FILM Mama Gogo, Fridrik Thór Fridriksso, (Island 2010)
Najnovší film Fridrika Thóra Fridrikssona Mama Gogo žánrovo patrí k tragikomédiám. Tie sa netvoria jednoducho, vyvážiť v nich veselé a vážne neznamená totiž zvonka vkladať humor do vážnej témy, či smútok do vtipu. Je to alchýmia vyššieho rangu. A týka sa celého vnútorného krvného obehu diela. Fridrikssonov príbeh hovorí (najmä) o mame a synovi. Syn je v strednom veku, mama starena. Všetci ju volajú Mama Gogo. Je vdova. Syn je režisér. Najprv vidíme oslavu po premiére jeho filmu Deti prírody (ktorý skutočne Fridriksson nakrútil a bol nominovaný na Oscara). Gogo odvádza vnuka domov, aby sa rodičia mohli ešte pozabávať. Kým telefonuje, vnuk sa napije alkoholu a stratí vedomie. Gogo s ním uteká na pohotovosť, bez mihnutia oka znáša obviňujúce pohľady nemocničného personálu. Na spiatočnej ceste ich zastavia policajti. Gogo nafúka. Ale bráni sa, že nepila (hoci sme ju videli, ako popíja), tvrdí, že „fúkačka“ je asi pokazená. Navrhne, aby si ju policajt preskúšal na jej vnukovi. Chlapec tiež nafúka, veď pil. Lenže policajtovi ani len nenapadne, že by taký malý chlapec mohol byť namletý. Úskok Mamy Gogo sa stáva dôkazom o nefunkčnosti „fúkačky“ a policajt im zaželá šťastnú cestu. Taká je Mama Gogo, kým ju nezačne staroba oberať o rozum. Fridriksson nakrútil nežný autobiografický film (hlavne, ale nielen) o tom, ako môže vyzerať odchádzanie človeka z tohto sveta.
.zm
KNIHA Susana Fortestová: Čekání na Roberta Capu, (Host, 2011)
Pred štyrmi rokmi boli v Mexiku objavené negatívy troch fotografov. Roberta Capu, Gerdy Taro a Davida Seymoura. Na jednom z obrázkov spí mladá Gerda Taro v pyžame Roberta Capu trochu na boku, trochu na bruchu tvrdým spánkom. Od tejto fotografie sa odvíja príbeh, ktorý napísala španielska novinárka a spisovateľka Susana Fortestová.
Čekání na Roberta Capu je príbehom krátkeho spolužitia vojnových reportérov a emigrantov medzi dvoma svetovými vojnami. Suzana Fortesová pozliepala s podivnou nedbalosťou fakty z ich životov s dejinami miest, kde žili, a doplnila ich obrazmi citov, ktoré si s ľahkosťou vymyslela a prepálila. Príliš veľa krátkych faktov, žiaľ, rozstrapkáva príbeh, ktorý mohol byť čistý a priamy ako ich čiernobiele fotky.
Gerda Pohorylle ako mladé židovské dievča utečie z fašizujúceho sa Nemecka do Paríža, kde sa zoznamuje s maďarským fotografom Endrem Friedmannom. Príbeh ich vzťahu je príbehom smútku a strachu premeneného na odvahu a túžbu zaznamenať život surovo a priamo. Dostať sa čo najbližšie k skutočnosti obyčajného života v uliciach Paríža. Dostať sa čo najbližšie k utrpeniu a smrti v Španielskej občianskej vojne. Zatiaľ čo Robert Capa so šťastím prežil mnoho vojnových konfliktov, preslávil sa fotografiou vojaka padajúceho s prestrelenou hlavou na zem a založil slávnu fotografickú agentúru Magnum, Gerda neprežila ani vojnu v Španielsku. Aké dobré museli byť fotografie z Gerdinho posledného filmu, keď bola tak blízko, že sa už nevrátila.
.jakub Kratochvíl
KNIHA Antoine Bello: Falzifikátori (Inaque.sk, 2011)
Triler či detektívka sú legitímne literárne žánre, v ktorých existujú vzrušujúce vrcholy, ale aj rozľahlé a nezaujímavé roviny priemernosti a v nich patetické priepasti nekvality. Bellovi Falzifikátori, ktorí vyšli v ambicióznom a kvalitu spravidla udržiavajúcom vydavateľstve Inaque.sk sa nakláňa nad priepasťou nekvality. Autor, v New Yorku žijúci Francúz, si síce vybral celkom atraktívnu tému a ku cti mu slúži aj to, že nemrhá slovami a snaží sa ísť rovno po podstate príbehu, no to je všetko, čo na tejto hrubej knihe možno pochváliť. Rozprávačom a hlavným hrdinom je Islanďan Sliv Dartunghuver, ktorý sa stane súčasťou mysterióznej a tajomnej organizácie CFR, ktorá falšuje skutočnosť za účelom dosahovania vlastných cieľov. Sliv lieta po celom svete, robí na vzrušujúcich projektoch, snaží sa dopátrať po zmysle organizácie CFR a postupuje čoraz vyššie v jej hierarchii. Napriek toľkej exotike je to chladné, ploché rozprávanie. Sliva si ani po 400 stranách neviete predstaviť, ľudí okolo neho už vôbec nie. Autorovi chýba zmysel pre detail, jeho znalosti popisovanej reality sú chabé (príklad za všetky: v knihe sa viackrát spomínajú islandské lesy, Sliv sa chvíľu živí ako drevorubač – na Islande však lesy neexistujú). A to na konci zisťujeme, že sme vlastne nič nezistili a že nás čaká druhý diel. Čítať Falzifikátorov je jednoducho strata času.
.jk
Najnovší film Fridrika Thóra Fridrikssona Mama Gogo žánrovo patrí k tragikomédiám. Tie sa netvoria jednoducho, vyvážiť v nich veselé a vážne neznamená totiž zvonka vkladať humor do vážnej témy, či smútok do vtipu. Je to alchýmia vyššieho rangu. A týka sa celého vnútorného krvného obehu diela. Fridrikssonov príbeh hovorí (najmä) o mame a synovi. Syn je v strednom veku, mama starena. Všetci ju volajú Mama Gogo. Je vdova. Syn je režisér. Najprv vidíme oslavu po premiére jeho filmu Deti prírody (ktorý skutočne Fridriksson nakrútil a bol nominovaný na Oscara). Gogo odvádza vnuka domov, aby sa rodičia mohli ešte pozabávať. Kým telefonuje, vnuk sa napije alkoholu a stratí vedomie. Gogo s ním uteká na pohotovosť, bez mihnutia oka znáša obviňujúce pohľady nemocničného personálu. Na spiatočnej ceste ich zastavia policajti. Gogo nafúka. Ale bráni sa, že nepila (hoci sme ju videli, ako popíja), tvrdí, že „fúkačka“ je asi pokazená. Navrhne, aby si ju policajt preskúšal na jej vnukovi. Chlapec tiež nafúka, veď pil. Lenže policajtovi ani len nenapadne, že by taký malý chlapec mohol byť namletý. Úskok Mamy Gogo sa stáva dôkazom o nefunkčnosti „fúkačky“ a policajt im zaželá šťastnú cestu. Taká je Mama Gogo, kým ju nezačne staroba oberať o rozum. Fridriksson nakrútil nežný autobiografický film (hlavne, ale nielen) o tom, ako môže vyzerať odchádzanie človeka z tohto sveta.
.zm
KNIHA Susana Fortestová: Čekání na Roberta Capu, (Host, 2011)
Pred štyrmi rokmi boli v Mexiku objavené negatívy troch fotografov. Roberta Capu, Gerdy Taro a Davida Seymoura. Na jednom z obrázkov spí mladá Gerda Taro v pyžame Roberta Capu trochu na boku, trochu na bruchu tvrdým spánkom. Od tejto fotografie sa odvíja príbeh, ktorý napísala španielska novinárka a spisovateľka Susana Fortestová.
Čekání na Roberta Capu je príbehom krátkeho spolužitia vojnových reportérov a emigrantov medzi dvoma svetovými vojnami. Suzana Fortesová pozliepala s podivnou nedbalosťou fakty z ich životov s dejinami miest, kde žili, a doplnila ich obrazmi citov, ktoré si s ľahkosťou vymyslela a prepálila. Príliš veľa krátkych faktov, žiaľ, rozstrapkáva príbeh, ktorý mohol byť čistý a priamy ako ich čiernobiele fotky.
Gerda Pohorylle ako mladé židovské dievča utečie z fašizujúceho sa Nemecka do Paríža, kde sa zoznamuje s maďarským fotografom Endrem Friedmannom. Príbeh ich vzťahu je príbehom smútku a strachu premeneného na odvahu a túžbu zaznamenať život surovo a priamo. Dostať sa čo najbližšie k skutočnosti obyčajného života v uliciach Paríža. Dostať sa čo najbližšie k utrpeniu a smrti v Španielskej občianskej vojne. Zatiaľ čo Robert Capa so šťastím prežil mnoho vojnových konfliktov, preslávil sa fotografiou vojaka padajúceho s prestrelenou hlavou na zem a založil slávnu fotografickú agentúru Magnum, Gerda neprežila ani vojnu v Španielsku. Aké dobré museli byť fotografie z Gerdinho posledného filmu, keď bola tak blízko, že sa už nevrátila.
.jakub Kratochvíl
KNIHA Antoine Bello: Falzifikátori (Inaque.sk, 2011)
Triler či detektívka sú legitímne literárne žánre, v ktorých existujú vzrušujúce vrcholy, ale aj rozľahlé a nezaujímavé roviny priemernosti a v nich patetické priepasti nekvality. Bellovi Falzifikátori, ktorí vyšli v ambicióznom a kvalitu spravidla udržiavajúcom vydavateľstve Inaque.sk sa nakláňa nad priepasťou nekvality. Autor, v New Yorku žijúci Francúz, si síce vybral celkom atraktívnu tému a ku cti mu slúži aj to, že nemrhá slovami a snaží sa ísť rovno po podstate príbehu, no to je všetko, čo na tejto hrubej knihe možno pochváliť. Rozprávačom a hlavným hrdinom je Islanďan Sliv Dartunghuver, ktorý sa stane súčasťou mysterióznej a tajomnej organizácie CFR, ktorá falšuje skutočnosť za účelom dosahovania vlastných cieľov. Sliv lieta po celom svete, robí na vzrušujúcich projektoch, snaží sa dopátrať po zmysle organizácie CFR a postupuje čoraz vyššie v jej hierarchii. Napriek toľkej exotike je to chladné, ploché rozprávanie. Sliva si ani po 400 stranách neviete predstaviť, ľudí okolo neho už vôbec nie. Autorovi chýba zmysel pre detail, jeho znalosti popisovanej reality sú chabé (príklad za všetky: v knihe sa viackrát spomínajú islandské lesy, Sliv sa chvíľu živí ako drevorubač – na Islande však lesy neexistujú). A to na konci zisťujeme, že sme vlastne nič nezistili a že nás čaká druhý diel. Čítať Falzifikátorov je jednoducho strata času.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.