segregácie vo verejných školách v mestečku Little Rock v 50. rokoch, a tretia politiky štátu voči Indiánom koncom 19. storočia. Nemali sme žiadne skúšky, ale písali sme ku každej téme záverečnú esej. Celý kurz bol robený tak, že sme mali k dispozícii iba primárne zdroje – články z novín, dokumenty, žiadna interpretačná literatúra. Kontext nám priblížili prednášky profesorov. Na základe dokumentov a prednášok sme potom mali interpretovať fakty a objasniť nejaký historický aspekt. To bolo úžasné.
.čo bolo, keď ste školu skončili?
Pobudol som rok v New Yorku, kde som pracoval v neziskovej organizácii, ktorá sa venuje verejným priestorom – Project for Public Spaces.
.ale potom ste sa vrátili do Bratislavy. Prečo?
V Amerike diplom z Princetonu dosť veľa znamená. Ale nemal som predstavu o nejakej firme, kde by som šiel robiť a nelákal ma ani akademický svet. Od začiatku som mal úmysel, že sa vrátim.
.čo ste tu chceli robiť?
Nevedel som presne. Sledoval som, čo sa deje v Bratislave, zaujímala ma verejná doprava, verejné priestory, ochranárske aktivity. Vedel som, že by som tu chcel robiť niečo v komunálnej sfére. Keď som sa v roku 2006 vrátil, zapojil som sa do iniciatívy Bratislava otvorene, ktorá vtedy vznikala a chcela pokračovať v Bratislave nahlas. Na jeseň toho roku boli voľby, povedal som si, že to vyskúšam, a dostal som sa do miestneho zastupiteľstva v Starom Meste za Nezávislé fórum.
.aká bola tá skúsenosť z komunálnej politiky?
Veľa som sa naučil o procesoch, kde a ako sa rozhoduje, zvonka som to veľmi nevnímal.
.nepocítili ste, ako mladý človek plný ideálov, isté sklamanie, že sa v takej funkcii veľa vecí vyriešiť nedá, že sa poslanec často stáva len akosi nepatrnou súčasťou úradníckej či lobistickej mašinérie?
Bolo to aj sklamanie. Mňa zaujímali témy dopravy a životného prostredia a vnímal som to tak, že som nemal možnosť veľmi to ovplyvniť. Niekedy sa z toho poslancovania stáva aj rutina. Mali sme niektoré zmysluplné diskusie a výsledky, napríklad Staré Mesto schválilo pravidlá nakladania s majetkom a nakoniec sa trochu pohla aj parkovacia politika. Po odchode Záhradníkovho krídla z SDK?malo v zastupiteľstve väčšinu práve toto krídlo, tzv. Demokratický klub, rozbehli sa potom viaceré sporné predaje majetku. Náš poslanecký klub – OKS a nezávislí – to kritizoval, ale boli sme v menšine a predaje v hlasovaní prešli.
.ako sa z vás stal šofér trolejbusu?
Mal som stále v hlave, že si to chcem vyskúšať.
.bol to detský sen?
Áno.
.čiže s diplomom z Princetonu prídete do dopravného podniku a hlásite sa o prácu vodiča MHD?
Ja som najprv nemal predstavu, že to bude moje plnohodnotné povolanie. Zavolal som tam, opýtal som sa, aké sú možnosti, či sú voľné pracovné miesta pre vodičov. Miesto bolo, tak som sa prihlásil. Chodil som tri mesiace do autoškoly, kde som si robil vodičský preukaz na nákladné autá, autobusy a aj osobitný kurz na trolejbusy. Zároveň som pracoval v trolejbusových dielňach. Keďže som sa zaviazal, že odrobím ako vodič tri roky, podnik mi uhradil výcvik.
.keď ste si prvýkrát sadli za volant trolejbusu a viezli sa Bratislavou, bolo to také úžasné, ako keď ste si to vysnívali? Žiadne sklamanie?
Nie, bol to celkom vzrušujúci pocit. (Úsmev.)
.tešili ste sa, že ste sa na to dali?
Tešil som sa. Najprv som bol vodič v zácviku, sedel vedľa mňa skúsenejší kolega, aby ma upozornil, na čo si dávať pozor na tejktorej trase, to trvalo asi desať dní a potom v apríli 2007 som mal prvú svoju vlastnú službu na linke 203. Bol som z toho najprv dosť nesvoj, že som už na celý ten voz a všetkých ľudí naozaj sám.
.aj rodičia sa prišli s vami zviezť?
Ale áno. (Úsmev.) Prišiel všelikto.
.čo je na tom také vzrušujúce, že ste to podpísali na tri roky?
Všeličo. Je fajn riadiť také veľké vozidlo.
.prečo práve trolejbus?
Bavil by ma aj autobus, električka by ma asi bavila menej. Mne sa páči celá tá technológia trolejbusu. Je to vlastne akoby autobus, ale berie si energiu zhora a má nejaký manévrovací priestor. Človek tam má aj voľnosť, ale zároveň je aj limitovaný.
.ale keď vám padnú tie tyče, tak nadávate ako všetci šoféri?
No, je to otrava. (Úsmev.)
.je to medzi vodičmi MHD nejako kastované, že trolejbusári sú niečo viac ako povedzme električkári či autobusári?
To by som nepovedal. Ale sú to sčasti oddelené komunity a je medzi nimi niekedy aj rivalita. Pre fanúšikov elektrickej trakcie je možno autobus čosi podradné, lebo to má dymiaci a hučiaci motor... Trolejbus je taký elegantnejší, žiadna nafta. (Úsmev.) Ale niektorí autobusári sú z nás zase nervózni, keď ideme pomalšie cez výhybky a kríženia. Aj keď dnes už technológia umožňuje viac ako kedysi.
.aká to je partia – tí vodiči MHD?
To bola pre mňa zaujímavá skúsenosť. Už keď som bol v dielňach, lebo dovtedy som nemal skúsenosť z takéhoto prostredia. V dielňach to bolo pre mňa najťažšie, tá robota ma nebavila.
.celý život ste sa dovtedy pohybovali v úplne inej spoločenskej vrstve, rodičia sú vplyvní intelektuáli, to bolo zrejme vaše prirodzené prostredie. Bola to veľ ká zmena?
Áno, musel som si na to prostredie nejaký čas zvykať, aj na spôsob komunikácie. Kolegovia sa často, povedzme, bavili o veciach, ktoré mi veľa nehovorili. Navyše som skôr introvertný, nie som veľmi bezprostredný v kontakte s neznámymi ľuďmi, ani sa do toho príliš nehrniem. Takže s partiou som debatoval zriedkavo, radšej som si čítal a popíjal čaj. Ale postupne som sa s kolegami viac spoznal a dnes už komunikujem živšie. Nezapájal som sa najmä do negatívne ladených debát, keď sa ľudia len sťažujú, či už na malé platy, na zlé pracovné podmienky a vôbec, že všetko je zlé. Aj keď mám pre tie pocity porozumenie.
.to sa občas prejaví aj na štýle jazdy, keď sú vodiči negatívne naladení, nie?
Iste. Je to dosť zaujímavé, ako sa povaha človeka alebo aj jeho nálada sa prejaví na jazde, a viac to, podľa mňa, cítiť v trolejbuse ako v autobuse. Výkon elektrického motora je silný, keď pedál jazdy stlačíte hneď až na podlahu, tak voz rýchlo vypáli vpred a ľudia vám môžu popadať. Takže môžete jazdiť agresívnejšie, dynamickejšie alebo aj lenivejšie, každý ma nejaký svoj štýl.
.vy ako jazdíte?
Jazdím relatívne rýchlo, vždy sa mi páčilo, keď si to môžem rozbehnúť na Mierovej, Prievozskej alebo Rožňavskej. Ale snažím sa jazdiť maximálne plynulo s ohľadom na ľudí. Sú situácie, keď urobím niečo aj trochu prudšie, napríklad keď chcem stihnúť nejakú zelenú, ale má to mantinely. Nemám rád štýl jazda-brzda, to znamená, keď opakovane pridávate a vzápätí brzdíte.
.máte obľúbenú linku?
Mám, ale nie jednu. Podľa nálady, lebo každá linka má svoju atmosféru.
.tri roky ste si odjazdili naplno, dnes už pracujete v dopravnom podniku ako brigádnik. Koľ kokrát týždenne jazdíte?
Teraz jazdím 15 hodín týždenne, v priemere dve služby.
.stále je tam tá radosť?
Áno, teraz je to práveže o niečo väčší relax. Naplno som prestal jazdiť počas kampane do komunálnych volieb na jeseň 2010, lebo by som to časovo nezvládol. Nie je to ľahké povolanie, ten tretí rok som už bol dosť vyčerpaný a sám som sa niekedy prichytil, že som otrávený. Náročný je aj režim práce. Štyri dni slúžite ráno, potom dva dni voľno, alebo niekedy len jeden, a potom zase štyri dni poobede do noci. Mal som problémy najmä s tými rannými službami, ktoré sa začínajú povedzme aj o pol štvrtej. Ja som skôr nočný človek, neviem si ľahnúť spať o ôsmej, zvyčajne som šiel spať až o polnoci, takže som sa vôbec nevyspal. Myslím, že kolegovia, čo túto prácu vykonávajú dlhé roky, si zaslúžia obdiv.
.v komunálnych voľ bách ste kandidovali na nepolitickej kandidátke Zmena zdola, ale do mestského parlamentu ste sa nedostali. OKS, ktorá mohla nominovať svojho zástupcu do predstavenstva Dopravného podniku mesta Bratislavy, si vás osvojila a ako vodič MHD ste boli zvolení do predstavenstva DPB.
Krátko po voľbách ma oslovil Ondrej Dostál, s ktorým sme v predošlom období boli v spoločnom poslaneckom klube a mali sme dobrú spoluprácu. Povedal mi, že OKS asi bude mať možnosť nominovať jedného človeka do dopravného podniku. Vedel, že sa v tom pohybujem, písal som aj nejaké články pre portál imhd.sk, komunikoval som s mestom o dopravných riešeniach. Venoval som sa teda verejnej doprave nejaký čas ako aktivista. Zvažoval som Ondrejovu ponuku, rozhodol som sa, že by som do toho šiel. O pár mesiacov neskôr mestské zastupiteľstvo schválilo nominácie do mestských podnikov, takže som sa tam dostal.
.vaše hnutie Zmena zdola žiadalo vo volebnom programe na takéto posty v predstavenstvách konkurzy, ale vy ste sa tam napokon dostali bez konkurzu ako politický nominant.
Áno. O konkurzoch sa hovorilo, že sa uskutočnia, ale nakoniec neboli. Aj keď nemusia byť všeliekom, určite sú lepšie ako priame nominácie a ak by som bol mestský poslanec, konkurzy by som podporil. Mrzí ma, že nominácie neboli aspoň vopred zverejnené. Diskusie sa odohrávali medzi politickými klubmi, ten proces sa dosť dlho odďaľoval, a nakoniec padlo politické rozhodnutie, že konkurzy nebudú. Vidím však zmysel v tom, že mám v DPB možnosť niečo pozitívne ovplyvniť, to bola moja motivácia a ľudia, s ktorými som nomináciu konzultoval, ma povzbudili.
.predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom DPB sa stal bývalý šéf TA3 Ľubomír Belfi. Koho zastupuje on?
Pán Belfi sa nedávno v rozhovore pre SME aj Nový čas vyjadril, že ho oslovil priamo primátor.
.takže je to osobná nominácia Milana Ftáčnika?
Vyzerá to tak, ale na začiatku to nebolo jasné. Pri mnohých nomináciách v mestských podnikoch strany nechceli priznať, kto je čí kandidát. Nerozumiem tomu, veď sú to verejné funkcie. V predstavenstve sme siedmi a dá sa povedať, že z toho štyria, respektíve piati boli nominovaní za Smer a dvaja tam nie sme za Smer.
.čiže to, ako dnes funguje Mestský dopravný podnik Bratislavy, je politická zodpovednosť Smeru?
Áno, keby sa to malo hodnotiť z hľadiska politických strán.
.bolo tam už aj niečo kontroverzné?
Skôr nie, zatiaľ boli naše hlasovania konsenzuálne.
.opäť sa hovorí o zvyšovaní cien v bratislavskej MHD. Postaví sa za to Smer?
Zvýšenie cien v MHD v uplynulom roku si našlo podporu naprieč politickým spektrom, schválila ho aj dopravná komisia mestského zastupiteľstva. Bol teda politický konsenzus.
.je pre vás výhoda, že dopravný podnik, v ktorého predstavenstve sedíte, dobre poznáte aj ako vodič?
Vidím do niektorých vecí aj takpovediac „zdola“. Do predstavenstva prišli teraz zväčša ľudia, ktorí sa predtým doprave nevenovali, ale majú zase skúsenosti z riadenia, financií, manažmentu.
.dopravný podnik, keď ho ovládal Branislav Záhradník, mal zlú povesť, hovorilo sa o netransparentných obchodoch, rozkrádaní firmy. Je to tam teraz lepšie?
Myslím, že áno. Nie som priamo v manažmente, takže nemám všetky informácie na každodennej báze. Ale nové vedenie podniku zaviedlo prísnejší finančný režim, urobili sa pomerne výrazné úsporné opatrenia a je snaha o nulové hospodárenie, čo tu nebolo dlhé roky.
.komunálne voľ by zmenili v Bratislave situáciu, máme primátora, ktorý prvýkrát nepochádza z pravicových strán. Je to lepšie či horšie?
Lepšie.
.vy máte hodnotovo bližšie ku ktorým stranám?
Hodnotovo mám bližšie k pravici, ale nie som členom žiadnej politickej strany. V mestskej politike ma však zaujímajú skôr konkrétne vecné prístupy a riešenia. Napríklad v oblasti transparentnosti primátor Ftáčnik mnohé zlepšil. Začali sa zverejňovať záväzné stanoviská, zápisnice z rôznych komisií, taktiež má mesto väčšiu snahu zapojiť aktívnych ľudí do rozhodovania. Má to svoje úskalia, ale je to posun vpred.
.máte 29 rokov a svoje miesto vo svete ešte stále hľadáte. Vyštudovali ste, splnili ste si detský sen v trolejbuse, boli ste miestnym poslancom, pôsobíte ako aktivista. Ale čím vlastne chcete byť?
Úprimne povedané, ešte sa stále hľadám. Nedávno som čítal článok v New York Times o súčasnej mladej generácii, že dozrieva neskôr a ja som asi tiež taký príklad. Som aktívny v dvoch občianskych iniciatívach, ktoré sa zaoberajú dopravou – Lepšia doprava a Cyklokoalícia, taktiež naďalej pôsobím v iniciatíve Bratislava otvorene. Venujem sa aj verejným priestorom, ktoré často dosť úzko súvisia práve s dopravou. Zatiaľ je to skôr v aktivistickej rovine, ale v budúcnosti by som to rád robil profesionálne, skúsenosť z práce v New Yorku je cenná. Aj v Bratislave konečne začínajú byť verejné priestory témou. Napríklad tu nemáme niečo ako dizajnový manuál ulíc. Na Štúrovej ulici, v historickej časti mesta, máte okolo jedného bodu štyri druhy rôznych stĺpikov – čierny, sivý, žltý... Bratislava je z tohto hľadiska akoby rozbitá. O tom by sa dalo veľa rozprávať.
.ste spoluautor knižky o Bratislave, ktorá sa volá Stratené mesto (Bratislava – Pozsony – Pressburg). Čo si máme pod tým spojením „stratené mesto“ predstaviť? Je hádam Bratislava stratené mesto?
Nie, ten pojem „stratené mesto“ hovorí o tej časti, ktorá je stratená – Podhradie, Židovská ulica. Je to projekt, s ktorým prišiel Miloš Žiak, chce obnoviť historickú pamäť nielen z hľadiska tých štruktúr, ktoré boli zlikvidované, ale aj z hľadiska kultúrneho dedičstva komunít ľudí, ktorí tu žili a už tu nie sú, ako je židovská komunita, ale aj iné etnické komunity. Miloš sa dozvedel, že som na Princetone písal diplomovú prácu o búraní Podhradia, takže ma oslovil. Prácu som ešte prehĺbil a uverejnil v tejto knihe.
.podrobne ste spracovali príbeh búrania Podhradia pri stavbe Nového mostu. Čo vás na ňom prekvapilo?
Málo sa vie, aké vášnivé diskusie prebiehali najmä v 60. rokoch, ako sa angažovali napríklad stavovské organizácie, ale aj širšia verejnosť. Je to príbeh v mnohom poučný a aktuálny.
.búranie to vtedy nezastavilo. Čo s tým dnes?
Myslím si, že mesto sa dá nejako sceliť, jazvy sa dajú zahojiť a niečo z minulosti sa dá aj obnoviť. Ale musíme si dať pozor, aby sa príbeh búrania neopakoval pri novších vrstvách nášho kultúrneho dedičstva, aby sa teraz nezbúralo PKO, Tesco na Kamennom námestí alebo posledné zvyšky industriálnych pamiatok. S Bratislavou sa podľa mňa dajú ešte robiť úžasné veci, verím, že naše mesto má budúcnosť. (Úsmev.)
.teda návrat z USA do Bratislavy bol správnym rozhodnutím?
Asi áno. Niekedy mi Amerika chýba, rád tam chodím, osobitne som si obľúbil New York. Viem si predstaviť, že by som tam opäť dlhší čas žil. Ale cítim to tak, že tu mám čo povedať.
Ivan Bútora/
Narodil sa v roku 1982 v Bratislave. Vyštudoval históriu na Princeton University. Potom pracoval ako vodič trolejbusu. Bol miestnym poslancom v Bratislave-Staré Mesto, ako aktivista sa venuje verejnej doprave, životnému prostrediu i verejným priestorom. Je spoluautorom knihy Stratené mesto.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.