Tento rok je pre mnohých Američanov významným sviatkom. Pred sto rokmi (14. júla 1912) sa narodil americký spevák a skladateľ Woody Guthrie, ktorý vo svojich piesňach zachytil jedno obdobie amerického života do takej miery, že jeho piesne sú pre poznanie spoločnosti, ktorá prešla Veľkou hospodárskou krízou, druhou svetovou vojnou aj McCartizmom rovnako významné ako knihy od Johna Steinbecka, Ernesta Hemingwaya alebo J. D. Salingera. To preto, že v nich zachytil život ľudí, ktorí na ceste k americkému snu zostali pod čiarou. Tento rok sa na druhom strane Atlantiku oslavuje okrúhle výročie narodenia tohto tuláka s gitarou, a dostalo názov Woody at 100.
Od narodenia to mal Woody Guthrie ťažké. Jeho otec bol demokrat, podporovateľ Ku Klux Klanu, kšeftoval s nehnuteľnosťami, ale skrachoval. Jeho sestra Clara zomrela v piatich rokoch pri požiari a na jeho matke sa postupne zažali objavovať príznaky vtedy neznámej choroby, ktorá ju nakoniec doviedla až do blázinca. Napriek neprajnému osudu driemala v malom Woodym zvedavá dobrodružná duša, ktorá našla svoje poslanie v hudbe. Za pomoci otca, ktorý poznal všetky dôležité kovbojské piesne, sa naučil hrať na viacerých hudobných nástrojoch vrátane bicích, ale najviac si zamiloval akustickú gitaru. Neskôr spomínal, že na fúkacej harmonike ho naučil hrať černošský čistič topánok.
Woody vyrastal v meste Okemah v štáte Oklahoma. Bol to v podstate diera uprostred Ameriky, ktorá sa začiatkom 20. rokov minulého storočia premenila na centrum obchodu, pretože neďaleko mesta sa našla ropa. Jej zásoby sa po pár rokoch minuli a Okemah sa približne v čase, keď sa začala Veľká hospodárska kríza, premenilo na mesto duchov.
.hlas chudobných
Približne v tom čase si Woody Guthrie si zobral za ženu Matt Jennigsovú, s ktorou mal tri deti. Presťahovali sa do texaského mesta Pampa, no tam to bolo ešte horšie. Mesto bez peňazí zachvátila silná púštna búrka, ktorá zničila úrodu a prinútila ľudí, aby si prácu hľadali v metropolách. Aby uživil rodinu, Woody vyrazil na cesty, počas niekoľkých rokov sa vydal na sedem dlhých ciest. Stopoval, chodil na čierno nákladnými vlakmi, kradol ovocie a zeleninu z plantáží, chytal ryby, králikov, pravidelne spával pod holým nebom alebo mostami, počul tisíce príbehov frustrovaných farmárov a robotníkov, ktorých kríza pripravila takmer o všetko a ktorí boli nútení žiť v neľudských podmienkach. Bol jedným z nich, pracoval len preto, aby mal na jednu noc strechu nad hlavou alebo v baroch hrával za drobné, aby mal čo zjesť. Výjazdy sa nakoniec stali jeho misiami, pretože pozorovania a skúsenosti zachytával do folkových piesní.
Jeho hudobná kariéra sa začala v Los Angeles, kde sa mu podarilo nájsť prácu v lokálnej rozhlasovej stanici, vysielajúcej pre chudobných imigrantov, ktorí sa usídlili na predmestiach Los Angeles. Najprv hrával prevzaté veci, neskôr k nim pridával aj vlastné piesne. Oaks (tak sa na západnom pobreží hovorilo imigrantom zo stredu Ameriky) si jeho šou zamilovali, pretože po tom všetkom, čo zažil, im hovoril z duše. Tam sa zoznámil aj so spisovateľom Johnom Steinbeckom, ktorý ho priviedol medzi medzi ľavičiarov a komunistov. Steinbeck, ktorému práve vyšla kniha Ovocie hnevu, si tohto vandráka hneď zamiloval. Guthrie sa mu odvďačil tým, že zložil pieseň Tom Joad, pomenovanú podľa hlavnej postavy z knižky. Keď na to Steinbeck spomínal, s humorom povedal: „Tomu naničhodníkovi stačilo sedemnásť veršov na to, aby vystihol pointu a ja som o tom musel napísať celú knihu!“
Napriek tomu, že písal do miestnych komunistických novín a hrával na protestoch robotníkov a migrantov, komunistom sa nikdy nestal. Do konca života sa považoval za nestraníka. Jeho dcéra Nora si pamätá, ako otec odpovedal na podobné otázky, kam patrí. „Left wing right wing, chicken wing! (Ľavé krídlo, pravé krídlo, kuracie krídlo!). Začiatkom štyridsiatych rokov sa s rodinou presťahoval do New Yorku, kde nakoniec zostal až do konca života. Na jednej zo svojich nekonečných potuliek napísal aj svoju najslávnejšiu pieseň This Land Is Your Land, ktorú vymyslel preto, že sa mu nepáčila God Bless America od Irvinga Berlina. Zdala sa mu až veľmi patriotistická. Nakoniec This Land Is Your Land za pár rokov tak zľudovela, že sa z nej stala akási neoficiálna americká hymna, hneď po Star Spangled Banner.
.gitara ako zbraň
V New Yorku sa stal členom folkového revivalového hnutia aj vtedy začínajúci Pete Seeger. Mal svoju vlastnú rozhlasovú šou, ale po ustavičných cenzorských zásahoch sa jej vzdal napriek tomu, že jeho rodina nemala čo dať do úst. Jeho prvá žena to nakoniec nevydržala a s deťmi sa vrátila domov. Keď po Pearl Harboure Amerika vstúpila do vojny, Woody, človek s rachitickou postavou, ktorý nemohol byť nikdy vojakom, sa chcel pridať k vojnovému ťaženiu ako zabávač, ktorý by spieval vojakom piesne. Kedže táto funkcia v armáde neexistovala, k mariňákom narukoval ako zásobovač. Na vojenských zásobovacích lodiach podnikol niekoľko ciest po Tichom oceáne a vo voľných chvíľach hrával vojakom na gitare, na ktorú si napísal dnes legendárnu vetu: This Machine Kills Fascist (Tento stroj zabíja fašistov). V spomienkach na vojnovú epizódu sa jeho kamarátovi Jimmymu Longhmimu z lode vybavuje scéna, keď zásobovacia loď bola ohrozená nepriateľskou ponorkou: „Máš strach?“, spýtal sa kamoš Guthrieho. „Nemám. Strach mám len z tohto,“ odpovedal Woody a ukázal na svoju ruku, ktorá zvierala zapálenenú cigaretu. Triasla sa.
Woody vedel, že niečo s ním nie je v poriadku. Postupne sa začala u neho prebúdzať choroba, ktorá nakoniec zabila aj jeho matku, len vtedy sa o nej ešte nevedelo. Bola dedičná a Woody to niekde v kútiku duše cítil. Bola to Huntingtonova choroba, pripomínajúca Parkinsona, pri ktorom postupne ochrnie celé telo, až nakoniec človek zostane úplne paralyzovaný. Nora Guthrie pre magazín Uncut povedala, že preto napísal v živote až tritisíc piesní, denne aj tri. Vedel, že jeho hodiny tikajú rýchlejšie ako u iných ľudí. Strach z choroby ho prinútil, aby v čase, keď ešte vládal a bol pri zmysloch, zachytil svoje pesničky na pás. V apríli a máji 1944 nahral v newyorských štúdiách 150 piesní, ktoré v roku 2009 vyšli kompletne na štyroch CD pod názvom My Dust Road. Popritom stihol napísať dve autobiografické knihy Bound For Glory a Seeds Of Man, ktoré ovplyvnili beatnicku generáciu, neskôr aj Bob Dylana, Brucea Springsteena, Joan Baezovú a ďalších pesničkárov, očarovaných Woodyho slobodnou dušou, vyrážajúcou na cesty s gitarou v ruke a spievajúceho piesne o láske a spravodlivosti. Woody spieval o všetkom a hlavne všetkým, čo to potrebujú. Spieval o vandrákoch (Tom Joad), romantických zločincoch (Pretty Boy Floyd), v piesňach brojil proti rasovej segregácii, sexizmu (Union Woman), fašizmu (All You Fascist), proti korupcii a nenásytným bankárom. (Jolly Banker) Legendárny je jeho zhudobnený list prezidentovi (Dear Mr. Roosevelt) a popri tom stihol nahrať aj albumy detských piesní.
.v nemocnici
V roku 1945 sa druhýkrát oženil. Jeho žena Majorie Mazia bol tanečníčka a mali spolu štyri deti. Jeho stav sa však ustavične zhoršoval. Spolu s kamarátom Ramblinom Jackom Elliotom sa ešte vydal na jednu z posledných ciest – k severozápadnému pacifickému pobrežiu, ale už to nebolo ono. Pil, bol podráždený a neznášal svet navôkol, vedel, že je iba otázka času, keď ho Hungtinton definitívne zrazí k zemi. Ešte sa stihol tretíkrát oženiť, ale ten vzťah s Anneke Marschall trval len veľmi krátko. V roku 1954 ho prijali do newyorskej štátnej nemocnice, odkiaľ ho neskôr previezli do špitálu psychických chorôb v Queense. Woody sa stal zajatcom vo svojom chátrajúcom tele. V roku 1961 ho navštívil s gitarou v ruke mladý Bob Dylan, ktorého si Woody zamiloval, aj keď bardova komunikácia sa obmedzila na posunky a slová „áno“ a „nie.“ Keď v roku 1961 vyšiel Dylanovi debutový album, jedna z jeho piesní bola poctou svojmu idolovi. Volala sa Song To Woody. „Cítil som, ako mi hovorí, že odchádza, ale že svoj džob vkladá do mojich rúk. Spoliehal sa na mňa,“ napísal Dylan vo svojich nedávnych spomienkach Chronicles.
Woody Guthrie bol bojovník, pretože na tomto svete vydržal ešte ďalších šesť rokov. Zomrel 3. októbra 1967 na zápal pľúc, ale jeho piesne žijú ďalej. O jeho pozostalosť sa dnes stará jeho dcéra Nora, ktorá je zároveň aj patrónkou osláv stých narodenín Woodyho Guthrieho, ktorého si tento rok v Amerike pripomenú koncertmi, albumami alebo prednáškami na vysokých školách. Bola to Nora Guthrie, ktorá v deväťdesiatych rokoch ponúkla nikdy nenahrané Woodyho texty, ku ktorým chýbala hudba, alternatívnej skupine Wilco a anglickému pesničkárovi Billymu Braggovi. Tí v roku 1996 nahrali skvelý album Mermaid Avenue a o tri roky neskôr slušný Mermaid Avenue II., čím Woodyho predstavili novým generáciám. Podobný projekt vychádza koncom februára tohto roka. Nové, nevydané Woodyho texty tentoraz nahrala a naspievala štvorica pesničkárov Will Johnson, Jay Farrar, Jim James a Anders Parker.
Keď si vypočujem piesne v podaní muzikantov mladších o niekoľko generácií, znejú, akoby ich Woody napísal len nedávno. Počas života vedel, že to, čo robí, je nadčasové. Rovnako vedel, že svet po jeho smrti nebude iný, ale že tu bude vždy bariéra medzi nami a nimi, ako povedal pred svojou smrťou: „Nekončím, len odpočívam. Dajte mi chvíľku čas a znovu na nich udriem. Vo vašom čase.“
Od narodenia to mal Woody Guthrie ťažké. Jeho otec bol demokrat, podporovateľ Ku Klux Klanu, kšeftoval s nehnuteľnosťami, ale skrachoval. Jeho sestra Clara zomrela v piatich rokoch pri požiari a na jeho matke sa postupne zažali objavovať príznaky vtedy neznámej choroby, ktorá ju nakoniec doviedla až do blázinca. Napriek neprajnému osudu driemala v malom Woodym zvedavá dobrodružná duša, ktorá našla svoje poslanie v hudbe. Za pomoci otca, ktorý poznal všetky dôležité kovbojské piesne, sa naučil hrať na viacerých hudobných nástrojoch vrátane bicích, ale najviac si zamiloval akustickú gitaru. Neskôr spomínal, že na fúkacej harmonike ho naučil hrať černošský čistič topánok.
Woody vyrastal v meste Okemah v štáte Oklahoma. Bol to v podstate diera uprostred Ameriky, ktorá sa začiatkom 20. rokov minulého storočia premenila na centrum obchodu, pretože neďaleko mesta sa našla ropa. Jej zásoby sa po pár rokoch minuli a Okemah sa približne v čase, keď sa začala Veľká hospodárska kríza, premenilo na mesto duchov.
.hlas chudobných
Približne v tom čase si Woody Guthrie si zobral za ženu Matt Jennigsovú, s ktorou mal tri deti. Presťahovali sa do texaského mesta Pampa, no tam to bolo ešte horšie. Mesto bez peňazí zachvátila silná púštna búrka, ktorá zničila úrodu a prinútila ľudí, aby si prácu hľadali v metropolách. Aby uživil rodinu, Woody vyrazil na cesty, počas niekoľkých rokov sa vydal na sedem dlhých ciest. Stopoval, chodil na čierno nákladnými vlakmi, kradol ovocie a zeleninu z plantáží, chytal ryby, králikov, pravidelne spával pod holým nebom alebo mostami, počul tisíce príbehov frustrovaných farmárov a robotníkov, ktorých kríza pripravila takmer o všetko a ktorí boli nútení žiť v neľudských podmienkach. Bol jedným z nich, pracoval len preto, aby mal na jednu noc strechu nad hlavou alebo v baroch hrával za drobné, aby mal čo zjesť. Výjazdy sa nakoniec stali jeho misiami, pretože pozorovania a skúsenosti zachytával do folkových piesní.
Jeho hudobná kariéra sa začala v Los Angeles, kde sa mu podarilo nájsť prácu v lokálnej rozhlasovej stanici, vysielajúcej pre chudobných imigrantov, ktorí sa usídlili na predmestiach Los Angeles. Najprv hrával prevzaté veci, neskôr k nim pridával aj vlastné piesne. Oaks (tak sa na západnom pobreží hovorilo imigrantom zo stredu Ameriky) si jeho šou zamilovali, pretože po tom všetkom, čo zažil, im hovoril z duše. Tam sa zoznámil aj so spisovateľom Johnom Steinbeckom, ktorý ho priviedol medzi medzi ľavičiarov a komunistov. Steinbeck, ktorému práve vyšla kniha Ovocie hnevu, si tohto vandráka hneď zamiloval. Guthrie sa mu odvďačil tým, že zložil pieseň Tom Joad, pomenovanú podľa hlavnej postavy z knižky. Keď na to Steinbeck spomínal, s humorom povedal: „Tomu naničhodníkovi stačilo sedemnásť veršov na to, aby vystihol pointu a ja som o tom musel napísať celú knihu!“
Napriek tomu, že písal do miestnych komunistických novín a hrával na protestoch robotníkov a migrantov, komunistom sa nikdy nestal. Do konca života sa považoval za nestraníka. Jeho dcéra Nora si pamätá, ako otec odpovedal na podobné otázky, kam patrí. „Left wing right wing, chicken wing! (Ľavé krídlo, pravé krídlo, kuracie krídlo!). Začiatkom štyridsiatych rokov sa s rodinou presťahoval do New Yorku, kde nakoniec zostal až do konca života. Na jednej zo svojich nekonečných potuliek napísal aj svoju najslávnejšiu pieseň This Land Is Your Land, ktorú vymyslel preto, že sa mu nepáčila God Bless America od Irvinga Berlina. Zdala sa mu až veľmi patriotistická. Nakoniec This Land Is Your Land za pár rokov tak zľudovela, že sa z nej stala akási neoficiálna americká hymna, hneď po Star Spangled Banner.
.gitara ako zbraň
V New Yorku sa stal členom folkového revivalového hnutia aj vtedy začínajúci Pete Seeger. Mal svoju vlastnú rozhlasovú šou, ale po ustavičných cenzorských zásahoch sa jej vzdal napriek tomu, že jeho rodina nemala čo dať do úst. Jeho prvá žena to nakoniec nevydržala a s deťmi sa vrátila domov. Keď po Pearl Harboure Amerika vstúpila do vojny, Woody, človek s rachitickou postavou, ktorý nemohol byť nikdy vojakom, sa chcel pridať k vojnovému ťaženiu ako zabávač, ktorý by spieval vojakom piesne. Kedže táto funkcia v armáde neexistovala, k mariňákom narukoval ako zásobovač. Na vojenských zásobovacích lodiach podnikol niekoľko ciest po Tichom oceáne a vo voľných chvíľach hrával vojakom na gitare, na ktorú si napísal dnes legendárnu vetu: This Machine Kills Fascist (Tento stroj zabíja fašistov). V spomienkach na vojnovú epizódu sa jeho kamarátovi Jimmymu Longhmimu z lode vybavuje scéna, keď zásobovacia loď bola ohrozená nepriateľskou ponorkou: „Máš strach?“, spýtal sa kamoš Guthrieho. „Nemám. Strach mám len z tohto,“ odpovedal Woody a ukázal na svoju ruku, ktorá zvierala zapálenenú cigaretu. Triasla sa.
Woody vedel, že niečo s ním nie je v poriadku. Postupne sa začala u neho prebúdzať choroba, ktorá nakoniec zabila aj jeho matku, len vtedy sa o nej ešte nevedelo. Bola dedičná a Woody to niekde v kútiku duše cítil. Bola to Huntingtonova choroba, pripomínajúca Parkinsona, pri ktorom postupne ochrnie celé telo, až nakoniec človek zostane úplne paralyzovaný. Nora Guthrie pre magazín Uncut povedala, že preto napísal v živote až tritisíc piesní, denne aj tri. Vedel, že jeho hodiny tikajú rýchlejšie ako u iných ľudí. Strach z choroby ho prinútil, aby v čase, keď ešte vládal a bol pri zmysloch, zachytil svoje pesničky na pás. V apríli a máji 1944 nahral v newyorských štúdiách 150 piesní, ktoré v roku 2009 vyšli kompletne na štyroch CD pod názvom My Dust Road. Popritom stihol napísať dve autobiografické knihy Bound For Glory a Seeds Of Man, ktoré ovplyvnili beatnicku generáciu, neskôr aj Bob Dylana, Brucea Springsteena, Joan Baezovú a ďalších pesničkárov, očarovaných Woodyho slobodnou dušou, vyrážajúcou na cesty s gitarou v ruke a spievajúceho piesne o láske a spravodlivosti. Woody spieval o všetkom a hlavne všetkým, čo to potrebujú. Spieval o vandrákoch (Tom Joad), romantických zločincoch (Pretty Boy Floyd), v piesňach brojil proti rasovej segregácii, sexizmu (Union Woman), fašizmu (All You Fascist), proti korupcii a nenásytným bankárom. (Jolly Banker) Legendárny je jeho zhudobnený list prezidentovi (Dear Mr. Roosevelt) a popri tom stihol nahrať aj albumy detských piesní.
.v nemocnici
V roku 1945 sa druhýkrát oženil. Jeho žena Majorie Mazia bol tanečníčka a mali spolu štyri deti. Jeho stav sa však ustavične zhoršoval. Spolu s kamarátom Ramblinom Jackom Elliotom sa ešte vydal na jednu z posledných ciest – k severozápadnému pacifickému pobrežiu, ale už to nebolo ono. Pil, bol podráždený a neznášal svet navôkol, vedel, že je iba otázka času, keď ho Hungtinton definitívne zrazí k zemi. Ešte sa stihol tretíkrát oženiť, ale ten vzťah s Anneke Marschall trval len veľmi krátko. V roku 1954 ho prijali do newyorskej štátnej nemocnice, odkiaľ ho neskôr previezli do špitálu psychických chorôb v Queense. Woody sa stal zajatcom vo svojom chátrajúcom tele. V roku 1961 ho navštívil s gitarou v ruke mladý Bob Dylan, ktorého si Woody zamiloval, aj keď bardova komunikácia sa obmedzila na posunky a slová „áno“ a „nie.“ Keď v roku 1961 vyšiel Dylanovi debutový album, jedna z jeho piesní bola poctou svojmu idolovi. Volala sa Song To Woody. „Cítil som, ako mi hovorí, že odchádza, ale že svoj džob vkladá do mojich rúk. Spoliehal sa na mňa,“ napísal Dylan vo svojich nedávnych spomienkach Chronicles.
Woody Guthrie bol bojovník, pretože na tomto svete vydržal ešte ďalších šesť rokov. Zomrel 3. októbra 1967 na zápal pľúc, ale jeho piesne žijú ďalej. O jeho pozostalosť sa dnes stará jeho dcéra Nora, ktorá je zároveň aj patrónkou osláv stých narodenín Woodyho Guthrieho, ktorého si tento rok v Amerike pripomenú koncertmi, albumami alebo prednáškami na vysokých školách. Bola to Nora Guthrie, ktorá v deväťdesiatych rokoch ponúkla nikdy nenahrané Woodyho texty, ku ktorým chýbala hudba, alternatívnej skupine Wilco a anglickému pesničkárovi Billymu Braggovi. Tí v roku 1996 nahrali skvelý album Mermaid Avenue a o tri roky neskôr slušný Mermaid Avenue II., čím Woodyho predstavili novým generáciám. Podobný projekt vychádza koncom februára tohto roka. Nové, nevydané Woodyho texty tentoraz nahrala a naspievala štvorica pesničkárov Will Johnson, Jay Farrar, Jim James a Anders Parker.
Keď si vypočujem piesne v podaní muzikantov mladších o niekoľko generácií, znejú, akoby ich Woody napísal len nedávno. Počas života vedel, že to, čo robí, je nadčasové. Rovnako vedel, že svet po jeho smrti nebude iný, ale že tu bude vždy bariéra medzi nami a nimi, ako povedal pred svojou smrťou: „Nekončím, len odpočívam. Dajte mi chvíľku čas a znovu na nich udriem. Vo vašom čase.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.