Amerika nikdy nebola beztriednou spoločnosťou. Od začiatku tu bohatí a chudobní zväčša obývali iné časti miest, chodili do iných kostolov a mali aj mierne odlišné spôsoby a mravy. Nová nie je existencia spoločenských vrstiev, ale vznik takých vrstiev, ktoré sa odlišujú základmi správania a hodnôt – vrstiev, ktoré sotva uznávajú, že v zásade ich spája americké príbuzenstvo.
Aby som preskúmal podstatu tohto problému, použijem údaje, ktoré sa týkajú výhradne belochov (a nie Latinoameričanov). Tu totiž nejde o problémy spôsobené etnickou nerovnosťou. Okrem toho sa zameriam na ľudí od 30 do 49 rokov, dospelých v tzv. najlepšom veku, aby som odstránil komplikácie spojené s mladými dospelými, ktorí odsúvajú manželstvo, a staršími dospelými, ktorí odchádzajú do dôchodku skôr, než to bývalo zvykom.
Triedy na oboch stranách kontinua zobrazím prostredníctvom dvoch fiktívnych štvrtí, ktoré budem označovať ako Belmont (podľa archetypálnej stredostavovskej štvrte v Bostone) a Fishtown (podľa filadelfskej štvrte, ktorá je od americkej revolúcie belošská a robotnícka). Ak mám ľudí zo svojej databázy umiestniť do Belmontu, musia mať aspoň nižšie vysokoškolské vzdelanie a pracovať na pozícii manažéra, lekára, advokáta, inžiniera, architekta, vedca, vysokoškolského profesora alebo na tvorivej pozícii v médiách. Ak mám niekoho zaradiť do Fishtownu, nemôže mať vyššie ako stredoškolské vzdelanie. Ak pracuje, musí to byť manuálna práca, práca v službách alebo nižšia pozícia tzv. bieleho goliera.
Opíšeme si, čo sa v Belmonte a Fishtowne v rokoch 1960 až 2010 stalo so základnými americkými hodnotami:
.manželstvo
V roku 1960 žil extrémne vysoký podiel belochov od 30 do 49 rokov v Belmonte aj Fishtowne v manželstvách – 94 percent v Belmonte, 84 percent vo Fishtowne. Manželstvo bolo v jednej i druhej štvrti normou. V 70. rokoch tieto percentá v oboch štvrtiach približne rovnako poklesli. A potom prišiel veľký odklon. V Belmonte sa manželstvá medzi dospelými v spomínanom veku stabilizovali zhruba v polovici 80. rokov a odvtedy zostal ich podiel nezmenený – v roku 2010 je to 83 percent. Vo Fishtowne počet manželstiev stále klesal a v roku 2010 žilo v manželstvách iba 48 percent belochov. Pôvodný rozdiel 10 percentuálnych bodov medzi Fishtownom a Belmontom v 60. rokoch sa v roku 2010 vyšplhal na 35 percentuálnych bodov.
Rovnako sa líši ďalší aspekt manželstva – percento detí narodených nevydatým ženám. Hoci sa to politici a médiá boja priznať, trend mimomanželských pôrodov je problematický. Deti, ktoré sa narodia nevydatým ženám, sú na tom horšie ako deti z rozvedených rodín a omnoho horšie ako deti vyrastajúce v úplných rodinách – aj keď vezmeme do úvahy príjem a vzdelanie rodičov.
V roku 1960 sa mimo manželstiev rodilo iba 2 percentá bielych Američanov. Keď do štatistík napokon v roku 1970 zahrnuli aj vzdelanie matky, ukázalo sa, že 6 percent detí narodených beloškám s najviac stredoškolským vzdelaním („obyvateľkám Fishtownu“) prišlo na svet mimo manželstva. Inými slovami, 94 percent týchto detí sa rodilo v manželstvách. V roku 2008 sa ich mimo manželstva vo Fishtowne rodilo 44 percent. Ak sa pozrieme na ženy s vysokoškolským vzdelaním („obyvateľky Belmontu“), vidíme, že v roku 2008 sa tam menej ako 6 percent detí narodilo mimo manželstva – čo je v porovnaní s jedným percentom v roku 1970 vzostup.
.usilovnosť
Od šesťdesiatych rokov sa revolučne zmenila spoločenská norma, pokiaľ ide o ženy a prácu, ale pokiaľ ide o mužov, zostala v podstate rovnaká: zdraví muži v najlepšom veku majú pracovať. V praxi však táto norma všade ustupuje. Vo Fishtowne priam drasticky. Aby som tento jav nezmiatol spojením so súčasným stavom ekonomiky, použijem údaje zozbierané v marci 2008, pred nástupom recesie.
Hlavným indikátorom erózie usilovnosti je vzostup počtu mužov v najlepšom veku s najviac stredoškolským vzdelaním, ktorí tvrdia, že nemajú záujem o prácu – označuje sa to ako „pracovne nezaradení“. Toto percento vystúpilo z troch v roku 1968 na 12 v roku 2008, a pritom stále stúpalo aj počas 80. a 90. rokov, v ére hospodárskeho rozmachu, keď mal trh práce dostatok miest aj pre menej kvalifikovaných, ktorí chceli pracovať. A aj tí, ktorí pracovali, pracovali menej. V šesťdesiatych rokoch len 10 percent zamestnaných mužov z Fishtownu pracovalo menej ako 40 hodín týždenne. V roku 2008 to už bolo 20 percent. V Belmonte stúpol pomer mužov pracujúcich menej ako 40 hodín týždenne z 9 na 12 percent. A znovu treba zdôrazniť, že takéto zmeny sa diali v rokoch, keď si muži mohli nájsť prácu na toľko hodín, koľko chceli.
.čestnosť
Hovorím o čestnosti, ako sa odráža v štatistike kriminality. Ďalší aspekt čestnosti – morálka v oblastiach neregulovaných trestným zákonom – je pre americkú občiansku kultúru rovnako dôležitý, preň som však nenašiel trendy, ktoré by boli podložené širokými a dobre interpretovateľnými údajmi.
Odkedy sa stala kriminológia vedou, je zistené, že zločinci pochádzajú predovšetkým zo štvrtí ako Fishtown. Ale v 60. rokoch bola zločinnosť nízka a rozdiely medzi Belmontom a Fishtownom tak nezasahovali do každodenného života. Napríklad skutočný Fishtown vo Filadelfii bol v 50. rokoch nesmierne bezpečný (to vieme zo spomienok pamätníkov, ktorí tam vyrástli, a tiež zo súdobej sociologickej štúdie). Dvere sa nezamykali, deti sa mohli bez dozoru rodičov hrať, lebo rodičia vedeli, že sú na očiach celej štvrti. Keď došlo k zriedkavému zločinu, obyvatelia Fishtownu vedeli, kde majú hľadať páchateľov, a často si s nimi poradili aj bez polície.
Vzostup zločinnosti, ktorý sa začal v polovici 60. rokov a pokračoval v 80. rokoch, nezasiahol Belmont, ale zanechal hlbokú stopu vo Fishtowne. od roku 1960 do roku 1995 stúpol počet násilných trestných činov vo Fishtowne vyše šesťnásobne. Ešte aj zníženie zločinnosti od polovice 90. rokov sa vo Fishtowne prejavilo menej ako inde, takže Fishtown má stále 4,7 násobok počtu násilných trestných činov v porovnaní s rokom 1960.
.nábožnosť
Hoci otcovia zakladatelia boli vo veci vlastného náboženského presvedčenia skôr skeptickí, zhodovali sa, že nábožnosť amerického ľudu je pre úspech novej republiky absolútne nutná. Keď sa obmedzovanie ľudského správania nezabezpečuje zvonku, musí vychádzať zvnútra. Preto boli presvedčení, že náboženstvo je nevyhnutnou podmienkou udržania tej najzákladnejšej podoby nezávislosti jednotlivca od štátu.
Národ ako celok sa od 60. rokov výrazne sekularizoval, ale Fishtown sa stal omnoho sekulárnejším než Belmont. Nezodpovedá to predstave o sekulárnych elitách v opozícii voči veriacej robotníckej triede, ale štatistika nepustí. Ak napríklad definujeme ako „de facto sekulárneho človeka“ toho, kto buď nevyznáva nijaké náboženstvo, alebo kto nechodí na bohoslužby častejšie ako raz za rok, v rokoch 1972 až 1976 do tejto kategórie patrilo 29 percent ľudí z Belmontu a 38 percent z Fishtownu. V rokoch 2006 až 2010 je to v Belmonte 40 percent a vo Fishtowne sekularizácia vzrástla ešte väčšmi – na 59 percent.
Bez preháňania sa dá povedať, že tieto rozdiely v udržiavaní základných cností Ameriky už umiestňujú Belmont a Fishtown do úplne iných kultúr. Keď sa dve časti Ameriky správajú výrazne inak v otázkach manželstva, socializácie detí, pracovných návykov, kriminality a nábožnosti, znamená to, že sa odlišujú v základných dimenziách života.
.nová elita
Bolo by dosť problematické, keby sa v Amerike tvorila iba nová nižšia vrstva, ktorá sa vzďaľuje od mainstreamu. Ale v rovnakej polovici storočia vznikla nová horná vrstva, ktorá sa od neho vzďaľuje takisto, len iným smerom. Nielen preto, že títo ľudia na vrchole príjmového rebríčka bohatnú, ale preto, že vy tvorili triedu s výrazne odlišným vkusom a preferenciami, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných. Tu nehovorím o celom fiktívnom Belmonte, iba o najúspešnejších ľuďoch z manažérskych a odborných povolaní – o elitách, ktoré môžu ovplyvňovať americkú ekonomiku, médiá, intelektuálny život a politiku.
Kým v mainstreame vznikne subkultúra, musia byť splnené dve podmienky. Prvá, že dostatočné množstvo ľudí má svoj výrazne odlišný vkus a preferencie. Druhá, že sa môžu združovať a tvoriť kritické množstvo dosť veľké, aby ovplyvnili miestnu scénu. Pred polstoročím takáto skupina ľudí v elite neexistovala. Elita bola úspešná, ale v jej rámci mali veštci rovnaký vkus a preferencie.
Predovšetkým, vysokoškolské vzdelanie vtedy nemalo toľko ľudí, aby vytvorilo kritické množstvo s osobitým vkusom a preferenciami, aké sú výsledkom vyššieho vzdelania. V roku 1960 malo univerzitné vzdelanie len 8 percent americkej populácie.
Po druhé, v roku 1960 bolo výsledkom finančne dobrej situácie to, že človek si mohol dovoliť o niečo vyšší životný štandard, nie výrazne rozdielny životný štýl.
Okrem toho, úspešní ľudia sa začali grupovať nielen na tých najlepších vysokých školách a na najlepších pracovných pozíciách, ale aj v najexkluzívnejších štvrtiach Ameriky. Dnes sú tieto štvrte v Amerike obývané populáciou, v ktorej je nepomerný výskyt kognitívne talentovaných ľudí a tých, ktorí boli socializovaní v elitných školách.
Výsledkom je elitná kultúra, akú David Brooks tak pozoruhodne opísal vo svojej knihe o „bobos“, buržoáznych bohémoch, nazvanej Bobos in Paradise. Lenže problémom nie je životný štýl členov novej americkej hornej vrstvy, ten životný štýl, ktorý je v mnohom atraktívny, ale skôr to, ako sa nová horná vrstva vydeľuje od zvyšku Ameriky. Ide o kultúrnu a často aj geografickú izoláciu. A aj tam, kde geografické rozdiely nie sú extrémne, tie kultúrne často také sú. Členovia novej vyššej vrstvy Američanov nepozerajú rovnaké filmy a televízne programy ako zvyšok Ameriky, nechodia do reštaurácií, ktoré navštevuje zvyšok Ameriky, kupujú si iné automobily, chcú byť „zelení“, vášnivo si udržiavajú nízke percento telesného tuku a podporujú manželstvá gejov, čo sú postoje, ktoré väčšina Američanov nezdieľa. Inak vychovávajú svoje deti a zvyčajne si dajú záležať, aby ich umiestnili do škôl, kde dominujú potomkovia vyššej strednej vrstvy – alebo, ešte radšej, potomkovia novej vyššej vrstvy. Na dovolenky chodia inam ako ostatní Američania a často sú ľahostajní voči profesionálnym športom, ktoré tak obľubuje tá druhá časť Ameriky. Veľmi málo z nich slúžilo v armáde a to isté platí o ich deťoch.
Horšie je, že rastúce percento ľudí, ktorí riadia inštitúcie tejto krajiny, nikdy nepoznalo inú kultúru. Sú to deti rodičov z vyššej strednej vrstvy, vždy žili vo štvrtiach, ktoré obýva táto spoločenská trieda, a chodili do škôl s deťmi z rovnakého prostredia. Mnohí nikdy nemali prácu, z ktorej by ich koncom dňa bolela niektorá časť tela, nikdy sa nezhovárali s evanjelikálnym kresťanom, nikdy nevideli zvnútra továrenskú halu, nikdy nemali kamaráta, ktorý by nevyštudoval vysokú školu, nikdy sa nevenovali lovu alebo rybolovu.
A keď ľudia robia rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú život mnohých iných ľudí, tak sa kultúrna izolácia, ktorá obklopuje novú americkú vyššiu vrstvu, môže zmeniť na katastrofu. Nie je problém, ak šofér nákladiaku nedokáže pochopiť priority profesorov práva z Yale. Ale je problém, ak profesori práva z Yale alebo tvorcovia večerných správ, manažéri veľkých korporácií či prezidentovi poradcovia nedokážu pochopiť priority šoférov nákladiakov.
Z toho vyplýva, že sa nemôžeme veľmi utešovať, keď vidíme, že fiktívny Belmont do značnej miery udržiava základné cnosti Ameriky. Keď Tocqueville vysvetľoval, prečo v americkom systéme nemôže nejaký despota nikdy úspešne rozdeliť Američanov a poštvať jedných proti druhým, napísal: „lokálna sloboda... stále združuje ľudí a núti ich navzájom si pomáhať a j napriek tým sklonom, ktoré ich rozdeľujú. V Spojených štátoch si bohatší občania dávajú veľký pozor, aby sa nevyvyšovali nad ľud. Práve naopak, stále si udržiavajú dobrý vzťah s nižšími vrstvami: počúvajú ich, každý deň s nimi hovoria.“ To už však neplatí. Naše sklony nás naozaj rozdeľujú a nová horná vrstva nejaví iniciatívu prekročiť túto rozširujúcu sa priepasť. A tak sa rozpad občianskej kultúry vo fiktívnom Fishtowne odohráva bez toho, že by to fiktívny Belmont trápilo alebo že by o tom vôbec vedel, a už vôbec nemôže byť ani reči o tom, že by ľudia z Belmontu pomáhali tým ľuďom vo Fishtowne, ktorí sa stále usilujú konať správne. Fishtown je niečo ako iná krajina alebo ako tie škaredé štvrte, ktoré nová horná vrstva vída, keď sa vozí zo svojej enklávy v Greenwichi do práce v strede Manhattanu.
Horná vrstva vo všeobecnosti a najmä spomínaná nová horná vrstva bude na tom stále dobre. Ale ich život už nebude pripomínať to, čo sa kedysi nazývalo americký spôsob života. Stanú sa najvyššou spoločenskou triedou, tak ako má najvyššie spoločenské triedy každá komplexná spoločnosť. Sme k tomu svetu už nebezpečne blízko. Autor je sociológ, pracuje v American Enterprise Institute vo Washingtone
Aby som preskúmal podstatu tohto problému, použijem údaje, ktoré sa týkajú výhradne belochov (a nie Latinoameričanov). Tu totiž nejde o problémy spôsobené etnickou nerovnosťou. Okrem toho sa zameriam na ľudí od 30 do 49 rokov, dospelých v tzv. najlepšom veku, aby som odstránil komplikácie spojené s mladými dospelými, ktorí odsúvajú manželstvo, a staršími dospelými, ktorí odchádzajú do dôchodku skôr, než to bývalo zvykom.
Triedy na oboch stranách kontinua zobrazím prostredníctvom dvoch fiktívnych štvrtí, ktoré budem označovať ako Belmont (podľa archetypálnej stredostavovskej štvrte v Bostone) a Fishtown (podľa filadelfskej štvrte, ktorá je od americkej revolúcie belošská a robotnícka). Ak mám ľudí zo svojej databázy umiestniť do Belmontu, musia mať aspoň nižšie vysokoškolské vzdelanie a pracovať na pozícii manažéra, lekára, advokáta, inžiniera, architekta, vedca, vysokoškolského profesora alebo na tvorivej pozícii v médiách. Ak mám niekoho zaradiť do Fishtownu, nemôže mať vyššie ako stredoškolské vzdelanie. Ak pracuje, musí to byť manuálna práca, práca v službách alebo nižšia pozícia tzv. bieleho goliera.
Opíšeme si, čo sa v Belmonte a Fishtowne v rokoch 1960 až 2010 stalo so základnými americkými hodnotami:
.manželstvo
V roku 1960 žil extrémne vysoký podiel belochov od 30 do 49 rokov v Belmonte aj Fishtowne v manželstvách – 94 percent v Belmonte, 84 percent vo Fishtowne. Manželstvo bolo v jednej i druhej štvrti normou. V 70. rokoch tieto percentá v oboch štvrtiach približne rovnako poklesli. A potom prišiel veľký odklon. V Belmonte sa manželstvá medzi dospelými v spomínanom veku stabilizovali zhruba v polovici 80. rokov a odvtedy zostal ich podiel nezmenený – v roku 2010 je to 83 percent. Vo Fishtowne počet manželstiev stále klesal a v roku 2010 žilo v manželstvách iba 48 percent belochov. Pôvodný rozdiel 10 percentuálnych bodov medzi Fishtownom a Belmontom v 60. rokoch sa v roku 2010 vyšplhal na 35 percentuálnych bodov.
Rovnako sa líši ďalší aspekt manželstva – percento detí narodených nevydatým ženám. Hoci sa to politici a médiá boja priznať, trend mimomanželských pôrodov je problematický. Deti, ktoré sa narodia nevydatým ženám, sú na tom horšie ako deti z rozvedených rodín a omnoho horšie ako deti vyrastajúce v úplných rodinách – aj keď vezmeme do úvahy príjem a vzdelanie rodičov.
V roku 1960 sa mimo manželstiev rodilo iba 2 percentá bielych Američanov. Keď do štatistík napokon v roku 1970 zahrnuli aj vzdelanie matky, ukázalo sa, že 6 percent detí narodených beloškám s najviac stredoškolským vzdelaním („obyvateľkám Fishtownu“) prišlo na svet mimo manželstva. Inými slovami, 94 percent týchto detí sa rodilo v manželstvách. V roku 2008 sa ich mimo manželstva vo Fishtowne rodilo 44 percent. Ak sa pozrieme na ženy s vysokoškolským vzdelaním („obyvateľky Belmontu“), vidíme, že v roku 2008 sa tam menej ako 6 percent detí narodilo mimo manželstva – čo je v porovnaní s jedným percentom v roku 1970 vzostup.
.usilovnosť
Od šesťdesiatych rokov sa revolučne zmenila spoločenská norma, pokiaľ ide o ženy a prácu, ale pokiaľ ide o mužov, zostala v podstate rovnaká: zdraví muži v najlepšom veku majú pracovať. V praxi však táto norma všade ustupuje. Vo Fishtowne priam drasticky. Aby som tento jav nezmiatol spojením so súčasným stavom ekonomiky, použijem údaje zozbierané v marci 2008, pred nástupom recesie.
Hlavným indikátorom erózie usilovnosti je vzostup počtu mužov v najlepšom veku s najviac stredoškolským vzdelaním, ktorí tvrdia, že nemajú záujem o prácu – označuje sa to ako „pracovne nezaradení“. Toto percento vystúpilo z troch v roku 1968 na 12 v roku 2008, a pritom stále stúpalo aj počas 80. a 90. rokov, v ére hospodárskeho rozmachu, keď mal trh práce dostatok miest aj pre menej kvalifikovaných, ktorí chceli pracovať. A aj tí, ktorí pracovali, pracovali menej. V šesťdesiatych rokoch len 10 percent zamestnaných mužov z Fishtownu pracovalo menej ako 40 hodín týždenne. V roku 2008 to už bolo 20 percent. V Belmonte stúpol pomer mužov pracujúcich menej ako 40 hodín týždenne z 9 na 12 percent. A znovu treba zdôrazniť, že takéto zmeny sa diali v rokoch, keď si muži mohli nájsť prácu na toľko hodín, koľko chceli.
.čestnosť
Hovorím o čestnosti, ako sa odráža v štatistike kriminality. Ďalší aspekt čestnosti – morálka v oblastiach neregulovaných trestným zákonom – je pre americkú občiansku kultúru rovnako dôležitý, preň som však nenašiel trendy, ktoré by boli podložené širokými a dobre interpretovateľnými údajmi.
Odkedy sa stala kriminológia vedou, je zistené, že zločinci pochádzajú predovšetkým zo štvrtí ako Fishtown. Ale v 60. rokoch bola zločinnosť nízka a rozdiely medzi Belmontom a Fishtownom tak nezasahovali do každodenného života. Napríklad skutočný Fishtown vo Filadelfii bol v 50. rokoch nesmierne bezpečný (to vieme zo spomienok pamätníkov, ktorí tam vyrástli, a tiež zo súdobej sociologickej štúdie). Dvere sa nezamykali, deti sa mohli bez dozoru rodičov hrať, lebo rodičia vedeli, že sú na očiach celej štvrti. Keď došlo k zriedkavému zločinu, obyvatelia Fishtownu vedeli, kde majú hľadať páchateľov, a často si s nimi poradili aj bez polície.
Vzostup zločinnosti, ktorý sa začal v polovici 60. rokov a pokračoval v 80. rokoch, nezasiahol Belmont, ale zanechal hlbokú stopu vo Fishtowne. od roku 1960 do roku 1995 stúpol počet násilných trestných činov vo Fishtowne vyše šesťnásobne. Ešte aj zníženie zločinnosti od polovice 90. rokov sa vo Fishtowne prejavilo menej ako inde, takže Fishtown má stále 4,7 násobok počtu násilných trestných činov v porovnaní s rokom 1960.
.nábožnosť
Hoci otcovia zakladatelia boli vo veci vlastného náboženského presvedčenia skôr skeptickí, zhodovali sa, že nábožnosť amerického ľudu je pre úspech novej republiky absolútne nutná. Keď sa obmedzovanie ľudského správania nezabezpečuje zvonku, musí vychádzať zvnútra. Preto boli presvedčení, že náboženstvo je nevyhnutnou podmienkou udržania tej najzákladnejšej podoby nezávislosti jednotlivca od štátu.
Národ ako celok sa od 60. rokov výrazne sekularizoval, ale Fishtown sa stal omnoho sekulárnejším než Belmont. Nezodpovedá to predstave o sekulárnych elitách v opozícii voči veriacej robotníckej triede, ale štatistika nepustí. Ak napríklad definujeme ako „de facto sekulárneho človeka“ toho, kto buď nevyznáva nijaké náboženstvo, alebo kto nechodí na bohoslužby častejšie ako raz za rok, v rokoch 1972 až 1976 do tejto kategórie patrilo 29 percent ľudí z Belmontu a 38 percent z Fishtownu. V rokoch 2006 až 2010 je to v Belmonte 40 percent a vo Fishtowne sekularizácia vzrástla ešte väčšmi – na 59 percent.
Bez preháňania sa dá povedať, že tieto rozdiely v udržiavaní základných cností Ameriky už umiestňujú Belmont a Fishtown do úplne iných kultúr. Keď sa dve časti Ameriky správajú výrazne inak v otázkach manželstva, socializácie detí, pracovných návykov, kriminality a nábožnosti, znamená to, že sa odlišujú v základných dimenziách života.
.nová elita
Bolo by dosť problematické, keby sa v Amerike tvorila iba nová nižšia vrstva, ktorá sa vzďaľuje od mainstreamu. Ale v rovnakej polovici storočia vznikla nová horná vrstva, ktorá sa od neho vzďaľuje takisto, len iným smerom. Nielen preto, že títo ľudia na vrchole príjmového rebríčka bohatnú, ale preto, že vy tvorili triedu s výrazne odlišným vkusom a preferenciami, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných. Tu nehovorím o celom fiktívnom Belmonte, iba o najúspešnejších ľuďoch z manažérskych a odborných povolaní – o elitách, ktoré môžu ovplyvňovať americkú ekonomiku, médiá, intelektuálny život a politiku.
Kým v mainstreame vznikne subkultúra, musia byť splnené dve podmienky. Prvá, že dostatočné množstvo ľudí má svoj výrazne odlišný vkus a preferencie. Druhá, že sa môžu združovať a tvoriť kritické množstvo dosť veľké, aby ovplyvnili miestnu scénu. Pred polstoročím takáto skupina ľudí v elite neexistovala. Elita bola úspešná, ale v jej rámci mali veštci rovnaký vkus a preferencie.
Predovšetkým, vysokoškolské vzdelanie vtedy nemalo toľko ľudí, aby vytvorilo kritické množstvo s osobitým vkusom a preferenciami, aké sú výsledkom vyššieho vzdelania. V roku 1960 malo univerzitné vzdelanie len 8 percent americkej populácie.
Po druhé, v roku 1960 bolo výsledkom finančne dobrej situácie to, že človek si mohol dovoliť o niečo vyšší životný štandard, nie výrazne rozdielny životný štýl.
Okrem toho, úspešní ľudia sa začali grupovať nielen na tých najlepších vysokých školách a na najlepších pracovných pozíciách, ale aj v najexkluzívnejších štvrtiach Ameriky. Dnes sú tieto štvrte v Amerike obývané populáciou, v ktorej je nepomerný výskyt kognitívne talentovaných ľudí a tých, ktorí boli socializovaní v elitných školách.
Výsledkom je elitná kultúra, akú David Brooks tak pozoruhodne opísal vo svojej knihe o „bobos“, buržoáznych bohémoch, nazvanej Bobos in Paradise. Lenže problémom nie je životný štýl členov novej americkej hornej vrstvy, ten životný štýl, ktorý je v mnohom atraktívny, ale skôr to, ako sa nová horná vrstva vydeľuje od zvyšku Ameriky. Ide o kultúrnu a často aj geografickú izoláciu. A aj tam, kde geografické rozdiely nie sú extrémne, tie kultúrne často také sú. Členovia novej vyššej vrstvy Američanov nepozerajú rovnaké filmy a televízne programy ako zvyšok Ameriky, nechodia do reštaurácií, ktoré navštevuje zvyšok Ameriky, kupujú si iné automobily, chcú byť „zelení“, vášnivo si udržiavajú nízke percento telesného tuku a podporujú manželstvá gejov, čo sú postoje, ktoré väčšina Američanov nezdieľa. Inak vychovávajú svoje deti a zvyčajne si dajú záležať, aby ich umiestnili do škôl, kde dominujú potomkovia vyššej strednej vrstvy – alebo, ešte radšej, potomkovia novej vyššej vrstvy. Na dovolenky chodia inam ako ostatní Američania a často sú ľahostajní voči profesionálnym športom, ktoré tak obľubuje tá druhá časť Ameriky. Veľmi málo z nich slúžilo v armáde a to isté platí o ich deťoch.
Horšie je, že rastúce percento ľudí, ktorí riadia inštitúcie tejto krajiny, nikdy nepoznalo inú kultúru. Sú to deti rodičov z vyššej strednej vrstvy, vždy žili vo štvrtiach, ktoré obýva táto spoločenská trieda, a chodili do škôl s deťmi z rovnakého prostredia. Mnohí nikdy nemali prácu, z ktorej by ich koncom dňa bolela niektorá časť tela, nikdy sa nezhovárali s evanjelikálnym kresťanom, nikdy nevideli zvnútra továrenskú halu, nikdy nemali kamaráta, ktorý by nevyštudoval vysokú školu, nikdy sa nevenovali lovu alebo rybolovu.
A keď ľudia robia rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú život mnohých iných ľudí, tak sa kultúrna izolácia, ktorá obklopuje novú americkú vyššiu vrstvu, môže zmeniť na katastrofu. Nie je problém, ak šofér nákladiaku nedokáže pochopiť priority profesorov práva z Yale. Ale je problém, ak profesori práva z Yale alebo tvorcovia večerných správ, manažéri veľkých korporácií či prezidentovi poradcovia nedokážu pochopiť priority šoférov nákladiakov.
Z toho vyplýva, že sa nemôžeme veľmi utešovať, keď vidíme, že fiktívny Belmont do značnej miery udržiava základné cnosti Ameriky. Keď Tocqueville vysvetľoval, prečo v americkom systéme nemôže nejaký despota nikdy úspešne rozdeliť Američanov a poštvať jedných proti druhým, napísal: „lokálna sloboda... stále združuje ľudí a núti ich navzájom si pomáhať a j napriek tým sklonom, ktoré ich rozdeľujú. V Spojených štátoch si bohatší občania dávajú veľký pozor, aby sa nevyvyšovali nad ľud. Práve naopak, stále si udržiavajú dobrý vzťah s nižšími vrstvami: počúvajú ich, každý deň s nimi hovoria.“ To už však neplatí. Naše sklony nás naozaj rozdeľujú a nová horná vrstva nejaví iniciatívu prekročiť túto rozširujúcu sa priepasť. A tak sa rozpad občianskej kultúry vo fiktívnom Fishtowne odohráva bez toho, že by to fiktívny Belmont trápilo alebo že by o tom vôbec vedel, a už vôbec nemôže byť ani reči o tom, že by ľudia z Belmontu pomáhali tým ľuďom vo Fishtowne, ktorí sa stále usilujú konať správne. Fishtown je niečo ako iná krajina alebo ako tie škaredé štvrte, ktoré nová horná vrstva vída, keď sa vozí zo svojej enklávy v Greenwichi do práce v strede Manhattanu.
Horná vrstva vo všeobecnosti a najmä spomínaná nová horná vrstva bude na tom stále dobre. Ale ich život už nebude pripomínať to, čo sa kedysi nazývalo americký spôsob života. Stanú sa najvyššou spoločenskou triedou, tak ako má najvyššie spoločenské triedy každá komplexná spoločnosť. Sme k tomu svetu už nebezpečne blízko. Autor je sociológ, pracuje v American Enterprise Institute vo Washingtone
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.