Pezinok v Luxemburgu

O závažnosti, ktorú najvyššia európska justičná ustanovizeň prisudzuje tomuto prípadu, vypovedá aj fakt, že o ňom rozhoduje 13-členná Veľká komora. Tá v roku 2009 rozhodovala iba v 8 percentách vecí: tie ostatné z 543 ukončených v danom roku rozhodovali päťčlenné (57 percent) a trojčlenné (34 percent) komory. Bizarné je, že SD EÚ vlastne rieši právny spor nášho Najvyššieho súdu a Ústavného súdu vo veci skládky. Prvý z nich predložil súdnemu dvoru päť predbežných otázok, ktoré sa týkajú výkladu a aplikácie práva Európskej únie v kauze skládky. Presnejšie povedané, podľa Najvyššieho súdu Ústavný súd vo svojom náleze neprihliadol na európske právo v oblasti životného prostredia, pričom Najvyšší súd je nálezom Ústavného súdu viazaný – aj keď o jeho správnosti očividne pochybuje. A kde sa dvaja „bijú“, tam musí prísť tretí. Teda náš Najvyšší a „ešte vyšší“ súd rozsúdi ten európsky. Jeho rozhodnutie, ktoré sa očakáva o niekoľko mesiacov, bude záväzné pre obidva. Ešte správička pre euroskeptikov. Napokon sa možno ukáže, že Únia je na niečo dobrá. .genéza občianskeho odporu Do Luxemburgu sa prípad dostal po tom, ako sa vec v auguste 2010 vrátila Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ten v ňom rozhodol o prerušení konania, a zároveň odložil vykonateľnosť povolenia na skládku, ktorá je od augusta 2010 uzavretá a nenaváža sa. Aby sme si urobili predstavu, v akom priestore sa od roku 1999 investor Ján Man starší, majiteľ Pezinských tehelní, a. s., pokúša vybudovať skládku v Novej jame, vyhĺbenej po ťažbe hliny, uveďme jej parametre: plocha jedenástich futbalových ihrísk, hĺbka štvorpodlažnej budovy, vzdia - lenosť pár sto metrov od centra mesta. ( Ján Man st. predtým pre - vádzkoval skládku odpadov v Starej jame, ktorá nevyhovovala viacerým normám, preto ju napokon musel uzavrieť.) Parametre kumulovanej záťaže, ale aj hrozba zdravotných a environmentálnych rizík úprimne vydesili predstaviteľov a občanov Pezinka, ako aj právnikov z organizácie VIA IURIS. Zastupiteľstvo preto v roku 2002 zmenilo územný plán (ÚP), ktorý dovtedy počítal so skládkou na tomto mieste, a skládku na tomto mieste zakázalo. Významné je, že táto zmena sa stala záväznou časťou ÚP, a teda súčasťou Všeobecne záväzného nariadenia (VZN). Efekt? Nulový. V roku 2006 Ústavný súd vyhovel návrhu generálneho prokurátora a uznal VZN o záväzných častiach ÚP za rozporné s niektorými zákonmi. Skráťme to a povedzme si to aj bez terminologických skratiek: štát v súčinnosti s justíciou a prokuratúrou systematicky a dlhodobo pácha krivdu a neprávosti.  Tento príbeh nevypovedá iba o životnom prostredí, ale aj – a najmä – o násilí štátu voči svojim občanom. Zopár faktov na oživenie pamäti. Od volieb v roku 2006, v ktorých vyhral Smer, štát a jeho inštitúcie Pezinčanov ignorujú. Začali si ich všímať, až keď ich tisíce prišli na demonštrácie proti skládke. Aj to iba na pár minút, a po tom, ako ich politici oklamali falošnými sľubmi, ich naďalej s prehľadom ignorovali. Neignorovali však zopár „spriaznených občanov“, presnejšie Jána Mana mladšieho ako prednostu Krajského stavebného úradu (KSÚ), nominovaného za stranu Roberta Fica (neskôr, aby to nekričalo, ho takticky stiahli z obehu), a jeho už spomínaného rovnomenného otca, majiteľa firmy Ekologická skládka, a. s., ktorá požiadala v októbri 2006 o územné rozhodnutie na skládku v Novej jame. Únavné čítanie? Vydržte, prosím, ešte chvíľu. Treba uznať, že Manovci hru rozbehli ozaj vo veľkom štýle. Otec so synom si vzájomne vydali územné rozhodnutie, utajené z dôvodu údajného obchodného tajomstva pred ostatnými. A vylúčili iných účastníkov z konania preto, lebo ich práva nemôžu byť dotknuté, a iných vtipnou pointou, totiž účelovým odčlenením susedného pozemka tak, že firma otca Mana sa stal susedom samej sebe. Vďaka tomu už vlastník susedného pozemku, napríklad mesto Pezinok, nebol už susedom predmetného pozemku, na ktorom mala byť umiestnená skládka, a bol vonku z konania. Stavebný úrad v réžii syna Mana sa vyrovnal s rozporom zámeru skládky s ÚP a VZN podobne sofistikovaným spôsobom. Ignoroval ho, čo je zručná metóda, ktorú v januári 2008 použil aj krajský Inšpektorát životného prostredia v Bratislave. Medzičasom Manovci použili ďalšie finty, na scéne sa objavil fiktívny prevádzkovateľ skládky; firma Westminster Brothers Inc (zvaná tiež „vestíci“), zastupovaná neskôr Mariánom Kočnerom, ktorého médiá z neznámych príčin lichotivo označujú za kontroverzného podnikateľa. Nie, vtedy ešte nenosil Trnkovi šampanské. Manovci účinne hrali o čas, skládka bola takmer hotová a „vestíci“ odprataní. Ostávalo jediné: zabrániť tomu, aby skládku stopol Najvyšší súd, kam sa aktivisti odvolali. Pristavme sa ešte pri činoch, ktoré v tejto veci spáchali naše správne orgány. Lepšie tak pochopíme obrovské nádeje, ktoré odporcovia skládky vkladajú do súdu v Luxemburgu. Nasledujúcu fintu právnička Zuzana Čaputová, ktorá žalobcov zastupuje, výstižne označila ako bludný kruh nezákonností. Čítajte teraz pozorne. Účastníci územného konania boli vylúčení preto, že ich práva v tomto štádiu nemohli byť ešte dotknuté – teda údajne preto, že sa tu ešte nepovoľuje stavba a námietky majú uplatňovať v následnom integrovanom povoľovaní. Avšak v ňom ich už podľa konajúcich orgánov nemohli uplatniť, pretože kľúčová námietka rozporu stavby s ÚP mala byť uplatnená v územnom konaní – teda predtým, keď ešte nemohla byť uplatnená. Inými slovami, slovenské správne orgány urobili z občanov idiotov. V máji 2009 Najvyšší súd rozhodol o nezákonnosti skládky, následne však Ústavný súd vyhovel sťažnosti Manovcov a rozsudok Najvyššieho súdu zrušil. Skládku však od augusta 2010 Najvyšší súd predbežným opatrením stopol. A práve spor súdov teraz rieši Luxemburg. .štát vs. občania Nič v zlom, no „škatuľová“ architektúra modernej časti hlavného mesta štátiku, kde SD EÚ sídli, pripomína autobusové, v lepšom prípade vlakové nádražia. Nevľúdne, neosobné, chladné. Dôležitejšie však je, čo sa odohráva vnútri. Minulý utorok o pol desiatej bolo všetko pripravené na prvé a jediné (špecifikom SD EÚ je, že má iba jedno vypočutie) pojednávanie vo veci pezinskej skládky. Predstavenie, u nás nevídané, sa môže začať. Na svojich miestach sedia v slušivých talároch advokáti žalobcu, teda Pezinčanov, mesta Pezinok a Európskej komisie, ako aj advokáti žalovaného, teda Slovenskej inšpekcie životného prostredia (zastupuje ju jeden z lídrov bývalej SDĽ Ľubomír Fogaš)a k tomu ešte advokáti vlády SR, českej vlády, francúzskej vlády. V boxoch po bokoch sály sedia tlmočníci, ktorí pojednávanie simultánne prekladajú do všetkých jazykov EÚ. Babylon naživo sledujú šiesti pezinskí aktivisti, ktorí kvôli tomu podstúpili tisíckilometrovú trasu, rovnako ako Ondrej Dostál a Martin Mojžiš z kandidátky Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorí sa tomuto prípadu – podobne ako niekoľko ďalších tu neprítomných politikov – systematicky venujú. Atmosféru dokresľuje niekoľko desiatok mladých ľudí z rôznych krajín EÚ v hľadisku, zrejme ide o študentov práva.  Sála stíchne, keď vchádza trinásť sudcov Veľkej komory. V tej chvíli vás opustia úvahy o tom, aké je absurdné, že Radičovej odchádzajúca antikorupčná vláda je tu v pozícii žalovanej strany, ktorá musí – proti Pezinčanom – obhajovať Manovcov a ficovských úradníkov. Ozaj irónia osudu. Je nemožné pretlmočiť na tomto priestore celé, takmer trojhodinové vypočutie. Preto iba tri postrehy. Prvý postreh hovorí o význame situačných emócií. Bolo evidentné, že ctihodní sudcovia, väčšinou starší páni, spozorneli pri slovách Zuzany Čaputovej, a to nielen preto, že ide o mladú dámu v slušivom talári. Sudcovia spozorneli najmä pri jej záverečných slovách. Hovorila, že žalobcovia sú obyvateľmi mesta Pezinok a obávajú sa o svoje zdravie. Hovorila o vyššom výskyte leukémie a iných nádorových ochorení u ľudí žijúcich v okolí skládok, podľa výskumov najmä v Európe, USA a Kanade. Hovorila o osemnásobne vyššom výskyte leukémie v okrese Pezinok, než je celoslovenský priemer, ktorý zaznamenali počas 25- ročného sledovania, teda v čase prevádzky starej skládky. Nejde teda o nič menej ako o život a o zdravie. „Z týchto dôvodov bol záujem Pezinčanov o účasť v povoľovacích konaniach taký masívny. O to väčšie je ich sklamanie a nespokojnosť, keď sa pri povoľovaní stretávali s vylúčením z konania, s utajovaním informácií, či dokonca s podvodmi a klamstvom zo strany konajúcich orgánov,“ uviedla na záver svojho 20-minútového vystúpenia Čaputová. Po skončení pojednávania sa priznala, že mala silný pocit, pretože pre ňu a ďalšieho aktivistu Jaroslava Pavloviča to bola dvanásť rokov „kuchynská kauza“, ktorá sa teraz ocitla pred najvyššou justičnou inštitúciou EÚ.  Druhý postreh súvisí s jednou z piatich otázok, s ktorými sa obrátil Najvyšší súd SR na súd v Luxemburgu. Tá sa týka toho, či je smernica EHS 85/337 o účasti verejnosti použiteľná pre tento prípad – keďže konanie vo veci skládky sa začalo v roku 1999, teda pred vstupom Slovenska do EÚ. Advokát Inšpekcie Fogaš, podobne ako právny zástupca českej vlády David Hadroušek, sa nazdávajú, že aj tu platí zásada, podľa ktorej konanie je posudzované (a ukončené) podľa noriem platných v čase jeho začatia. A teda prísna európska smernica EIA o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorá bola účinná v čase predlžovania platnosti tzv. EIA, sa v tomto prípade nepoužije. Advokátka Čaputová a právny zástupca Európskej komisie (EK) Adrián Tokár sú presvedčení o opaku, teda o tom, že ak sa v roku 2006 mala predlžovať platnosť zv. EIA, malo sa to realizovať podľa procesných pravidiel platných v čase predlžovania. Podobne sa obidve strany sporu výrazne líšia v tom, či môže byť územné rozhodnutie o umiestnení stavby predmetom obchodného tajomstva. Slovenská vláda a Inšpekcia to pripúšťajú, Pezinčania a EK považujú za nemysliteľné, aby bola samotná informácia o umiestnení stavby predmetom obchodného tajomstva (čo sa v prípade skládky stalo), pretože „v takom prípade si nemožno predstaviť účinnú účasť verejnosti na rozhodovacom procese“. A napokon tretí postreh. Viacerým sudcom SD EÚ nie je jasné, ako mohol byť slovenskými orgánmi v roku 1999 a potom v roku 2008 posudzovaný jeden a ten istý projekt skládky, keďže „sa líšia povrchom, umiestnením aj kapacitou“. Na ich opakované otázky advokát Fogaš odpovedal, že určite ide o totožný projekt, neskôr však z neho boli (na žiadosť občanov) vylúčené nebezpečné odpady a bola uplatnená „vcelku bezpečná“ technológia. Jeho argumenty Pezinčanov očividne neuspokojujú. Ako sa s nimi vyrovná luxemburský súd a či na základe jeho rozhodnutia umožní vnútroštátny súd opätovné navážanie skládky odpadom, bude známe o niekoľko mesiacov. Strastiplný príbeh sa teda nekončí.